Najuctievanejšou historickou osobnosťou v Kórejskej republike okrem admirála I Sun-sina (1545 ‒ 1598) je osvietený kráľ Sedžong. Kórejčania si ho vážia pre jeho podporu kultúrnej kreativity, obrodu intelektuálneho života a podporu technického i vedeckého pokroku.
Sedžong zasadol na trón ako dvadsaťdvaročný v tretej dekáde kráľovstva Čoson. Počas jeho 32-ročnej vlády sa posilnili kórejské národné povedomie i kráľovská autorita dynastie I.
Sedžong bol mimoriadne nadaný, preukázal vysoké diplomatické schopnosti a mal široký kultúrny rozhľad, takže počas jeho vlády nastal veľký rozkvet umenia i vied. Jeho úspechy v kultúrnej i vo vedeckej oblasti a najmä utvorenie kórejského hláskového písma sú výnimočné.
Socha najvýznamnejšieho kórejského panovníka Sedžonga Veľkého v centre Soulu. Zdroj: Shutterstock
Sedžongov pôvod
Kráľ Sedžong žil v rokoch 1397 ‒ 1450. Narodil sa ako tretí syn kráľa Tchädžonga, ktorého otcom bol I Song-gje, zakladateľ kráľovstva Čoson a dynastie I, bol teda Sedžongovým starým otcom.
Ako tretí syn v poradí mal Sedžong podľa vtedajších zvykov malú nádej na to, aby sa stal kráľom. Za to, že sa ním napokon stal a predbehol dvoch starších bratov, vďačí jednak mimoriadnemu nadaniu, prejavujúcemu sa uňho už od útlej mladosti, jednak veľkej usilovnosti a húževnatosti, s ktorou sa venoval štúdiu.
Kráľ Tchädžong si čoskoro všimol, že tretí syn je iný ako jeho bratia a že jeho názory a úvahy majú hĺbku, ktorá by sa dala čakať u oveľa staršieho človeka.
Dodnes sa preto teší úcte za rozhodnutie, ktorým napriek odporu mnohých dvoranov presadil, aby bol jeho tretí syn na úkor prvorodeného vyhlásený za korunného princa. Krátko nato potom abdikoval a odovzdal vládu do rúk vtedy dvadsaťdvaročného Sedžonga, čo bol na panovníka nezvyčajne nízky vek.
Hneď od začiatku vlády dal mladý Sedžong najavo, že si kráľovskú hodnosť zaslúži. Z jeho činov totiž bolo vždy zjavné, že na rozdiel od dovtedajších kráľov nemyslí len na prospech kráľovskej rodiny a vysokej šľachty, ale že jeho cieľom je celkové materiálne a kultúrne povznesenie ľudí, ktorí žijú v jeho krajine.
Územný rozsah a najvýznamnejšie mestá kráľovstva Čoson počas panovania Sedžonga Veľkého
Ústav rady múdrych
Čiphjondžon, čiže Ústav rady múdrych, bola kráľovská učená inštitúcia, ktorú v roku 1420 kráľ Sedžong založil a súčasne v nej zriadil veľkú knižnicu. Predchodcov tejto inštitúcie môžeme nájsť v Číne už počas vlády dynastie Chan, ale názov sa prvý raz použil v roku 724 za dynastie Tchang.
V Kórei termín Čiphjondžon pochádza z roku 1136, keď na polostrove vládla dynastia Korjo. Pred Sedžongom to bol však úrad, ktorý sa zaoberal málo dôležitými, zväčša zdvorilostnými rozhodnutiami.
Až v 15. storočí počas vlády kráľa Sedžonga táto inštitúcia nadobudla dôležitosť. Podľa dnešných kritérií by zaujímala postavenie niekde medzi univerzitou a akadémiou vied.
