Prvá polovica 20. storočia je nesporne politicky mimoriadne turbulentným obdobím. Striedali sa v ňom okamihy veľkých nádejí a entuziazmu s obdobiami dovtedy nevídaného utrpenia. Občianska vojna v Španielsku v rokoch 1936 – 1939 do tejto strastiplnej mozaiky neodmysliteľne patrí.
Nebudeme sa zaoberať jej dejinami, poukážeme skôr na niektoré aspekty bližšie osvetľujúce to, čo sa stalo. Príčiny nemožno obísť. Treba ich pochopiteľne hľadať už v politickom a sociálnom vývoji v 19. storočí, rovnako ako aj v dopade porážky vo vojne s USA roku 1898 na morálku „národa“.
Nasledovali pokusy o regeneráciu, neúspech vojenskej diktatúry a diskreditácia monarchie v 20. rokoch 20. storočia, čo viedlo k jej pádu a vzniku republiky v apríli 1931. Venujme pozornosť bezprostredne vývoju odvtedy do leta 1936. Nevyhnutne dospejeme k záveru o nezvládnutí výziev, ktoré pred Druhú republiku postavilo katastrofálne zaostávanie úrovne spoločenských a hospodárskych pomerov v krajine oproti štandardom politicky a ekonomicky dominujúcej západnej spoločnosti.
Republikánske sily v bitke o mesto Irún v roku 1936.
Zdroj: wikipedia.org
Republikánske zákony
Pred vládami republiky stála úloha narušiť zabehaný rytmus života dovtedy dominantných spoločenských vrstiev (pozemkovej oligarchie, cirkvi a armády) a uspokojiť buržoáziu, obávajúcu sa ľavicového hnutia, a aj regionálnu buržoáziu bojujúcu voči madridskému centralizmu.
Väčšina španielskej spoločnosti stotožňovala republiku s nádejou na zmeny, zvyšok sa nechcel zriecť svojich výsad. Bolo to dedičstvo dlhodobého neriešenia spomínaných problémov, ktoré sa naplnilo práve v občianskej vojne.
Republikánsko-socialistické vlády prijali v prvom dvojročí novú demokratickú ústavu a zákony radikálne obmedzujúce moc a postavenie cirkvi, bol zredukovaný početný stav armády a dôstojníckeho zboru. Katalánsko dostalo autonómny štatút a Baskicko s Galíciou sa oň usilovali, v roku 1932 bola prijatá aspoň územne limitovaná pozemková reforma.
Toto všetko sa odohrávalo v atmosfére zásadného odporu reformami dotknutých konzervatívnych vrstiev a všeobecnej radikalizácie pravice, neúspešného pokusu o vojenský prevrat, ale súčasne aj nátlakových robotníckych štrajkov a vidieckych revolt, keď ľavicové strany nezvládli svoj diel zodpovednosti za politickú stabilitu.
Vlády neboli schopné v tejto situácii plne presadiť svoje reformné kroky. To viedlo k dezilúzii voličov a strate kredibility vládnych strán, až nakoniec v predčasných voľbách na jeseň 1933 zvíťazila pravica. Tá využila kontroverzie pri riešení postavenia cirkvi v štáte na znovuzískanie naštrbenej autority a vplyvu.
Reformný duch predchádzajúceho obdobia sa celkom vytratil. Spiatočnícky trend vyvrcholil, keď v októbri 1934 vstúpila do vlády najsilnejšia z pravicových strán, monarchistická Španielska konfederácia autonómnych pravíc (CEDA). Ľavica, predovšetkým socialisti, reagovali vyhlásením generálneho štrajku.
Ten na viacerých miestach vyústil do ozbrojených zrážok a v Astúrsku do ozbrojeného povstania, ktoré krvavo potlačili vládou privolané marocké koloniálne jednotky a cudzinecká légia. Neskôr sa z povstania baníkov stal frankistický aj neofrankistický argument o tom, že ľavica ako prvá napadla ozbrojenou silou ústavný systém v krajine.
Pokus o vojenský prevrat v lete 1936, ktorý vyústil do občianskej vojny, bol už len ďalším v rade takýchto atakov. Prehliada sa pritom nevydarený monarchistický puč generála Sanjurja v Seville v auguste 1932, viac ako dva roky pred astúrskym povstaním.
Po príchode ministrov CEDA do vlády a najmä nástupom jej lídra Gila Roblesa na post ministra vojny sa na najvyšších veliteľských postoch armády vymenila predchádzajúca garnitúra za generálov, ktorí sa neskôr aktívne zúčastnili na protivládnom sprisahaní a občianskej vojne na strane frankistov.
Takýto vývoj viedol v roku 1935 k obnoveniu spolupráce opozičných republikánskych a ľavicových strán. Tá sa zintenzívnila po tom, čo zdiskreditovaná pravicová vláda zabŕdla do niekoľkých finančných a korupčných škandálov a prezident Alcalá-Zamora rozpustil parlament.
