Začnime vysvetlením nadpisu tohto článku. Nemá nič spoločné s antickými „divmi sveta“. Viaže sa však k ankete, ktorú v roku 2007 vyhlásil denník Rzeczpospolita na tému „7 divov Poľska“. Okrem Soľnej bane vo Wieliczke, starého mesta Toruň a jeho panorámy nad Vislou, hradu a katedrály na Waweli, Elbląnského vodného kanála, ideálneho renesančného mesta Zamość a staromestského Rynku v Krakove sa na tomto zozname ocitol aj hrad Malbork.
Sotva by to mohlo byť inak – ktokoľvek na vlastné oči alebo aspoň na fotografiách videl tento objekt, ustrnul v úžase. Táto stavba je považovaná za jeden z najväčších stredovekých hradov a niektorí ju kladú rovno na prvé miesto pre jej ohromujúcu veľkosť, ktorá v divákovi vyvoláva silný dojem.
Treba tiež priznať, že tento hrad nepostavil hocikto, ale rád nemeckých rytierov, ktorý zároveň vybudoval aj jeden z najmodernejších štátov stredovekej Európy. Skôr, než sa bližšie prizrieme tomuto gigantickému objektu, skúsme veľmi stručne načrtnúť cestu, ktorou prešiel tento križiacky rád od svojich začiatkov vo Svätej zemi až k pozícii jednej z najväčších mocností na európskom kontinente.
Treba tiež hneď povedať, že križiaci vytvorili organizáciu, ktorá vyvolávala veľa krajných hodnotení a veľa emócií, a tak sa okolo nich vytvorila „čierna“, ako aj „biela“ legenda.
Malbork je jeden z najrozsiahlejších pevnostných systémov v Európe, tvoria ho horný, stredný a dolný hrad. Prehliadka celého komplexu trvá zhruba štyri hodiny. foto: Peter Valent
Nemeckí rytieri a rímsko-nemeckí cisári
Počas križiackych výprav na Blízkom východe sa stretávali zástupy križiakov z rôznych krajov, obliehanie mesta Akkon počas tretej križiackej výpravy zhromaždilo okrem iného veľa Nemcov.
Prišelci z Lübecku a Brém založili nemocnicu a umiestnili ju najskôr pod plachty svojich lodí, rozprestretých do tvaru strechy. Nadviazali tým na dávnejšie nemecké hospitium, založené v roku 1118 v Jeruzaleme, ktoré bolo zničené po dobytí mesta sultánom Saladinom v roku 1187.
Niekdajšie hospitium podliehalo vedeniu staršieho rádu johanitov. Špitálnické bratstvo, ktoré vzniklo v tábore pri Akkone, už ale bolo samostatné. Podpora zo strany Fridricha Švábskeho nakoniec viedla k tomu, že v roku 1191 pápež Klement III. odobril celkom nové bratstvo s nábožensko-charitatívnym zameraním.
Nová organizácia si rýchlo dokázala získať vplyvných ochrancov a v Akkone a jeho okolí sa dostala k značným majetkom.
Ďalší pápež Celestín III. potvrdil status bratstva, ktoré sa už pretvorilo na rytiersky rád. Týmto spôsobom sa nemeckí križiaci pripojili k svojim starším bratom – johanitom a templárom. Krátko na to začali expandovať mimo Svätú zem a dobyli prvé dŕžavy v Európe. Boli to najskôr pozemky v južnom Taliansku, ktoré im daroval cisár Henrich VI.
Tento panovník, nástupca Fridricha I. Barbarossu, túžil realizovať jeho plány, t. j. všetky kresťanské štáty podriadiť rímsko-nemeckému cisárovi. Premýšľal tiež o dobytí Byzancie, ktorá v tom čase prechádzala vnútornou krízou. Tieto veľmocenské plány sa skončili smrťou ešte mladého Henricha VI. v roku 1197.
