Situácia v Nemeckom cisárstve na jar 1918 na prvý pohľad priala stále optimistickým scenárom. Nič bezprostredne nenasvedčovalo budúcej porážke vo vojne s krajinami Dohody a už vôbec nie revolúcii a pádu starého režimu. Samotná moc cisára a jeho vlády, no predovšetkým armádnej generality sa zdala byť neotrasiteľná. A predsa, nemecká vojnová mašinéria dobehla až k hraniciam svojich možností a otvárala sa pred ňou desivá perspektíva kolosálneho krachu.
V atmosfére očakávania konečného víťazstva aj na západnom fronte len málokto vyjadroval pochybnosti. Východné ťaženie sa predsa skončilo veľkým úspechom pre Nemecko - podpisom brest-litovskej mierovej dohody a obrovskými územnými ziskami.
V nemeckom područí sa ocitli rozsiahle úrodné roviny Ukrajiny, ktoré mohli poslúžiť ako potravinová základňa pre ďalšie vojenské ťaženie na západe. Napriek vládnej propagande a novému optimizmu však bola situácia Nemecka omnoho vážnejšia, než si to jej vládni predstavitelia dokázali pripustiť.
Až do vyčerpania síl
Po ukončení bojov na východe sa usilovalo vojenské velenie a predovšetkým jeho hlavný stratég Erich Ludendorff, presunúť všetky sily na západ a rozhodnúť vojnu v čo najkratšom čase tzv. veľkou jarnou ofenzívou. Tá však po počiatočných úspechoch narazila na svoje limity.
Kritickú situáciu nemeckej armády vzápätí umocnil príchod hlavných vojenských síl USA do Francúzska. Za osudový zlom možno považovať britský tankový útok z 8. augusta 1918 v okolí francúzskeho mesta Amiens, počas ktorého boli nemecké vojská zatlačené alebo rozprášené.
Bolo stále zrejmejšie, že tento svetový konflikt už nie je možné vyhrať a úsilie nemeckej vlády sa musí naopak sústrediť na vyjednanie dôstojných mierových podmienok. Nemecku navyše začali postupne odpadávať jeho spojenci. Rakúsko-Uhorsko už dlhšiu dobu vysielalo naliehavé volanie o pomoc a jeho pozície na Piave sa po talianskom útoku z 27. októbra definitívne zrútili.
Ešte omnoho skôr 15. až 19. septembra prelomili dohodové vojská solúnsky (balkánsky) front a 27. septembra kapitulovalo Bulharsko. V rovnakom čase zaútočili dohodoví spojenci na západe aj na tzv. Hinderburgovu líniu, poslednú nemeckú obrannú pozíciu.
Neúspechy na frontovom poli sa však prekvapivo výraznejšie neprejavovali v povedomí nemeckého obyvateľstva. Nemecká tlač prinášala zväčša povzbudivé správy o víťazstvách a pevných pozíciách nemeckej armády. Vrchné velenie si zachovávalo povesť neporaziteľnosti a vonkoncom nepripúšťalo blížiacu sa katastrofu.
Navyše ani Wilhelm II. v posledných rokoch svojej vlády nezohrával takú výraznú pozíciu, ako by tomu nasvedčoval jeho cisársky titul. Skutočnú moc v Nemeckom cisárstve držala v rukách vojenská mašinéria a generalita na čele s Erichom Ludendorffom.
Svoju moc uplatňovala aj prostredníctvom vyhlásenia stanného práva, cenzúry a zaisťovacej väzby. Navyše, často zasahovala aj do personálnych záležitostí civilnej správy. V plnom svetle sa to ukazovalo počas júla 1917, keď cisár Wilhelm odvolal na nátlak generálnych špičiek svojho kancelára Bethmanna Hollwega.
Kľúčová prevaha vojenskej generality však spočívala aj v popularite u domáceho obyvateľstva. Predovšetkým generál Paul von Hindenburg bol uctievaný ako národný hrdina, víťaz od Tannenbergu, pričom jeho schopnosti boli zastreté mýtom plánovacej vojenskej geniality.
