Život bežného človeka sa od stredoveku v porovnaní so súčasnosťou radikálne zmenil. Fyzicky je dnes život nepomerne jednoduchší, psychicky – to by bolo na dlhú debatu. Čo do náboženského prežívania sa však život nijak radikálne nezmenil.
Náboženstvo, minimálne tie formy, ktoré existovali aj v stredoveku, si viac menej udržuje stabilnú formu. Ich mocenské postavenie sa zmenilo značne a niektoré ich prejavy tiež, ale čo do funkcie zostávajú veľmi podobné. Svojím spôsobom náboženstvo prepája minulosť so súčasnosťou a ak sa rozprávame o európskom latinskom kresťanstve, tak minimálne ešte nejaký čas bude. Aj preto ho niektorí historici a religionisti nazývajú pamäťou civilizácie. Čo si teda pamätáme z náboženského života bežného človeka v európskom stredoveku?
Vstupný portál s impozantným pohľadom do vnútra Baziliky svätej Márie Magdalény v benediktínskom opátstve vo francúzskom Vézelay z 12. storočia. V tom čase významné pútnicke miesto. (wikipedia.org)
Usporiadanie spoločnosti z hľadiska náboženstva
Stredoveká spoločnosť bola rozdelená na tri úrovne: šľachtu, duchovenstvo a poddaných. V mentálnom obraze stredovekého človeka sa toto rozdelenie vnímalo ako úplne prirodzené, takpovediac „z božej vôle“. Málokto takéto rozdelenie spochybňoval a väčšina ľudí by sa nechcela vymeniť s nikým z inej vrstvy – a to skutočne platí aj pre poddaných. Bolo hlboko vžité. V ranom ani vrcholnom stredoveku neexistuje pluralita náboženstva. Náboženstvo je iba jedno, a to latinské kresťanstvo – akási o niečo menej systematizovaná forma katolicizmu. Aj preto neexistovali náboženské trenice ako ich poznáme dnes – náboženstvo bolo jedno a bolo reprezentované iba jednou náboženskou organizáciou – božsko-ľudským spoločenstvom cirkvi.
Existovali samozrejme rôzne výnimky, z pohľadu drvivej majority ľudí sa ale delili iba do troch skupín, a žiadna z nich nebola z pohľadu priemerného stredovekého roľníka príliš lákavá. Boli to buď pohania (náboženské skupiny, ktoré stále prežívali – prevažne na východe a severe Európy – nepoznamenané kresťanstvom), heretici (tí, ktorí sa snažili väčšinové kresťanstvo zmeniť radikálnym spôsobom, napríklad zrušením kňazského stavu či manželstva ako inštitúcie – ako napríklad wycliffisti – prívrženci učenia Johna Wycliffa – či katari) alebo iné monoteistické menšiny. Patrili sem Židia a neskôr, od 9. – 10. storočia, aj moslimovia. Nie že by neexistoval výber – cirkev mala hojnosť rádov a organizácií, takže ľudia s rôznymi spirituálnymi, teologickými, etickými aj praktickými inklináciami mali na výber.
Tiež neexistovalo oddelenie štátu od cirkvi ako ho poznáme dnes. Na konceptuálnej úrovni bolo latinské kresťanstvo oddelené od štátu, čo je pri porovnaní s ostatnými veľkými civilizáciami, alebo dokonca len s východným kresťanstvom, netypické. Pre bežného človeka to ale z praktického hľadiska predstavovalo malý rozdiel – štát sa staral o výber cirkevnej dane, cirkev, minimálne navonok, žehnala štátu, cirkevné kniežatá mali postavenie aristokratov a aristokrati sa neraz stávali cirkevnými kniežatami. Štát sa snažil ovplyvňovať postavenie cirkvi a cirkev neraz tlačila na štát a pod. Ak sa pozrieme na veľké historické udalosti, ako boj o investitúru či západnú schizmu, ktoré sa veľmi dotkli mnohých vysoko postavených postáv, život bežného roľníka to nijak neovplyvnilo, lebo sa týkalo skôr posúvania ťažiska politickej moci v rámci cirkvi či medzi cirkvou a štátom, nie jej náboženských doktrín či etiky.
