Gustáv Husák pôsobil na konci 60. rokov i v priebehu československej jari v nejedných očiach ako progresívny element komunistickej strany, ktorý prináša do verejného priestoru svieži vietor. Dával mnohým ľuďom nádej na hlbšie zmeny, hoci v skutočnosti len málokto poznal skutočnú hĺbku jeho reformného zmýšľania.
Husákov myšlienkový svet skôr zostával v zajatí minulosti a jeho generačnej skúsenosti. Vychádzal z negácie, snahy o prekonanie kapitalistického systému, ktorý si síce zakladal podľa jeho názoru na formálnej rovnosti, ale v ktorom v skutočnosti všetko bohatstvo, a teda aj politickú moc, ovláda oligarchia.
Husák predovšetkým zostával komunistom, presvedčeným o správnosti po vojne, respektíve po februári 1948 nastúpenej cesty. Za jej záruku považoval vedúcu úlohu komunistickej strany a spojenectvo so Sovietskym zväzom.
To, čo na nej kritizoval, boli chybne uplatňované metódy, zneužívanie osobnej moci a neochotu hľadať nové cesty a otvorene hovoriť o nedostatkoch ako v česko-slovenskom pomere, tak v direktívnom riadení ekonomiky či propagande.
Odmietol špecifické cesty k socializmu ako alternatívnemu modelu voči existujúcemu poriadku. V skutočnosti preto neponúkal reálnu alternatívu k vtedajšiemu politickému systému Československa.
Opatrný kritik Dubčeka
Na jednej strane Husák hovoril o zabezpečení občianskych práv jednotlivca a nebezpečenstve „dogmaticko-konzervatívnych síl“, zároveň varoval pred „antikomunizmom“, „antisovietizmom“ a vôbec pred prílišnou liberalizáciou verejného priestoru.
Slovne útočil na „proizraelskú skupinu“, najmä spisovateľa Ladislava Mňačka, a demonštroval svoje sebavedomie vytvorením si v máji 1968 vlastnej mediálnej tribúny, periodika Nové slovo. Tým sa zároveň vymedzil voči pre neho až príliš slobodomyseľnému obsahu časopisu Kultúrny život, kam predtým prispieval svojimi textami.
Odmietal tiež pluralizáciu politického systému – vytváranie opozičných strán a platforiem. Vymedzil sa ako voči Klubu bývalých politických väzňov (K231), Klubu angažovaných nestraníkov a prípravnému výboru sociálnodemokratickej strany, tak aj voči manifestu 2000 slov i myšlienke zákona o národnom zmierení, ktorý mal slúžiť k stmeleniu národa, rehabilitácii osôb postihnutých nezákonnosťami režimu a stíhaniu páchateľov.
Gustáv Husák sledoval dianie so značnými obavami, nedomnieval sa síce, že zo strany Sovietskeho zväzu bezprostredne hrozí vojenská intervencia do Československa, ale uvedomoval si, že situácia sa vymkla KSČ z rúk, je narušované jej vedúce mocenské postavenie i spojenectvo s Moskvou.
Snažil sa v tejto veci apelovať na popredných funkcionárov, tiež Dubčeka, ktorého síce verejne hlasno hájil, interne však považoval za politika nedostatočne vybaveného na zvládanie krízových situácií. Neodpustil si pritom poznámku k českým zástupcom Národnej fronty: „Prečo v Prahe robíte z Dubčeka geroja? Je priemerný herec. Všetko privedie do prúseru!“
Moskva chápala rozširujúce sa československé občianske hnutia a v jej očiach nedisciplinované i neschopné komunistické vedenie ako potenciálnu hrozbu prechodu Československa zo sféry jej vplyvu a s tým prípadne spojeného dominového efektu vo východnom bloku. Preto sa rozhodla rokovať a spoločne s ďalšími štátmi Varšavskej zmluvy vojensky zakročila.
V deň vstupu ich vojsk na československé územie, 20. augusta, sa Husák nachádzal v Žiari nad Hronom, kde na zhromaždení v Závode SNP preniesol prejav, v ktorom vsadil na radikálne reformný tón. Husák mal prirodzene ambície politicky povýšiť, bol totiž stále obyčajným radovým členom strany a cítil podporu u členskej základne.
Rozhodol sa preto pre ofenzívu a vyslovoval sa za očistu straníckeho života od skompromitovaných ľudí minulosti. Vymedzil sa tiež voči slovenskému komunistickému vedeniu a Biľakovi, ktorý sa v tom čase už politicky rozišiel s Dubčekom a zastával pevné prosovietske postoje.
