Útek Alfréda Wetzlera a Waltera Rosenberga (Rudolfa Vrbu) a ich Správa o Osvienčime a Brzezinke v apríli 1944 ukázali demokratickému svetu, proti akému nepriateľovi bojuje. Ich Správa je historikmi označovaná za jeden zo základných dokumentov holokaustu. Dvaja slovenskí Židia, ktorí boli donedávna skoro neznámi slovenskej verejnosti, patria medzi významné osobnosti druhej svetovej vojny.
Vyvrcholením protižidovskej politiky prvej Slovenskej republiky po arizácii a prijatí tzv. Židovského kódexu bolo prijatie nemeckej ponuky „presídliť“ slovenských Židov do pracovných táborov v Poľsku. Prvý transport zo Šarišsko-zemplínskej župy vyšiel k poľským hraniciam 25. marca 1942 z Popradu, bolo v ňom 1 000 mladých žien a dievčat. Prvé hlásenie, že v ich okrese už neexistuje židovský problém, prišiel z bášt HSĽS – z Považskej Bystrice a Kysuckého Nového Mesta. Ministerstvo železníc SR 14. januára 1943 urobilo výkaz o priebehu Akcie David: od 25. marca do 20. októbra 1942 vyviezli do pracovných táborov v 57 transportoch 57 752 ľudí do Osvienčimu a do priestoru Lublinu. Podľa odhadov historikov z nich prežilo len 280 – 800 deportovaných.
Túto prvú vlnu deportácií vykonali slovenské orgány a nesú za ňu aj zodpovednosť. Až 15. mája 1942, teda už v priebehu vysídľovania Židov, Slovenský snem začal dodatočne rokovať o ústavnom zákone č. 68 Sl. z. o vysťahovaní Židov a za 24 minút dokázal schváliť deportácie, zbaviť Židov štátneho občianstva a majetku. Jediný poslanec otvorene hlasoval proti a bol to J. Esterházy, poslanec za maďarskú menšinu na Slovensku, nech už boli jeho motívy akékoľvek. Celú hrôzu prevažujúceho pocitu ľahostajnosti, možno až úľavy nad osudom doterajších spoluobčanov, možno najlepšie vyjadruje mlčanie slovenských spisovateľov, intelektuálov od katolíka V. Beniaka po komunistu L. Novomeského. M. Gacek, bývalý legionár v Rusku, prekladateľ, evanjelický intelektuál a idealistický ľudák, vo svojich denníkových záznamoch Surová býva vše pravda života... sa jedinou citovanou vetou dotýka deportácií: „Rozpráva sa o Židoch – nemalo by sa s nimi tak robiť. Na hraniciach si z nich Nem- ci vyberajú špecialistov, ktorých by sme aj my mohli potrebovať.“ Wetzler a Vrba mali šťastie, že počas úteku stretli tých druhých – obyčajných Poliakov a Slovákov, ktorí im nezištne pomáhali.
Vrbova fotografia z gymnázia, 1935-36, na obrázku štvrtý sprava, spodný rad. Ako 15-ročný bol z gymnázia vylúčený kvôli svojmu židovskému pôvodu. (wikipedia.org)
V Osvienčime – Brzezinke
Obidvaja vyrástli na Slovensku v obyčajných židovských rodinách a počas 1. ČSR nemali vo verejnom živote problémy súvisiace s ich pôvodom. Alfréd Wetzler sa narodil 10. mája 1918 v Trnave ako najmladší zo štyroch bratov. Brat Vladimír bol profesorom literatúry. Alfréd pracoval v rokoch 1936–1940 ako robotník. Prezenčnú vojenskú službu vykonával v židovskom pracovnom prápore, ktorý ich napriek šikanovaniu a ponižovaniu židovských a rómskych brancov chránil pred prvou vlnou deportácií. Na jar 1942 bol prepustený do civilu a ocitol sa spolu s rodičmi a dvoma bratmi v prvom transporte z Trnavy 11. apríla 1942. Jeho najbližší Osvienčim neprežili.