Termín volieb stanovil na február 1936. Do nich šli republikánske a ľavicové strany združené v koalícii Ľudového frontu, a to na základe vlastnej predchádzajúcej spolupráce, nezávisle od novej doktríny Kominterny (Komunistickej internacionály). Voľbám, ktoré boli dopredu považované za prelomové, predchádzala obojstranne razantná volebná kampaň.
Stredoľavá koalícia Ľudového frontu nakoniec získala v parlamente 56 % kresiel, hoci v celkovom sčítaní bol pomer hlasov vyrovnaný. Podľa niektorých zdrojov dokonca za pravicové strany hlasovalo viac voličov. Toto reálne rozloženie voličských hlasov by si vyžadovalo veľmi vyváženú až konsenzuálnu politiku, na čo však po predchádzajúcich piatich rokoch nebol dostatok politickej vôle.
Generál Franco so svojimi veliteľmi. Fotografia z rokov 1936 - 1939.
Zdroj: wikipedia.org
Po voľbách z roku 1936
Bezprostredne po voľbách pokračovala vlna násilností a politicky motivovaných vrážd iniciovaných falangistami a stúpencami tradičnej pravice. Na ne však rovnako brutálne odpovedali príslušníci ľavicových (predovšetkým anarchistických a socialistických) milícií a skupín.
Vysoké počty obetí pouličného teroru destabilizovali krajinu a povzbudzovali armádnych dôstojníkov v konšpiráciách proti štátu a plánovaní prevratu. Podobne ako na začiatku republiky, aj teraz komplikovala situáciu radikalizácia roľníkov na vidieku a štrajkové hnutie, za ktorým stáli socialistickí a anarchistickí odborári.
Reformná vláda, oslabovaná neúčasťou socialistov vyčerpávajúcich sa internými spormi, bola takto atakovaná sprava aj zľava, aj keď od ľavice na jar 1936 nehrozil žiadny štátny prevrat.
Okolnosti vypuknutia občianskej vojny sú dostatočne známe na to, aby sme sa nimi zaoberali. Vojenské vystúpenie pravice nastalo po šokujúcom zavraždení poslanca a bývalého monarchistického ministra Josého Calva Sotela. Ten bol však iba náhradným cieľom odplaty členov policajného komanda za smrť ich kolegu.
Občiansku vojnu v tej podobe, ako sa rozpútala, nik neplánoval. Bola výsledkom neúspešného pokusu generálov o prevzatie moci, keď ich protivládne vystúpenie vo väčšine veľkých miest skrachovalo, a nedostatočne razantného postupu vlády, ktorá nedokázala vzburu v zárodku všade a úplne potlačiť.
Aj keď má už dnes otázka charakteru občianskej vojny skôr akademický zmysel, súdobú verejnú mienku vo svete aktivizovala predovšetkým propagandistická verzia hovoriaca o boji proti fašizmu a o boji proti komunizmu. Váhu takémuto pohľadu dodával vtedajší medzinárodný politický a spoločenský kontext – talianske výboje v Etiópii, agresívna nacistická zahraničná politika, radikalizácia a získavanie vplyvu krajnej pravice, ale i ľavice v európskych štátoch, silnejúci appeasement západoeurópskych demokratických veľmocí a zvýraznenie medzinárodného vplyvu ZSSR po vstupe do Spoločnosti národov a aliančnej európskej politiky.
Celkový vývoj v medzinárodných dimenziách bol vnímaný ako boj demokratických princípov proti rastu vplyvu fašistických štátov a ich ideológie. Z tohto globálneho pohľadu boli udalosti v Španielsku súčasťou tohto pohybu. Samotná občianska vojna mala rozhodnúť o charaktere režimu – či bude demokratický, alebo nie.
Relevantné hybné aj výkonné sily vo vzbúreneckom tábore však neuvažovali o nastolení fašizmu. Rovnako sa nebojovalo o to, ktorá z totalitných diktatúr sa presadí, či fašistická, alebo komunistická, ako sa v propagandistickom zjednodušení navzájom obviňovali bojujúce strany.
Aj podľa Stalina už samotné sociopolitické charakteristiky krajiny nevytvárali vhodné podmienky pre pokus o tamojšie implantovanie komunizmu. V mene antifašizmu a antikomunizmu však prichádzali do Španielska bojovať dobrovoľníci medzinárodných brigád, dobrovoľníci na strane frankistov a často aj profesionálni vojaci intervenujúcich európskych veľmocí.
V skutočnom boji na strane stúpencov legálnej vlády zápasili heterogénne sily, ktoré viac spájal boj proti vzbúrencom než predstavy o budúcej podobe štátu. Tie boli v niektorých prípadoch až diametrálne odlišné, od liberálnej demokracie po revolučnú diktatúru.