Nemecko však nemalo len lojálnych občanov pevne stojacich za cisárom a armádou. V politickom živote mali svoje pevné miesto aj parlamentné politické strany, ktoré sa v roku 1914 zaviazali konsenzuálne podporovať cisára v jeho vojnovom úsilí a na obdobie vojny preto sľúbili odložiť svoje partikulárne spory, no predovšetkým opozičnú kritiku vládnej politiky.
(Poznámka: nemecký politický systém pred rokom 1918 neumožňoval, aby vláda vznikla na základe parlamentnej väčšiny v Ríšskom sneme. Kancelára a tým aj vládu menoval cisár Wilhelm II. V tomto smere mal stále rozhodujúce slovo. Vláda však musela hľadať podporu u poslancov pri presadzovaní jednotlivých zákonov. Inými slovami, Ríšsky snem síce nemal možnosť presadzovať vlastnú politiku, mal ale schopnosť a právomoc zablokovať vládnu politiku.)
V predvečer prvej svetovej vojny bola najvýznamnejšou stranou SPD (sociálna demokracia), ktorá mala aj najvýraznejšiu masovú podporu. Vo svojich začiatkoch (ešte pod vedením Augusta Bebela počas éry železného kancelára Bismarcka) bola silne radikalizovaná, no postupne sa z nej stala štandardná politická strana, tolerujúca, hoci kritizujúca vládny režim, podobne ako strana „Centrum“ či „Pokroková strana“.
Aj výrazne kritická SPD sa tak v r. 1914 postavila pevne za cisára a jeho rozhodnutie vstúpiť do vojny, čím sa dostala do pozície strany podporujúcej (udržiavajúcej) daný režim. To malo za následok odštiepenie nespokojencov (spravidla socialistických radikálov) a vytvorenie novej „nezávislej SPD“ – t. j. USPD. Podpora tejto či iných odbojných radikálnych hnutí však bola spočiatku okrajová.
Nemeckí vojaci na stráži pred budovou Ríšskeho snemu v Berlíne počas nepokojov, ktoré nasledovali po vojenskej porážke a páde starého režimu na jeseň roku 1918. Foto: shuttestock.com
Trpké priznanie generála Ludendorffa
Možnosť porážky si väčšina Nemcov takmer do poslednej chvíle nepripúšťala a ilúziu konečného víťazstva pomáhala v ľuďoch živiť samotná armáda a jej veliteľský štáb. V tom čase vládli Nemecku traja ľudia - cisár Wilhelm, generáli Paul Hindenburg a Erich Ludendorff.
No predovšetkým Ludendorff (podstatne mladší z uvedenej dvojice) bol postavou, v rukách ktorej sa sústredila rozhodujúca iniciatíva a teda aj najväčší diel moci. Bol mozgom všetkých nemeckých vojnových operácií z posledných rokov, či už to bola neobmedzená ponorková vojna, podpora boľševického prevratu v Rusku alebo dojednanie brest-litovského mieru.
29. septembra 1918 však náhle predstúpil pred cisára s tým, že vzhľadom k hrozivej situácii na fronte (kde sa každú chvíľu očakával prielom dohodových vojsk), požaduje okamžité zahájenie rozhovorov o prímerí.
Súčasne s tým vyslovil domnienku, že nevyhnutná bude aj zmena ústavného systému v krajine, keďže podmienkou mierových rokovaní (požiadavka predovšetkým amerického prezidenta Woodrowa Wilsona) bolo, aby sa rozhovory viedli s demokraticky volenými zástupcami. Moc mal preto definitívne získať Ríšsky snem a vláda, ktorá by vzišla nie z cisárovej vôle, ale parlamentnej väčšiny.
Táto zásadná reforma politického života mala však jedno úskalie. Bremeno spojené s uzavretím mieru a tvrdými podmienkami, kladenými víťaznými dohodovými mocnosťami, malo padnúť na demokraticky volených zástupcov.
Tí tak od začiatku museli niesť dôsledky prehratej vojny a práve to z nich neskôr v očiach šokovanej verejnosti robilo zradcov, civilov, ktorí za chrbtami umierajúcich vojakov prijali potupný mier.
