V dedinke Mayerling, necelých dvadsať kilometrov juhozápadne od Viedne, sa odohrala 30. januára 1889 tragédia. Nebyť tejto tragédie, málokomu by vôbec napadlo hľadať túto obec na mape. V miestnom poľovníckom zámočku, akých bolo v rakúskom mocnárstve neúrekom, našli v tento deň mŕtve telá dvoch mladých ľudí – tridsaťročného muža a sedemnásťročnej dievčiny.
Tým mužom bol arcivojvoda Rudolf, rakúsky následník trónu, jediný syn cisára Františka Jozefa I. O mladej žene, ktorej život predčasne ukončila práve Rudolfova ruka držiaca zbraň, sa nesmelo hovoriť. Až do zániku Rakúsko-uhorskej monarchie oficiálne kruhy mlčali a zvlášť prísne dohliadali nielen na to, aby sa jej meno neobjavilo v tlači, ale najmä aby sa nijakým spôsobom nedávalo do akejkoľvek súvislosti s vládnucou dynastiou Habsburgovcov.
Z poverenia najvyšších miest začali „odstraňovači“ stôp veľmi dôkladne upratovať. Lenže nepodarilo sa im zastaviť šírenie „zaručených“ správ i vymyslených fám, nezabránili vzniku legendy. Klebety sa šírili. I vďaka nim sa postupne začala pokrývať záhadná a tajuplná dvojnásobná smrť hrubým nánosom poloprávd, lží a výmyslov.
Mlčanie kompetentných a informačné embargo uvalené na celý prípad vyvolávali v ľuďoch zvedavosť, a tá víťazila nad strachom z policajnej mašinérie starého mocnárstva. Hľadali sa odpovede na mnohé otázky. Prečo sa títo mladí ľudia rozhodli dobrovoľne zomrieť? Dohnala ich k tomu nešťastná láska, nenaplnené ambície, chvíľková pomätenosť...?
Aby sme mohli poodhrnúť oponu a odkryť tajomstvo Mayerlingu, musíme si najskôr predstaviť hlavných protagonistov tejto tragédie a bližšie sa zoznámiť s ich životnými príbehmi, pretože „každej samovražde predchádza dlhá cesta k samovražde“, poznamenáva viedenský lekár Erwin Ringel a ďalej vysvetľuje: „Samovražda nie je reakciou na nejaké ťažkosti a okolnosti, ale je skôr ukončením postupne sa vyvíjajúceho a narastajúceho spôsobu správania celej osobnosti. Až tento vývoj privádza človeka do rozpoloženia, ktoré dovoľuje rôznym faktorom, aby sa stali motívom.“
Korunný princ Rudolf mal byť novou nádejou pre rozkvet monarchie. Všetko však dopadlo inak.
Vytúžený následník trónu
Keď sa 21. augusta 1858 v Laxenburgu narodil Rudolf, stojeden delových sálv oznámilo obyvateľom mnohonárodnostnej monarchie, že svetlo sveta uzrel korunný princ, vytúžený následník trónu. Po dvoch dcérach konečne syn! Radosť cisára Františka Jozefa I. bola obrovská.
Hneď na druhý deň vydal rozkaz nasledovného znenia: „Chcem, aby môj syn, darovaný z Božej milosti, hneď od svojho príchodu na tento svet patril k mojej statočnej armáde, a preto ho menujem do hodnosti plukovníka ako majiteľa môjho 19. pešieho pluku, ktorý odteraz bude niesť meno »Korunný princ«.“
Výchovu následníka trónu riadila najmä v prvých rokoch života jeho stará matka, arcivojvodkyňa Žofia, cisárova autoritatívna matka, ktorá bola v tých časoch dominantnou osobnosťou v rodine Františka Jozefa I. Rudolfa mali vychovávať rovnako, ako kedysi jej vlastných synov, čiže „veľmi prísne klerikálne a absolutisticky v duchu kráľov z Božej milosti“.