Proti nim stálo menej divergentné zoskupenie konzervatívnych a vyslovene reakčných síl, ktorých ciele mali tiež rôznu podobu (od reštaurácie pomerov spred vzniku republiky, cez likvidáciu samotnej tejto štátnej formy ako symbolu, až po nastolenie španielskej verzie fašistickej diktatúry). Veľmi rýchle sa však presadil model vojenskej diktatúry, ktorej podobu potom už výrazne kreovali externé zahraničnopolitické faktory.
Ruiny zbombardovanej Guernicy.
Zdroj: wikipedia.org
Boj o moc
Čo sa týka samotného komunizmu a fašizmu v Španielsku, obe tieto hnutia boli pred rokom 1936 v krajine vyslovene marginálne a na váhe rapídne naberali práve s radikalizáciou tamojšej spoločenskej atmosféry. V tejto súvislosti je potrebné povedať, že oveľa dôraznejší a úspešnejší v organizovaní vlastnej zóny a potieraní cudzorodých totalitných tendencií boli generáli vo vzbúreneckej nacionalistickej zóne.
Režim v nej vznikal na báze vojenskej vzbury a jeho najvýznamnejším ideovým zdrojom sa nestala španielska forma fašizmu – falangizmus. Podobné zjednodušenia vedúce až k stotožneniu fašizmu a frankizmu boli tak v čase občianskej vojny aj neskôr motivované najmä účelnosťou politickej propagandy.
Pre konzervatívnych generálov bol tradicionalistický nacionálny katolicizmus oveľa organickejší než avantgardnosť a avanturizmus vtedy stále populárnejšej Falangy. Falangu Franco v apríli 1937 neutralizoval zlúčením s ostatnými pravicovými stranami do novej jedinej povolenej, beztak len formálnej politickej organizácie – Španielskej tradicionalistickej falangy.
Franco si tak podriadil celý civilný politický sektor a zabezpečil pokoj v tyle, potrebný na efektívne vedenie vojny. Následné prijatie falangistického programu, názvoslovia a symboliky de facto za štátne treba vnímať ako oportunizmus, vec praktickej politiky, nie ako potvrdenie ideologickej motivácie.
V republikánskej zóne medzitým nastal veľmi ostrý stret radikálnych a umiernených koncepcií ďalšieho politického vývoja a rozdielnych prístupov k vedeniu vojny. Po tom, čo sa v prvých dňoch vzbury vláda rozhodla ozbrojiť pracujúcich, stúpenci ľavicového krídla socialistov, anarchisti a členovia POUM odpovedali na pokus o prevrat revolučným vystúpením.
V rozpore s primárnymi potrebami štátu udusiť protivládne povstanie začali napĺňať svoje revolučné programy a tým ešte viac destabilizovali situáciu. Komunisti v tejto fáze v úplnom protiklade k svojim dlhodobým cieľom, avšak v zhode s direktívami z Moskvy, spolupracovali s republikánskymi stranami a neradikálnymi krídlami socialistov na posilnení vlády a presadení efektívneho branného modelu – vybudovaní armády namiesto milícií.
Výsledkom rozporov bol turbulentný vývoj, ktorý vyvrcholil na jar 1937 v Katalánsku do nepokojov, silne pripomínajúcich internú občiansku vojnu. Po takmer roku politických disonancií, sprevádzaných vážnymi vojenskými porážkami, aj republikánska vláda konečne pacifikovala svoje tylo, ale za cenu definitívneho rozkolu s časťou politických spojencov a straty entuziazmu a dôvery značnej časti svojich obyvateľov.
Členovia Legie Condor, pochádzajúci z radov Luftwaffe a nemeckej armády.
Zdroj: wikipedia.org
Medzinárodné aspekty
Ešte významnejším pre dĺžku, priebeh a určite aj ohlas španielskej občianskej vojny v súdobej spoločnosti sa ukázali externé faktory – internacionalizácia konfliktu a jej scestné paradoxné vyjadrenie v politike neintervencie. Vojna, aj keď domáca, na takom strategickom území, akým Španielsko je, a veľmi rýchla intervencia zo zahraničia na podporu jednej zo strán, urobili z interného občianskeho konfliktu záležitosť veľmocenských kalkulácií.
Veľmocenská scéna v Európe nesmerovala, ako sa snažil dosiahnuť Stalin, k bipolárnosti, kde by proti Nemecku a (v druhom slede) Taliansku stáli západoeurópske demokracie spolu so Sovietskym zväzom. Akokoľvek sa tomu v Londýne snažili zabrániť, proti britsko-francúzskemu tandemu sa čoraz zreteľnejšie črtalo nemecko-talianske spojenectvo. Sovieti, sprevádzaní podozrením a ideologickou priepasťou z jednej aj druhej strany, vytvárali tretí pól prístupu.
