Je piatok, 11. novembra 1887, pol hodiny pred obedom. Na šibenicu sú vyvedení štyria muži v bielych plášťoch. Z lavíc ich sleduje 170 svedkov. Mužom okolo krku utiahnu povrazy a nasadia biele kapucne. Krátko pred vykonaním popravy August Spies, jeden z nich, stihne zakričať: „Príde čas, keď bude naše ticho silnejšie ako hlasy, ktoré dnes zaškrtíte!“ George Engel a Adolph Fischer zvolajú: „Hurááá, anarchia!“ Prehovoriť sa pokúša aj Albert Parsons, v tom sa však otvoria padacie dvere. Smrť neprišla okamžite. Trvalo sedem minút a 42 sekúnd, kým sa hlasy visiacich a metajúcich tiel definitívne umlčali.
Takto vyvrcholil dej, ktorý sa neskôr stal podnetom pre vznik medzinárodného dňa pracujúcich. Predchádzala mu ekonomická depresia v Spojených štátoch amerických v rokoch 1883 – 1886, ktorá podnietila rozmach radikálneho hnutia pracujúcich. Jeho hlavnou požiadavkou bol osemhodinový pracovný čas.
Leták vyzývajúci k účasti na protestnom zhromaždení na námesti Haymarket.
Zdroj: wikipedia.org
Osem hodín
Federácia organizovaných remesiel a odborových zväzov v roku 1884 na národnom sneme v Chicagu schválila rezolúciu, žiadajúcu prijatie zákona, ktorý by od 1. mája 1886 skrátil pracovný čas na osem hodín.
O rok neskôr bola požiadavka zopakovaná s tým, že k jej dosiahnutiu sa treba priblížiť aj generálnym štrajkom. Anarchistov, organizovaných v Medzinárodnom združení pracujúcich ľudí, ktorí túžili po úplne novej spoločnosti, požiadavka osemhodinového pracovného času spočiatku neoslovila.
Považovali ju za reformistickú a tvrdili, že samotné postavenie pracujúcich by nijako zvlášť nevylepšila. Navyše by podľa nich len oddialila rozhodujúci súboj s kapitalizmom.
V novembri 1885 v Chicagu vznikla Asociácia za osem hodín, do ktorej sa združili rôznorodé pracovné, odborové a politické organizácie. Viaceré z nich zaznamenávali významný nárast členstva, ktoré bolo militantne naladené a často agitovalo za osemhodinový pracovný čas napriek postojom vedenia.
Táto situácia donútila anarchistov, aby prehodnotili svoju pozíciu a nezostali izolovaní od hnutia pracujúcich. Celonárodný boj za osemhodinový pracovný deň tak vyvrcholil spojením síl v prvých mesiacoch roka 1886.
Chicago sa stalo epicentrom tohto zápasu. Týždeň čo týždeň mítingy striedali štrajky, štrajky demonštrácie a demonštrácie rozdávanie agitačných letákov. V roku 1886 sa počet štrajkujúcich oproti predchádzajúcim piatim rokom celkovo strojnásobil. Heslo „Osem hodín – Pracovný čas, 1. máj 1886“ sa stalo urgentnou požiadavkou doby.
Generálny štrajk
Ako sa blížil 1. máj, celé mesto sa nachádzalo v ovzduší napätého očakávania. Pripravovali sa aj represívne zložky. Prebehla mobilizácia policajných rezerv, pripravených zasiahnuť. V zálohe vyčkávala štátna milícia a šepkalo sa o federálnych jednotkách, ktoré by na pokyn vstúpili do mesta.
Vznikol aj výbor popredných predstaviteľov biznisu, ktorí sa stretávali na pravidelnej báze, aby boli schopní intervenovať v potrebných prípadoch.
Prvého mája po celej krajine odložilo svoje nástroje vyše 300-tisíc pracujúcich z vyše 13-tisíc podnikov. V Chicagu sa do štrajku zapojilo 40-tisíc z nich. Ako informovala miestna tlač, „Z vysokých komínov tovární a mlynov nevychádza žiaden dym“.
Celkovo pochodovalo ulicami až 80-tisíc ľudí. Zrejme práve kvôli vysokým množstvám pracujúcich v uliciach 1. mája nedošlo k zrážkam s políciou. Nasledujúci deň bol takisto pokojný. Do generálneho štrajku sa zapájalo čoraz viac pracujúcich.
K vyvrcholeniu situácie došlo počas tretieho dňa generálneho štrajku pri McCormickovej továrni. Iba rok predtým majiteľ továrne zažil trpkú skúsenosť, keď si pracujúci, organizovaní v odboroch, štrajkom vynútili odvolanie 15% zníženia miezd.
Odvtedy bol Cyrus H. McCormick junior odhodlaný odbory zničiť. Vo februári 1886 vyhodil odborovo organizovaných zamestnancov a nahradil ich novými, pričom najal súkromnú bezpečnostnú službu na ich ochranu. Všeobecne zamestnávatelia v atmosfére rozmachu štrajkov začali hromadne využívať „služby“ štrajkokazov.
Situácia v McCormickovej továrni tak bola problematická už dlhšie, ale eskalovala popoludní 3. mája. Časť štrajkujúcich po konci zmeny napadla štrajkokazov, ktorí vychádzali z továrne, a zatlačili ich naspäť.