Cieľ jej snaženia bol zrejmý – mal z neho vyrásť tvrdý a energický muž, ktorý sa jedného dňa postaví do čela habsburského impéria. Rudolfova matka, krásna cisárovná Alžbeta, zvaná Sissi, neprotestovala. Najmä od smrti prvorodenej dcéry už nebojovala o vlastné deti s nenávidenou svokrou, podriadila sa jej diktátu, zmierila sa s tým, že nesmie zasahovať do ich výchovy. Uzavrela sa do svojho sveta. Arcivojvodkyňa Žofia tak mala voľné ruky.
Tragédia nepoznačila len osobný život Františka Jozefa, ale vyvolala aj krízu dynastie
Narodiť sa ako Habsburg a ešte k tomu ako následník cisárskeho trónu, znamenalo mať vopred naprogramovaný život. Veľmi výstižne to vyjadril maďarský spisovateľ István Bárt, keď napísal: „Jeho povinnosťou je byť príležitostným predmetom, ktorému prejavujú lásku a nadšenie, lebo jeho prostredníctvom ľud zároveň miluje aj štát, a to je zasa prvou povinnosťou ľudu.
Keďže následník je teda povinný stelesňovať aj štát, už v prvých minútach života ho oddelia od obyčajných smrteľníkov. Následník je vyvolená bytosť. Jeho výsadou (a povinnosťou) je nikdy neblednúci lesk, akéhokoľvek tieňa zbavená príťažlivosť a bystrosť, ktoré sú súčasťou jeho krásy (jej ideál prispôsobia jemu) a poslania, a to je jeho osud.“
Lenže z Rudolfa vyrástol „kritik rakúskeho spoločenského systému“. Nadviazal blízke kontakty s viedenskými buržoáznymi liberálnymi kruhmi, ku ktorým mala rovnako blízko i jeho matka. Často sa stretával, ale najmä vášnivo diskutoval s literátmi a novinármi, intenzívne sa zaoberal republikánskymi myšlienkami.
Mimoriadne kriticky hľadel i na samo Rakúsko-Uhorsko, ktoré považoval za historický anachronizmus. Začítajme sa do jeho poznámok: „Kráľovstvo tu ešte stojí ako mohutná ruina, udržovaná zo dňa na deň, ale raz sa definitívne zrúti. Pretrvalo storočia a pokiaľ sa ľud dal slepo viesť, bolo dobre, ale teraz sa už jeho úloha skončila, všetci ľudia sú slobodní a budúca búrka túto zrúcaninu zmetie.“
Nielen protichodnosť politických názorov, ale najmä fakt, že mu otec neumožnil podieľať sa spolu s ním na vláde, prispeli do značnej miery k tomu, že sa ich vzájomný vzťah ocitol hlboko pod bodom mrazu. Nikdy nemohla zavládnuť medzi nimi srdečná zhoda. Otec nechápal syna, syn nerozumel otcovi.
Podobne to dopadlo i vo vzťahu k matke. Bola pre neho krásnou a vznešenou vílou, ktorá sa náhle a nečakane vynorila v jeho blízkosti, aby sa zasa na niekoľko mesiacov vytratila z jeho života. Cisárovná Alžbeta mala k svojmu jedinému synovi od jeho príchodu na svet rozporuplný vzťah. Správala sa voči nemu veľmi zdržanlivo napriek tomu, že mali mnoho spoločných názorov. Obaja milovali literatúru, odmietali všetko vojenské a najmä strnutý cisársky dvor, zošnurovaný všetko obmedzujúcou etiketou.
Mayerling dodnes púta pozornosť všetkých, ktorí vyhľadávajú ponuré príbehy, nevysvetlené tragédie a záhady
Podriadenosť rodovému zákonu
Habsburský rodový zákon Rudolfovi presne určoval, čo môže a čo nie. Dynastia sa riadila vlastnými zákonmi a pravidlami, vinou čoho sa vyhĺbila medzi ňou a ostatnými obyvateľmi mocnárstva obrovská priepasť. Nikto z poddaných, aj keď mal akokoľvek vysoké a významné spoločenské postavenie, nesmel dosiahnuť ani úroveň najmladšieho a najmenej významného člena panovníckeho domu.
Na jeho čele stál sám cisár, ktorý rozhodoval o všetkom. Členovia rodiny museli konať a správať sa ako jeho najvernejší a najposlušnejší služobníci. Neboli jeho poddaní, pretože každý z nich mal podľa prísne stanoveného poriadku nárok na cisársky trón. A práve pozícia v následníckej postupnosti určovala aj ich miesto v rodovej hierarchii.