Ústav rady múdrych bol umiestnený v palácovom areáli. Osobne naň dozeral kráľ Sedžong, ktorý mu venoval veľkú pozornosť. Učenci v Čiphjondžone tvorili elitnú skupinu, ktorej členov vyberal osobne kráľ spomedzi najtalentovanejších úradníkov.
Navyše im poskytol hmotné zabezpečenie, aby sa bez problémov mohli venovať ďalšiemu štúdiu i výučbe mladých ľudí. V inštitúcii pracovalo zvyčajne okolo 20 učencov, hoci toto číslo sa menilo podľa špecifických úloh. Ústav existoval 36 rokov a za ten čas v ňom pracovalo dovedna asi 90 úradníkov.
Povinnosti v Čiphjondžone boli rôznorodé a rozsiahle, týkali sa bádania aj politického poradenstva. Učenci pracovali ako dvorskí historici, pomáhali pri koncipovaní kráľovských dokumentov, ktoré sa týkali najmä zahraničných záležitostí, venovali sa výskumu obradov a inštitúcií čínskej minulosti, riadili štátne skúšky, chodili ako vyslanci do Číny dynastie Ming, slúžili ako poradcovia v geomantii (druh veštenia), pri zbieraní širokej škály kníh a dokumentov a zostavovali literárne diela, považované za dôležité pre štátny záujem.
Posledná úloha je mimoriadne pozoruhodná – medzi desiatkami zostavovaných diel, na ktoré dozerali učenci z Čiphjondžonu, boli práce o poľnohospodárstve, dejinách, zemepise, práve, jazykovede, lekárstve a o konfuciánskej filozofii.
Zaradením najlepších a najmúdrejších jedincov krajiny fungoval Čiphjondžon veľmi efektívne a kráľ ho využíval ako poradný orgán v početných oblastiach, z ktorých na poprednom mieste bolo utvorenie hláskovej abecedy.
Kjongdžongdžon - trónna sála kráľovského palácového komplexu Kjongbokkung neďaleko Soulu, postavený v roku 1395. Tu sa kráľ Sedžong stretával s úradníkmi, vydával rozhodnutia a prijímal veľvyslancov z cudzích krajín. Zdroj: Shutterstock
Schopný politik
I Song-gje, zakladateľ dynastie a Sedžongov starý otec, pochádzal zo severovýchodnej oblasti polostrova. Práve Sedžong zriadil na severovýchode šesť vojenských pevností, čím ešte väčšmi upevnil hranicu na rieke Tumangang (v ruskej literatúre známa ako Tumen).
Stabilizoval aj severnú hranicu na rieke Amnokkang (čínsky Ja-lu-ťiang). V obidvoch oblastiach jeho vojvodcovia dosiahli cenné úspechy v bojoch proti Džürčenom, tamojšiemu domorodému obyvateľstvu.
S týmito novozačlenenými oblasťami bolo napokon zjednotené územie, na ktorom sa Kórea rozprestiera dodnes.
Na juhu krajiny dal Sedžong otvoriť tri prístavy pre oficiálny obchod s Japoncami, ale súčasne jeho vojnové lode úspešne zasahovali proti pustošivým vpádom japonských pirátov.
V roku 1443 kráľ nakoniec uzatvoril dohodu s vládcom japonského ostrova Cušima, že za poskytnutie istých výhod vo vzájomnom obchode zabezpečí, aby útoky pirátov na kórejské pobrežie celkom prestali. Dohoda sa dodržiavala takmer 70 rokov.
Na domácej pôde Sedžong uplatňoval citlivú politiku voči roľníkom, ktorí boli povinní odvádzať dane. Zákon o prideľovaní pôdy stanovoval daň na desatinu úrody, ale keď v roku 1444 vydal zákon o daniach, táto daň sa znížila na dvadsatinu.
Kráľ zaviedol delenie pôdy podľa bonity do šiestich skupín a vplyv poveternostných podmienok klasifikoval v deviatich stupňoch. Napriek tomu postavenie roľníctva nebolo také ľahké, ako by sa mohlo zdať, keďže medzi roľníkom a štátom bol ešte statkár, s ktorým sa roľník musel rovným dielom deliť o plody práce.