Do potýčky sa zapojila polícia a začala strieľať do davu. Najmenej dvoch ľudí zabila (v dobovej tlači sa písalo až o šiestich obetiach), mnohí boli zranení. Na miesto prišiel August Spies, ktorý počas hektických dní rečnil a agitoval na mnohých miestach.
Zhrozený z krviprelievania už za pár hodín skoncipoval leták a spolu s ďalšími anarchistami začal pripravovať na nasledujúci deň protest proti policajnej brutalite.
Fotografia Chicaga okolo roku 1890. Zdroj: wikipedia.org
Atentát a streľba do davu
Bol 4. máj 1886, osem hodín večer. Na Námestí Haymarket sa zišlo okolo dvetisíc ľudí, čo bolo pre organizátorov isté sklamanie – očakávali oveľa vyššie počty. Na improvizovanej rečníckej tribúne, korbe nákladného auta, sa vystriedali viacerí rečníci.
Ako prvý k davu prehovoril Spies. Deklaroval, že míting sa zvolal kvôli objasneniu situácie ohľadom boja za osemhodinový pracovný čas a rôznych incidentov, ktoré ho sprevádzali, nie kvôli násiliu.
Zároveň poukázal na zbytočnosť policajných záloh, prichystaných o pol bloku ďalej od námestia. Druhým rečníkom bol Albert Parsons, ktorý rečnil takmer hodinu a zdôrazňoval napríklad nízky podiel pracujúcich na ziskoch podnikov.
Krátko po desiatej večer zahájil svoju reč posledný rečník – Samuel Fielden. Pri jeho ostrých slovách zareagovali dvaja detektívi v dave, ktorí informovali policajného inšpektora. Zakrátko sa k rečníckej tribúne priblížil zástup policajtov, čo prekvapilo rednúci dav protestujúcich, ktorí sa kvôli neskorej hodine už pomaly rozchádzali domov.
Policajný kapitán vydal rozkaz na rozpustenie akcie. Zaskočený Fielden s ním začal polemizovať. Poukazoval na to, že akcia bola riadne nahlásená a beztak sa blíži ku koncu. Plus, že sa na mieste nachádza už len posledných pár stoviek ľudí, ktorí sa správajú mierumilovne.
Policajný kapitán výzvu zopakoval, na čo sa Fielden odmlčal a po malej chvíli začal zostupovať z improvizovanej tribúny. V tom momente nastala ohromná explózia, ktorá vybila okná v celom bloku. Medzi druhý a tretí rad policajtov niekto vhodil podomácky vyrobenú bombu.
Tí sa následne chopili svojich revolverov a začali strieľať do davu, ktorý sa rozutekal všetkými smermi. Streľba trvala dve až tri minúty. Vzduchom sa ozývali výkriky ranených a nadávky utekajúcich. Sedem policajtov na následky výbuchu zomrelo. Štyria protestujúci zostali na mieste mŕtvi, ďalších 70 utrpelo zranenia, najmä v dôsledku streľby.
Médiá na druhý deň rozpútali hystériu a z atentátu obvinili organizátorov zhromaždenia. Nasledovalo hromadné zatýkanie, ktoré nakoniec viedlo k tomu, že siedmich organizátorov v zmanipulovanom procese odsúdili za konšpiráciu na trest smrti obesením a jeden dostal 15 rokov väzenia (dvom neskôr zmenili trest smrti na doživotie, jednému sa noc pred popravou podarilo spáchať samovraždu). Práve kvôli faktu, že došlo k realizácii trestov smrti napriek nedostatku dôkazov, začalo sa hovoriť o „haymarketských mučeníkoch“.
Haymarketské udalosti sa tak spolu so všeobecným prvomájovým dianím roku 1886 stali základom pre ustanovenie medzinárodného dňa pracujúcich na 1. máj. Oficiálne k tomu došlo na prvom kongrese II. internacionály v Paríži v roku 1889. Medzinárodný deň pracujúcich – Sviatok práce sa etabloval na celom svete.
Ilustrácia zachytáva dramatické udalosti na chicagskom námestí Haymarket zo 4. mája 1886.
Zdroj: wikipedia.org
Česká stopa
V kontexte predostretých udalostí je zaujímavá aj tzv. česká stopa. Do Spojených štátov amerických v druhej polovici 19. storočia prúdila obrovská masa pracujúcich z Európy. Vyskytovali sa medzi nimi aj českí anarchisti, ktorí pôsobili v rôznych robotníckych spolkoch a odborových organizáciách.
Rovnako ako ostatní začali medzi krajanmi propagovať myšlienku osemhodinového pracovného času. Pôsobili napríklad v českej sekcii The International Working People’s Association, ktorá niesla názov Mezinárodní dělnická jednota. Jednu z hlavných postáv predstavoval Jakub Mikolanda.
Mnohí českí anarchisti sa veľmi dobre poznali aj s „haymarketskými mučeníkmi“, nemeckými anarchistami a priamo sa zúčastňovali spomínaných udalostí. Napríklad Hynek Dejmek bol zatknutý 3. mája počas incidentu pri McCormickovej továrni.
Na mieste sa ho snažil vyslobodiť z rúk polície spomínaný Mikolanda. Jan Hronek bol takisto zatknutý pri ďalších májových udalostiach roku 1886, rovnako aj iní – autor „Písně práce“ Josef Boleslav Pecka, Václav Dejmek, František Čapek, František Chleboun či František Dvořák. Viacerí českí anarchisti sa zúčastnili aj pohrebu popravených, na ktorý prišlo takmer pol milióna ľudí.