Na postoj jednotlivých veľmocí k španielskej vojne vplývalo niekoľko faktorov. Predovšetkým tu bol mediteránsky aspekt španielskej vojny. Stredozemné more považovali tri z veľmocí za vitálne dôležitý priestor a fašistická intervencia na strane frankistov potenciálne hrozila narušiť dovtedajší status quo.
Iste, Mussolini vítal možnosť prieniku do západného Stredomoria, v Londýne a Paríži sa však obávali ohrozenia svojich komunikácií s kolóniami. Ďalším prvkom bola postupujúca závislosť francúzskej zahraničnej politiky od britskej, navyše v kontexte appeasementu. Výsledkom bola politika „neintervencie“, presadzovaná západnými demokraciami, a pokračujúca priama podpora frankistov fašistickými veľmocami a republikánov Sovietmi.
Francúzsko
Nebolo v záujme Francúzska, aby v susednom Španielsku zvíťazil v občianskej vojne režim ideologicky a vojensky úzko spätý s Nemeckom a Talianskom. Naopak, ideová blízkosť vlád Ľudového frontu v Španielsku aj vo Francúzsku ich predurčovala k spolupráci.
V skutočnosti však strategické záujmy Francúzska pri zaujímaní postojov nezohrali rozhodujúcu úlohu. Pri odmietnutí zmluvne dohodnutej zásielky zbraní španielskej vláde a zrode politiky neintervencie zavážili v rozhodujúcej miere predovšetkým vnútropolitické francúzske tlaky na Blumovu vládu, opozícia v parlamente a na samotnom ministerstve zahraničia.
Blum bol veľmi ovplyvnený názormi svojich diplomatov. Ale základom účinkovania Yvona Delbosa na čele Quai d´Orsay (sídlo francúzskeho ministerstva zahraničia) v lete 1936 bolo zabezpečiť súlad francúzskej a britskej zahraničnej politiky, v čom našiel viac než spriazneného spojenca v generálnom tajomníkovi ministerstva Alexisovi Légerovi.
Ten skoncipoval princípy politiky nezasahovania do španielskej vojny. To nakoniec vyústilo do vzniku Výboru pre nezasahovanie, ktorý flagrantným spôsobom narušil medzinárodné právo, zákonné právo suverénnej vlády a prácu Spoločnosti národov. Bol produktom číro veľmocenských kalkulácií a stal sa príkladom erózie versaillského systému a nadradenosti appeasementu nad koncepciou kolektívnej bezpečnosti.
Veľká Británia
Na rozdiel od Francúzska bola britská politika voči španielskej občianskej vojne aj voči Francovi jednoznačnejšia. Mala charakter benevolentnej neutrality v prospech vzbúrencov a proti záujmom legitímnej španielskej vlády. Konzervatívna britská vláda mala svoje hospodárske, strategicko-vojenské a politické dôvody.
Briti boli v Španielsku najvýznamnejším zahraničným kapitálovým účastníkom (asi 40 % zahraničných kapitálových investícií bolo britských). V Londýne počítali aj s tým, že Franco im poskytne lepšie možnosti pri rekonštrukcii krajiny po vojne ako vláda Ľudového frontu a politická spolupráca s ním bude plynulejšia.
Stredomorský aspekt sme už spomenuli, ale nešlo len o udržovanie bezpečného spojenia metropolitnej krajiny s kolóniami, ale v konečnom dôsledku hrozilo zhoršenie britsko-talianskych vzťahov. To bolo proti britskému konceptu usporiadania veľmocenských vzťahov v Európe.
Prístup konzervatívnej britskej vlády k riešeniu „španielskej otázky“ potom treba chápať v tomto kontexte. Londýn sa snažil vtesnať španielsky spor do španielskych hraníc, aby prestal ohrozovať medzinárodný mier. Tomu obetoval princípy medzinárodného práva a právo legálnej vlády formálne spriateleného štátu. Tiež treba počítať s tradičnou averziou konzervatívcov k revolúciám.
Republikánski vojaci sa vzdávajú frankistom.
Zdroj: wikipedia.org
Taliansko
Talianski fašisti mali dobré vzťahy so španielskou pravicou už počas diktatúry Prima de Riveru. Po vzniku republiky podporovali karlistov a ich milície dostali pred občianskou vojnou možnosť cvičiť v Líbyi a na Sardínii. Tiež finančne dotovali falangistov. A potom sa vynorili perspektívy a možnosti plynúce z prítomnosti v západnom Stredomorí.
Predovšetkým tieto motivácie stáli aj za akceptovaním Francovej žiadosti o materiálnu pomoc na úplnom začiatku španielskej občianskej vojny. Odvtedy tento kontakt postupne prerástol až do naozaj tesných vzťahov, ktoré neboli zaťažené prehnanými hospodárskymi požiadavkami a agresívnym kapitálovým prienikom, ako tomu bolo v prípade Nemecka.
