Rozvoj priemyslu predovšetkým v druhej polovici 20. storočia ohrozoval v strednej a východnej Európe nedostatok pracovnej sily v okolí budovaných závodov. Preto ich vedenie a vtedajší mocipáni riešili problém, ako zamestnancom poskytnúť dôstojné bývanie v rodinnom zázemí a v dostupnej vzdialenosti od tovární. Tento problém potrebovali vyriešiť rýchlo a čo najlacnejšie. Ideálnym riešením sa zdali byť panelové domy.
Toto je asi predstava väčšiny bežných ľudí z nášho okolia. Nie je to však úplne tak. Je pravdou, že „paneláky“ máme zafixované s érou socializmu a mali vyriešiť ťaživú sociálnu situáciu hlavne mladých ľudí a ich rodín. Pravdou tiež je, že výstavba panelových domov dosiahla masovosť v bývalom východnom bloku, kde vzniklo „na zelenej lúke“ množstvo sídlisk s niekoľko desaťtisíc, ba i stotisíc obyvateľmi. Samotná myšlienka konštrukcie panelového domu však pochádza z hláv západných architektov. Musíme sa pozrieť trochu ďalej do histórie, ako sa tak stalo.
Le Corbusier (1887 - 1965) je považovaný za jedného z najvýznamnejších architektov 20. storočia. Až 50 jeho diel je zaradených na Zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Zložité zázemie robotníckej triedy
V dôsledku priemyselnej revolúcie sa v 19. storočí mnoho obyvateľov vidieka, kde sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, sťahovalo do miest. Kvôli vidine lepšieho zárobku vo fabrike boli ochotní opustiť rodnú hrudu a dúfali, že sa ich život zlepší.
V mestskom prostredí ich však čakali v továrňach úbohé pracovné a možno ešte horšie bytové podmienky. Väčšina z nich prebývala v živelne vznikajúcich robotníckych kolóniách, kde prespávali v rôznych chatrčiach alebo vyradených železničných vagónoch.
Šťastnejší z nich sa ocitli v nájomných bytových domoch na predmestiach, kde sa tiesnili v malých bytoch, veľmi často bez kúpeľne a splachovacou toaletou spoločnou pre celé poschodie. V takom prostredí sa o zdravých hygienických podmienkach vôbec nedá hovoriť.
Nelichotivá sociálna situácia prinútila čelných predstaviteľov miest, urbanistov a architektov zamyslieť sa a hľadať vhodné riešenie tohto problému. Bolo to na začiatku 20. rokov 20. storočia v západnej Európe (východná časť kontinentu ešte nebola tak industrializovaná a urbanizovaná).
V tej dobe sa v architektúre presadzoval nový štýl – funkcionalizmus. Vyznačoval sa maximálnou funkčnosťou bez zbytočných okrás. Heslom nových architektov bolo, že stavby majú slúžiť svojim užívateľom a nie lahodiť oku okoloidúcim. Ich snom bolo, v duchu vtedajšej doby, kedy sa mechanizácia presadzovala prakticky všade, zaviesť pásovú výrobu domov.
Jednou z možností bol systém stavebnice. Vo fabrike by sa vyrobili jednotlivé dielce, ktoré by sa priviezli na miesto určenia a tam by sa poskladali. Nutnosťou bola unifikácia týchto dielcov a z nej plynúci jednotný vzhľad bytových domov. To ale z pohľadu funkcionalistov nebol žiadny problém, dôležité bolo, aby boli domy funkčné.
Jeden z prvých panelových domov v Berlíne postavených podľa projektu Le Corbusiera. Foto: wikipedia.org
Manifest architektov
Na konci júna 1928 sa vo švajčiarskom zámočku La Sarraz pri Lausanne konala medzinárodná schôdzka architektov-modernistov. Bolo to zložité obdobie, kedy sa v západnej spoločnosti prejavovali silné ľavicové názory. I keď program schôdzky vypracoval už v tej dobe vplyvný pravicovo orientovaný architekt Le Corbusier (1887 – 1965), text záverečnej deklarácie vyznel skôr ľavicovo vďaka pasážam, ktoré presadili ľavicoví architekti Hannes Meyer, Mart Stam a iní.
Účasť v La Sarraz nebola mnohopočetná, len 20 architektov z osem krajín. Jej význam je predovšetkým v tom, že sa tu zrodil spolok CIAM (Congrès International d'Architecture Moderne), ktorého cieľom bolo presadzovať v architektúre a urbanizme miest nové moderné prvky zamerané na zlepšenie kvality života obyvateľov.