Nemeckí rytieri napriek tomu vystúpili na ďalší stupienok svojho rozvoja. V roku 1198 sa v Akkone pod vedením mohučského arcibiskupa Konráda uskutočnila porada a nemeckí rytieri na nej dostali dôležitú úlohu – viesť vojnu proti neveriacim a dohliadať nad starostlivosťou o chorých a pútnikov.
Možno povedať, že v čase vojenskej služby sa regula rádu nemeckých rytierov opierala o súbor pravidiel, ktorými sa riadili templári a ktorých autorom bol slávny Bernard z Clairvaux. Charitatívne povinnosti si zasa zapožičali od rádu johanitov. Za prvého veľmajstra rádu vybrali Henricha I. Walpota. Definitívna záruka pretrvania nového rádu prišla, keď ho pápež Inocent III. v roku 1199 opätovne odobril.
Obávaná ťažká jazda nemeckých rytierov s rádovým symbolom čierneho kríža na bielom podklade. (Rekonštrukcia bitky pri Grunwalde v roku 2010)
Obávaný veľmajster
Za jedného z „otcov“ úspechu nemeckých rytierov sa považuje štvrtý veľmajster rádu Herman von Salza. Bol skutočným tvorcom moci a vplyvu tohto rádu, človek s nezvyčajnou energiou, schopný a bezohľadný politik i diplomat, ktorému sa podarilo od svetských aj od duchovných autorít získať početné nadácie a privilégiá.
Práve počas jeho vlády nemeckí rytieri začali budovať základy svojej moci v oblastiach pri Baltskom mori. Z najväčšieho úspechu sa Herman von Salza tešil, keď získal 113 búl od pápeža Honoria III. (1216 – 1227). Tie priznávali nemeckým rytierom všetky tie slobody a privilégiá, z ktorých sa tešili dva staršie rády templárov a johanitov.
Kľúčovú úlohu tu však zohral cisár Fridrich II., ktorý sa snažil pokračovať v politike svojho starého otca Fridricha I. Barbarossu i otca Henricha VI. Veľmi dôležitú rolu v tomto svojom zámere pridelil práve nemeckým rytierom.
Herman von Salza bol Henrichovým dôverným donášačom, a preto mal špeciálne práva. Napríklad v roku 1221 cisár povolil križiakom, aby im mohli byť udeľované aj majetky lénnikov koruny, napriek tomu, že platné právo nič také neumožňovalo.
Následne cisár nariadil, že mužom, ktorí vstúpia do rádu, budú odpustené všetky dovtedajšie dlhy. Rád nemeckých rytierov sa tak stal veľmi atraktívnou inštitúciou pre celé nemecké rytierstvo a počet jeho členov v 13. storočí dramaticky narástol. Vedno s tým sa rozširovali aj majetky rádu.
Do roku 1271 bol ich hlavným sídlom hrad Monfort v Sýrii, ktorý v rokoch 1228 – 1229 začal budovať práve veľmajster Herman von Salza. V roku 1271 hrad zničili Saracéni, ale jeho mohutné ruiny sa zachovali dodnes.
Križiacka moc nad Baltským morom a najväčší územný rozsah križiackeho štátu.
Hľadanie si miesta pod slnkom
Herman von Salza si dobre uvedomoval, že expanzia islamu skôr či neskôr povedie k pádu Jeruzalemského kráľovstva, a preto začal hľadať miesto, kde bude môcť realizovať misiu vojny s neveriacimi a súčasne utvoriť samostatný križiacky štát. Do hry prichádzali územia, ktoré sa už skôr nachádzali vo sfére záujmu nemeckých vládcov.
Prvý taký pokus nemeckí križiaci realizovali v juhovýchodnom Sedmohradsku. Uhorský kráľ Ondrej II. im tu udelil zem, aby bránili hranice pred nájazdami kočovných Kumánov. Keď však veľmajster začal vykazovať prílišnú samostatnosť a spolu s udelenými územiami sa odovzdal do léna pápežovi, Ondrej II. ho vyhnal zo Sedmohradska.