Habsburgovci tak predstavovali uzavretú sociálnu skupinu na čele s vládnucim monarchom, ktorý nepretržite bdel nad ich životom a kariérou s cieľom zabezpečiť „česť, dôstojnosť, pokoj, poriadok a blaho najjasnejšieho arcivojvodského domu“.
Rudolf ako korunný princ, stojaci v dedičskej postupnosti na prvom mieste po vládnucom cisárovi, si musel splniť túto povinnosť voči dynastii – uzavrieť rovnocenný sobáš a postarať sa o jej legitímne pokračovanie. V tom čase už často upadal do depresií, pretože sa mu nedarilo nájsť zmysel života, ktorý tak veľmi zúfalo potreboval.
Jeho tragédiou bolo, že nemohol uskutočňovať vlastné myšlienky a bol odsúdený do roly následníka, neustále čakajúceho na príležitosť. Lenže tá stále neprichádzala. Už ako mladíka ho napĺňalo vedomie vlastného vysokého poslania. Mal sny, ambície, plány...
Nezostávalo mu však nič iné, iba sa bezmocne a nečinne prizerať. Stál bokom, pretože otec mu nedovolil aktívne vstúpiť do politiky. Jediné, čo mohol, bolo venovať sa vojenskej kariére, ktorú si sám nevybral. Neprotivil sa tomu. Vedel, že nemá na výber, a preto sa podriadil otcovej vôli.
Bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol, ho priviedla na šikmú plochu. Čoraz väčšmi prepadával alkoholu, vyhľadával spoločnosť žien pochybnej povesti a jeho bezuzdný nočný život sa čoskoro stal verejným tajomstvom. Priťahoval ženy. Vedel to a bol na to hrdý, čo potvrdzuje i jeho výrok: „Neexistuje žena, ktorá by mi odolala.“
Svoju úlohu pritom zohralo, prirodzene, i jeho spoločenské postavenie. Na mnohé ženy pôsobil priam ako magnet. Mal však aj neodškriepiteľné osobné čaro. Jeho budúca švagriná to vyjadrila veľmi presne:
„Bol viac než krásny, bol zvodný. Vzrast priemerný, ale veľmi súmerný, a hoci jeho zjav bol žensky jemný, jednako to bol silný muž. Priam bila do očí jeho čistá rasa – človek pri ňom myslel nevdojak na plnokrvníka, pretože [...] mal ľahkú myseľ a nálady ako on. Na jeho matnej pleti sa odrážala sentimentalita – zdalo sa, že jeho oči, ktorých hnedá lesklá dúhovka začala hrať v okamihu vzrušenia všetkými farbami, menia s výrazom i tvar. Bol veľmi citlivý a náladový. V jednej chvíli bol roztomilý a prívetivý, vzápätí zasa zlostný, ale v okamihu bol schopný znova byť taký čarovný, že sa mu v tom nik na svete nevyrovnal. Uvádzal iných do rozpakov, jeho vnímavá, jemná bytosť jasne žiarila. Azda ešte väčší dojem vyvolával Rudolfov smiech. Bol to smiech záhadného človeka, podobný smiechu cisárovnej. Rudolf bol umelcom slova, tajomnou mocou pútal poslucháčov, ktorí mali vždy pocit, že sú výnimoční ľudia, lebo vytušili niečo z tajomstva jeho bytosti.“
Korunný princ Rudolf, muž liberálnych názorov, sa v politike často rozchádzal s konzervatívne založeným otcom
Osobný život Rudolfa
Rudolfovou manželkou sa stala Štefánia, dcéra belgického kráľa Leopolda II., s ktorou sa oženil 10. mája 1881 vo Viedni. Nová manželka následníka trónu sa nestala ozdobou cisárskeho dvora – bola bledá, bez šarmu, vtipu a elegancie. Výstižne to vyjadrila jedna dvorná dáma cisárovnej: „Mnohé dámy, ktoré ho [Rudolfa] poznali a milovali, boli šťastné, pretože pri tejto neveste sa nemuseli obávať, že sa z neho niekedy stane vzorný manžel.“ Bohužiaľ, mali pravdu.
