Winstona Churchilla, legendu britských dejín, väčšina z nás pozná ako sympatického hrdinu 2. svetovej vojny, ktorý s klobúkom na hlave a cigarou v ústach burcoval Britov do boja proti fašizmu. To však je len jedna Churchillova tvár.
„Britský buldog“ sa aj v silnej konkurencii Stanleyho Baldwina a Margaret Thatcherovej zapísal ako najvýznamnejší britský politik 20. storočia. Hrdina 2. svetovej vojny bol dlho nespochybniteľnou postavou, na ktorú si mnohí nedovolili povedať krivého slova.
Obraz Winstona Churchilla ako nepoškvrneného hrdinu a najväčšieho štátnika však má zásadný problém – nie je tak celkom pravdivý. Churchill, ako každá historická postava, bol človek z mäsa a kostí. Robil chyby, mýlil sa a niektoré jeho názory boli – a to aj po prihliadnutí na dobový kontext – odsúdeniahodné.
Winston Churchill v roku 1904.
Zdroj: wikipedia.org
Viktoriánsky imperialista
Churchill sa narodil v roku 1874 v krajine, ktorej impérium zaberalo významnú časť planéty. Keď mal dva roky, kráľovná Viktória sa nechala korunovať za imperátorku Indie a v najbližších rokoch Spojené kráľovstvo malo zaberať ďalšie a ďalšie územia v Afrike.
Churchill bol od mala vychovávaný v presvedčení, že biely muž je nadradený ostatným. Bol vyspelejším a jeho úlohou bola tzv. „civilizačná misia“. Briti mali priniesť civilizáciu i medzi barbarské a primitívne národy sveta.
Churchill bol produktom viktoriánskej a eduardovskej éry a hovoril jej jazykom. Či tomu aj skutočne veril, je predmetom mnohých diskusií a jeho výroky i konanie sa dajú vysvetliť rôzne, podľa toho, či ho chcete obhajovať, alebo kritizovať.
Na jeseň roku 1895 sa Churchill dostal na Kubu, kde pomáhal španielskym jednotkám likvidovať bojovníkov za kubánsku nezávislosť, potom jeho kroky smerovali do Indie. V oblasti dnešného Pakistanu jeho jednotka potlačila nepokoje, podľa jeho slov „nepríčetných džihádistov so silným domorodým sklonom k zabíjaniu“.
Nasledovala známa bitka pri Omdurmáne v Sudáne, kde v roku 1898 britská armáda zmasakrovala sudánske povstanie (stratila 47 mužov, straty moslimov predstavovali viac ako 12-tisíc mŕtvych a 13-tisíc ranených). Mladý Churchill zbieral svoje prvé skúsenosti s impériom. A páčilo sa mu to.
Keď vypukla druhá búrska vojna (1899 – 1902), odišiel do Južnej Afriky, kde pôsobil ako korešpondent. Búrom sa ho však podarilo zajať. Tu sa prejavila jeho vzdorovitosť a húževnatosť. Z väzenia totiž ušiel – presnejšie z väzenskej latríny.
Urobilo to z neho národného hrdinu. Aj keď vo svojich článkoch často kritizoval britskú nenávisť voči Búrom a vyzýval na „veľkorysosť a toleranciu“ a tiež rýchle uzavretie mieru, zároveň tvrdil, že britské koncentračné tábory, v ktorých zahynulo takmer 28-tisíc ľudí, „spôsobili minimum utrpenia“.
Viac o Britskom impériu v Historickej revue 4/2019
Množia sa ako králiky
Sláva, ktorú si zabezpečil svojím útekom z väzenia, mu otvorila dvere do politiky. V Dolnej snemovni prvýkrát zasadol v roku 1901, v rokoch 1905 až 1908 pôsobil ako zástupca ministra kolónií – bolo to na jeho vlastnú žiadosť.
Na jednej strane sa pri rokovaniach s Búrmi zasadzoval o dosiahnutie férovej zmluvy na základe rovnosti a po povstaní Zuluov proti svojim bielim vládcom (v roku 1906) otvorene kritizoval prístup Britov ako „nechutné jatky domorodcov“.
Na druhej strane nemal pochopenie pre národnooslobodzovacie hnutia. V roku 1920, keď proti Britom povstali Kurdi, nemal problém vyhlásiť, že je „silne za použitie jedovatého plynu proti necivilizovaným kmeňom“.
Jeho obhajcovia tvrdia, že mal na mysli slzný plyn, jeho kritici to tak nevidia. O Mahátmovi Gándhím sa vyjadril ako o „polonahom fakírovi“, ktorého by mali „zviazať, položiť pred brány Dillí a potom nechať rozšliapať slonovi, na ktorom bude sedieť nový britský miestokráľ“.
Po začatí Gándhího hnutia nenásilného odporu vyhlásil, že Indov nenávidí, že „je to zvierací národ so zvieracím náboženstvom“.
...
Celý text môžete čítať v aprílovom vydaní Historickej revue 4/2019.