Diabol ako príšera, ktorá požiera davy hriešnikov. Iluminácia z Winchesterského žaltára z 12. storočia (pinterest.com)
Svet za svetom
Max Weber, jeden z otcov zakladateľov sociológie, hovorí o evidentnom „odkúzlení“ moderného sveta, hoci vedci z univerzity v Stanforde ho neskôr zobrali za slovo a argumentujú proti jeho téze. Každopádne, pre stredovekého človeka svet kúzelný bol a akási „moc v pozadí“ všetkého bola všadeprítomná. Považoval ju za samozrejmosť – veď nutne musí existovať niečo väčšie ako človek sám, to dá rozum, veci sa predsa nedejú samé od seba. Zhodovali sa na tom aj všetci, koho taký človek za celý život stretol – od jeho susedov až po najvzdelanejších obyvateľov jeho sveta: mníchov, filozofov, teológov a magistrov slobodných umení – ak mal to šťastie a niekedy nejakých stretol. Nemal vždy presne korešpondujúcu predstavu o tejto moci s oficiálnou doktrínou, ale o tom, že je všadeprítomná, rovnako ako jej prejavy, nemal najmenších pochýb.
Nebo a peklo neboli pre stredovekého roľníka filozofická či psychologická špekulácia, ale bol to prostý fakt. Takisto ako život večný. Kto bude žiť ako dobrý kresťan, po istom čase v očistci sa bude radovať naveky, a kto zle, bude naveky trpieť. Nebeské radosti, ale zvlášť pekelné muky, boli vykresľované do najmenších podrobností – hriešnici budú horieť, ohovárači a klamári budú visieť na hákoch za jazyky, nestriedmi budú hladovať... stačí nazrieť do Danteho Inferna či stoviek dobových kázaní. Tieto popisy samozrejme nepatrili do oficiálnej náuky, ale radi ich používali potulní mnísi a ľudoví kazatelia.
Nebo a peklo neboli pre stredovekého roľníka filozofická či psychologická špekulácia, ale bol to prostý fakt.
Podľa niektorých porovnaní textových prepisov homílií vo Francúzsku 13. storočia, kázania o trestoch a pekle prevyšovali kázania o nebesiach a odmene až 17-krát. Strach z pekla bol teda veľmi reálny a živý. Aj preto sa každý snažil žiť aspoň do istej miery tak, aby sa mu dokázal vyhnúť. Samozrejme, dodržiavať prísne náročnú kresťanskú etiku je takmer nemožné, s čím sa počíta. Šľachta a boháči mali možnosti ďalekých pútí či donácií kláštorom, za ktoré mohli dostať odpustky. Bežný roľník si ich v tejto forme nemohol dovoliť, a tak bol odkázaný na lokálne sviatky, púte, ale predovšetkým, ako vo svojich kázaniach prízvukovali kazatelia, na dobrý kresťanský život. V tomto slúžil stredovekému človeku okrem biblických príbehov predovšetkým odkaz na príbehy svätých.
Posledný súd od Giotta di Bondone s fantastickým výjavom pekla a Satana v pravom dolnom rohu scény (wikipedia.org)
Svätec - prostredník a rolový model
Svätec predstavoval náboženský ideál a dobový rolový model. Na svätých bolo sympatické, že modelom často neboli celý svoj život. Mnohí začínali ako obyčajní ľudia či dokonca ako zločinci, ale príkladom hodným nasledovania sa stali tým, ako nakoniec dopadli a aké voľby učinili. To aj bežným ľuďom pripomínalo, že akokoľvek je na tom človek teraz, vždy je možné svoj život zmeniť k lepšiemu. Svätých boli stovky a neskôr tisíce, nejaký sa našiel na každú možnú životnú situáciu. Z toho dôvodu aj preberali patronát nad celým radom oblastí: od vlastností (symbol odvahy či obetovania sa) cez patrónov povolaní (vojak, včelár, roľník), životných situácií (deti, matky, nevesty, cestujúci...) po pohromy (pomocník a ochranca proti/počas vojny, hadiemu uštipnutiu, búrky...). Svätí fungovali ako orodovníci tých, ktorí ich žiadajú o pomoc u Jediného Boha.