Wetzler, bývalý robotník, telesne zdatný, bol pod vytetovaným číslom 29.192 zaevidovaný ako väzeň osvienčimského táborového komplexu. Dokázal využiť systém známych, svoju fyzickú a psychickú odolnosť, vôľu žiť, ale najmä mal šťastie, bez ktorého prežiť čo i len deň v tomto pekle bolo nemožné. Dostal sa medzi väzňov – prominentov, bol zaradený na miesto pisára v evidenčnom oddelení tábora, mal teda možnosť poznať osud každého transportu, počty zavraždených hneď po selekcii na rampe i úmrtí „prirodzenou cestou“. Mal kontakty s odbojovou skupinou, ktorá zhromažďovala všetky údaje o Osvienčime a Brzezinke – nákresy, štatistiky či organizáciu tábora. Stal sa teda kandidátom na útek.
Alfréd Wetzler (wikipedia.org)
Walter Rosenberg (známejší pod svojím ilegálnym menom Rudolf Vrba) sa narodil v roku 1924 v Topoľčanoch. Študoval na slovenskom gymnáziu, po prijatí Židovského kódexu ho ako „neárijca“ zo štúdia vylúčili. Vo svojej autobiografii spomína, ako odovzdával učebnice, ale niektoré si nechal, aby pokračoval v samoštúdiu. Jeho snom bolo dostať sa k československej jednotke v Anglicku. V marci 1942 sa pokúsil o útek cez Sereď a Galantu do Budapešti. V Maďarsku našlo dočasnú záchranu pred deportáciami asi 10 000 Židov zo Slovenska. Nemal dôveryhodné falošné doklady, preto sa musel vrátiť na Slovensko.
Pri návrate ho chytila maďarská pohraničná stráž a po strašnej bitke ho zaviedli na hranice s úmyslom zastreliť ho „na úteku“. Len náhoda v podobe slovenskej pohraničnej hliadky mu zachránila život, ale nezachránila ho pred deportáciou do zberného tábora v Novákoch. Odtiaľ síce tiež ušiel, ale v Topoľčanoch ho chytili a vrátili do Novák. Z Novák bol v júni 1942 deportovaný najskôr do Majdaneku. Dobrovoľne sa prihlásil pracovať na farmu, netušiac, že ňou bude Osvienčim. V Osvienčime bol zaregistrovaný pod číslom 44.070. Dávno po vojne takto charakterizoval prežitie v tábore: „Každý deň bol rozhodujúci. V Osvienčime sa žilo zo dňa na deň. Dlhodobý cieľ prežiť bol spojený s krátkodobým – prežiť deň. A každý deň sa niečo stalo a každý deň sa mohlo stať i niečo, čo sa stať nemalo.“
Opäť mal šťastie. Bol zaradený na prácu v potravinovom sklade SS (Schutzstaffel), neskôr na stavebné práce do Buna-Werken. Vďaka kontaktom s kápami, obľúbenosti a otvorenej povahe sa dostal do pracovného komanda Kanada, ktoré triedilo veci po zavraždených v Osvienčime II – Brzezinka. Členovia komanda Kanada patrili medzi táborovú elitu, mohli prepašovať potraviny a iné veci po zavraždených. Stal sa blokovým pisárom a mal teda možnosť poznať táborové štatistiky deportovaných a mŕtvych. V Brzezinke spoznal Wetzlera, zapojil sa do odbojovej činnosti a tiež sa stal kandidátom na útek.
Selekcia ako nevyhnutná súčasť "privítania" v Osvienčime (wikipedia.org)
Prípravy na útek
Úteky z osvienčimského táborového komplexu neboli ničím zvláštnym. Poľský historik T. Iwaszko zaznamenal 667 pokusov o útek, 270 utečencov chytili a na výstrahu ostatným väzňom ich ceremoniálne popravili pred nastúpeným táborom. O zostávajúcich 397 osobách sa predpokladá, že mohli prežiť, ak patrili k „árijcom“, alebo ak mali šťastie a natrafili na slušných Poliakov. Známy je útek českého Žida V. Lederera, ktorému pomohol utiecť mladý SS-Rottenführer V. Pestek. Pestek vyslovene z idealistických dôvodov obstaral pre Lederera uniformu SS a doklady. Spolu vyšli z tábora a rýchlikom sa dostali až do Plzne. Pestek sa do tábora vrátil po svoju lásku z českého rodinného tábora, kde ho chytili a popravili. Lederer prežil, zapojil sa do odboja, ale nevyužil možnosť podať svedectvo o Osvienčime.