Hospodárske otázky nehrali vo frankisticko-talianskom vzťahu hlavnú úlohu. Taliani mali skôr záujem na celkových pre nich priaznivých kontúrach španielskej zahraničnej politiky v prípade víťazstva frankistov.
Taliansku intervenciu charakterizovala predovšetkým prítomnosť silného kontingentu Corpo di Truppe Volontarie (celkovo sa turnusov zúčastnilo približne 43-tisíc vojakov), asi 30-tisíc milicionárov a zhruba 6-tisíc členov leteckého a pozemného personálu obsluhujúceho vyše 750 lietadiel Aviazione Legionaria.
Francova predstava vnútropolitického usporiadania musela talianskym fašistom pripadať príliš reakčná, no nevyužili svoj vplyv na silnejší nátlak. Jedinú zásadnú výnimku predstavovala Farinacciho rada zglajchšaltovať politický sektor do jediného štátohnutia.
Heinrich Himmler na navšteve Španielska v roku 1940, sprevádzaný generálom Moscardóm.
Zdroj: wikipedia.org
Nemecko
Nacisti nemali pred júlom 1936 rozvinuté také kontakty s niektorou z civilných zložiek protivládneho tábora ako Taliani. Naopak, s republikou aj po víťazstve Ľudového frontu jestvovali normálne obchodné vzťahy. Nemci nesústreďovali na západné Stredomorie ani na Španielsko prioritný záujem, ten bol v tom čase neustále zameraný na strednú Európu.
Vzbúrenci sa o nemeckú pomoc uchádzali dvomi cestami. Franco využil prostredníctvom AO NSDAP stranícku linku. Generál Mola, ktorý bol kľúčovou postavou príprav protivládneho povstania, sa obrátil na Wilhelmstraße (nemecké ministerstvo zahraničia), no von Neurath nebol naklonený takému radikálnemu narušeniu vzťahov s republikánskou vládou v Madride.
Skutočnosť, že Franco, podporovaný funkcionármi nacistickej strany a Abwehrom, uspel u Hitlera, zohrala veľmi dôležitú úlohu v jeho rýchlom postupe do čela junty. Nemci o Hitlerovom výslovnom preferovaní Franca informovali špičku generality vzbúrencov už koncom júla 1936.
Skutočným hnacím motorom budúcej nemeckej účasti v tamojšom civilnom konflikte boli podľa všetkého hospodárske dôvody. Vzhľadom na nedostatok surovín malo byť dôležitou súčasťou pripravenosti na vojnu dosiahnutie surovinovej nezávislosti, aspoň formou zabezpečených dodávok zo spriateleného a kontrolovaného zahraničia.
V tomto kontexte sa revolta v Španielsku, bohatom na suroviny, javila ako dobrá príležitosť. Nemecko nebolo pred občianskou vojnou v Španielsku výraznejšie kapitálovo zastúpené, a tak sa výmenný obchod zbrane za suroviny stal formou pre nemecké masívne prenikanie predovšetkým do španielskych banských spoločností s cieľom priamo ich vlastniť či aspoň kontrolovať.
Nesporne dôležitým argumentom pri nemeckom rozhodovaní angažovať sa boli aj vojenské dôvody presadzované predovšetkým Göringom (Španielsko ako skúšobný polygón). Inak bola nemecká vojenská pomoc svojím charakterom odlišná od talianskej.
Nemci tam nikdy nevyslali počtom masívny kontingent vojakov, ale, podobne ako Sovieti, skôr kvalifikovaných odborníkov špeciálnych druhov vojsk. V tomto ohľade je všeobecne známa účasť nemeckých pilotov, technického personálu a podporných jednotiek (asi 4 500 mužov) v rámci Légie Condor od novembra 1936.
Už od júla však spolu s Talianmi poskytli subtílnejšiu, no o to efektívnejšiu pomoc pri preprave „afrického vojska“ do Andalúzie, keď zorganizovali prvý letecký most na prepravu jednotiek v histórii.
Aj celkový prístup prirovnávajú historici k moskovskému. Oba štáty nechceli svojou účasťou príliš alarmovať západné demokracie. Španielsko malo až do mníchovskej konferencie slúžiť predovšetkým na odpútanie pozornosti od aktivít Nemecka v strednej Európe.
Hitler, na rozdiel od niektorých svojich diplomatov, mal výslovný záujem na predlžovaní konfliktu. Už počas rozhovorov s talianskym šéfom diplomacie Cianom pri príležitosti vytvorenia Osi Berlín – Rím v októbri 1936 uznal dominanciu talianskych geopolitických (ale nie ekonomických) záujmov v Španielsku.