Prvých 17 rokov vlády sa kráľ osobne venoval zlepšeniu zákonov krajiny. Viedol skupinu, ktorá pracovala na tejto úlohe, a každý paragraf zákonníka osobne schvaľoval.
Pri každom návrhu podporoval rozpravu o problémoch. Po niekoľkých úpravách vyšla v roku 1435 konečná verzia. Rozsiahla zákonodarná reforma odstraňovala podplácanie a nespravodlivé rozhodovanie sudcov. Počas Sedžongovej vlády mal aj najťažší zločinec právo dvojitého odvolania na súdy vyššieho stupňa.
Kórejský hviezdny glóbus, vytvorený počas vlády kráľa Sedžonga, predbehol svoje európske náprotivky o takmer storočie. Zdroj: wikipedia
Vedecké výdobytky a vynálezy
V prvom storočí obdobia Čoson sa rozvíjala vzdelanosť v mnohých oblastiach a štát vynakladal veľké úsilie na spisovanie a vydávanie učených kníh. Tieto knihy mali zväčša praktický význam a obsahovo úzko súviseli so spôsobom vlády novej dynastie, ktorá sa pokladala za konfuciánsky štát.
Za Sedžongovej priamej podpory vznikol veľký počet doteraz uznávaných vedeckých diel. Na poprednom mieste bola historiografická literatúra, lebo na dejiny sa pozeralo ako na zrkadlo a príklad pre vládu súčasnosti. Od roku 1413 až do konca dynastie v roku 1910 sa v kráľovských análoch spisovali dejiny vlády každého panovníka.
V roku 1432 vyšiel Zemepisný výklad o ôsmich provinciách, ktorý obsahoval vyše desať kategórií údajov, pokladaných za potrebné pri riadení krajiny. V roku 1441 vyšli Príklady správnej vlády, prvá príručka pre štátnu správu. Bol to pokus vytvoriť sprievodcu pre úradníkov vo forme výberu administratívnych úspechov a chýb z minulosti.
Zásadný význam mala poľnohospodárska príručka, nazvaná Presný výklad o poľnohospodárstve, zostavená v roku 1430. Toto rozsiahle dielo obsahovalo okrem iného aj desiatky praktických pokynov pre roľníkov, ako majú postupovať, aby dosiahli čo najvyššie výnosy.
Nastal rozvoj meteorológie a astronómie, vied úzko spojených s poľnohospodárstvom. Výstižným príkladom praktickosti vtedajšej vedy je najmä prístroj na meranie dažďových zrážok, vyrobený v roku 1442, asi o dvesto rokov skôr, ako sa podobný dažďomer objavil na Západe.
Dažďomery boli rozmiestnené na rozličných miestach krajiny a získané údaje sa využívali na podrobný rozbor klimatických podmienok. Používali sa aj jednoduché prístroje na meranie smeru a rýchlosti vetra.
V roku 1434 bolo na pozemkoch paláca Kjongbokkung v Soule postavené observatórium a zdokonalili sa prístroje na pozorovanie hviezdnej oblohy. Počas vlády kráľa Sedžonga boli zostrojené rozličné typy astronomických, slnečných a vodných hodín a nastal veľký rozvoj znalostí o kalendári.
Boli zhotovené triangulačné a topografické prístroje na meranie zemských výšok a vzdialeností, ktoré sa využívali pri zostavovaní katastrálnych nákresov.
Pri tlači kníh čínskymi znakmi nastal ďalší pokrok pri použití výmenných kovových typov, ktoré sa v Kórei používali už pred Sedžongom, teda skôr, ako takto v Európe vyšiel prvý Gutenbergov spis z roku 1445. Počas vlády Sedžonga bolo takto vytlačených viacero kníh, pričom sa striedavo používali bronzové, medené a olovené typy.