Príslušníci SS, ľudovo nazývaní esesáci, vyprovokovali viacero útekov väzňov, ktoré však vždy skončili popravou väzňov a povýšením esesákov. Aj Wetzler a Vrba museli odolať takýmto ponukám. Dobré rady dal obom utečencom ruský vojnový zajatec D. Volkov, ktorý už raz ušiel zo Sachsenhausenu: nikomu neveriť, nebáť sa Nemcov ako jednotlivcov, pohybovať sa iba v noci, na prekrytie pachovej stopy pred psami použiť machorku, silný ruský tabak, namočený v benzíne a dobre vysušený. Obidvaja si vryli do pamäti najmä poslednú radu D. Volkova: „Nikdy sa nedajte opiť slobodou, zápas o život po úteku sa znovu začína.“
Pracovné komanda Kanada, v ktorom bol aj Rudolf Vrba pri konfiškácii šatstva po príchode jedného z transportov (wikipedia.org)
Začiatkom roku 1944 začali Nemci rozširovať tábor Brzezinka, keď sa chystala stavba nových barakov. Medzi väzňami sa vravelo, že sú pripravené pre maďarských Židov, ktorých zatiaľ Horthy nedovolil deportovať. Odbojová organizácia podplatila kápov, aby počas prípravných stavebných prác uložili drevené stavebné dielce z dosák tak, aby uprostred vznikol priestor, jama, v ktorej by sa mohli ukryť dvaja – traja väzni. Ak sa väzňom ukrytým v priehlbine medzi doskami podarí prežiť bez prezradenia tri dni, majú cestu z osvienčimského táborového komplexu otvorenú. V tábore boli dva strážne kordóny. Vnútorný, ktorý tvorili stále obsadené strážne veže, ostnatý drôt a bol nepreniknuteľný. Vonkajší kordón stráží bol vo vzdialenosti 1 – 3 km od tábora a stráže sa z neho večer po príchode všetkých pracovných kománd do tábora sťahovali. Ak niektorý väzeň chýbal, bol vyhlásený poplach a stráže ostali na vonkajšom okruhu tri dni. Až potom boli stráže stiahnuté, lebo sa predpokladalo, že utečenci sú už mimo tábora. V noci stačilo vyjsť z úkrytu, prekĺznuť okolo prázdnych strážnych veží a začať novú fázu zápasu o prežitie.
S. Eisenbach, Wetzlerov a Vrbov priateľ, s tromi druhmi vyskúšal tento spôsob úteku ako prvý. Keď už všetci verili, že sa im útek podaril, priviedli ich esesáci o týždeň späť do Brzezinky. Napriek krutému výsluchu v povestnom bloku 11 neprezradili spôsob úteku a úkryt pod stavebnými dielcami. Výbušnejší a impulzívnejší Vrba presvedčil rozvážnejšieho Wetzlera, že je ich povinnosťou voči státisícom zavraždených utiecť, varovať maďarských Židov a odhaliť svetu pravdu o Osvienčime. Do úkrytu postupne dostali holandské civilné šaty, potraviny a vodu, nôž, žiletku (na spáchanie samovraždy v prípade prezradenia), vysoké topánky, hodinky, tabak namočený v benzíne a dve kovové rúrky. V jednej bol plán tábora, pôdorysy krematórií a kasárne SS, v druhej všetky údaje o transportoch, organizácii táborového života a informácie o obetiach. Prvú rúrku stratili počas úteku, druhá, dôležitejšia, bola podkladom pre ich správu.
