Na konci 1. svetovej vojny Československo a Poľsko patrili do tábora Dohody, a tak by sa mohlo zdať, že z nich budú prirodzení spojenci a priatelia. Medzi nimi však vypukol konflikt o síce malé územie, ale s o to väčšími následkami pre vzťahy medzi oboma štátmi. Spolu s odlišným vzťahom k Rusku prispel k tomu, že relácie Československa a Poľska zostávali počas celého medzivojnového obdobia chronicky choré.
Tešínske Sliezsko, o ktoré v spore najmä išlo, síce bolo súčasťou Krajín Koruny českej, ale okrem Čechov tu žili aj Poliaci, Nemci a Židia. Popri nich sa tu stretávame aj so skupinou národnostne nevyhraneného obyvateľstva – Slezanov/Šlonzákov. Česi a Poliaci na sklonku 19. storočia začali postupne súperiť o vplyv v tomto ekonomicky významnom regióne. České národné hnutie tu bolo pomerne slabé, čo bolo spôsobené aj značnou vzdialenosťou hlavného centra českého národného života – Prahy.
Poliaci naopak mohli ťažiť z blízkosti Krakova ako dôležitého strediska spoločenského a kultúrneho života. Ostré nacionalistické strety sa viedli najmä v čase sčítania ľudu. Problém však spočíval v tom, že rakúske úrady v nich neregistrovali národnosť, ale obcovaciu reč. Úplne pochopiteľne sa viedli vášnivé diskusie o tom, či ju možno stotožňovať s národnosťou.
Spory a zásah krajín Dohody
Dočasná dohoda o prechodnom rozdelení Tešínskeho Sliezska uzavretá medzi miestnymi orgánmi správy 5. novembra 1918 spor iba odsunula (navyše, pražská vláda zmluvu neuznala). Z poľského pohľadu bola dočasná hranica síce spravodlivá, avšak na druhej strane narušila ekonomické a komunikačné väzby v regióne. Situáciu komplikoval aj fakt, že Československo neuznávalo varšavskú vládu Jędrzeja Moraczewského, ktorá aj na spornom území vyhlásila voľby do poľského parlamentu (mali sa uskutočniť 26. januára 1919).
Československá vláda rozhodla o silovom riešení sporu a 23. januára 1919 armáda začala obsadzovať Tešínske Sliezsko. Boje netrvali dlho a československí vojaci dokázali rýchlo vytlačiť slabé poľské jednotky z väčšiny jeho územia. Obe strany sa pritom obviňovali z násilností a zločinov. Poliaci pokladali československý útok za zneužitie svojho oslabenia, pretože v tej dobe ich sily boli viazané na boje s Ukrajincami o Ľvov a vo Veľkopoľsku pokračovalo protinemecké povstanie. Z reakcií, aké zaznamenal československý minister zahraničných vecí Edvard Beneš, ktorý práve pobýval v Paríži, je zrejmé, že mocnosti Dohody vnímali československú akciu s veľkou nevôľou.
Po zákroku Dohody obe strany uzatvorili prímerie a dohodli sa na dočasnej demarkačnej línii. Zároveň sa však spor dostal na stôl dohodových mocností a umožňoval im do neho zasahovať. Pokus vyriešiť spor prostredníctvom československo-poľských rokovaní v Krakove v júli 1919 neuspel rovnako ako niekoľko návrhov Dohody na rozdelenie Tešínskeho Sliezska. Keďže historicko-právny argument o príslušnosti Tešínskeho Sliezska k českým krajinám v tom čase nebol príliš použiteľný, československá vláda poukazovala najmä na hospodárske a dopravné dôvody, prečo by Tešínske Sliezsko malo patriť k Československu.
V Tešínskom Sliezsku sa nachádzali ložiská čierneho uhlia. Majme pritom na pamäti, že uhlie v tej dobe bolo rovnako dôležitou energetickou surovinou, akou je dnes ropa. Ďalej Československo poukazovalo na skutočnosť, že naprieč Tešínskym Sliezskom vtedy viedlo jediné efektívne železničné spojenie medzi českými krajinami a Slovenskom – tzv. Košicko-bohumínska dráha. Hlavným argumentom Poľska bolo právo na sebaurčenie národov. Nová hranica preto podľa jeho názoru mala rešpektovať etnický princíp.
Dodajme, že paralelne so sporom o Tešínske Sliezsko prebiehal aj spor o Oravu a Spiš, ktoré však z ekonomického hľadiska predstavovali nevýznamné územia, a preto nepriťahoval toľko pozornosti. Tamojšia situácia však bola nemenej napätá.