CIAM od počiatku nebol úplne jednotný, i do architektúry sa premietala politika. Na prvých troch kongresoch (1928 La Sarraz, 1929 Frankfurt nad Mohanom, 1930 Brusel) víťazili skôr ľavicové tendencie v smerovaní urbanizmu. Zlom nastal na začiatku 30. rokov, kedy sa začali presadzovať liberálnejšie ladení architekti okolo Le Corbusiera (napomohlo tomu i to, že ľavicoví architekti Mart Stam, Hannes Meyer, Ernst May, Hans Schmidt a ďalší odišli pracovať do Sovietskeho zväzu).
Najvýznamnejším počinom spolku CIAM bol dokument vypracovaný na 4. kongrese, ktorý sa konal v roku 1933 na lodi Patris II. počas plavby z Marseille do Atén a späť. Bolo to zhrnutie zásad „moderného urbanizmu“. Dokument sa označuje ako Aténska charta až od roku 1943, po jeho vydaní Le Corbusierom.
Zásady urbanizmu vypracované v charte výrazne ovplyvnili vývoj miest v 20. storočí. Architekti a urbanisti predovšetkým vo východnej Európe sa na Aténsku chartu odvolávali ešte v 70. rokoch 20. storočia.
Začiatok stavby prvého panelového domu v Bratislave na Kmeťovom námestí v roku 1955. Archív TASR
Prvé byty z panelu
Kolískou panelových domov je Holandsko. Prvé solitérne objekty tu postavili už krátko po 1. svetovej vojne. Nasledovalo Nemecko, kde už v rokoch 1926 až 1930 vzniklo v Berlíne prvé sídlisko so 138 bytmi v dvoj- a trojpodlažných panelových domoch. Vo Francúzsku sa panelová výstavba začala v roku 1934 v meste Drancy pri Paríži.
Domy z panelu sa v západnej Európe a aj v USA stavali i po 2. svetovej vojne, ich výstavba však nikdy nedosiahla masovosť. V tunajších panelových sídliskách bývali prevažne chudobní obyvatelia alebo prisťahovalci, čo bolo často zdrojom sociálnych problémov. I to bolo jedným z dôvodov, prečo na Západe od polovice 70. rokov 20. storočia upustili od výstavby panelových sídlisk. Mnohé z už postavených a zdevastovaných sídlisk kompletne asanovali.
Diametrálne odlišná situácia bola vo východnej časti Európy, ktorá nebola ani zďaleka taká industrializovaná. Najrozvinutejšou krajinou bolo bývalé Československo. Tu sa s prvými montovanými domami začalo experimentovať v období 2. svetovej vojny v stavebnom oddelení firmy Baťa v Zlíne (teda v období Protektorátu Čechy a Morava).
Prvé malé objekty boli postavené v roku 1943. Ďalších šesť montovaných dvojdomov bolo v Zlíne postavených hneď po vojne v roku 1946 a niekoľko v nasledujúcom roku 1947. Konštrukcia týchto objektov však ešte nebola kompletne z panelov, preto sa nepovažujú za panelové. Ich výstavba sa nerozvinula, po zmene režimu sa dočasne prioritne riešili iné problémy.
Od vývoja celopanelových domov sa však neustúpilo. Architekti Hynek Adamec a Bohumír Kula z Ústavu montovaných stavieb vypracovali projekt prvého skutočne panelového domu v Československu, ktorý bol postavený v roku 1954 v Zlíne. Panelová stenová konštrukcia domu dostala označenie G40 (G ako Gottvaldov, vtedajší názov Zlína, a 40 podľa počtu bytov v dome) a stala sa prvou štandardizovanou a celoštátne rozšírenou konštrukčnou sústavou panelových domov.
Jedno z prvých panelových sídlisk vo východnom Berlíne. Foto: Bundesarchiv
Paneláky na Slovensku
V bývalom Československu bola jeho východná časť v polovici minulého storočia menej industrializovaná, Slovensko malo skôr vidiecky charakter. V roku 1945 bolo na Slovensku celkovo asi 550-tisíc bytov, z nich však asi 500-tisíc v rodinných domoch. Vodovod malo asi len 7 % a kanalizáciu asi 4 % z nich.
Ústredné kúrenie bolo skôr raritou. Vo väčších mestách už existovali tehlové pavlačové domy, ale ich vybavenosť bola nedostatočná – toaleta a vodovod boli spoločné na pavlači, kúrilo sa pevným palivom (obvykle uhlím), ktoré bolo potrebné denne prinášať zo suterénu.
Táto problematika sa od roku 1948 stala pre komunistickú vládu jednou z prioritných. K jej riešeniu výrazne pomohlo zoštátnenie majetkov a pozemkov, čím sa vytvorili podmienky pre hromadnú bytovú výstavbu „na zelenej lúke“. V rámci centralizovaného hospodárstva vznikli štátne projektové a výskumné organizácie, ktoré až do roku 1989 projektovali sídliská a vyvíjali stavebné sústavy s rôznymi dispozíciami bytov.