Tento manéver mal o. i. aj veľmi závažné dôsledky na veľmocenské vzťahy. Bol to potom práve Mussolini, ktorý kvôli výraznému angažmán na Francovej strane väčšmi znášal bremeno zhoršených vzťahov so západnými demokraciami. Aj tým sa Nemecku darilo udržať si západné veľmoci na dištanc.
Slávnostné vítanie generála Franca v San Sebastiane, 1939.
Zdroj: wikipedia.org
Sovietsky zväz
Aj podľa sovietskych dokumentov, uvoľnených začiatkom 90. rokov, ZSSR nemal záujem na rozdiel od tvrdení pravicovej propagandy, na vyostrovaní pomerov v Španielsku a väčší profit očakával od existencie ľavicovej vlády. Vojna a prípadné angažovanie sa na opačnom konci sveta pred bránami západných demokracií by skomplikovala jeho snahu dohodnúť sa s nimi na spoločnej politike proti Hitlerovi.
Z tohto pohľadu bolo príznačné, že Kremeľ najprv využil kanály Kominterny, ktorá prakticky už po týždni bojov v Španielsku pomáhala aktivizovať verejnú mienku v prospech španielskych republikánov v Európe aj zámorí. Oficiálna podporná kampaň v ZSSR začala neskôr a v podmienkach sovietskej diktatúry aspoň spočiatku úplne závisela na vyšších záujmoch sovietskej zahraničnej politiky.
Keď Francúzsko pozvalo ZSSR pracovať vo Výbore pre nezasahovanie, veľmi skoro sa utlmila. Vstup ZSSR do výboru spôsobil v radoch európskej ľavice rozčarovanie. Pod dojmom škandalóznej politiky Výboru Moskva nakoniec v polovici septembra obnovila tlačovú a humanitárno-podpornú kampaň v prospech Španielskej republiky a v októbri 1936 opakovane varovala, že za daných okolností tiež prestane dodržiavať princípy nezúčastnenosti.
Dnes vieme, že Kremeľ paralelne s neintervenčnou politikou tajne pripravoval scenár nielen humanitárnej, ale aj vojenskej pomoci republikánskej vláde. Moskva tak súčasne robila dve rozdielne politiky (dokonca tri, ak započítame Kominternu).
Zbrane pre španielsku vládu pochádzali jednak z domácich zdrojov a tiež boli nakúpené v zahraničí prostredníctvom bleskovo vybudovanej siete krycích firiem a priekupníkov, aby nebola sovietska vláda obvinená z porušovania embarga, na ktorom sa dohodli aktéri Výboru pre nezasahovanie.
Plán tzv. Operácie X, ktorý vypracovala GRU a zahraničná rozviedka NKVD, bol pripravený do polovice septembra a Politbyro ÚV VKS(b) ho schválilo do konca mesiaca. Prvé finančné prostriedky na operáciu však boli uvoľnené už predtým. O intervencii v zahraničnom konflikte rozhodol nepochybne Stalin osobne.
Historici aj doboví aktéri sa dodnes rozchádzajú v datovaní. Predsa však prevažuje názor, že toto rozhodnutie urobil Stalin niekoľko týždňov pred vypracovaním plánu, snáď ešte v auguste, sotva pár dní po akceptovaní pozvania do Výboru pre nezasahovanie.
V októbri už prvé lode so zbraňami vykladali svoj náklad v španielskej Cartagene. Dodávky zbraní a pôsobenie viac než 2 000 špecialistov, z toho asi 600 nebojujúcich poradcov, neboli v žiadnom prípade zadarmo. Republikánska vláda sa odhodlala k nezvyklému kroku, keď ešte na jeseň 1936 deponovala v Moskve väčšinu svojho zlatého pokladu.
Sovieti využívali odkázanosť republikánskej vlády na ich pomoc a z toho plynúci vplyv na presadzovanie rozumných a efektívnych opatrení pri vedení vojny. Zároveň však činnosťou svojho bezpečnostného aparátu a jeho republikánskych spoluaktérov deformovali vývoj situácie vo vládnej zóne do takej miery, že to podkopalo prácne budovaný pokus o jej jednotu.
Od polovice roku 1937 vidíme ochabovanie moskovského angažovania sa a po Mníchove veľmi rýchly ústup zo scény. Napriek objektívnym logistickým a politickým ťažkostiam, ktoré bránili Sovietom vo vyššej efektivite ich pomoci, bola španielska vojna aj pre Moskvu len druhoradým zástupným problémom, závislým na vývoji dôležitejších veľmocenských vzťahov a v tomto prípade ovplyvneným aj zničujúcimi brutálnymi atavizmami stalinskej moci.
Odkrytý masový hrob s telami 26 republikánov, ktorých zavraždili frankisti medzi augustom a septembrom 1936. Obete z mesta Estépar sú len malým príkladom nesmierneho množstva obetí, ktoré si občianska vojna v Španielsku vyžiadala.