Československí legionári na Slovensku v roku 1919 (wikipedia.org)
Oslabení Poliaci a arbitráž
Neúspešné pokusy o dohodu v nasledujúcich mesiacoch sprevádzali veľmi vyhrotené až nenávistné kampane na spornom území. Československo a Poľsko nakoniec rezignovali na vykonanie plebiscitu, ktorý mal pomôcť so stanovením hranice, a súhlasili s arbitrážou dohodových mocností, evidentne sa snažiacich spor čo najskôr vyriešiť. V júli 1920 vrcholila poľsko-boľševická vojna a Červená armáda zatlačila Poliakov k Varšave. Poľsko sa muselo (okrem iného aj pod hrozbou zastavenia dodávok vojenského materiálu, na ktorých bolo závislé) zaviazať, že bude súhlasiť s arbitrážnym výrokom. Poliaci to vnímali ako zneužitie svojej ťažkej situácie a nepochopenie ich boja proti boľševikom.
Často sa v tejto súvislosti zmieňuje zadržiavanie transportov s vojenským materiálom v Československu. Už v apríli 1920 železničiari odmietali prepustiť tieto vlaky do Poľska, pričom často argumentovali práve bojom Poľska proti boľševickému Rusku. V júli 1920 pražská vláda dokonca musela nasadiť vojsko proti štrajkujúcim železničiarom, situáciu sa však nedarilo uspokojivo riešiť a zadržiavanie transportov pokračovalo. Edvardovi Benešovi, aj keď uisťoval poľskú stranu, že Československo sa bude snažiť dodržať zmluvné záväzky a prepúšťať vojenské transporty cez svoje územie, pritom táto situácia vyhovovala. Je zrejmé, že to neváhal využiť na diplomatický nátlak vo chvíli, keď sa rozhodovalo o rozdelení Tešínskeho Sliezska. Čelní československí predstavitelia nemali k Poľsku sympatie a neverili, že sa udrží.
Arbitrážou Konferencie veľvyslancov z 28. júla 1920, ktorou boli rozdelené Tešínske Sliezsko, Orava a Spiš, Československo získalo v podstate všetko, čo chcelo. V prípade Tešínskeho Sliezska na jeho území zostali celá Košicko-bohumínska dráha a uhoľný revír. Zároveň sa v Československu ocitla viac ako stotisícová poľská menšina, pre ktorú bol arbitrážny výrok zdrvujúci. Nechcela žiť v Československu a zhruba 15-tisíc Poliakov dokonca z Tešínska (toto označenie ďalej užívam pre československú časť Tešínskeho Sliezska) odišlo do Poľska. Poľská vláda bola výrokom tiež sklamaná a jej predstaviteľ Ignacy Paderewski vyhlásil, že medzi oboma štátmi vykopal hlbokú priepasť, ktorú bude veľmi ťažké zasypať.
12. - 15. mája 1926 Józef Piłsudski viedol ozbrojený štátny prevrat v uliciach Varšavy, v dôsledku ktorého došlo k zostaveniu úplne novej vlády Kazimierza Bartla. Piłsudski bol v nasledujúcich rokoch síce len dvakrát premiérom, udržoval si však kontrolu nad armádou a mal zásadný vplyv na dianie v Poľsku (wikipedia.org).
Pokusy o zblíženie
Rozdelenie sporných území a všetko, čo tomu predchádzalo, veľmi negatívne poznamenalo vzťahy medzi Československom a Poľskom a tiež medzi Čechmi a Poliakmi na Tešínsku. Napriek tomu sa oba štáty pokúsili nájsť cestu k sebe a do istej miery tomu pomohlo aj to, že v roku 1921 sa poľským ministrom zahraničných vecí stal Konstanty Skirmut – prívrženec československo-poľského zblíženia. Československo diskrétne podporovalo poľské požiadavky v Hornom Sliezsku a v lete 1921 sa začali rozhovory o uzavretí politickej zmluvy. Ministri E. Beneš a K. Skirmut ju podpísali 6. novembra 1921.
Zmluva bola bezpochyby nádejou pre československo-poľské vzťahy, avšak územný spor ju opäť zmaril. Poľsko vznieslo nárok na oblasť Javoriny a riešenie vo svoj prospech vnímalo ako skúšobný kameň československo-poľských vzťahov. Československo ale trvalo na zásade, že územné spory uzavrela arbitráž z júla 1920. Otázka Javoriny sa dostala až pred Spoločnosť národov a medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktoré však potvrdili platnosť arbitrážneho výroku. Otrávená atmosféra spôsobila, že poľský sejm zmluvu neratifikoval.
