S myšlienkou založiť univerzitu v Krakove prišiel poľský kráľ Kazimír Veľký na počiatku 60. rokov 14. storočia. Ten sa obrátil na pápeža Urbana V. s prosbou, aby ako najvyššia duchovná autorita povolil zriadenie studia generale v kráľovskom rezidenčnom meste.
Pápež počiatkom mája 1363 vyjadril predbežný súhlas, no pre konečné rozhodnutie si vyhradil čas na rozmyslenie. Zároveň poveril hnezdnianskeho arcibiskupa, aby preskúmal situáciu a pripravenosť dvora i mesta podporovať vznik nového vysokého učenia.
Nevieme, ako sa situácia vyvíjala ďalej, ale už 12. mája 1364 kráľ vydal zakladaciu listinu, v ktorej priznal univerzite obvyklé akademické slobody a materiálne ju zabezpečil.
Ten istý deň sa k založeniu univerzity prihlásila i krakovská mestská rada. Univerzita v mestskej korporácii totiž bola cudzorodým právnym telesom, a teda bolo treba, aby mesto ako celok rešpektovalo jej existenciu, ktorá sa vymykala z pôsobnosti mestského práva, a nepoháňalo majstrov a študentov pred mestské súdy.
Založenie Krakovskej univerzity - obraz od Jána Matejku, zobrazujúci skôr alegorický výjav, kde naľavo sedí kráľ Kazimír, v strede kráľovná Hedviga a napravo Vladislav II. Jagelo, t. j. postavy, ktoré sa najviac zaslúžili o zriadenie studia generale v Krakove. Wikipedia.org
Nesmelé začiatky univerzity
Podľa Kazimíra Veľkého v Krakove mala vzniknúť predovšetkým právnická fakulta, ktorá by vychádzala z modelu bolonskej a padovskej právnickej univerzity. Hlavnú úlohu v nej teda mali hrať študenti, z radov ktorých mal byť volený rektor.
Na rozdiel od pražskej univerzity, v prvopočiatkoch reprezentujúcej model parížskej majstrovskej univerzity, v ktorej rozhodujúci bol hlas aktívne vyučujúcich majstrov a profesorov, teda krakovské vysoké učenie malo mať omnoho bližšie k talianskym univerzitám.
Hoci sa v Prahe v 60. rokoch aktívne rozvíjala aj právnická fakulta, ktorá sa v roku 1372 premenila na samostatnú univerzitu, oproti nej sa v Krakove plánovalo vyučovať rímske aj kanonické právo. Malo tu pôsobiť päť profesorov – traja na výklad rímskeho práva a dvaja na výklad cirkevného.
V praxi sa však krakovské učenie neobmedzovalo iba na právnické štúdiá a spolu s nimi vznikli aj katedry medicíny a slobodných umení. Jediné, čo Krakovu chýbalo, bola teologická fakulta.
Platy profesorov podľa kráľovského privilégia mali byť zabezpečené príjmami zo soľnej bochnianskej župy, ktoré pôvodne smerovali do kráľovskej komory. Kazimír teda nedaroval univerzite pozemkový majetok, ako to bolo v Prahe, ale pridelil jej časť panovníckych príjmov.
Na rozdiel od Karola IV. pri založení univerzity neangažoval a nevyužíval cirkevné inštitúcie, a teda neprenášal povinnosti materiálneho zabezpečenia vysokého učenia na príjmy duchovenstva.
Výnimkou bolo iba profesorské miesto na fakulte slobodných umení, ktoré malo byť financované z benefícia farskej školy pri kostole Nanebovzatia najsvätejšej Panny Márie v Krakove.
Hlavu katolíckej cirkvi Urbana V. kráľovská zakladacia listina natoľko uspokojila, že už 1. októbra vydal pápežské privilégium, prostredníctvom ktorého v ten deň v Krakove zriadil studium generale.
Univerzitným kancelárom však ustanovil krakovského biskupa, čím prekazil Kazimírove plány, podľa ktorých sa formálnou hlavou univerzity mal stať kráľovský krakovský kancelár.