Prvý panelový dom na Slovensku postavili v Bratislave na Kmeťovom námestí č. 4 a 5 v roku 1955 (teda len rok po prvom dome v Zlíne a približne v rovnakej dobe ako v Prahe, vtedajšom hlavnom meste). Bola to šesťposchodová budova s 36 bytmi. Tento, tzv. Montdom vyprojektoval kolektív okolo prof. Vladimíra Karfíka.
Prvými nájomníkmi, ktorí sa do domu nasťahovali v januári 1956, boli odborníci zainteresovaní na jeho výstavbe – statici, elektrikári či inštalatéri. Keďže išlo o začiatky panelovej výstavby a tento dom sa považoval za akýsi prototyp, ich úlohou bolo sledovať a riešiť prípadné poruchy, ktoré sa mohli objaviť behom jeho užívania. Žiadne významné konštrukčné chyby sa neprejavili. No i tak sa od tejto rámovo-panelovej konštrukcie upustilo a neskôr sa ujal celostenový bezrámový systém. Dom stále stojí a je národnou kultúrnou pamiatkou.
Bytová situácia na Slovensku sa ešte ani v prvej polovici 50. rokoch výrazne nezlepšila. Na konci tohto obdobia sa však naštartoval nebývalý boom vo výstavbe panelových sídlisk. Prvým z nich bola na prelome 50. a 60. rokov tzv. Februárka na súčasnej Račianskej ulici v Bratislave.
Bol to víťazný projekt skupiny mladých architektov v zložení: Václav Houdek, Štefan Svetko, Ondrej Dukát, Štefan Ďurkovič a Emil Vician. Nasledovalo veľké množstvo ďalších sídlisk v každom meste, ba i na vidieku. To predstavuje opačný trend ako bol na západe, kde sa výstavba domov tohto typu utlmovala.
Vo východnom bloku, a teda i na Slovensku, bola postupom času prakticky jediným kritériom rýchlosť výstavby. Štátom riadení projektanti nemali veľa voľnosti v experimentovaní. Cieľom bolo vytvoriť typizovaný výrobok zapadajúci do skladačky a zjednodušujúci výstavbu. Typizovali sa nielen jednotlivé panely a bytové jadrá, ale aj doprava a montáž panelového domu.
I keď sa všetky paneláky javia ako vizuálne navzájom rovnaké (alebo veľmi podobné), nie je to celkom pravda. V ére výstavby panelákov na Slovensku sa vyvinulo asi 20 konštrukčných sústav líšiacich sa vzhľadom, pôdorysným riešením bytov a ďalšími detailmi viditeľnými odborníkmi. Najčastejšími sústavami boli napr. BA, G57, ZT, ZTB, T 06 B, K61, MS 5, LB, PD-66 či B-70. Mnohé z týchto konštrukčných sústav boli rôzne mierne modifikované v závislosti na miestnych podmienkach (tzv. krajské varianty).
Symbol doby
Komunistickým pohlavárom aspoň naoko záležalo na socialistických ideách a plnení vopred určených plánov. Vďaka panelovým sídliskám počet bytov v republike rástol raketovým tempom, avšak ich občianska vybavenosť výrazne zaostávala. Bývať sa muselo, tak čo už záležalo na cestách, chodníkoch, obchodoch alebo školách...
Táto vybavenosť sa budovala ešte dlho po nasťahovaní sa obyvateľov do im pridelených bytov. Krásne túto tému približuje film Věry Chytilovej, ktorého názov som si vypožičal do titulku tohto článku.
Umieračik výstavby panelových sídlisk prišiel so zmenou režimu v roku 1989. V tej dobe rozostavané sídliská (Dlhé Diely v Bratislave, Ťahanovce v Košiciach...) sa dokončili, a tak sa skončila jedna éra stavebníctva. Panel ovládal bytovú výstavbu necelých 40 rokov v období trvania komunizmu, čím sa stal symbolom tejto doby.
Panelové sídliská na obdobie niekoľkých generácií zmenili urbanistickú tvár prakticky všetkých miest (nielen) na Slovensku. I keď z pohľadu kvality bývania nespĺňajú najvyššie kritériá a moderný trend smeruje úplne iným smerom, zbaviť sa ich bude veľmi náročné. Veď ešte dnes žijú v panelových bytoch asi 2/3 obyvateľov dvoch najväčších slovenských miest (Bratislava, Košice) a podľa celoslovenských štatistík skoro polovica obyvateľov Slovenskej republiky.