Civilná vláda pod dohľadom generálov
Na začiatku októbra 1918 poslanci ríšskeho snemu vstúpili do novo zostavenej vlády princa Maxa Bádenského. Tvorili ju tri najsilnejšie politické subjekty – strana Centrum, Pokroková národná strana a SPD. Táto tzv. väčšinová koalícia, ktorá tvorila jadro nemeckého parlamentarizmu, sa ujala vlády aj v neskoršom období Weimarskej republiky.
Jedným z jej prvých krokov bolo prijatie zásadných ústavných reforiem z 28. októbra 1918, ktoré Nemecko posúvali k plnému parlamentarizmu, no vzhľadom na ďalší vývoj udalostí nemala už výraznejší dosah.
Do cesty rodiacej sa nemeckej demokracii vkročila nevybuchnutá Ludendorffova rozbuška, vojenský krach, ktorý každým dňom hrozil prerásť do úplného rozvratu nemeckej brannej moci. Ihneď po svojom vymenovaní 3. októbra 1918 (cisárom Wilhelmom II.) sa nová vláda obrátila k americkému prezidentovi W. Wilsonovi so žiadosťou o sprostredkovanie prímeria.
A hoci nemeckú delegáciu viedol civil, politik strany Centrum Matthias Erzberger, do čela dohodovej mierovej delegácie sa postavil francúzsky vrchný veliteľ maršal Ferdinand Foch. Podmienky prímeria, diktované samotným maršalom, boli mimoriadne tvrdé.
Nemecko malo po okamžitom ukončení ponorkovej vojny a stiahnutí vojsk z okupovaných území odstúpiť aj Alsasko a Lotrinsko, demilitarizovať celú oblasť Porýnia a anulovať výsledky brest-litovskej mierovej zmluvy. Nová nemecká vláda, ktorá sa len oboznamovala so skutočným rozsahom blížiacej sa vojenskej katastrofy a od samého začiatku bola vystavená neúmernému tlaku zo zahraničia a domácemu verejnému poníženiu, nemala na výber.
Navyše ani po ústavných zmenách sa nehodlala nemecká vojenská generalita vzdať svojho vplyvu v krajine. Ludendorffov plán počítal iba s taktickým odsunutím zodpovednosti za prehratú vojnu na „civilov“ a Nemecku reálne hrozilo skôr dvojvládie.
V pozadí okolnosťami vynútenej a armádnymi špičkami len dočasne trpenej demokratickej vlády naďalej spočíval rozhodujúci diel zodpovednosti v rukách vrchného vojenského velenia. Kým preto vládny kabinet vydával nariadenia smerujúce k okamžitému ukončeniu bojov, generalita len s veľkým rozhorčením prijímala správy o podmienkach prímeria a nabádala k obnove vojenských operácií.
Osudným sa nakoniec ukázal nezmyselný rozkaz k útoku na americko-britskú flotilu v Severnom mori, ktoré vydalo velenie hlavnej zámorskej vojnovej flotily (za chrbtom vlády Maxa Bádenského) 24. októbra 1918. Tento rozkaz sa zdal byť prinajmenšom absurdný už len z toho dôvodu, že prichádzal v čase, keď bolo o výsledku vojny na západe už prakticky rozhodnuté a takto ho vnímali aj radoví vojaci.
Nový kancelár a neskorší prezident Weimarskej republiky Friedrich Ebert aj s vojenskou podporou za chrbtom. Foto: shuttestock.com
Vzbura proti nezmyselnej vojne
Najprv sa postavila na odpor posádka bitevnej lode Thuringen, ktorá ihneď po tom, ako sa o novom bojovom pláne dozvedela, odmietla vyplávať na more. Pridali sa k nej aj vojaci niekoľkých ďalších lodí. Táto vzbura v prístavnom meste Wilhelmshaven na brehoch Severného mora sa 30. októbra 1918 najskôr skončila fiaskom.
Po niekoľkých minútach, počas ktorých na seba z bezprostrednej blízkosti mierili delá vzbúrených a nevzbúrených nemeckých krížnikov, sa totiž povstalci vzdali. Zhruba tisíc námorníkov bolo zatknutých a uväznených. Čakal ich vojenský súd a viacerých z nich zrejme aj poprava.