Samotné počiatky činnosti krakovskej univerzity sú zahalené mlčaním prameňov. Výučba sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozbehla, ale počty študentov aj majstrov museli byť veľmi malé.
Doložených je len niekoľko promócií na fakulte slobodných umení. Nevieme ani, kde sa vyučovalo, pretože univerzita zatiaľ nemala vlastné budovy.
Kráľ síce uvažoval o založení majstrovského internátu, asi podľa vzoru pražského Karolina, fundovaného Karolom IV. v roku 1366, no k praktickej realizácii jeho vzniku, čo by dávalo univerzitnej výučbe pevný a trvalý poriadok, s najväčšou pravdepodobnosťou v Krakove nedošlo.
Skutočnému rozvoju krakovského vysokého učenia potom zabránila náhla smrť posledného piastovského panovníka v roku 1370.
V nasledujúcich rokoch aktivita krakovskej univerzity ustala. Jednoznačne o tom svedčí nielen mlčanie prameňov, ale predovšetkým vysoký podiel poľských študentov a majstrov na pražskej univerzite.
Poliaci tu od samotného počiatku tvorili samostatný univerzitný národ (nacio polonica), ktorý mal teritoriálny charakter. Do „poľského národa“ sa teda hlásili nielen študenti zo Sliezska, Malopoľska a Veľkopoľska, ale aj z oblastí Rádu nemeckých rytierov či zo Škandinávie.
Mnoho študentov a majstrov poľského pôvodu si v Prahe vydobylo významné postavenie. To vo svojom dôsledku na prelome 80. a 90. rokov viedlo k úvahám o obnovení činnosti krakovskej univerzity.
K nemu v skromných podmienkach vskutku došlo na počiatku 90. rokov. Z tohto obdobia máme správy o niekoľkých majstroch a študentoch, ako aj o vyplácaní príjmov zo soľnej bochnianskej župy pre prednášajúcich.
Vzápätí však akékoľvek údaje o činnosti vysokého učenia opäť miznú, je teda možné, že výučba znova stagnovala, či dokonca na niekoľko rokov úplne zanikla.
Pečať krakovskej akadémie z roku 1420 so zobrazením sv. Stanislava - patróna Poľska. Wikipedia.org
Záchrana kráľom Vladislavom
Koncom storočia sa však novej iniciatívy chopili poľský kráľ Vladislav II. Jagelo a jeho žena Hedviga. Ich prostredníctvom sa podarilo presvedčiť pápeža Bonifáca IX., aby v roku 1397 formálne povolil založenie štvrtej – teologickej fakulty v Krakove.
K tejto zmene postoja kúrie nepochybne prispela pápežská schizma, v ktorej sa ako avignonský, tak aj rímsky pápež snažili zakladaním nových univerzít či udeľovaním privilégií pre staré vysoké učenia zvýšiť vlastnú prestíž a získať si tým nových politických spojencov v boji o cirkevnú nadvládu.
Kráľovský pár sa pokúsil angažovať pre krakovské učenie vyhláseného pražského teológa Matúša z Krakova, ktorý mal dodať obnovenej univerzite toľko potrebný lesk.
O tom, že kráľ a kráľovná si neboli celkom istí úspechom obnovenia univerzity, svedčí kráľovnina iniciatíva, tiež z roku 1397, ktorá v Prahe mala viesť k založeniu internátu, určeného pre litovských študentov. Išlo o veľkolepý dar vo výške 3 500 hrivien.
V rovnakej dobe však kráľovský pár uvažoval aj o zriadení majstrovského internátu v Krakove, určeného predovšetkým pre študentov a majstrov teologickej fakulty.
Kráľovná pamätala sumou tritisíc hrivien na zakúpenie domov na rohu Ulice sv. Anny a Židovskej ulice, kde skutočne nakoniec vzniklo veľkolepé Collegium Maius, dodnes využívané, vo svojej dobe honosná budova krakovského vysokého učenia.
Hoci z formálneho hľadiska univerzita v Krakove existovala už od dôb Kazimíra Veľkého, aj tak sa Vladislav II. Jagelo 26. júla 1400 rozhodol vydať novozakladacie privilégium, v ktorom priznal univerzite plat z krakovských ciel.
