Milí čitatelia,
aprílové vydanie HR prichádza s témou, ktorá v kontexte aktuálnych udalostí na európskej politickej scéne vôbec nie je náhodná. V čase, keď vznikal tento úvodník, ešte nebolo jasné, kedy a či vôbec Veľká Británia opustí Európsku úniu a ani za akých podmienok. Brexit sa medzičasom stal pojmom, ktorý vzbudzuje prinajmenšom isté rozpaky a stal sa synonymom chaosu, nerozhodnosti a vnútornej politickej krízy. Britská domáca diskusia v intenciách remain/leave (zostať/odísť) sa pritom neraz začínala aj odvolávaním sa na veľkolepé dedičstvo Britského impéria a s ním spojenú jedinečnú britskú identitu, pre ktorú vraj Brusel nemá pochopenie. Čo však znamenalo Britské impérium v čase svojho najväčšieho vzostupu a za akú cenu ľudských i materiálnych obetí vznikala ríša, nad ktorou slnko nezapadá?
V nasledujúcich článkoch sa pozrieme na aspoň niekoľko aspektov, ktoré ilustrujú, čo presne predstavoval britský prienik na globálnej mocenskej scéne a čo to prinieslo jednotlivým lokálnym spoločenstvám a krajinám, ktoré sa ocitli pod britskou korunou alebo jednoducho v britskej záujmovej sfére. Nepochybne nájdeme množstvo pozitívnych i negatívnych príkladov – od modernizácie a zmeny myslenia tradičných spoločenstiev cez efektívnejšiu štátnu správu až po bezohľadné drancovanie miestnych zdrojov a vytváranie ekonomickej závislosti. Napriek tomu, že Veľká Británia je dnes už iba radovým európskym štátom, kráľovná Alžbeta II. je okrem Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska hlavou ďalších 16 štátov po celom svete. Commonwealth národov je stále prostredím, v ktorom akoby sa Británia pohybovala na domácej pôde. Či jej toto historické dedičstvo i tradične dobré kontakty vo svete budú stačiť aj v živote mimo EÚ, je otázka budúcich rokov. Stojí však za to poohliadnuť sa za dobami, ktoré si nejeden súčasný Brit pripomína – či už s nostalgiou, s kritickými výhradami alebo i s primeranou dávkou britského humoru.
Nezostaneme však iba v daždivom Londýne, vyberieme sa tiež na slnečný Apeninský polostrov. Celé Taliansko a spolu s ním i celý kultúrny svet si totiž čoskoro budú pripomínať päť storočí od smrti veľkého génia a umelca Leonarda da Vinciho. Presunieme sa aj na domácu pôdu. Pozrieme sa na ňu ale trochu netradične zo sedla litovských jazdcov a očami vojakov, ktorí nás síce na konci tureckých vojen prišli „oslobodzovať“ spod osmanského jarma, no svojím správaním si nezískali ani tie najmenšie sympatie obyvateľov vtedajšieho Horného Uhorska.
Príjemné čítanie Vám praje
Jaroslav Valent
