Podpisovanie prímeria medzi Dohodou a Nemeckom 11. novembra 1918 vo vagóne v Compiègnskom lese je zachytené na obrázku, ktorý obletel ako pohľadnica celý svet. Obrázok je pozoruhodný z viacerých hľadísk.
Autor obrázka je anonymný. V pravom dolnom rohu je podpis Pillard, ale toto meno nikomu nič nehovorí. Preto bol obrázok dlho považovaný za kolorovanú fotografiu, ale aj tento fakt už bol spochybnený. To je však iba otázka pôvodu a autorstva.
Pozoruhodné sú na obrázku aj iné veci. V prvom rade vidíme tam iba jednu „pruskú“ helmu. A tá nepatrí nikomu z vedúcej nemeckej generality, ale armádnemu generálovi Detlofovi von Winterfeldt, ktorý spolu s námorným kapitánom Ernstom Vanselowom tvorili vlastne iba sprievod hlavným vyjednávačom.
V popredí, otočený chrbtom, je vedúci nemeckej delegácie, politik katolíckej strany Centrum Matthias Erzberger, ktorý bol posledným ríšskonemeckým kancelárom Maxom Badenským menovaný za štátneho tajomníka a poverený podpísať prímerie.Okrem neho sa na podpisovaní prímeria zúčastnil ešte aj diplomat gróf Alfred von Oberndorff, bývalý vyslanec v Bulharsku.
Na druhej strane stola stál ale najvyšší vojenský predstaviteľ Dohody francúzsky maršal Ferdinand Foch, vedľa neho francúzsky generál Maxime Weygand a traja vysokí predstavitelia britských námorných síl na čele s admirálom Rosslynom Wemyssom. Upúta teda predovšetkým nerovnaké zloženie delegácií.
Podpis prímeria v železničnom vagóne v Compiègnskom lese 11. novembra 1918 na obrázku od neznámeho autora. Wikipedia.org
Civili verzus vojaci
Prímerie v zásade dojednávajú predstavitelia armády – a to obyčajne tí najvyšší, ktorí majú rozhodovaciu právomoc vo vojenských záležitostiach. Prímerie je vec výsostne vojenská. Na strane Dohody bola táto zásada dodržaná. Na nemeckej strane nie.
Boli to práve najvyšší vojenskí predstavitelia generál Erich Ludendorff a poľný maršal Paul von Hindenburg, ktorí už začiatkom októbra žiadali cisára Wilhelma II. a predsedu vlády Maxa Badenského, aby urýchlene uzavreli prímerie s Dohodou, pretože Nemecko už nemá sily ani rezervy, aby ďalej bojovalo.
Keď sa tak napokon stalo, vojaci sa stiahli a nechali civilov, sprevádzaných treťoradými vojenskými osobami, aby vypili kalich horkosti. Teda na jednej strane vysokí vojenskí predstavitelia Dohody a na druhej strane menej významní nemeckí politici.
Nepochybne to bol zámer, ktorý neskôr umožnil tvrdiť, že nemecká armáda vojnu neprehrala a že statočným vojakom vrazili dýku do chrbta „prehnití civili“. Neporaziteľnosť nemeckej armády bola už natoľko mýtom, že sa ho nemeckí vojaci nechceli vzdať ani tvárou v tvár nevyhnutnej porážke.
Matthias Erzberger napokon naozaj vypil kalich horkosti do dna, pretože sa stal roku 1921 obeťou atentátu, ktorý spáchali bývalí námorní dôstojníci, príslušníci teroristickej organizácie. Pre nich bol Erzberger tzv. novembrovým zločincom.
Na obrázku je ešte jedna zaujímavá vec: nemeckí predstavitelia, civili, pokorne stoja s klobúkmi v ruke pred nepriateľskými dôstojníkmi.
Prímerie v Compiègnskom lese bolo poslednou bodkou za 1. svetovou vojnou. Oficiálne zbrane utíchli, podmienky prímeria stanovené Dohodou začali platiť a už nebolo za čo bojovať. Ešte pred novembrom 1918 stratilo Nemecko všetkých svojich spojencov.
Prvé padlo Bulharsko. Rozložená a demoralizovaná bulharská armáda už nebola schopná klásť odpor dohodovej ofenzíve. Dohodové vojská 29. septembra obsadili Sofiu a Bulharsko bolo nútené podpísať prímerie.