Nové privilégium však pre krakovskú univerzitu znamenalo rozchod z bolonskými a padovskými zvyklosťami. Kráľ sa totiž po novom odvolal na správne usporiadanie parížskej univerzity.
V skutočnosti sa však vzorom krakovskej univerzity stala predovšetkým pražská univerzita, i keď v Krakove v 15. storočí neexistoval inštitút univerzitných národov.
Inak však Krakov úplne napodobňoval Prahu, čo sa odrazilo aj v úvahách krakovských majstrov, ktorí sa pri chvále krakovského učenia zreteľne hlásili k Prahe ako k životodarnej matke – alma mater.
Priama nadväznosť na Prahu, ktorá sa premietala ako vo forme výučby, tak aj v samotnej matérii vyučovania, predovšetkým filozofie, mala svoj základ v pôvode väčšiny prvých krakovských majstrov.
Kráľ Vladislav II. Jagelo veľmi skoro vytušil, že intelektuáli mu môžu pomôcť upevniť jeho kráľovské postavenie vo verejnej mienke celej Európy.
V prvom súpise 31 krakovských majstrov z roku 1404 ich totiž rovných 25 získalo univerzitné grady na pražskom vysokom učení. Ani po obnovení činnosti krakovskej univerzity Poliaci z pražskej alma mater nezmizli, i keď sa ich počet znížil.
Poliaci definitívne odišli z Prahy po vydaní Kutnohorského dekrétu z roku 1409. V prvých desaťročiach na krakovskú univerzitu prichádzali predovšetkým študenti z oblastí Poľského kráľovstva, Sliezska, rádového Pruska, Uhier a Litvy. Výnimočná bola v tom, že na nej študovalo pomerne veľa študentov šľachtického pôvodu.
Na krakovskej univerzite sa popri fakulte slobodných umení čoskoro začala rozvíjať aj činnosť právnickej a teologickej fakulty. Mnohí majstri (Matúš z Krakova, neskôr Stanislav zo Skarbimierza, Jan Sztekna, Pavol Włodkowic či Andrej Łaskarz) vystupovali ako zástancovia cirkevnej reformy v duchu rodiaceho sa konciliarizmu, ktorý vehementne podporovali na kostnickom koncile.
Zároveň sa však krakovskí majstri stali tvrdými odporcami Husovho učenia a husitskej reformácie a podieľali sa na vyhľadávaní a trestaní stúpencov husitov v Poľskom kráľovstve.
Rozhodne sa stavali aj proti angažovaniu sa Vladislava II. Jagela či litovského veľkokniežaťa Witolda v Čechách, zabránili ich snahám zmocniť sa českého trónu a vo svojom dôsledku úplne zamedzili masívnemu prenikaniu husitských myšlienok do poľských oblastí.
Kráľovná Hedviga (v poľskom prostredí známa ako Jadwiga). Obraz od Marcella Baciarelliho. Wikipedia.org
Univerzitní majstri v službách kráľa a Poľska
Na rozdiel od Prahy, kde Karol IV. ani jeho následník Václav IV. vo svojej kancelárii ani v diplomatických službách príliš nevyužívali pražských univerzitných majstrov, Vladislav II. Jagelo veľmi skoro vytušil, že intelektuáli mu môžu pomôcť upevniť jeho kráľovské postavenie vo verejnej mienke celej Európy.
Od samotného počiatku totiž bol Vladislav obviňovaný, že sa neprávom zmocnil poľského kráľovského trónu, že vo svojom srdci zostal pohanom a že v boji proti Rádu nemeckých rytierov sa spájal s neveriacimi.
Po bitke pri Grunwalde a predovšetkým potom na kostnickom a bazilejskom koncile kráľ všestranne využil krakovských univerzitných majstrov, ktorí spísali mnoho traktátov, vychvaľujúcich ho ako najkresťanskejšieho kráľa s príkladným životom a zásluhami na skutočnom pokresťančení Litvy.
V tomto ohľade teda môžeme jednoznačne hovoriť o angažovaní sa univerzitných vzdelancov v službách a v prospech poľského kráľa a kráľovstva.