Povstalecká iskra však preskočila do ďalšieho prístavného mesta Kiel. Vojaci tentokrát požadovali prepustiť svojich zajatých druhov a na ich stranu sa čoskoro pridali aj robotníci z prístavných dokov. Kľúčový obrat, a ako sa čoskoro ukázalo, impulz k celonemeckej revolúcii prišiel už 3. novembra.
Dav ľudí, ktorý v tento deň vyšiel do ulíc, nežiadal už iba prepustenie uväznených vojakov, ozývali sa aj výzvy na ukončenie vojny a odstúpenie cisára Wilhelma II. Zhromaždenie napokon rozohnala streľba, po ktorej zostalo ležať na ulici sedem mŕtvych námorníkov. Tento krvavý incident ale povstalcov nezastavil, naopak odštartoval rad udalostí, pre ktoré sa neskôr vžilo označenie „novembrová revolúcia“.
Nahnevaní a tentoraz už ozbrojení námorníci v rýchlom slede oslobodili väzňov, obsadili verejné budovy, železničnú stanicu a všetky prístupové cesty. Ešte v ten istý deň mali v rukách celé mesto. Vzápätí sa táto spočiatku vojenská vzbura začala šíriť aj do ďalších nemeckých miest.
Vojenské jednotky, ktoré mali roznecujúcu sa revolúciu potlačiť, sa pridávali na stranu povstalcov a mocensko-represívny aparát v rukách vojenskej generality jednoducho zlyhal. Do 10. novembra nepokoje zachvátili prakticky celé Nemecko, ktoré náhle stálo pred potrebou radikálnej politickej zmeny.
K charakteru novembrovej revolúcie treba uviesť, že ju okrem solidárneho prejavu ľudových más sprevádzalo spočiatku len minimálne násilie, naopak revolučné požiadavky boli formulované jasne v duchu antimilitarizmu. Podobne ako to bolo v prípade februárovej revolúcie v Rusku v predchádzajúcom roku, ani nemecká novembrová revolúcia nemala výrazných politických vodcov.
Bola skôr výrazom ľudového hnutia za ukončenie vojny a sprevádzal ju odpor voči militaristickému charakteru štátu a takmer neobmedzenému vplyvu armádnej generality. Napriek tomu sa niektoré politické špičky obávali, že by sa na vlne ľudového odporu mohli vyniesť k moci niektoré extrémne ľavicové skupiny tzv. spartakovcov či rovno boľševikov.
Túto obavu okrem iných zdieľala aj SPD. Jej predseda Friedrich Ebert si považoval za povinnosť uchrániť nemecký štát pred scenárom, ktorý postihol v novembri 1917 Rusko. O tom, akým smerom sa vydá Nemecko po prehratej vojne, či na cestu postupnej parlamentarizácie a demokratizácie spoločnosti alebo spadne do chaosu boľševickej revolúcie, sa malo rozhodnúť v najbližších dňoch.
Nemecká republika alebo republika rád?
Netrvalo dlho a revolúcia vstúpila aj do hlavného mesta Nemeckého cisárstva. Ulice Berlína čoskoro zaplavili davy ľudí, pričom opäť zaznievali výzvy k abdikácii cisára, za ukončenie vojny a vyhlásenie republiky. Ríšsky kancelár Max Bádenský informoval o nepokojoch v Berlíne (prostredníctvom priamej telefonickej linky) hlavný stan vrchného vojenského velenia v belgickom meste Spa, kde v tom čase zotrvával aj samotný cisár, a žiadal ho o vyjadrenie.
Pred legitímnou vládou čoraz zreteľnejšie vystupovala hrozba, že radikálne ľavicové skupiny napätú situáciu využijú a pokúsia sa strnúť vývoj udalostí na svoju stranu. 9. novembra 1918 už preto nebolo na programe dňa, či cisár Wilhelm II, zosobňujúci sebavedomé Nemecko po celé tri desaťročia, odstúpi alebo nie.