Ďalší pokus o vytvorenie samostatného štátu bol už lepšie pripravený. V roku 1226 nemeckí rytieri prijali ponuku od kniežaťa Konráda Mazovského, aby vybudovali štátnu organizáciu v Chełminsku a bojovali proti divokým kmeňom Prusov, ktorí svojimi nájazdmi terorizovali pohraničné územia Mazovska.
Tzv. Zlatou bulou z Rimini, vydanou v roku 1235 a antidatovanou na rok 1226, cisár Fridrich II. povolil, aby na územiach, vydobytých od Prusov, vznikol nový štát s rovnakými právami, akých sa dostávalo aj iným kniežatstvám v rímsko-nemeckej ríši, a tak rytieri nezostali už iba v pozícii lénnikov Konráda Mazovského. Pápež Gregor IX. to potvrdil v roku 1234 a vzal nový križiacky štát pod svoju ochranu.
Stav hradu v roku 1945, odvtedy celý komplex prešiel mnohoročnou rozsiahlou rekonštrukciou, ktorá pomohla obnoviť jeho pôvodnú krásu. Hrad Malbork patrí k jedným z najobdivuhodnejších výsledkov práce niekoľkých generácií poľských reštaurátorov.
Systematická dobyvačná politika
Dejiny dobývania Pruska a utvárania sa križiackeho štátu sú rozsiahlou témou. Môžeme sa preto zamerať len na určité aspekty. Impozantný bol proces podrobenia si nových území v pobaltských oblastiach. Medzi tými, ktorí položili základy budúcej moci rádu nemeckých rytierov, bol Herman Balk.
V roku 1230 sa objavil v krajine pozdĺž Visly s prvou skupinou rádových rytierov. Systematické dobývanie Pruska prebiehalo plánovaným a mimoriadne dobre organizovaným spôsobom. Jednotlivé oddiely sa posúvali najskôr pozdĺž Visly a potom popri morskom pobreží. Bezohľadný postup bol vedený v mene šírenia kresťanskej viery.
Pokiaľ budeme veriť prameňom, Balkov oddiel sa skladal len zo siedmich ľudí. Ovládnutie Pruska a vojna s neveriacimi však boli veľkou príležitosťou pre rytierstvo z celej Európy, ktoré sa zakrátko začalo pripájať k takýmto výpravám. Technika podrobenia si nových území spočívala v tom, že po dobytí určitej oblasti križiaci postavili opevnený tábor, snažili sa ho ubrániť a následne na jeho mieste vybudovali hrádok.
Takéto oporné body stáli na počiatku veľkého počtu neskorších miest. Vlastne môžeme povedať, že sieť miest, vytvorená v tejto zemepisnej oblasti v 13. – 14. storočí, funguje dodnes. Trasa Hermana Balka bola vyznačená ďalšími križiackymi hradmi – v roku 1231 to bol Toruň, v roku 1232 Chełmno, 1234 Kwidzyn, 1237 Elbląg, 1238 Christburg (Dzierzgoń). Potom bol založený Memel (Klajpeda) (1252) a Kráľovec (1255).
Nasledujúca história križiackeho štátu bola poznačená úspechmi aj porážkami, no s plynúcim časom jeho moc začala ochabovať. Vrchol svojho rozmachu dosiahol rád nemeckých rytierov na prelome 14. a 15. storočia, keď zahŕňal gdanské Pomoransko, značné časti Litvy, tzv. Novú Marku, teda časť Brandenburska, a dokonca ostrov Gotland.
Porážka pri Grunwalde v roku 1410 (viac v HR 9/2016), ktorá šokovala vtedajšiu Európu, nevydarená trinásťročná vojna (1454 – 1466) a tiež spoločenské premeny, spojené s tzv. krízou stredoveku, spôsobili úpadok rádu a ten od 16. storočia prestal zohrávať dôležitú úlohu v dejinách Európy.