Vstup do tábora smrti (wikipedia.org)
Útek z tábora
Dňa 7. apríla 1944, práve v deň sviatku, keď si Židia pripomínajú útek z egyptského zajatia, využili Vrba a Wetzler ako táboroví pisári možnosť pohybu po celom tábore a popoludní nepozorovane vliezli do pripraveného úkrytu. Dvaja väzni nad nimi uložili dosky. Posypali okolie tabakom a vypchali ním všetky škáry. Večer sa ozvala siréna, ktorá vyhlásila poplach, lebo stráže už zistili, že dvaja väzni chýbajú. Esesáci intenzívne prehľadávali vnútorný i vonkajší okruh tábora, prehľadali i dosky nad nimi, utečenci počuli čmuchanie psov a škrabot ich pazúrov. Mali šťastie, tabak a benzín boli silnejšie ako psí čuch. V neuveriteľne tesnom priestore prežili dva dni. Na tretí deň ich takmer odhalili dvaja nemeckí väzni. V úkryte počuli zvuky prichádzajúceho transportu, jeho likvidáciu a zvuky roštov v krematóriu. Spojenecké lietadlá bombardovali okolie tábora a Vrba navrhol, aby využili zmätok pri bombardovaní a utiekli. Wetzler ho však presvedčil, že disciplinovaní esesáci neopustili bez rozkazu vonkajší strážny okruh.
Konečne 10. apríla o pol siedmej večer počuli túžobne očakávaný rozkaz: „Postenkette abziehen!“ Asi o deviatej večer horko-ťažko odtlačili dosky nad úkrytom a začali unikať z tábora smerom k brezám, ktoré zakrývali staré jamy na spaľovanie zavraždených. Prekonali pás piesku a dosiahli les. Až ráno zistili, že to bol skôr akýsi verejný park, lebo videli viac esesákov s rodinami. Jeden zvedavý chlapec ich zbadal ležiacich v kroví, zavolal otca SS-Oberscharführera, ale ten ich považoval za niečo iné ako párik väzňov na úteku a odišiel. Na Slovensko bolo vzdušnou čiarou asi 100 km. Mohli sa pohybovať iba v noci, cez deň sa ukrývali. Nezabudli na poučenie D. Volkova, neoddali sa pocitu slobody.
Ich útek však v žiadnom prípade nemohol byť úspešný bez pomoci miestnych obyvateľov. Ak si uvedomíme, aký vzťah mali mnohí Poliaci k Židom, musíme hovoriť o neuveriteľnom šťastí, že na úteku stretli Poliakov, ktorí im nezištne pomohli, riskujúc vlastný život. Pri Pisarowiciach im pomohla stará pani, oddýchli si a najedli sa. Po streľbe nemeckej hliadky pri Porebke len horko-ťažko unikli. Na smrť vyčerpaní a vyhladovaní, Wetzler so zraneným kolenom a Vrba s opuchnutými nohami, boli na pokraji síl. Opäť im pomohli Poliaci z Milowky. Po oddychu a ošetrení nôh ich starší muž priviedol až na slovenské hranice. Vysvetlil im časový rozvrh nemeckých hliadok a rozlúčil sa s nimi. Na územie Slovenska sa dostali 18. apríla. Roľník O. Čanecký zo Skalitého im obetavo ponúkol pomoc, zaodel ich a pomohol im dostať sa do Čadce k Dr. Pollakovi, ktorý mal kontakt na žilinskú pobočku Ústredne Židov na Slovensku.
Správa Gestapa o úteku dvoch väzňov s Osvienčimu z 8. apríla 1944 (wikipedia.org)
Správa Wetzlera a Vrbu
O osemnásť dní po úteku z tábora, 25. apríla 1944, hovorili Wetzler a Vrba v žilinskej úradovni Ústredne Židovs jej predstaviteľmi a so zástupcami židovskej náboženskej obce. Tí okamžite pochopili význam svedectva utečencov a povolali z Bratislavy Dr. O. Neumanna, Ing. O. Krasňanského a E. Steinera, predstaviteľov Ústredne Židov v Bratislave. Vrba o prvých reakciách prítomných na ich svedectvo o Osvienčime píše: „A zrazu som mal príšerný pocit, že nám neveria ani slovo. Prečo by vlastne mali? Ľudské mozgy ešte neboli pripravené, aby vstrebali myšlienku na masové vraždenie v osvienčimských rozmeroch.“ Až keď konfrontovali tvrdenia utečencov so svojimi presnými záznamami o všetkých deportovaných a počuli jednotlivé me- ná z nováckeho transportu, pochopili, „že ťažké dosky ich kníh neobsahujú nič iné než matriku mŕtvych“. Utečencov vypočúvali v dvoch oddelených miestnostiach a spísali s nimi dve na sebe nezávislé svedectvá. Obidve svedectvá spojili do jednej správy. Počas jej písania ju O. Krasňanský a G. Steinerová prekladali do nemčiny. Po dopísaní 27. apríla mala 32 strán. Tak vnikla Správa o Osvienčime a Brzezinke, známa aj pod názvom Wetzlerova a Vrbova správa. Dramatický dokument o najväčšej genocíde 20. storočia.