Otázka stála inak – vyhlásia nemeckú republiky štandardné politické sily, ktoré majú v Ríšskom sneme väčšinu, alebo revolučné zoskupenia spartakovcov a komunistov? Ak sa mala situácia aspoň na čas upokojiť, musela prísť cisárova abdikácia čím skôr.
Kancelár Max Bádenský sa preto sám chytil iniciatívy a v čase, keď sa Wilhelm II. iba rozhodoval o svojej budúcnosti, prišiel s oznámením o jeho abdikácii (sám cisár ju potvrdil len o pár hodín neskôr). Krátko potom odovzdal tento posledný kancelár starého Nemecka vládne záležitosti do rúk predsedovi SPD Friedrichovi Ebertovi.
Ebertovým cieľom v najbližších hodinách a dňoch bola dohoda s USPD o znovuzjednotení socialistického hnutia so zámerom izolovať tým radikálne skupiny – najmä Zväz Spartakovcov. Rozhodnutie o budúcej štátnej forme malo padnúť až na prvej schôdzi novozvoleného Národného zhromaždenia, teda po voľbách, plánovaných na začiatok januára 1919.
Kancelár Ebert chcel zabrániť štátnemu prevratu v réžii radikálnych ľavicových síl podľa ruského vzoru z roku 1917, preto musel hľadať spojencov v armáde.
Situácia v Berlíne sa ale rýchlo menila a hrozilo, že ešte skôr ako sa demokratické sily, združené v tzv. väčšinovej koalícii, vôbec rozhýbu, predstihnú ich spartakovci pod vedením Karla Liebknechta a vyhlásia republiku rád. 9. novembra preto Berlínčania počuli slovo republika dvakrát: raz z úst Ebertovho straníckeho kolegu Philippa Scheidemanna z okna Ríšskeho snemu, druhý raz z úst vodcu spartakovcov.
V rozhodujúcej chvíli však nový kancelár prejavil podstatnú dávku politickej zručnosti. Už v nasledujúci deň dokázal niekdajších kolegov v USPD presvedčiť a primäť ich k podpore dočasnej vlády, tzv. Rady ľudových poverencov. Jednota revolučného hnutia v Nemecku tak zostala zachovaná.
V rovnakom čase sa ale utváral aj samozvaný mocenský protipól, vytvorený z radov revolučných predákov a radikálnejších socialistov, zväčša odpadlíkov z SPD, prípadne USPD. Medzi nich patril predovšetkým už spomínaný Karl Liebknecht (neskôr zakladateľ Komunistickej strany Nemecka –KPD), socialista a organizátor masových štrajkov Richard Müller či radikálny socialista Emil Barth.
Táto skupina ľudí sa ešte večer 9. novembra zmocnila Ríšskeho snemu a v improvizovanom zasadaní odhlasovala na nasledujúci deň voľby do vojenských a robotníckych rád. Z tých mal vzísť nový „Výkonný výbor“, teda akási náhrada za bežnú legitímnu vládu. Všetko sa však rozhodlo nasledujúceho dňa 10. novembra, kedy došlo (na zrejmý nátlak SPD) k dohode medzi oboma skupinami.
Vďaka okamžitej reakcii vedenia SPD sa podaril dojednať s revolučnými predákmi obojstranný kompromis, podľa ktorého mala byť potvrdená už dojednaná Dočasná vláda (Rada ľudových poverencov) a zároveň mohla vzniknúť aj Výkonná rada robotníkov a vojakov ako určitá mocenská protiváha.
Vznikalo tak opäť dvojvládie a situácia sa v mnohom začínala podobať ruskému scenáru z r. 1917, kedy popri sebe fungovali dve mocenské centrá - demokratická Dočasná vláda a Soviet, v ktorom postupne prebrali iniciatívu boľševici.
Obavy umiernených politických síl tak boli namieste, vedenie SPD a aj samotný Ebert tak prirodzene chceli zabrániť prevratu podľa ruského vzoru a musel preto hľadať spojencov.