Sedžong prispel aj k rozvoju lekárskej vedy. Predovšetkým reformoval systém lekárskej praxe, takže všetci mali rovnaký prístup k lekárskej starostlivosti a mohli žiť zdravšie a lepšie.
Posielal vládnych lekárov do takých zapadnutých kútov, ako boli provincia Hamgjongdo na ďalekom severovýchode či ostrov Čedžudo neďaleko juhozápadného pobrežia. Navyše zariadil, aby tamojší študenti mali k dispozícii lekárske učebnice, a tak mali možnosť učiť sa lekársku vedu.
Usiloval sa zlepšiť opatrenie svojho predchodcu pri získavaní lekárok, aby mali pacientky lepšiu starostlivosť. V konfuciánskej spoločnosti, kde sa prísne oddeľovali pohlavia, sa totiž lekár nemohol bez ťažkostí starať o pacientky. Kráľ dbal na to, aby aj väzni mali lepšiu lekársku starostlivosť.
Sedžong zriadil štyri zdravotné strediská – hlavné lekárske stredisko, stredisko pre kráľovskú rodinu, pre širokú verejnosť a pre chudobných, ľudí bez domova a pacientov s infekčnými chorobami. Okrem toho otvoril lekársku školu a zaviedol štátne skúšky na výber najnadanejších a najučenejších adeptov v oblasti medicíny.
V roku 1433 vyšiel Receptár domácej medicíny. Dielo nadviazalo na tradíciu predchádzajúcej dynastie Korjo. Tento systematický a úplný prehľad podnietil rozkvet samostatnej kórejskej lekárskej vedy, založenej na domácich skúsenostiach. V roku 1445 bol dokončený Súbor lekárskych receptov, rozsiahla lekárska encyklopédia, ktorá mala 256 dielov.
V oblasti vojenstva nastal rozvoj výroby strelných zbraní, najmä vďaka ich účinnosti v ťaženiach proti džürčenským kmeňom pri osídľovaní severných a severovýchodných území.
Delá, ktoré sa dovtedy používali na obranu, sa zmenili na útočné zbrane. Technika odlievania a použitia diel, podrobne opísaná v publikácii z roku 1448, obsahovala diagramy so sprievodným textom v kórejskom písme.
Trón panovníkov z dznastie I (Čoson) v paláci Kjongdžongdžon. zdroj: wikipedia
Rozkvet umenia
Počas vlády kráľa Sedžonga zaznamenali významný rozvoj hudba, maľba, kaligrafia a keramika. V konfuciánskom štáte bola hudba významnou súčasťou politického života krajiny. Hudobná tvorba tak stála v centre pozornosti aj prvých vládcov ríše Čoson.
Kráľ Sedžong bol nepochybne hudobne nadaný a vždy sa o hudbu zaujímal. Zodpovedal za dôkladnú reorganizáciu hudby, ktorá sa hrala na kráľovskom dvore pri mnohých slávnostiach a obradoch. Údajne zložil viacero hudobných skladieb.
Po roku 1433 sa jeho priority odkláňali od čínskej hudby a prikláňali sa k pôvodnej kórejskej hudbe. Hoci vláda bola konfuciánska, sám Sedžong čoraz väčšmi nachádzal útechu v buddhizme a hudobnú pozornosť obrátil k vlastnej kórejskej hudbe. Bolo vynájdených niekoľko nových hudobných nástrojov, napríklad pchjondžong so sústavou rozlične naladených zvoncov.
V oblasti maliarstva stúpala obľuba kresieb tušom a štetcom, známych ako „obrazy literátov“. Mimoriadny úspech dosiahlo krajinárstvo. V umení kaligrafie vynikol princ z Anpchjongu, tretí Sedžongov syn. Neskoršie generácie umelcov v Kórei, ako aj ich japonskí súčasníci, z týchto diel čerpali inšpiráciu a napodobňovali ich.