Podľa katolíckej náuky nemajú samotní svätí o sebe žiadnu moc. Podľa doktríny však majú zomrelí, ktorí sa nakoniec dostanú do neba, moc apelovať u Boha. To môže byť aj niečí predok či zomrelé dieťa, ale u tých si človek nikdy nemôže byť istý – zato u svätých je to bežné, keďže ich život sa z nejakého dôvodu stal dostatočne známym, aby ho bolo možné skúmať a mať dobré dôvody si myslieť, že sa dostali do neba. Začne sa totiž u nich proces beatifikácie a svätorečenia, počas ktorého sa overuje, či sa do neba daný svätec skutočne dostal. To sa overí, ak boli na jeho príhovor učinené zázraky. Takže napriek tomu, že zadefinovaní svätci nemajú väčšiu moc vám pomôcť, ako trebárs vaša mŕtva prababička ak sa dostala do neba, katolíci sa obracajú na oficiálnych svätých, pretože u nich je isté, že v nebi sú, a tak je isté, že môžu apelovať. Či už sa Boh rozhodne vyhovieť, to je, samozrejme, druhá otázka.
Stredoveký človek si to samozrejme uvedomoval – aj preto k svojim prosbám pripájal formulku: „ak je to Tvoja vôľa, Pane“. Svätci boli ideálne rolové modely, ale predsa len to boli príbehy mŕtvych ľudí, niektoré stovky rokov staré z opačnej strany známeho sveta. Pre bežného stredovekého človeka bol teda živou reprezentáciou svätého života svätý muž – ani nie tak kňaz, ale mních, keďže kňaz mohol byť až do 4. Lateránskeho koncilu (1215), kde sa zaviedol povinný celibát, ženatý a mať aj iné povinnosti ako službu bohu. Povesť svätosti mali často asketickí pustovníci. Stávalo sa, že požívali nemalú autoritu, pričom ich rady a názory rešpektovali lokálne sekulárne autority, ako aj lokálne náboženské autority. Väčšina pustovníkov žila v pokoji a samote, často s povolením niektorého z prítomných rádov, zvyčajne benediktínov, ktorí mávali vo svojich komunitách tzv. oddelených členov.
Niektorí pustovníci sa ale neriadili žiadnou z existujúcich mníšskych regúl, žili podľa vlastných pravidiel a stávalo sa, že si k nim ľudia chodili po radu. Na toto neraz nazerali cirkevné autority s ostražitosťou, keďže daný pustovník nemusel mať vôbec vzdelanie, takže mohol dávať náboženské rady v rozpore s doktrínou, či niekedy vyslovene spôsobiť pohromu. Pohromy spojené so samozvanými svätými mužmi boli väčšinou dvojakého typu – spôsobovali nejaký typ konfliktu, napríklad ak kritizovali lokálne autority či povzbudzovali poverčivosť (cirkev skutočne bola veľkým bojovníkom proti tomu, čo považovala za pohanské povery, napr. vieru v čary a bežné mýty, ako lesní duchovia, víly, atď.) alebo, čo boli vážnejšie prípady, masovú náboženskú hystériu.
Svätí dávali príklad, že akokoľvek je na tom človek teraz, vždy je možné svoj život zmeniť k lepšiemu. Svätých boli stovky a neskôr tisíce, nejaký sa našiel na každú možnú životnú situáciu.
Menej nebezpečným prípadom mohlo byť vyvolanie spontánnej púte (zastavili sa tak napr. všetky práce; ak sa to stalo počas žatvy, hrozilo že úroda bude zničená a v zime bude hlad) či očakávanie zázraku, alebo vyvolanie apokalyptických nálad. Ešte väčším nebezpečenstvom mohlo byť vyvolanie rebélie, pogromu či napríklad honu na čarodejnice (inštitúcia Pápežskej inkvizície okrem iného vznikla ako orgán, ktorý mal zabraňovať podobným svojpomocným súdom a chrániť obvinených). Jedni z najkatastrofickejších príkladov hystérií vyvolaných ľudovým kazateľom pochádzajú z obdobia križiackych výprav.
Prvým z nich je križiacka výprava detí, keď istý kazateľ prišiel s myšlienkou, že Saracénov, tých „diablových splodencov“, môžu poraziť iba nevinné stvorenia ako sú deti a nie dospelí bojovníci, ktorí majú svojím remeslom nutne vážne zaťažené svedomie. To síce bolo v priamom rozpore s nariadeniami zvolávateľa prvej križiackej výpravy pápeža Urbana II., ktorý účasť žien, detí, starcov a mníchov na výprave zakázal (až na výnimky ako podporné jednotky, napr. kuchárov či lapiduchov, ktoré niekedy mali vo svojich radoch starcov či mladíkov; aj niektoré ženy dostali špeciálne povolenie sprevádzať svojich mužov). Taká už je ale povaha akejkoľvek hystérie – neriadi sa pravidlami. Netreba dodávať, že výprava dopadla katastrofálne a väčšinu detí predali do otroctva samotní kapitáni lodí, ktoré ich mali dopraviť do Svätej zeme. Tým si privodili exkomunikáciu, ale to deťom už nepomohlo.