Obidvaja utečenci dostali falošné doklady. Wetzler na meno Jozef Lánik, ktoré po vojne používal ako autorské meno, a Rosenberg na meno Rudolf Vrba, ktoré používal ako svoje občianske meno až do konca života. Napísaním Správy sa napĺňal hlavný motív ich úteku: povedať svetu pravdu o osvienčimskom táborovom komplexe, varovať 750 000 maďarských Židov pred deportáciami a zachrániť druhú skupinu rodinného tábora českých Židov z Terezína, ktorej mala čoskoro skončiť šesťmesačná „karanténa“ a potom ju čakalo „zvláštne zaobchádzanie“ (Sonderbehandlung). Anglický historik M. Gilbert v Prológu k Správe Wetzlera a Vrbu píše: „Žiadny iný čin jednotlivca v druhej svetovej vojne neuchránil toľko Židov pred osudom, aký im predurčil Hitler a predstavitelia SS.“ Mohlo ich byť oveľa viac, ale ďalšie osudy Správy vôbec neboli jednoduché.
Wetzler a Vrba odišli 15. mája do Liptovského Sv. Mikuláša. Tu sa stretli s A. Rosinom a C. Mordowiczom, ktorí ušli z Osvienčimu 27. mája a podieľali sa na doplnení Správy. Potvrdili, čo už Wetzler a Vrba vedeli v Žiline, že transporty z Maďarska prichádzajú a plynové komory a krematóriá denne „spracujú“ až 12 000 ľudí. Wetzler a Vrba vyvíjali obrovské úsilie, aby sa ich Správa dostala do správnych rúk na celom svete. Obidvaja sa zapojili do odbojového hnutia a bojovali v SNP ako príslušníci partizánskej skupiny Miloša Uhra. Vrba končí svoju autobiografiu opisom bojov proti oddielu SS v Starej Turej týmito vetami: „Pamätám si, ako som čítal: »Je zlom poddať sa aktívne alebo pasívne zlu ako jeho nástroj, jeho pozorovateľ alebo jeho obeť.« Vtedy za Starou Turou mi tie slová dávali skvelý, nádherný zmysel. A dávajú mi ho dodnes.“
V prvej časti Správy je svedectvo A. Wetzlera o priebehu deportácie zo zberného tábora v Seredi. Na svojom príbehu dokumentuje postup po príchode do Osvienčimu – zbavenie batožiny, vyholenie hlavy, dezinfekcia, pridelenie a vytetovanie čísla (ešte na hruď), vydanie väzenského oblečenia a drevákov, ubytovanie v Brzezinke. Opisuje štruktúru tábora, označenie väzňov symbolmi ich „previnenia“, systém stráží, selekcie po príchode do tábora, selekcie v tábore, počas ktorých označovali táboroví lekári SS slabých a chorých väzňov určených na smrť, „prirodzené“ úmrtia ako dôsledok ťažkej práce, podvýživy a chorôb.