V keramikárstve sa experimentovalo s novými tvarmi a materiálmi. Počas vlády kráľa Sedžonga bol vyvinutý nový a typický kórejský biely porcelán. Bol azda najreprezentatívnejšou keramikou onoho obdobia, vynikal vyberanou a estetickou kvalitou. Výrobky boli často ozdobené kobaltovo modrými vzormi na jemnom bielom podklade a vyznačovali sa elegantnými krivkami.
Hunmin čongum härje - rozsiahly vysvetľujúci komentár o novom písme, kórejskom jazyku s príkladmi jeho použitia a s prepismi do čínskych znakov. Zdroj: wikipedia
Vznik originálneho písma
Až do polovice 15. storočia Kórejčania nepoznali iné písmo ako čínske znaky, ktoré používali dvomi rozličnými spôsobmi. Najbežnejšie bolo, že všetky závažné štátnické i literárne texty sa písali priamo po čínsky, v Európe podobnú úlohu plnila latinčina.
Napísať text v kórejčine čínskymi znakmi bolo oveľa ťažšie. Kórejčina totiž na rozdiel od čínštiny má veľmi zložitú gramatiku s množstvom rozličných častíc a prípon, ktoré čínština nemá.
Kórejčania napokon vyvinuli systém, nazývaný idu, v ktorom sa niektoré čínske znaky používali v pôvodnom význame, ale čítali sa po kórejsky, kým iné znaky sa používali len ako označenie zvukov z čínštiny. Tento systém smeroval k vytvoreniu slabičnej abecedy, ale bol ťažkopádny.
Kórejčine najlepšie vyhovuje hlásková abeceda a jej utvorenie bolo vrcholným úspechom kráľa Sedžonga. Nevieme presne, kedy abecedu utvoril, ani ako dlho na nej pracoval.
Konečný výsledok sa jednoducho objavil na konci lunárneho roka 1443. Vieme však, že autorom abecedy bol sám kráľ. „Tento mesiac,“ uvádza sa v zápisoch dynastie, „Jeho Výsosť osobne utvorila dvadsaťosem písmen ľudového písma.“
Existuje málo dôvodov pochybovať o vierohodnosti tejto pasáže. Hoci sa Sedžong obklopil schopnými mladými učencami z Čiphjondžonu, ich úloha pri tvorbe písma zrejme neznamenala viac ako poradný hlas.
O tri roky, teda v roku 1446, bolo nové písmo oficiálne vyhlásené. Vyhlasovací dekrét dostal názov Hunmin čongum ako samotné písmo. Bol to druh príručky na učenie abecedy.
Text dokumentu obsahuje krátky predslov, zoznam symbolov, použitých v abecede, a stručné opisy hlások, spájaných so symbolmi. Nasledoval druhý a oveľa dlhší text – učený komentár, nazvaný Hunmin čongum härje, čiže Vysvetlivky a príklady správnych hlások pre vzdelanie ľudu.
Na rozdiel od Hunmin čongum autorom komentára nebol Sedžong, ale skupina ním poverených učencov. Je to však neoceniteľný prameň informácií o Sedžongovej abecede a o kórejskom jazyku. Hunmin čongum načrtáva obrys, Hunmin čongum härje ho podrobne dopĺňa a uvádza príklady použitia. Dnes má abeceda 24 základných písmen, štyri pôvodné litery sa už nepoužívajú.
Kórejská abeceda sa v súčasnosti nazýva hangul. Tento názov, ktorý je zámerne dvojznačný medzi významami „veľké písmo“ a „kórejské písmo“, bol utvorený okolo roku 1912, aby abecede dodal rešpekt, ktorý v minulosti nemala.
Abeceda sa totiž predtým zvyčajne volala onmun čiže nízke, vulgárne písmo a podľa sinocentrického sveta tento názov znamenal veľmi malú hodnotu. Pôvodný názov abecedy bol dosť ťažkopádny termín Hunmin čongum, čiže Systém správnych hlások pre vzdelanie ľudu.