Manželstvo korunného princa, z ktorého sa narodila jediná dcéra Alžbeta, sa veľmi skoro ukázalo ako nešťastné. Rudolf sa po boku ženy z kráľovského rodu necítil dobre. Povahovo sa k sebe vôbec nehodili. Obaja boli panovační, prchkí, názorovo rozdielni. Každý z nich vyznával úplne iné hodnoty. Stále častejšie sa medzi nimi odohrávali trápne scény a výstupy.
Navzájom sa zraňovali neustálymi výčitkami. „Veľmi sa zmenila, je škaredšia, vyzerá takmer sprosto,“ napísala po rokoch na adresu korunnej princeznej manželka belgického vyslanca, pričom nezabudla poznamenať, že „naberá nesmierne rozmery a preteká tukom“.
I to bol jeden z dôvodov, prečo hľadal Rudolf stále častejšie útechu v mimomanželských vzťahoch s menej urodzenými a vznešenými milenkami, čo malo nakoniec pre neho katastrofálne následky. Nakazil sa kvapavkou, ktorá v tom čase nebola liečiteľná. Aj keď príčina jeho ťažkostí bola verejne známa, oficiálne sa hovorilo o reumatizme, bronchitíde, zápale kĺbov...
Na jar 1886, počas spoločnej dovolenky v Dalmácii, Rudolf nakazil dokonca i svoju manželku, ktorá neskôr napísala: „Iba niekoľko dní som sa mohla tešiť z nádherného pobytu. Potom som aj ja ťažko ochorela. Celé týždne som ležala, stále nič netušiac, s neopísateľnými bolesťami na lôžku.
Profesori z Viedne a z Terstu tvrdili, že je to zápal pobrušnice. Ja sama som netušila dôvod svojho utrpenia. Na príkaz zhora sa všetko ututlalo, lekári museli zložiť prísahu mlčanlivosti. Až neskôr som zistila a dozvedela sa, že moju chorobu spôsobil korunný princ. I jeho sa zmocnila tá hrozná nákaza, ktorá sa doteraz pred nikým nezastavila, pokiaľ jej otvorila bránu ľahkomyseľnosť alebo zlorečené dedičstvo.“
Rudolfova ťažká choroba sa stala začiatkom jeho konca. Charakteristickým rysom jeho správania boli v posledných dvoch rokoch života stále častejšie a ťažšie depresie, striedajúce sa s obrovskou chuťou do života. Neustále balansovanie medzi nádejou, ktorá sa ho zmocnila po prechodnom zlepšení zdravotného stavu, a stále väčším zúfalstvom, keď sa znova a najmä silnejšie ohlásili príznaky zákernej choroby, podlamovalo jeho vôľu a viedlo nakoniec k úplnému duševnému rozvratu. Po svojom návrate z Berlína v marci 1887 (tam po prvý raz zobral na radu lekárov morfium), sa cítil unavený, sklamaný, úplne na dne...
Štefánia neskôr priznala, že jej pozornosti neušla zmena, ktorá sa s ním udiala. Vedela, že je vážne chorý, cítila, že jeho vnútorný nepokoj neustále narastá. Jeho lovecká vášeň sa až neprirodzene vystupňovala, pravidelne opúšťal palác a trávil večery, ba i celé noci, v spoločnosti ľudí – podľa jej názoru – pochybnej povesti.