Spolu s Vrbom rekonštruujú poradie príchodu transportov podľa čísel, ktoré boli pridelené väzňom, ak prešli úvodnou selekciou po príchode transportu (asi 10 % mužov a 5 % žien) – začali číslom 27 400 a končia číslom 174 000 z marca 1944. Osobitnú pozornosť venujú tzv. rodinnému táboru z Terezína a jeho likvidácii po šesťmesačnej „karanténe“. V závere „Opatrný odhad, koľko bolo v Brze- zinke od apríla 1942 do apríla 1944 splynovaných Židov“ Vrba uvádza 1 765 000 ľudí. Súčasťou Správy bol ich nákres Osvienčimu a Brzezinky, keďže pôvodný stratili počas úteku.
Náčrt tábora z Vrbovej a Wetzlerovej správy preloženej do angličtiny (wikipedia.org)
Osudy a význam Správy o Osvienčime a Brzezinke
Wetzler a Vrba svoje predsavzatie splnili a dali svetu možnosť zoznámiť sa s holokaustom priamo z prvej ruky. Najviac ich mučila predstava 400 000 zavraždených maďarských Židov, ktorých nikto nevaroval, napriek tomu, že Správu ešte v apríli osobne prevzal Dr. R. Kastner (Kasztner), predstaviteľ Maďarského pomocného a záchranného výboru, a bola dokonca preložená do maďarčiny. V marci 1944 obsadila nemecká armáda Maďarsko a A. Eichmann osobne pripravoval konečné riešenie židovskej otázky v Maďarsku. Na Himmlerov pokyn dal Kastnerovi a Brandovi neuveriteľnú ponuku – vymeniť životy milióna Židov za desaťtisíc vojenských nákladných áut od západných Spojencov. M. Gilbert tvrdí, že odhalenie pravdy o Osvienčime prišlo v čase, keď už Kastner a Brand rokovali s Eichmannom o jeho ponuke, a preto nezverejnili fakty o Osvienčime, ktoré už mali k dispozícii. Možno si Kastner uvedomoval bezvýchodiskovú situáciu a chcel zachrániť aspoň sionisticky orientovaných prominentných Židov (asi 1 700 Židov bolo aj s Kastnerom prevezených vlakmi do Švajčiarska).
Aj napriek tomu zachránila Správa asi 120 000 životov. V júli 1944 Dr. Ch. Weizmann, predstaviteľ Židovskej agentúry, sa dozvedel pravdu o Osvienčime a prostredníctvom britského ministra zahraničia A. Edena informoval W. Churchilla, ktorý schválil letecké bombardovanie železníc vedúcich do priestoru Osvienčimu. O takomto bombardovaní sa veľa diskutuje, prevláda názor, že v čase invázie v Normandii nemali Spojenci k dispozícii dosť leteckých síl a trate sa dali rýchlo opraviť. Ale častý je aj názor, že Spojenci nemali záujem pomôcť Židom. Spojenecké lietadlá bombardovali 2. júla vojenské ciele v Budapešti, ale toto bombardovanie vôbec nesúviselo s Churchillovým pokynom a so Židmi. Admirál Horthy a maďarská spravodajská služba ho však vyhodnotili ako varovanie a Horthy požiadal Eichmanna, aby deportácie prerušil. Na Horthyho zapôsobili aj protesty vlád neutrálnych štátov Švédska, Švajčiarska, Turecka a list pápeža Pia XII., ktorý Horthymu odovzdal A. Rotta, pápežský nuncius v Budapešti.
Asi 120 000 maďarských Židov bolo zachránených. Keď bol Horthy zvrhnutý, Eichmann sa vrátil do Budapešti, ale dielo skazy nemohol dokončiť, lebo Osvienčim bol pred postupujúcou Červenou armádou likvidovaný a plynové komory a krematóriá boli vyhodené do vzduchu. Cez československého politika vo Švajčiarsku J. Kopeckého sa dostala Správa Židovskému kongresu v Ženeve a do švajčiarskej tlače, ktorá nie veľmi ochotne z nej uverejnila veľmi stručný výťah. Ľady nedôvery sa prelomili. Výťahy zo Správy zverejnili zásluhou vedúceho britskej tlačovej agentúry vo Švajčiarsku W. Garretta britské noviny a postupne ich publikovali v celom slobodnom svete. Pápežský vyslanec v Bratislave G. Burzio, ktorý viedol nekompromisný zápas s Tisom o slovenských Židov, poslal kompletnú Správu do Vatikánu 22. mája diplomatickým kuriérom, ale pre rôzne príčiny sa na miesto určenia dostala až v októbri.