Ešte počas Sedžongovho života v tomto písme vyšlo niekoľko kníh, predovšetkým súbor príbehov zo života Buddhu a hymnus, ktorý oslavuje vznik dynastie I v roku 1392.
Nové písmo však narazilo na zásadný odpor tradicionalistických konfuciánskych učencov, ktorí tvrdili, že na zápis „vznešenej“ literatúry i úradných dokumentov sú vhodné a dôstojné jedine čínske znaky.
Tento odpor po Sedžongovej smrti zosilnel, takže kórejské písmo sa používalo hlavne na rozličné vysvetľujúce komentáre k ťažko zrozumiteľným čínskym textom a písali ním ženy, ktoré znaky zvyčajne neovládali.
Pôvodným Sedžongovým úmyslom bolo umožniť čo najširším vrstvám ľudí prístup k pokladom vzdelanosti. Tento jeho zámer sa však naplnil až oveľa neskôr.
Kórejské písmo sa vo väčšej miere začalo používať koncom 19. storočia a plne sa presadilo až po 2. svetovej vojne. Po vyhlásení Kórejskej republiky v roku 1948 bol dokonca prijatý zákon o výlučnom používaní hangulu a aj jeho kombinovanie so znakmi malo mať charakter len akéhosi prechodného stavu, ktorý sa mal v budúcnosti skončiť.
Úsilie zamedziť chybnej interpretácii textu v dôsledku rozsiahlej homonymie sinokórejských slov však viedlo k tomu, že znaky sa aj naďalej bežne používajú v novinových článkoch a v odbornej literatúre, často iba v zátvorke za slovom v hangule.
V krásnej literatúre sa znaky používajú minimálne. Severná Kórea postupne upustila od kombinovaného používania kórejského písma s čínskymi znakmi a dnes sa tam všetko píše hláskovou abecedou.
Kráľovská hrobka Sedžonga Veľkého v juhokórejskom meste Jodžu je súčasťou celého komplexu hrobiek dynastie I (Čoson), zapísaného do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Zdroj: Shutterstock
Výnimočný panovník
Kráľ Sedžong v mnohých oblastiach dosiahol veľa významných úspechov, ktorú sú výrazne badateľné ešte aj dnes po takmer šiestich storočiach od jeho smrti.
Je to však najmä najväčší kultúrny počin v dejinách krajiny – utvorenie abecedy, pre ktorú si ho Kórejčania pripomínajú a uctievajú. Sedžong bol tiež tvorca logických systémov. Veril v rozum a poriadok a kórejská abeceda, jeho posledný výtvor, tieto princípy symbolizuje.
Jednoduchá, nevyumelkovaná a účelná abeceda je jeho najskvelejším odkazom kórejskému ľudu. Potomkovia tohto ľudu jej všeobecným používaním zasa vzdávajú primeraný hold kráľovej pamiatke. Bohužiaľ, ani jeden nástupca až do definitívneho konca vlády dynastie I v roku 1910 nedokázal povzniesť krajinu na obdobne vysokú úroveň.
Kráľ Sedžong je pochovaný v meste Jodžu asi 60 kilometrov juhovýchodne od Soulu. Vo výročný deň vyhlásenia kórejského písma, ktoré sa ako „sviatok kórejského písma“ slávi 9. októbra a je dňom pracovného pokoja, sa tam každoročne konajú veľkolepé oslavy a spomienkové slávnosti.
Portrét kráľa Sedžonga zdobí najvyššiu, desaťtisícovú bankovku Kórejskej republiky. V Soule pripomína jeho meno jedna z hlavných tried a veľké Sedžongovo kultúrne centrum, kde sa konajú významné kultúrne podujatia. Sedžong bol nielen najvýznamnejším kráľom dynastie I, ale aj najväčším kráľom v kórejských dejinách. Právom mu patrí titul Sedžong Täwang, čiže Veľký kráľ Sedžong.