Akoby ho niečo vťahovalo do úplne iného sveta. Možno si aj uvedomovala, že práve vtedy sa rozhodlo o jeho osude. Aj keď navonok zachovávali dekórum, ich manželstvo bolo už dávno v troskách. Napriek tomu ju manželova zmena napĺňala úzkosťou a strachom:
„Nielenže bol čím ďalej tým nepokojnejší a rozorvanejší – dával sa teraz, často z ničotných príčin, strhávať k náhlym výbuchom nesmiernej prudkosti. Ja som sa už dávno zmierila s tým, že konvenčná forma nášho súžitia, ktorú vyjadroval obzvlášť vo svojich listoch, je v príkrom rozpore s jeho skutočným správaním. Lenže teraz ho nezriedka nebolo možné spoznať. Vnútorná rozorvanosť ho viedla k hrozným výbuchom hnevu, k neznesiteľným a nedôstojným výjavom. Vyzeralo to, akoby s vnútornou pevnosťou stratil i dobré spôsoby. Pri jednom takomto výstupe sa nehanbil hovoriť so mnou celkom otvorene o svojich trápnych ľúbostných dobrodružstvách. Zašlo to tak ďaleko, že raz sa dokonca vyhrážal, že zastrelí seba i mňa.“
Nech Štefánii slúži ku cti, že sa so svojimi obavami obrátila priamo na Františka Jozefa I., prosiac ho o pomoc. „To si len tak nahováraš!“ odvetil jej cisár. „Rudolfovi nič nie je. Vyzerá trochu bledý, je toľko na cestách, prepína svoje sily. Má byť viac u teba. Nestrachuj sa!“ Bohužiaľ, o niekoľko týždňov už nebol korunný princ medzi živými...
Zámok v Mayerlingu - miesto tragédie následníka trónu Rudolfa
Dcéra baróna Vetseru
A teraz niečo o druhej obeti tragédie v Mayerlingu. V okamihu svojej smrti mala sedemnásť rokov a bola poslednou milenkou korunného princa. Jej výnimočnosť spočívala najmä v tom, že bola ochotná s ním zomrieť. Volala sa Mary a narodila sa 19. marca 1871 ako dcéra baróna Albína Vetseru a jeho manželky Heleny Baltazziovej.
Nebola veľmi vysoká. Mala štíhlu postavu a bujné poprsie, vďaka čomu vyzerala staršia. Jemná pleť, malé a zmyselné červené pery, skrývajúce drobné biele zuby, modré oči lemované dlhými mihalnicami. To bolo prvé, čo si na nej človek všimol. Neprehliadnuteľné však boli aj veľmi dlhé gaštanové vlasy a zvodná chôdza.
Napriek tomu ju ľudia nepovažovali za krásavicu, hoci sa jej nedal uprieť istý pôvab. Nebola príliš nadaná. Jej vzdelanie bolo povrchné, ale stačilo na to, aby sa vedela správne orientovať v spoločnosti. Nemala žiadne záujmy okrem krásnych šiat a dostihov.
Napriek svojmu veku bola Mary až príliš posadnutá myšlienkou na smrť. Potvrdzuje to mnoho vecí. Jednou z nich sú spomienky jej domáceho učiteľa: „Ona sama vraj v konečnom dôsledku nemá žiadne pochybnosti o tom, aby opustila život, veď na čo vlastne je? Mávala tiež opätovné návaly melanchólie a samovražedné myšlienky, ale z najhlbšej skľúčenosti naraz preskočila k roztopašnej veselosti. Vo svojich rozhovoroch sa ustavične vracala k smrti.
Páčilo sa jej staré príslovie: »Koho bohovia milujú, ten zomiera mladý.« V decembri [1888] bola hneď detinsky veselá, hneď zasa na smrť zarmútená. Jedného dňa povedala priateľovi: »Už nebudem dlho žiť. Vidíte na mojej dlani túto líniu, ktorá sa náhle končí? To znamená skorú smrť.«“
Mary Rudolfa skutočne milovala. Pre túto lásku bola schopná najväčšej obety. V jednom liste priateľke do Berlína napísala: „Dala by som život za to, keby som ho videla šťastného! S radosťou by som zaňho umrela, lebo čo ma po mojom vlastnom živote!“ V inom zasa, obávajúc sa toho, že ľudia prekazia ich vzťah, ponúkla dokonca riešenie:
„Dohodli sme sa, že ak odhalia naše schôdzky, ujdeme na nejaké tajné miesto, ktoré nikto nepozná, a po niekoľkých hodinách obapolného šťastia spoločne zomrieme.“ Slovo smrť sa až príliš často objavovalo v jej slovníku. Rudolf, napríklad, daroval Mary železný prsteň s vyrytými písmenami I. L. V. B. I. D. T., čo boli začiatočné písmená slov vo vete „In Liebe vereint bis in den Tod“, čiže „V láske spojení až do smrti“.