Následne 31. októbra kapitulovala Osmanská ríša, ktorá bola podľa podmienok prímeria donútená otvoriť čiernomorské úžiny, odzbrojiť všetky svoje jednotky a prerušiť diplomatické styky s Nemeckom.
Rakúsko-Uhorsko podpísalo prímerie 3. novembra vo Ville Giusti neďaleko Padovy. Prímerie, ktoré za Rakúsko-Uhorsko podpísal generál Viktor Weber Edler von Webenau, už bolo iba symbolické, pretože Rakúsko-Uhorsko už de facto neexistovalo. Jeho armáda sa rozutekala, nová maďarská vláda oficiálne stiahla uhorské vojská z frontu.
Vojaci britskej 55. divízie zasiahnutí a osplení plynom počas nemeckej ofenzívy 10. apríla 1918. Wikipedia.org
Nová Európa na troskách starej
Na území porazených centrálnych mocností už pred podpísaním prímeria v Compiègne prebehli lokálne vzbury, nepokoje i revolúcie. V Bulharsku sa 22. septembra vzbúrili vojenské oddiely a 27. septembra vyhlásili v Radomire republiku. Za pomoci nemeckých vojsk sa podarilo povstanie potlačiť, ale germanofilský a zdiskreditovaný cár Ferdinand I. bol donútený 3. októbra odstúpiť a vzdať sa trónu v prospech syna Borisa III.
Zásadné zmeny sa udiali na území Rakúsko-Uhorska. Vo Viedni už 21. októbra vzniklo Dočasné národné zhromaždenie – parlament, ktorý pozostával z poslancov Ríšskej rady za rakúske alpské krajiny a poslancov nemeckej národnosti z Čiech, Moravy a Sliezska. Tento parlament vyhlásil 29. októbra nezávislosť Nemeckého Rakúska a ustanovil vládu nového štátu na čele so sociálnym demokratom Karlom Rennerom.
Cisár Karol bol nútený abdikovať a 12. novembra parlament vyhlásil republiku Nemecké Rakúsko. Väčšina poslancov sa prikláňala k pripojeniu s Nemeckom. Vo Viedni vznikla Komunistická strana Rakúska, ktorá pripravovala vyhlásenie Rakúskej republiky rád.
Už 16. októbra vyhlásil uhorský ministerský predseda Sándor Wekerle ukončenie zväzku s Rakúskom, čo znamenalo úplné osamostatnenie sa Uhorska a zrušenie dualizmu. S Rakúskom malo byť nové Uhorsko spojené iba personálnou úniou. V Budapešti sa 25. októbra vytvorila Uhorská národná rada, ktorá potvrdila rozviazanie zväzku s Rakúskom a začala sťahovať z frontu uhorské vojsko s cieľom brániť domáce hranice. Cieľom tejto Rady bolo zachovanie integrity Uhorska.
Wekerleho vláda odstúpila 23. októbra a novú vládu zostavil gróf Mihály Károlyi. Cisár odmietol Károlyiho menovať, čo vyvolalo v Budapešti nepokoje a búrlivé demonštrácie. Vypukla zrážka s políciou a traja demonštranti boli zastrelení, čo situáciu ešte vyostrilo.
Vojsko dostalo rozkaz obsadiť hotel Astoria, kde sa nachádzala Károlyiho vláda. Vojaci strhnutí davom však odmietli poslušnosť. Károlyi bol napokon 31. októbra menovaný premiérom, ale situácia sa neupokojila. V pozadí už číhali maďarskí boľševici.
V Záhrebe sa utvorila Národná rada, ktorá reprezentovala všetkých južných Slovanov Rakúsko-Uhorska. Táto Národná rada vyhlásila 29. októbra prerušenie štátoprávnych zväzkov s Rakúsko-Uhorskom a vytvorenie samostatného štátu všetkých južných Slovanov z Rakúska i Uhorska.
Národná rada Bosny a Hercegoviny vyhlásila pripojenie tejto provincie k Srbsku, čím sa postupne začal formovať nový Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov (Štát SHS). Najprv v Lubline a neskôr vo Varšave sa začal formovať nový poľský štát. V Prahe bol 28. októbra vyhlásený samostatný česko-slovenský štát. Rakúsko-Uhorsko prestalo existovať.
Mimoriadne búrlivo prebiehali udalosti v Nemecku. Pod vplyvom vojenských porážok a v snahe zabrániť hroziacej revolúcii menoval cisár kancelárom liberálne orientovaného princa Maxa Badenského, ktorý prijal do vlády aj dvoch sociálnych demokratov. To však revolúciu nezastavilo.