Fotografia Rudolfa Vrbu z roku 1978 (wikipedia.org)
Povojnové osudy
Alfréd Wetzler žil po vojne v Bratislave. Už v roku 1945 zostavil brožúru Oswiencim, hrobka štyroch miliónov ľudí, v ktorej na 73 stranách zhrnul štyri svedectvá: svoje, Vrbovo, Rosinovo a Mordoviczovo. Po vojne si založil rodinu a pracoval ako úradník, redaktor, turistický sprievodca, robotník a knihovník. V roku 1964 vydal pod menom Jozef Lánik román Čo Dante nevidel, v ktorom beletrizovanou formou spracoval svoje osvienčimské osudy. Sám vystupuje pod menom Karol a Vrba ako Valér. Literárny kritik A. Matuška v doslove 1. vydania napísal, že je to „náš najlepší román vo svojom žánri“. Keď sa politický „odmäk“ 60. rokov skončil a začala sa normalizácia, Wetzlerovo meno (i meno Lánik) zmizlo z povedomia verejnosti. Román už nevyšiel a stratil sa aj z verejných knižníc. Sofistikovaný komunistický antisemitizmus, maskovaný za antisionizmus, znemožňoval akúkoľvek diskusiu o holokauste. V podstate všetky hodnotné knihy a filmy sa ocitli na indexe zakázaných diel alebo v trezore. Stačí spomenúť oscarový film Obchod na korze alebo knihy A. Lustiga, I. Klímu či L. Grosmanna.
Wetzlerova manželka Eta o ňom povedala: „Bol neobyčajne skromný človek. Netúžil po sláve a nepotreboval sa prezentovať žiadnymi heroickými výkonmi. Jeho útek splnil (aspoň čiastočne) svoj účel a to bola pre Freda najväčšia satisfakcia.“ Posmrtne mu boli udelené štátne vyznamenania Rad Ľudovíta Štúra II. triedy a Kríž M. R. Štefánika I. triedy. Túžil, aby nové vydanie románu vyšlo pod jeho pravým menom. Román aj s úplným textom Správy o Osvienčime a Brzezinke spolu s odbornými štúdiami vyšiel v roku 2009 vo vydavateľstve MilaniuM len zásluhou sponzorov, Ministerstvo kultúry SR zamietlo žiadosť o finančný príspevok na jej vydanie.
Hlavný organizátor transportov z Maďarska do nacistických vyhladzovacích táborov Adolf Eichman sa nakoniec musel v roku 1961 za svoje zločiny zodpovedať (wikipedia.org)
Rudolf Vrba vyštudoval po vojne v Prahe chémiu a biochémiu. Stal sa medzinárodne uznávaným odborníkom v oblasti biochémie mozgu. Po odchode z Československa v roku 1958 pôsobil ako vedec a vysokoškolský učiteľ v Izraeli, vo Veľkej Británii, v USA a Kanade. V spolupráci s novinárom A. Besticem napísal v roku 1963 spomienkovú knihu Utekl jsem z Osvětimi. V českom preklade vyšla v 1. vydaní v nakladateľstve Sefer v roku 1998. V slovenskom preklade doteraz nevyšla. Vystupoval v slávnom filmovom dokumente režiséra Lanzmanna Šoa. Je, samozrejme, mediálne vo svete známejší ako Wetzler, žil v slobodnom svete, kde bol väčší priestor na diskusie o holokauste. O rôznych aspektoch holokaustu prednášal vo viacerých krajinách. Zomrel v roku 2006 v Kanade. O vzťahu k A. Wetzlerovi v jednom interview povedal: „Boli sme priatelia na život a na smrť v určitej situácii, potom sa naše cesty rozišli.“
Wetzler a Vrba patria medzi významné osobnosti protifašistického odboja a osobnosti slovenských dejín. Mali by sa stať nádherným vzorom pre našich ľudí, čo dokáže túžba po slobode a ochrane más.