Prestrelka v Berlíne počas tzv. týždňa spartakovcov začiatkom roka 1919. Foto: shuttestock.com
Dva svety, jeden nepriateľ
V tejto chvíli sa do popredia dostali pomerne dobré kontakty medzi vojenským velením, na čele ktorého stál generál Wilhelm Groener, a SPD s Friedrichom Ebertom. Všetko nasvedčovalo tomu, že medzi oboma tábormi existuje tajný dohovor či mocenský pakt, namierený proti radikálnym socialistickým silám v krajine, presnejšie proti revolučným vojensko-robotníckym radám, ktoré sa začali v Nemecku v rýchlom tempe formovať.
Ebertovým motívom boli pochopiteľné obavy z „boľševického“ prevratu, Groenera hnala všeobecná nenávisť armádnej generality k domácemu socialistickému hnutiu.
Tieto spočiatku nejasné indície sa začali potvrdzovať už na konci roka 1918. Na štedrý deň potlačili armádne jednotky lojálne vrchnému veleniu vzburu neveľkej skupiny námorníkov. Operáciu viedol na priamy Groenerov rozkaz Kurt von Schleicher - neskorší významný nemecký politik, na krátky čas dokonca aj kancelár a napokon jedna z obetí tzv. noci dlhých nožov v roku 1934.
Vianočný incident vyvolal po celom Nemecku vlnu nepokojov, ktoré vyvrcholili v tzv. „týždni spartakovcov“ (od 5. do 12 januára 1919).
USPD, ktorá naďalej sympatizovala s revolučnými masami, nemohla strpieť takýto prehrešok. Odstúpila preto z vlády kancelára Eberta. Rada ľudových poverencov tak bola doplnená o ďalších sociálnych demokratov. Spomedzi nich sa ako vykonávateľ „špinavej práce“ osvedčil predovšetkým Gustav Noske, niekdajší odborový predák a mäsiarsky majster. Svoje vymenovanie do funkcie ministra obrany vtedy okomentoval lakonicky: „Pre mňa za mňa, niekto musí byť hrdlorezom.“
Spolu s niektorými generálmi, s už spomínaným Groenerom, ale predovšetkým Waltherom von Lüttwitz a Georgom Maerckerom (presláveným ako Noskeho „dobyvateľ miest“) vytváral z húfov často bezprizorných nemeckých vojakov, vracajúcich sa z fronty, prvé dobrovoľnícke jednotky Freikorps, formálne určené na vojenskú podporu demokratickej vlády, v skutočnosti antisocialistické, silne nacionalistické jednotky, schopné okamžitého nasadenia proti krajne ľavicovým politickým skupinám.
Na prelome rokov 1918/1919 sa tak schyľovalo k novému konfliktu, ktorý v dosiaľ pokojnom a disciplinovanom Nemecku hrozil prerásť do občianskej vojny. Spojenie generality a politických špičiek SPD či ďalších strán väčšinovej koalície proti radikálnym ľavicovým hnutiam sa ukázalo byť účinné už v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch. Vyvrcholili zavraždením vodcov komunistického hnutia v Nemecku – Karla Liebknechta a Rosy Luxemburgovej 15. januára 1919 v Berlíne nemeckými dôstojníkmi.
Nová vláda, ktorá vzišla z volieb 19. januára 1919, v podstate kopírovala dovtedajšie rozloženie politických síl. Tzv. väčšinová koalícia troch tradičných subjektov (SPD, Centrum a Pokroková ľudová strana – pod novou značkou DDP) sa premenila na weimarskú.
Bola totiž jadrom politických síl nového Národného zhromaždenia, ktoré sa stretlo v durínskom meste Weimar (Berlín v tom čase zasiahla ďalšia vlna nepokojov) na konci januára 1919. V krátkom čase bola prijatá nová ústava a zdalo sa, že nový nemecký štát konečne stojí na začiatku postupnej mocenskej konsolidácie.
Napriek tomu sa nad mladou republikou vznášal akoby dvojitý tieň – prízrak vysokých vojnových reparácii, v istom zmysle vojnovej hypotéky, ktorú na krajinu uvalili víťazné mocnosti na mierových rokovaniach vo Versailles, no tiež tieň spolupráce sociálno-demokratickej vlády a starej militantnej, reakčnej generality, ktorá stále snívala o svojom návrate. O ten sa pokúsila už v roku 1920 pokusom o štátny prevrat, známom ako Kappov puč.