Vzbury námorníkov nemeckého vojnového loďstva začali sériu povstaní, ktoré vyústili do revolúcie. V Mníchove revolúcia zosadila dynastiu Wittelsbachovcov, postupne boli zosadené aj ďalšie dynastie. Napokon 9. novembra oznámil Max Badenský abdikáciu cisára Wilhelma II., ktorý utiekol do Holandska. Nemecko bolo vyhlásené za republiku.
Vyjednávači, ktorí boli na ceste do Compiègne, už teda neboli vyslancami cisára, ale vyslancami republiky. Nová revolučná vláda iba s námahou udržiavala aký-taký poriadok v krajine. Nemeckí komunisti (Zväz Spartakovcov) paralelne vyhlásili, iba o niekoľko hodín neskôr, Nemeckú socialistickú republiku. Podmienky prímeria situáciu v Nemecku neupokojili, skôr naopak.
Veľká štvorka - britský premiér Lloyd George, taliansky ministerský predseda Vittorio Orlando, francúzsky premiér Georges Clemenceau a americký prezident Woodrow Wilson na mierovej konferencii vo Versailes. Wikipedia.org
Z čoho sa máme radovať?
Po takej krutej vojne, akou nesporne bola vojna rokov 1914 – 1918, by sa dalo očakávať, že svet príjme správu o jej ukončení s nadšením. Nadšenie sa však nekonalo. Určité uspokojenie určite nastalo, predovšetkým u víťazov sa bolo možné stretnúť s prejavmi spokojnosti i hrdosti nad tvrdo vybojovaným víťazstvom.
Keby sa vojna skončila o dva roky skôr, možno by sa jej ukončenie stretlo s väčším nadšením. Na jeseň 1918 už však boli utrpenie a frustrácia z vojny a hladu, ktorý ju sprevádzal, také silné, že aj u víťazov boli pocity obyčajných ľudí skôr rozpačité.
Tieto nálady možno vyčítať aj z dennej tlače, ktorá sa síce usilovala vyvolávať nadšenie u Francúzov poukazom na prinavrátenie Alsaska-Lotrinska a na porážku nenávideného protivníka, ale musela súčasne chtiac-nechtiac informovať o nespokojnosti, prejavoch frustrácie. Veď Francúzsko stratilo vo vojne milión 300-tisíc vojakov.
Znamenalo to, že do každej druhej-tretej rodiny prišlo namiesto mobilizovaného vojaka oznámenie o jeho úmrtí. Zranených malo Francúzsko štyri milióny 300-tisíc, čo znamenalo, že takého raneného vojaka mala takmer každá rodina vo Francúzsku. A mnohí ranení sa stali trvalými invalidmi.
V ďalších bojujúcich krajinách to bolo rovnaké. Najviac padlých a ranených malo Nemecko a Rusko. Je ťažké si predstaviť nadšenie za týchto podmienok. Aj tí vojaci, ktorí sa vrátili nezranení, alebo iba s ľahším poranením, necítili sa vždy ako víťazi.
Traumatizujúce zážitky z krutej vojny, nezmyselného vraždenia vo vojne „na bodáky“, každodenné stretnutia so smrťou kamarátov – to ovplyvnilo túto generáciu na celý život. Vojna mala aj vážne ekonomické dôsledky, nedostatok základných potravín, hlad. V miestach, kade prechádzali fronty, boli mestá a obce často zrovnané so zemou.
Koniec vojny sprevádzal v takmer celej Európe chaos. Vojaci v porazených krajinách, vrátane Nemecka, neboli demobilizovaní organizovane, ale často svoje jednotky opúšťali aj so zbraňami. Zbrane potom mnohí používali na rabovanie, násilnosti proti civilom. Frustrácia sa obrátila často proti židovskému obyvateľstvu, pogromy preto boli na dennom poriadku. Na celom svete v závere vojny kosila ľudí dosiaľ nebývalá epidémia – tzv. španielska chrípka, ktorá pripravila o život viac ľudí ako vojna.
Po skončení vojny sa do svojich domovov vracali aj tisíce vojnových zajatcov. Tí, čo prichádzali z boľševického Ruska, boli často ovplyvnení boľševickou propagandou a pokúšali sa o pokračovanie revolúcie v Európe. V Nemecku vypuklo začiatkom roka 1919 povstanie Spartakovcov, ktorí sa medzitým premenovali na Komunistickú stranu Nemecka.