Systém križiackej moci
To, čo najviac imponuje na dejinách tohto štátu, je vynikajúca organizácia. Na čele rádu nemeckých rytierov – podobne, ako tomu bolo v prípade iných rytierskych rádov – stál veľmajster, volený doživotne. Svoje rozhodnutia prijímal spoločne s tzv. generálnou kapitulou, ktorá sa zhromažďovala raz za rok v sídle rádu.
Kapitula vyberala piatich hospodárov, aby riadili spoločné záležitosti. Zástupca veľmajstra rádu – veľký komtúr riadil administratívne a hospodárske záležitosti rádu; vojenskými vecami sa zaoberal veľký maršal; za charitatívnu činnosť, lekárske a sanitárne záležitosti zodpovedal veľký špitálnik; veľký „šatný“ mal vo svojej gescii otázky zabezpečenia základného odevu a výstroja; nakoniec tu bol aj veľký pokladník, ktorý dohliadal na financie a pokladnicu rádu.
Po tom, ako sa na začiatku 14. storočia hlavné sídlo rádu presunulo do Pruska, pribudli nové úrady – mincovník rádu a veľký správca (tzv. šafár), ktorý mal na starosť obchod. Rozľahlý križiacky štát potreboval až dvoch správcov, jeden úradoval v Malborku, druhý v Kráľovci.
Územné členenie tohto štátu už od 13. storočia, okrem Jeruzalemského kráľovstva, tvorili provincie, nazývané balivity. Na ich čele stáli oblastní komtúri alebo majstri provincie. Provincie potom v sebe zahŕňali komtúrie (alebo komandérie), ktoré riadili miestni komtúri. V Prusku a tiež v Inflantsku miestny komtúr v sebe spájal vojenskú a administratívnu moc. Na najnižších pozíciách sa nachádzali tzv. konventy, zložené z 12 rytierov – rádových bratov po vzore 12 apoštolov.
„Služobný“ odev nemeckých križiakov bol podobný templárskemu, teda tvoril ho biely plášť, ale červený kríž nahradil čierny. Z toho pochádza aj pomenovanie križiaci. Kríž bol umiestnený aj na štítoch a koruhvách. Vnútornú organizáciu prevzal rád nemeckých rytierov od templárov a johanitov.
Delil sa na tri skupiny – rytierov, duchovných a rádových bratov. Najdôležitejšou skupinou boli rytieri, oni zastávali všetky mocenské funkcie a časom sa ustálilo, že podstatný okruh z nich tvorili muži šľachtického pôvodu. Z času na čas sa robili výnimky pre patricijov z veľkých nemeckých miest ako napríklad z Kolína nad Rýnom, Norimbergu či Augsburgu.
Dôležitým aspektom ideológie rádu bolo uctievanie rytierskeho étosu. Počas ceremónie prijímania nového člena do rádu malo svoje miesto aj tradičné pasovanie za rytiera. Už nie celkom s etikou a cťou sa spájala ďalšia zásada, uplatňovaná v ráde. Pápež Honorius III. a potom Alexander IV. v roku 1258 povolili križiackym duchovným udeľovať rozhrešenie tým bratom – rytierom, ktorí sa pred vstupom do rádu dopustili najrôznejších priestupkov, podieľali sa na lúpežiach, napádali kresťanov, boli podpaľačmi či dokonca vrahmi.
Jednoducho povedané, rád nemeckých rytierov sa veľakrát stával bezpečným útočiskom pre ľudí s „búrlivou“ minulosťou. Popri všetkých podobnostiach nemeckých rytierov so svojimi „staršími bratmi“, t. j. templármi a johanitmi, existoval ešte jeden zásadný rozdiel. Dva zmieňované rády síce mali románsky charakter, ale národné otázky v nich nehrali významnú úlohu. Nemeckí križiaci však počas celej svojej dlhej histórie boli previazaní s politikou nemeckých panovníkov.