Ďalšou podobnou spontánnou výpravou bola tzv. výprava chudoby, ktorú inicioval kazateľ Peter Pustovník. V zásade dopadla podobne neúspešne. Väčšina tých, ktorí sa vydali na cestu do Jeruzalemu, tam však nikdy nedošli. Niektoré skupiny boli dokonca rozprášené po ceste – či už aristokraciou, alebo mestskými milíciami, keďže Petrovi chudobní nachádzali potešenie v pogromoch na Židov. Vzhľadom na to, že neboli pripravení na dlhú cestu, často lúpili a kradli. Jedna vetva tejto výpravy bola rozprášená uhorskou jazdou aj na našom území.
Archaniel Michael a Satan vážia duše pri poslednom súde. Reliéf z priečelia Notre-Dame v Paríži (wikipedia.org)
Konkurencia - porazená, ale živá
Kresťanstvo bolo celkovo oveľa menej kodifikované ako je dnes – prvé ozajstné systematické pravidlá platiace naprieč celým západom prišli až počas lateránskych koncilov, predovšetkým začiatkom 13. storočia počas 4. Lateránskeho koncilu a potom neskôr počas Tridentského koncilu (1545 – 1563). Takže popri kresťanskej doktríne prežívalo množstvo predkresťanských mýtov, lokálnych legiend a praktík. Čarovní pustovníci či babky korenárky, ktoré neraz robili oveľa viac než len liečili či pomáhali s pôrodmi, neboli ničím netypickým.
Boh bol síce iba jeden a jeho svätí boli jasnou voľbou vo väčšine situácií, ale ak na prosby neodpovedali oni, ľudia si neraz spomenuli na iné duchovné bytosti, ktoré podľa starých legiend obývali svet – škriatkov, víly, duchov stromov, riek a potokov. Veľmi často boli podľa všetkého svojimi duchmi obývané napríklad prírodné studničky v lesoch. S týmito bytosťami, na rozdiel od svätých či Boha, bolo možné vyjednávať, hroziť im či ich podplatiť. Tieto bytosti kolísali od viac-menej dobrých, cez neutrálne až po vyslovene zlé, ktoré prakticky korešpondovali s diablami a démonmi.
V zásade tak boli niektorí stredovekí ľudia schopní akomodovať vo svojej mysli dva systémy – zvlášť ak bolo kresťanstvo v daných krajinách nové, čo počas celého stredoveku bolo v nejakej oblasti takmer vždy (zvlášť na sever Európy prenikalo pomalšie). Títo ľudia sa viac ako monoteisti správali ako henoteisti – teda ľudia, ktorí považujú svojho boha za toho najvyššieho, ale pripúšťajú možnosť existencie iných. Dáva im preto zmysel obrátiť sa na nižších bohov či duchov za predpokladu, že je človek ochotný riskovať hnev Najvyššieho, keďže táto alternatívna duchovná moc existuje, hoci je slabšia či podriadená.
Kňazi aj mnísi bojovali proti týmto predstavám s veľkým nasadením, ale, ako sme spomenuli, boli miesta, kde sa kňaz či mních objavil iba zriedka. Nie že by kvôli tomu nemohli cirkevní hodnostári v noci spávať – mali síce povinnosť snažiť sa priviesť ľudí na správnu cestu, a neraz na to boli s pomocou štátu používané politické, alebo priamo silové prostriedky, ale v praxi sa často držali zásady, že pravda nakoniec zvíťazí. Cirkev tu bude naveky, takže nekresťanské predstavy sa časom jednoducho oslabia sami. Nie je teda dôvod sa zbytočne stresovať, čas hrá v prospech kresťanstva. Aj preto sa niekedy hovorí, že cirkev rozmýšľa v storočiach. Aj vďaka tomu laissez-faire prístupu boli niektoré z týchto predkresťanských rituálov do kresťanstva buď integrované a reinterpretované, ako napríklad vianočný stromček, alebo dokonca niektoré prežili dodnes – v samotnom Francúzsku poznáme niekoľko príkladov. Ale to je už iný príbeh.
Viac o živote v stredoveku sa dočítate v stále dostuponom vydaní HR 05/2014