Zdroj: wikipedia.org
Kominterna
Kominterna, ktorá bola predovšetkým nástrojom sovietskeho štátu, prišla po VII. kongrese s novou doktrínou spolupráce s ostatnými ľavicovými a centristickými stranami. Počas španielskej vojny sa zriekla revolučných cieľov v prospech upevňovania Ľudového frontu.
Mnohé z pokynov, ktoré prichádzali z vedenia Kominterny v období pred občianskou vojnou, boli aj vyslovene kontraproduktívne a vyplývali z rezíduí predchádzajúcich tradičných postojov Moskvy – od direktív bojovať proti anarchizmu a vplyvu socialistickej strany, cez schematické posudzovanie španielskej pravice, obsesiu trockizmom v prípade POUM až po represálie voči tejto strane počas občianskej vojny, o čom tak sugestívne písal Orwell, keď vzdával Hold Katalánsku.
Po vypuknutí protivládneho povstania sa v exekutíve Kominterny presadil (ako inak – v Moskve) umiernený postoj a internacionála sprvu obmedzila aktivizáciu svojho propagandistického aparátu v Európe na vyvolanie hnutia na podporu Španielskej republiky.
Vznikali rôzne výbory snažiace sa pritiahnuť širokú verejnosť, intelektuálov, pokiaľ možno nekomunistov. Organizovali sa zbierky, nezávisle sa aktivizovali aj socialistické organizácie a čoskoro, najmä vo Francúzsku, cítili komunistickí funkcionári tlak zdola volajúci po rozhodnejšej pomoci, najmä keď sa vojenská situácia republiky v prvých chaotických týždňoch rapídne zhoršovala.
Stalin z pochopiteľných dôvodov nechcel vyslať do Španielska regulárne jednotky Červenej armády (lebo aj taká eventualita sa prerokúvala v Kremli) a v polovici septembra 1936 formálne požiadal vedenie Kominterny, aby organizovala nábor a prepravu dobrovoľníkov na pomoc republikánskej vláde.
Nábor dostali na starosť komunistické strany v jednotlivých štátoch. Boli stanovené kvóty, pomerne vysoké na to, aby ich bolo ľahké naplniť iba dobrovoľníkmi. Hlavnú ťarchu organizácie prepravy, predovšetkým v poslednej fáze, niesla Francúzska komunistická strana.
Vzniku interbrigád vo všeobecnosti napomohla veľká prepolitizovanosť európskej spoločnosti, najmä ekonomicky slabších a stredných vrstiev, intelektuálov či umeleckých kruhov. Existencia početných skupín politických utečencov z diktatúrami ovládaných krajín akoby prišla „na objednávku“ ako náhrada či generálka na zmenu pomerov doma. Tento pohyb, aj keď v oveľa menšej miere, zaznamenávame aj v radoch pravice či konzervatívne orientovaných občanov.
Hoci už predtým sa bojov na strane republiky (v radoch milícií) zapojilo niekoľko tisíc politických exulantov predovšetkým z Nemecka a Talianska (a väčšina nikdy do interbrigád nevstúpila), interbrigadisti dostali obrovskú publicitu. Hoci značnú časť v nich tvorili aj nekomunisti, ich organizácia a vedenie boli po celý čas pevne v rukách Kominterny a jednotlivých komunistických strán.
V piatich interbrigádach bojovalo zhruba 35-tisíc dobrovoľníkov (hoci naraz nikdy nebojovalo viac ako 20-tisíc). To znamená, že nepredstavovali početne významnú silu. Ich bojová hodnota, disciplinovanosť a predovšetkým morálny dopad, aký mala už ich samotná účasť na fronte, z nich však urobili elitné a úderné jednotky, nasadzované na najohrozenejšie úseky frontov.
Výsledkom však boli aj enormné straty, ktorým sa časom nedalo čeliť inak, než začleňovaním španielskych vojakov do ich radov. Z propagandistických a diplomatických dôvodov sa španielska vláda rozhodla v druhej polovici septembra 1938 zahraničných dobrovoľníkov stiahnuť.
Viac o medzivojnovom období, o vzostupe nacizmu a fašizmu a o ceste k druhej svetovej vojne nájdete v Historickej revue 6/2016
Ekonomika
Panuje všeobecná zhoda, že zahraničná intervencia a hospodárska pomoc boli podstatné pre predlžovanie a výsledok občianskej vojny, pričom pomoc vzbúrencom bola väčšia a kvalitnejšia. Veľmi často sa pritom zabúda na úlohu a medzinárodný vplyv Spojených štátov, ktoré uplatňovali „morálne embargo“ diskriminujúce španielsku vládu.