Matka mladej baronesy, ktorá sa kedysi sama usilovala o Rudolfovu priazeň, tentoraz nebola vôbec nadšená týmto vzťahom. Z tajného vzťahu s korunným princom neplynuli žiadne výhody, skôr naopak. Od novembra 1888 preto robila všetko, aby znemožnila dcére stretávať sa s ním.
Z dobre informovaných kruhov dokonca prenikli na verejnosť správy o tom, že i sám cisár František Jozef I. požiadal syna, aby tento škandalózny vzťah s mladou baronesou ukončil. Je zrejmé, že otcova vôľa nevyvolala u následníka trónu adekvátnu reakciu. Podľa názoru viacerých historikov bol Rudolfov vzťah k Mary príčinou vážnej roztržky s otcom. Ten mal údajne vysloviť osudné slová: „Nie si hoden stať sa mojím nástupcom.“ Je možné, že to bola tá povestná posledná kvapka, ktorá nakoniec priviedla Rudolfa na cestu samovraha.
Cisár František Jozef I. s manželkou aj deťmi v záhrade letného sídla v zámku Gödöllő
Schôdzka v loveckom zámku
Deň 30. január 1889 sa stal najčernejším dňom v dlhej rodinnej histórii Habsburgovcov. V tento deň korunný princ Rudolf a následník cisára Františka Jozefa I. na loveckom zámku v Mayerlingu dobrovoľne odišiel zo sveta živých, a to spolu s mladučkou milenkou, v ktorej našiel povoľnú, ba priam romanticky nadšenú obeť.
Padli len dve rany – prvou zastrelil Mary a druhú si vpálil do hlavy sám. Treba však podčiarknuť, že nešlo o žiadnu náhodu, ani o čin v náhlom pominutí zmyslov. Rudolf i Mary sa naň dôkladne pripravili. Ťažká choroba, sprevádzaná zápalmi očí a kĺbov, depresie, alkohol a drogy, to všetko natoľko podlomilo už i tak labilnú telesnú konštrukciu následníka trónu, že sa už dávnejšie sám veľmi vážne pohrával s myšlienkou na samovraždu.
Nie Mary, ale inej svojej milenke Mizzi Casparovej vtedy navrhol, aby zomrela spolu s ním. Z policajného hlásenia agenta Floriána Meissnera sa dozvedáme, že korunný princ Rudolf už v lete 1888 navrhol Mizzi, aby sa s ním zastrelila v Husárskom chráme neďaleko Mödlingu. Tvrdil, že to vyžaduje jeho česť. Lenže Mizzi to odmietla.
Po bitke je každý generál. Keď sa svet dozvedel o tom, čo sa stalo v Mayerlingu, vedeli zrazu všetci, čo Rudolf pripravoval. Nemecký vyslanec vo Viedni, napríklad, napísal do Berlína tieto slová: „Ako je známe, vyjadril korunný princ ústne častejšie myšlienky na samovraždu a dokonca navrhol v septembri minulého roku jednému dievčaťu nižšieho pôvodu, s ktorým sa stýkal až krátko pred svojou smrťou, aby sa s ním zastrelilo.“
Uvedená skutočnosť je dôkazom toho, že v prípade tragédie v Mayerlingu nešlo o smrť z nešťastnej lásky následníka k Mary Vetserovej, ale o niečo viac. Bola to demonštrácia. Rudolf spáchal samovraždu s najväčšou pravdepodobnosťou preto, lebo sám cítil, že stroskotal ako človek, manžel i ako následník trónu.
Psychológovia by povedali, že spáchal bilančnú samovraždu. Uvedomene skončil život na základe rozumovej úvahy a zhodnotenia svojho dovtedajšieho života, zváženia kladných a záporných vyhliadok do budúcnosti. Vedel, že jeho zdravotný stav je vážny a že skôr či neskôr by aj tak zomrel. Lenže on nechcel vydýchnuť naposledy v posteli na následky choroby, ktorá nezvratne zničila jeho telesnú schránku.