Nový pokus o zblíženie je zjavný v polovici 20. rokov a zavŕšil ho podpis súboru zmlúv, medzi ktoré okrem iných patrila aj likvidačná zmluva, definitívne uzatvárajúca územné spory medzi oboma štátmi. O užšej spolupráci sa však neuvažovalo a je známe, že Beneš a Masaryk jej neboli naklonení. Malo to negatívny dopad napríklad na vojenské kontakty. Predstavitelia armád oboch štátov si veľmi dobre uvedomovali, ako nutná je vojenská súčinnosť, ak by Poľsko alebo Československo museli čeliť nemeckej expanzii. Myšlienka československého útoku do Horného Sliezska s poľskou podporou sa v úvahách československého velenia udržala až do polovice 30. rokov.
Naproti tomu Poliaci už v roku 1928 neradili Československo medzi svojich spojencov na západnom fronte. Bezpochyby išlo o dôsledok vnútropolitických zmien v Poľsku, ktoré v roku 1926 vyvrcholili májovým prevratom maršala Józefa Piłsudského. Aj keď prevrat nemal okamžitý vplyv na československo-poľské vzťahy, v dlhšej perspektíve dochádzalo k postupnému zhoršovaniu. Piłsudského vzťah k Československu, nepochybne pod vplyvom sporu o Tešínsko, nebol priateľský. Maršal vnímal južného suseda ako nestabilný štát, v ktorého dlhšiu existenciu neveril.
Postupné utváranie československých hraníc v rokoch 1919 až 1925. V prípade poľsko-československých vzťahov bola problematická najmä oblasť Tešínskeho Sliezska, Oravy a Spiša. (© D. Gurňák)
Napätie a nedôvera sa stupňujú
Dôležitým determinantom, od ktorého sa odvíjal stav československo-poľských vzťahov v medzivojnovom období, bolo postavenie poľskej menšiny na Tešínsku. Z formálneho hľadiska síce Československo garantovalo na svoju dobu široké menšinové práva, predstavitelia poľskej menšiny sa zapojili do politického života Československej republiky a mali aj niekoľko poslancov v Národnom zhromaždení. Realita však často nezodpovedala tomu, o čom hovorili zákony. Niet pochýb o tom, že československé úrady mali záujem o postupnú asimiláciu poľskej menšiny a využívali na to okrem iného aj existenciu šlonzáckeho hnutia.
Poľsko, ktoré prostredníctvom svojho konzulátu v Moravskej Ostrave sledovalo dodržiavanie menšinových práv na Tešínsku, však často kritizovalo postup miestnych úradov voči poľskej menšine. Niekoľko rokov napríklad nechceli uznať výsledok voľby starostu Karvinej, ktorým bol zvolený Poliak Wacław Olszak. Aktívne boli aj rôzne české nacionalistické spolky. Napríklad Slezská matice osvěty lidové sa snažila dosiahnuť preloženie poľských železničiarov z Tešínska do vnútrozemia a nahradiť ich Čechmi. Bezvýznamný nebol ani ekonomický nátlak, ktorý sa prejavoval najmä v čase hospodárskej krízy. Ak rodičia posielali svoje deti do českej školy, potom mali väčšiu šancu získať prácu. Netreba dodávať, že takéto praktiky porozumeniu medzi oboma etnikami a štátmi nepomáhali.
Zvlášť napäté vzťahy na Tešínsku panovali v polovici 30. rokov. Prispeli k tomu ostrá protičeská kampaň poľskej tlače pri príležitosti 15. výročia československo-poľskej týždennej vojny o Tešínske Sliezsko a činnosť poľských konzulov Leona Malhomma a Aleksandra Klotza v rokoch 1934 – 1935, ktorým bol nakoniec odobratý exequatur (súhlas ČSR, aby na jej území vykonávali funkciu). Poľské diverzné skupiny, organizované z Poľska, rozbíjali okná českých škôl a ničili štátne symboly, čo viedlo k aktivizácii českých nacionalistických spolkov a precitlivenej reakcii štátnych úradov i na banality, ktoré podľa ich názoru mohli svedčiť o protištátnej činnosti. Vznikal tak začarovaný kruh. Z neho bolo možné vystúpiť jedine s nevyhnutnou dávkou obojstrannej dobrej vôle a tolerancie. Namiesto toho sa väčšina poľských politikov radikalizovala bez toho, aby pritom Česi výraznejšie podporili lojalistický prúd poľských sociálnych demokratov, vedených Emanuelom Chobotom.