Kongres odsúhlasil embargo na vývoz zbraní a vojenského materiálu do Španielska. Napriek tomu Franco dostal okamžitý úver na dodávky pohonných hmôt od súkromného Texaca a dodávky nákladných áut od Forda niekoľkonásobne prevyšovali množstvo, ktoré vzbúrenci dostali z Talianska a Nemecka.
Ďalším z faktorov, ktoré v hospodárskej sfére podstatne ovplyvnili výsledok vojny, bolo, že frankisti oveľa lepšie využívali sprvu dokonca menšie zdroje než dezorganizovaná vládna zóna, kde navyše revolučný pohyb výrazne ovplyvnil priemyselnú výrobu aj poľnohospodársku produkciu.
Zlé hospodárske výsledky, následná inflácia a hlad potom prispeli k úpadku morálky obyvateľstva v tyle republikánov. Dokonca aj v oblasti tajných služieb bol príspevok nemeckej a talianskej špionáže pre frankistov efektívnejší než v republikánskej zóne práca NKVD a GRU. Sovietske služby v oveľa väčšej miere plnili vnútropolitickú funkciu tajnej polície na úkor ofenzívnej práce rozviedky a navyše importovali do Španielska zničujúce ruské paranoje.
Násilie
Hoci od ukončenia občianskej vojny uplynulo 80 rokov, doteraz nenastalo zmierenie dedičov frankizmu s dominujúcim demokratickým sektorom spoločnosti. A to hlavne kvôli civilným obetiam krutých represálií a vraždenia. V republikánskej zóne prišlo o život približne 50-tisíc ľudí, vo frankistickej raz toľko a ešte 50-tisíc po občianskej vojne. Okrem toho nemožno zabúdať na ďalších vyše 100-tisíc nezvestných.
Najväčšia explózia krutostí sa stala v prvých mesiacoch vojny v obidvoch zónach. V republikánskej zóne propagandisticky mimoriadne zle pôsobilo vyčíňanie rôznych kománd smrti v lete a na jeseň 1936, predovšetkým v Madride a Barcelone, na očiach zahraničných diplomatov a novinárov a tiež divoký živelný výbuch nenávisti radového obyvateľstva voči cirkvi, jej reprezentantom a objektom. To dalo frankistom do úst frázy o križiackom ťažení za záchranu kresťanstva, opakované konzervatívcami a katolíkmi po celom svete.
Dôvody, prečo sa tak stalo práve v silne religióznom štáte, sa dlho vo frankistickom Španielsku prechádzali mlčaním. Po rokoch ich najlepšie zhrnul jeden kňaz: „Červení zničili naše kostoly, ale ešte predtým sme my sami zničili celú cirkev.“
S terorom v Madride súvisí výnimočný humanitárny čin, hromadné poskytovanie diplomatického azylu väčšinou zastupiteľských misií. Táto téma je súčasne jedinou z balíka problematiky tejto občianskej vojny, do ktorej v poslednom čase na medzinárodnej úrovni svojím výskumom prispela aj súčasná slovenská historiografia.
Téma násilia je oblasťou, kde historický výskum španielskej vojny v poslednom desaťročí hádam najviac pokročil. Dnes, po desaťročiach sústredenia sa na obete, sa pozornosť konečne obrátila viac na páchateľov násilia, ich motívy, mechanizmy a zodpovednosť.
Vo všeobecnosti sa opustila téza o celkom nekontrolovanom výbuchu násilností v republikánskej zóne v chaotickom prvom období. Hoci nie na úrovni vlády, ale zaiste na straníckej či odborovej (podľa príslušnosti jednotlivých eskadier smrti) už možno hovoriť o istej kontrole, rovnako ako plánovaní či aspoň o existencii revolučných násilných scenárov, ktoré sa v niektorých prípadoch naplnili.
Posudzuje sa podiel zodpovednosti vojska a milícií na perzekvovaní a vraždení obyvateľstva vo frankistickej zóne a následne po vojne, keď sa plánovité a inštitucionalizované násilie pri likvidácii spoločenskej základne predtým demokratického štátu stalo jedným zo základných prvkov upevňovania diktatúry.
V Španielsku je téma občianskej vojny a následnej diktatúry stále veľmi živá. S týmto dedičstvom sa v roku 2007 pokúsila vysporiadať socialistická vláda predložením návrhu zákona o historickej pamäti. Zákon uznáva a rozširuje práva tých, ktorí boli nejakým spôsobom v danom období poškodení a vytvára inštitucionálny rámec pre čo najlepšiu informovanosť o udalostiach, ktoré by sa nemali opakovať.
Zákon, ktorý zahŕňa aj otvorenie a preskúmanie masových hrobov, bol prijatý napriek sústredenému odporu tých, čo chcú z rôznych dôvodov radšej zabudnúť. Tým často chýba dostatočná sebareflexia, alebo sa stále cítia dedičmi niektorých prúdov a tútormi pravicovej politiky v krajine.