V sídle Ústredného výboru KSS v Bratislave zasadali po polnoci, už 21. augusta, slovenské stranícke orgány, ktoré viedol Miloslav Hruškovič. Toho neprítomný Biľak už zasvätil do sovietskeho plánu na legalizáciu príchodu vojsk pomocou prijatia vyhlásenia, že vojaci prišli na pozvanie československého politického vedenia.
Ja tento národ zachránim, aj keby mi mali všetci napľuvať do očí.
Gustáv Husák, 21. augusta 1968
Predložil preto členom vedenia text pozývacieho listu a tvrdil, že v Prahe bol schválený skoro celým vedením KSČ vrátane Dubčeka. Následne hlasovalo šesť z desiatich prítomných členov slovenského predsedníctva pre Hruškovičov návrh.
Keď však onedlho dorazil ďalekopis, že v Prahe bola vojenská intervencia odmietnutá ako flagrantné porušenie medzinárodného práva a o tom prijaté stanovisko predsedníctva ÚV KSČ navyše vysielal rozhlas, vznikol v sídle slovenských komunistov zmätok. Naliehavý telefonát zobudil spiaceho a nič netušiaceho Husáka.
Ten sa čoskoro dostavil na rušné zasadanie predsedníctva a označil Hruškovičovo tvrdenie za dezinformáciu a pokus vraziť nôž do Dubčekovho chrbta. Pomohol tiež presadiť prehodnotenie predchádzajúceho vyhlásenia na protestné, ktoré vstup vojsk odmietlo a deklarovalo vernosť Dubčekovmu politickému vedeniu.
Následne pomáhal upokojiť študentov zhlukujúcich sa v uliciach. A práve v tomto dramatickom čase behom pozorovania Bratislavou sa valiacich tankov dodal pamätnú vetu: „Ja tento národ zachránim, aj keby mi mali všetci napľuvať do očí.“
Účasť na moskovských rokovaniach
Zatiaľ čo sa vojenská intervencia odohrala lepšie, ako Moskva očakávala, politickú situáciu sa jej zvládnuť nepodarilo. Prezident Svoboda, ktorý odmietol menovať novú prosovietsku vládu, ponúkol východisko. Rozhodol sa totiž vyriešiť krízovú situáciu stretnutím so sovietskym politickým vedením.
Jeho hlavným cieľom bolo ďalej neeskalovať napätie a priviesť späť do Československa jeho predstaviteľov, ktorých Sovieti za ich odmietavý postoj ku vstupu vojsk internovali. Jeho let do Moskvy mal medzipristátie v Bratislave, kde k ostatným členom prezidentovej delegácie pribudol Gustáv Husák ako zástupca československej vlády a Slovenska. Husák sa tešil Svobodovej dôvere, pričom počas celého pobytu medzi dotyčnými fungovala úzka spolupráca a vzájomná podpora.
Hneď počas prvého hlavného rokovania v Kremli sovietsky líder Leonid Iljič Brežnev odmietol mimoriadny Vysočanský zjazd KSČ, ktorý sa narýchlo začal po príchode vojsk a odsúval z politických pozícií prosovietske sily.
Takisto nesúhlasil so zjazdom slovenských komunistov, ktorý bol pripravovaný a následne sa aj začal v Bratislave. Nepriamymi vyhrážkami Sovieti nabádali k hľadaniu spoločného riešenia prijateľného pre obe strany, inak vraj hrozí v Československu občianska vojna a krviprelievanie.
Následne o slovo tiež požiadal Husák, ktorého otvorene kritický prejav voči vstupu vojsk Sovietov príliš neoslnil. Brežnev ho nenechal ani dohovoriť a prudko zareagoval vymenovaním dôvodov, ktoré Sovietov viedli k vojenskej intervencii.
Počas nečakanej prestávky sa potom uskutočnil medzi nimi kuloárny rozhovor. Bol to okamih Husákovho myšlienkového obratu. Došiel k záveru, že bude nevyhnutné sa so Sovietmi dohodnúť. Nechcel riskovať ďalšie vojenské zásahy, ba nastolenie sovietskej vojenskej správy, a chcel zabrániť živelnému priebehu udalostí.
Neprestával tiež rešpektovať Moskvu ako vedúcu silu komunistického hnutia a československého spojenca. Uvažoval až príliš pragmaticky a prehliadal, či vôbec nebral do úvahy morálny dopad veci na český a slovenský národ, ktorý sa cítil byť ponížený a dokázal sa vzchopiť. Uvažoval v provincionálnych kategóriách, že Česi a Slováci sú „malý národ“, ktorý potrebuje žiť a rozvíjať sa v pokoji a mať veľkého spojenca.