Potvrdzujú to i listy, ktoré napísal tesne pred smrťou. „Musím zomrieť,“ napísal svojmu priateľovi, pričom konštatuje: „Je to jediný spôsob, ako opustiť tento svet aspoň ako gentleman.“ V liste svojej manželke Štefánii uviedol: „Si oslobodená od mojej prítomnosti a trápenia; buď šťastná svojím spôsobom. Buď dobrá na tú úbohú maličkú [dcéru Alžbetu], ktorá je tým jediným, čo po mne zostáva. [...] Idem pokojne na smrť, ktorá jediná môže zachrániť moje dobré meno.“
Rudolfovo telo vystavili na katafalku vo viedenskom Hofburgu
Prvá oficiálna správa uvádzala ako príčinu smrti korunného princa srdcový infarkt. Medzitým sa rozšírili i fámy, že Rudolf zomrel na následky otravy jedom, ktorý mu podala baronesa Vetserová. Lenže pravá príčina sa nedala dlho udržať v tajnosti. Sám cisár sa bližšie okolnosti tragédie dozvedel až na druhý deň od svojho osobného lekára Hermanna Widerhofera, ktorý obhliadol mŕtve telo jeho syna. Priebeh ich rozhovoru možno zrekonštruovať na základe denníka cisárovej najmladšej dcéry Márie Valérie.
„Povedzte všetko, chcem vedieť presne všetko,“ rozkázal mu cisár.
„Môžem ubezpečiť Vaše veličenstvo, že jeho cisárska výsosť netrpela ani chvíľu, guľka vnikla priamo cez sluchy,“ skonštatoval doktor Widerhofer, v predstave, že František Jozef I. už disponuje základnými informáciami o okolnostiach synovej smrti.
„Čo mi tu tárate o nejakej guľke?“ skríkol cisár, ktorý zabudol na obvyklé dekórum, také typické pre jeho správanie v najrozmanitejších situáciách.
„Áno, Vaše veličenstvo, guľka, ktorou sa zastrelil.“
„Čo to hovoríte? Že sa... zastrelil? To nie je pravda! Veď ho otrávili. Tá žena! Že by si bol Rudolf strelil do hlavy? Upozorňujem vás, že musíte dokázať, čo tu tvrdíte!“
Pravdu o smrti jediného syna niesol František Jozef I. veľmi ťažko. Vyvolala v ňom protichodné reakcie. Nikdy sa s ňou nevyrovnal. Samovraždu považoval za to isté, ako zbehnutie od vojska. Dva mesiace po Rudolfovej smrti napísal nemecký vyslanec, že cisár nevládze „doteraz premôcť pocit hanby a poníženia, ktorý sa ho zmocnil pri žalostnom konci jeho syna“.
Rudolfova matka, ktorá sa oňho často nestarala, stratila po tragédii v Mayerlingu všetku životnú silu. „Vznešená pani vraj zostarla,“ poznamenal ten istý vyslanec a pokračuje: „Veľa plače a stále rozmýšľa nad prípadom, robí si výčitky a pomätenosť svojho poľutovaniahodného syna prisudzuje zdedenej wittelsbašskej krvi.“
Prvého februára 1889 bola samovražda korunného princa oficiálne potvrdená. Aby ho mohli cirkevne pochovať, lekári vydali „dobrozdanie“ o „patologickom náleze“ v mozgu, „ktorý podľa skúseností obvykle sprevádzajú abnormálne duševné stavy“, povedané inými slovami, vyhlásili Rudolfa za duševne chorého, ktorý spáchal samovraždu v stave pomätenosti.
Nech už si František Jozef I. myslel o náhlej smrti svojho syna čokoľvek, jedno je isté. Až do jeho smrti v roku 1916 sa Rudolfovo meno nesmelo na dvore vysloviť. Byrokratická mašinéria rozpadajúceho sa mocnárstva pozametala takmer všetky stopy. Napriek tomu vošiel korunný princ Rudolf do dejín. Noviny Neue Freie Presse o ňom napísali:
„Žil v ňom cit pre spravodlivosť, ktorý sa protivil všetkým prednostným právam jednotlivých tried. Výhonok najpyšnejšieho a najvznešenejšieho rodu cítil a myslel ako meštiak, prúd sympatií ho spájal s mužmi, ktorí svojím duchom a svojou prácou udržujú štát, a to najväčšie, čo o ňom možno povedať, je, že ľud, ktorému mal raz vládnuť, miloval z celého srdca.“