K zlým československo-poľským vzťahom prispievali ďalšie činitele, medzi ktoré patrila rivalita oboch štátov v medzinárodnej politike. Prahe tiež vadila poľská podpora slovenských autonomistických kruhov, Varšave zase československé sympatie k ukrajinskému hnutiu a k Sovietskemu zväzu. Svoju rolu hrala tiež vzájomná neznalosť, ktorá vyplývala z tendencie k vzájomnému prehliadaniu sa a k povýšeneckým postojom.
Rozchádzali sa aj cesty poľskej a československej diplomacie. Kým Československo vsádzalo na systém kolektívnej bezpečnosti a v tejto súvislosti aj uzavrelo zmluvu so Sovietskym zväzom v roku 1935, pre Poľsko bol tento fakt znakom, že južný sused sa stáva sovietskym agentom, ku ktorému nie je možné mať dôveru. Piłsudski naproti tomu dával prednosť bilaterálnym zmluvám a jeho predstavy o zaistení bezpečnosti Poľska realizoval minister zahraničných vecí Józef Beck prostredníctvom tzv. politiky rovnováhy, ktorej piliermi sa stali pakty o neútočení s Nemeckom a Sovietskym zväzom. Hlavný štáb poľskej armády už v prvej polovici 30. rokov začal pripravovať plány diverzie na Tešínsku, ktoré museli prebiehať s Piłsudského vedomím.
Poľské tanky v uliciach Českého Tešína pri jeho obsadzovaní 2. októbra 1938
Po osudnom Mníchove
Septembrová kríza roku 1938 vyvrcholila Mníchovskou dohodou a poľské ultimátum na odstúpenie Tešínska znamenalo z pohľadu velenia československej armády koniec nádejam na zmysluplný boj proti Nemecku. Poľská armáda obsadila Tešínsko v priebehu niekoľkých dní a nová administratíva vyhlásila represívne opatrenia proti miestnym Čechom. Uzavreté boli české školy a zrušené české spolky a politické strany. Tešínsko opustilo okolo 30-tisíc Čechov. Poľsko navyše v októbri 1938 vznieslo územné nároky na Kysuce, Oravu a Spiš, čím razom vyšlo nazmar jeho roky trvajúce úsilie vybudovať si sympatie medzi Slovákmi.
Túžba poľskej vlády po spoločnej hranici s Maďarskom viedla k organizovaniu diverzných akcií na Podkarpatskej Rusi v nádeji, že tu spôsobí rozvrat a vytvorí podmienky na pripojenie tejto oblasti k Maďarsku. Tieto pokusy sa neskončili úspešne rovnako ako poľské sondáže s cieľom vytvoriť s južným susedom novú, priateľskú bázu vzájomných vzťahov. Krátke trvanie druhej republiky neumožnilo tieto iniciatívy lepšie rozvinúť a jej zánik v marci 1939 zaviedol Poľsko do strategicky veľmi ťažkej situácie. Porážka v septembri 1939 to len potvrdila.
Dvadsaťročné susedstvo Československa a Poľska predstavovalo neľahké obdobie. Neustále sa však vkráda otázka, prečo ani za dvadsať rokov politické reprezentácie oboch štátov nedokázali k sebe nájsť cestu? Hlasy, ktoré na oboch stranách volali po rozvážnosti, vzájomnom pochopení a tolerancii, bohužiaľ, dokázali byť prehlušené nacionalizmom, národným egoizmom alebo osobnými ambíciami. Na rozdiel od niektorých historikov si nemyslím, že by vina za zlé vzťahy ležala výhradne na jednej či druhej strane. Obe sa dopúšťali chýb a neboli bez viny.
Storočné výročie vzniku Československa by preto malo byť pre nás nielen dôvodom na oslavu, ale tiež podnetom ku kritickej (nie však nutne sebabičujúcej) reflexii. Dlhý časový odstup od týchto udalostí tiež snáď konečne umožní, aby sa stal minulosťou tzv. český, poľský alebo slovenský pohľad na konfliktné otázky česko/československo-poľských vzťahov a nahradil ho pohľad historika, ktorý tieto otázky študuje vecne, s nadhľadom a empatiou.