Herman von Salza, štvrtý veľmajster teutónskeho rádu (1210 - 1239), spojil ďalší osud rehole s územím Pruska.
Železná disciplína
Úspechy rádu sa opierali o dokonalú vojenskú disciplínu a veľmi konzekventný postup. Križiacka armáda mohla slúžiť ako vzor pre ostatných. Počas akcie bolo všetko naplánované s veľkou precíznosťou a porušenie disciplíny sa surovo trestalo. To malo za následok, že križiacke vojsko bolo tvrdé a nepoznalo zľutovanie so svojimi nepriateľmi.
Kto sa pokúšal opustiť rady nemeckých rytierov, bol stíhaný nielen samotným rádom, ale aj cirkevnou vrchnosťou. Poznáme tiež prípady krutého zaobchádzania križiakov s pruským obyvateľstvom, dostatok príkladov uvádza napríklad križiacky kronikár Peter Dusburg.
Jedného dňa nemeckí rytieri v habitoch obesili niekoľko desiatok rukojemníkov pred bránou obliehaného hradiska. Inokedy zas pozvali pruských veľmožov na hostinu, po ktorej ich zaživa upálili. Disciplína križiackych vojsk zachádzala až do takého extrému, že sa nevyzliekali ani pred spánkom, aby celý čas mohli byť v pohotovosti.
Moc rádu sa opierala tiež o nezvyčajne rozvinutú obchodnú aktivitu. Križiaci podnikali na širokej báze, od haličskej Rusi až po Flandersko a Anglicko. Základ hospodárstva v tomto štáte tvorili veľké panské statky (poľsky folwark, nemecky Vorwerk). Nové formy obchodu a voľný trh však na konci stredoveku pribrzdili križiacky rozmach, ktorý sa v značnej miere podriaďoval štátnemu dohľadu.
Život v Malborku
Jedným z hlavných fundamentov križiackeho štátu boli veľké mestá a hrady. Malbork, ktorým sme začali náš výklad, sa stal sídlom križiackej moci nad Baltským morom v roku 1309, keď sem veľmajster preniesol svoje sídlo z Benátok a bol hlavným mestom križiackeho štátu až do roku 1457. Prvým vodcom rádu, ktorý sídlil v Malborku, bol Siegfried von Feuchtwangen.
Hrad sa čoraz viac začal podobať prekrásnej kniežacej rezidencii. Zachovali sa účty malborského pokladníka z prelomu 14. a 15. storočia, z ktorých sa dozvedáme o nemalých sumách, vynakladaných na spevákov a muzikantov, žonglérov, bláznov a rôznych šašov. Obzvlášť v 14. storočí tu často hosťovali návštevníci z krajín západnej Európy.
Prichádzali hlavne preto, aby sa tiež zúčastnili na križiackych výpravách v Litve, vedených pod heslom obracania pohanov na pravú vieru. Tieto výpravy však boli skôr formou rytierskej zábavy a milého trávenia času.
Historici architektúry si lámu hlavu nad tým, či stavba gigantického hradu v Malborku bola od začiatku spojená so zámerom preniesť hlavné sídlo veľmajstrov a veľkých komtúrov rádu z Palestíny do Pruska. Nevieme to povedať s určitosťou, keďže v ráde sa takéto rozhodnutia držali v prísnej tajnosti.
K preneseniu sídla rádu do Malborku s istotou prispela aj nejasná situácia rytierskych rádov na začiatku 14. storočia, veľa rozruchu v tom čase vyvolal ukážkový proces proti templárom. Prusko však ležalo ďalej od centra európskeho života a dávalo križiakom väčšie šance pretrvať.
Počas 2. svetovej vojny bol hrad Malbork veľmi poškodený. Po rekonštrukcii bol v roku 1997 zapísaný na Zoznam svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO, čo len potvrdzuje názor, že je to jedna z najcennejších pamiatok gotickej obrannej architektúry v Európe i na svete.
Z poľštiny preložil Jaroslav Valent