Počas pokračujúcich rokovaní so Sovietmi sa správal do určitej miery v intenciách ich záujmov, respektíve sa zameral na dosiahnutie dohody a zadusenie najspornejších momentov. Telefonicky sa snažil zabrániť konaniu zjazdu slovenských komunistov a zásadne spochybnil legálnosť Vysočanského zjazdu v Prahe.
Vzdal sa na ňom získaných funkcií a argumentoval, že zjazd nedisponoval dostatočným zastúpením slovenských delegátov, čo bola síce pravdivá, aj keď v tomto okamihu silno účelová informácia. Zároveň sa staval za garancie odchodu vojsk a správnosť pripravovaných reforiem.
Nakoniec sa podieľal aj na úpravách tzv. Moskovského protokolu – dohody medzi československými a sovietskymi zástupcami. K jeho akceptovaniu sa snažil prinútiť váhajúcich a priamo ho odmietajúcich politikov vrátane Dubčeka.
Sovieti uznali dovtedajšie československé politické vedenie ako legálne a všetci politici sa z Moskvy mohli vrátiť domov, pričom väčšina z nich naďalej pokračovala vo svojich funkciách. Československá strana pristúpila na neuznanie Vysočanského zjazdu.
V protokole tiež nebola uplatnená téza, ktorá označovala Pražskú jar za „kontrarevolúciu“, čo presadzovali Sovieti, ktorí tiež dali prísľub, že stiahnu svoje vojská. Oficiálne sa hovorilo o „dočasnosti“, ktorá mala byť dosiahnutá „normalizáciou“ situácie v Československu. Háčik spočíval v nejednoznačnosti použitých pojmov a pretrvávajúcom sovietskom tlaku vyplývajúcom z prítomnosti ich vojsk.
Od prvého tajomníka KSS k prvému tajomníkovi KSČ
Po návrate z Moskvy do Prahy Husák zamieril na zjazd slovenských komunistov, na ktorom však chýbal ich oficiálny šéf Biľak, ktorý sa po rozkrytí jeho prosovietskych aktivít obával lynču. V Bratislave sa Husákovi podarilo zvrátiť predtým prijaté rozhodnutia schvaľujúce Vysočanský zjazd a presvedčiť delegátov chladne racionálnou, miestami tiež emotívnou argumentáciou o nutnosti plnenia Moskovského protokolu ako jediného východiska z vtedajšej situácie.
Zároveň sa postavil za pojanuárový vývoj a Dubčeka. Husáka sprevádzalo okrem silného sebavedomia tiež vedomie strachu z možnej budúcnosti a zodpovednosti, nemenej presvedčenie, že je historicky povolaný na to, aby vyriešil poaugustovú situáciu. Jeho suverénne vystupovanie, rétorická zdatnosť, zmysel pre formulovanie slov a improvizáciu boli práve v tejto dobe kapitálom, ktorý plne zužitkoval.
Priebeh zjazdu pre neho znamenal osobný triumf. Bol zvolený na čelo KSS a z tohto titulu sa tiež automaticky stal členom predsedníctva ÚV KSČ. Navyše ostatné vedúce stranícke pozície obsadili prevažne proreformne orientovaní komunisti.
Nové politické vedenie na čele s Husákom začalo, paradoxne, hneď realizovať na Slovensku normalizáciu verejného života. Týkala sa najmä dôslednej eliminácie antisovietskych prejavov pomocou regulácie médií i zásahov do personálneho obsadenia verejných funkcií.
Ako Husák čím ďalej viac strácal získanú dôveru verejnosti, tým, naopak, rástla dôvera Moskvy v jeho osobu. Tá mu tiež bola neraz tlmočená Brežnevom vo forme pochlebovania. Zmieňovaný pobyt v Moskve sa stal pre Husáka zlomovým.
Kvôli svojej razancii a „konštruktívnemu“ pragmatizmu upútal pozornosť Sovietov, zvlášť Brežneva. Súčasne sa im politicky hodil, keďže disponoval domácou autoritou. Takisto vycítili jeho ambicióznosť i možnosť využiť ho ako nástroj pri riešení československej krízy. Sovietske vedenie si tiež pozorne všímalo jeho ďalšie počínanie a skryte s ním komunikovalo. Najneskôr na jar 1969 považoval už Brežnev Husáka za najvhodnejšieho adepta do čela KSČ namiesto Alexandra Dubčeka.
