Obsahom februárového čísla Historickej revue je jedna významná dejinná udalosť zo 17. storočia, ktorá do veľkej miery rozhodla o smerovaní prinajmenšom stredoeurópskych dejín.
Ide o známe druhé obliehanie Viedne osmanskou armádou (prvé sa uskutočnilo v roku 1529), ktoré trvalo od polovice júla do 12. septembra roku 1683. Hlavné mesto rozsiahlej habsburskej ríše sa urputne bránilo pred obrovskou armádou, ktorá napokon bola zdrvujúco porazená pomocnými zbormi z rôznych krajín pred hradbami mesta.
Hoci sa táto udalosť diala mimo uhorského územia, bola vyvrcholením takmer 300-ročného zápasu medzi Uhorskom a Osmanskou ríšou, keďže prvé konflikty medzi nimi začali už koncom 14. storočia.
Dnes je ťažké dať odpoveď na hypotetickú otázku, ako by sa dejiny Strednej Európy vyvíjali, keby Viedeň padla do rúk dobyvateľov. Pravdepodobne by sa západoeurópski monarchovia rýchlo spojili v úsilí zastaviť pokračovanie osmanskej expanzie smerom na západ.
Kým by však prikročili k činom, územia Slovenska, Moravy, rakúskych krajín a asi aj Čiech by boli vydané napospas Osmanom. Aj vďaka pomoci z nemeckých krajín a najmä z Poľsko-litovskej únie, odkiaľ na viedenské bojisko priviedol vojská samotný kráľ Ján III. Sobieski, sa podarilo odraziť Osmanov od Viedne a v bojoch, vedených do roku 1699, takmer úplne vytlačiť z Uhorska.
Hrdinská obrana Viedne ostala dlhý čas v kolektívnej pamäti viacerých národov a bolo o nej napísaných množstvo odborných kníh, štúdií a článkov. V aktuálnom čísle Vám ponúkame články, napísané najmä poľskými odborníkmi na dejiny 17. a 18. storočia, v ktorých sú priblížené nielen príčiny, priebeh a dôsledky vojnovej výpravy z roku 1683, ale aj širší politicko-vojenský kontext v Európe poslednej tretiny 17. storočia.
Historická revue 02/2019
Sú v nich tiež vykreslené portréty dvoch výrazných postáv tejto udalosti – rímsko-nemeckého cisára Leopolda I. Habsburského a poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. Kým prvý z hlavného mesta svojej ríše ušiel, druhý sa z veľkej diaľky ponáhľal Viedni na pomoc, pretože porážka Osmanov bola aj v záujme Poľska.
Hoci obaja monarchovia boli veľmi rozdielni, jednu charakteristiku mali spoločnú – bola ňou podpora umenia v jeho rôznych prejavoch. Aj keď obe susediace krajiny trpeli početnými konfliktami a život ich obyvateľov bol plný rôznych hrozieb a existenčnej neistoty, vždy sa našli finančné prostriedky a vôľa investovať ich do umeleckej tvorby.
Bohato zdobené paláce a zámky, monumentálne obrazy, početné hudobné diela a luxusné predmety z obdobia vrcholného baroka sú dôkazom paradoxu, že aj keď rinčia zbrane, múzy sa dokážu prejaviť.