Povstanie bolo potlačené a vodcovia Spartakovcov Roza Luxemburgová a Karl Liebknecht boli zavraždení. Nemeckí komunisti sa však necítili byť porazení a pripravovali sa na odvetu.
Francúzsky maršal Ferdinand Foch s členmi spojeneckej delegácie pred legendárnym vagónom, kde bolo podpísané prímerie. Wikipedia.org
Zrkadlová sieň a železničný vozeň
V neprehľadnej a chaotickej situácii si mnohí ľudia sľubovali upokojenie od pripravovanej mierovej konferencie. Konferencia sa začala 18. januára 1919 v Zrkadlovej sieni Versaillského paláca. Dátum a miesto konferencie neboli vybraté náhodne. Po porážke Francúzska v prusko-francúzskej vojne bolo totiž práve v Zrkadlovej sieni Versaillského paláca vyhlásené 18. januára 1871 Nemecké cisárstvo.
Pre Francúzov to bolo poníženie, ktoré znášali ešte ťažšie ako vojenskú porážku a odtrhnutie Alsaska-Lotrinska. Bismarckovo rozhodnutie vykonať akt založenia Nemeckého cisárstva práve v sídle francúzskych kráľov bolo, samozrejme, aj takto myslené. Ako definitívne poníženie odvekého súpera, ktorý bránil zjednocovaniu Nemecka. Teraz, po víťaznej vojne, nastal deň francúzskej odplaty.
Symbolika dátumu a miesta začatia konferencie vtlačila aj pečať samotným mierovým rokovaniam. A to nielen tým vo Versailles, ale aj ostatným, na parížskych predmestiach. Už podmienky prímeria boli Nemecku i ostatným porazeným krajinám predložené ultimatívne. Mohli sa k nim síce vyjadriť, ale ich pripomienky neboli akceptované. Podobný scenár mala mať aj celá mierová konferencia.
Bola to vlastne iba konferencia víťazov medzi sebou. Porazené krajiny dostali už hotové podmienky s tým, že ich úlohou v celom procese je predniesť nejaký prejav a napokon navrhnutú mierovú zmluvu bezpodmienečne podpísať. Po takej krutej vojne, akou bola 1. svetová vojna, sa napokon ani nijaký iný scenár nedal čakať.
Viac o poslednom roku vojny sa dočítate v stále dostupnom vydaní HR 06/2018
Porazené krajiny sa síce odvolávali na prezidenta Wilsona a jeho štrnásť bodov, ale tie už v čase mierovej konferencie neboli aktuálne. Treba povedať, že keď sa Nemci dožadovali sebaurčovacieho práva a „spravodlivého mieru“, pozabudli na taký detail, ako bol Brestlitovský mier z marca 1918, ktorý bol úplne v réžii Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Bol to mier nadiktovaný sovietskemu Rusku s neobyčajnou aroganciou. Bol to víťazný mier na nemecký spôsob.
Základné princípy včlenené do mierových zmlúv boli vlastne medzi víťazmi dohodnuté už pred začatím konferencie. Predstavy obyvateľov Európy, ale aj veľkej časti tlače nezodpovedali tomu, čo sa v skutočnosti na parížskych predmestiach, ale aj v parížskych kanceláriách robilo. Tu sa iba dolaďovali detaily. Základné rozhodnutia sa urobili už počas vojny, alebo krátko po jej skončení.
Čas medzi Compiègne a Versailles nebol dlhý. Boli to dva mesiace. Čas medzi Versailles a Compiègne č. 2 nebol tiež veľmi dlhý. Bolo to iba niečo viac ako dvadsať rokov. Na tom istom mieste a v tom istom vlakovom vozni podpísalo 22. júna 1940 porazené Francúzsko prímerie s víťazným Nemeckom. Miesto vybral sám Hitler.
Vlakový vozeň, ktorý už bol v múzeu, kázal Hitler dopraviť do Compiègne na to isté miesto, kde bol v novembri 1918. A Hitler si dokonca aj posedel na stoličke, na ktorej sedel voľakedy maršal Foch. Na stoličke vedľa Focha sedel v roku 1918 jeho pobočník, mladý divízny generál Maxime Weygand. Bol to muž, ktorý čítal nemeckej delegácii podmienky prímeria.
Roku 1940 sa do železničného vozňa v Compiègne vrátil, aj keď iba virtuálne. Vtedy bol už mužom maršala Petaina. Bol jeho ministrom obrany a presadzoval podpísanie prímeria s nacistickým Nemeckom. Sám sa však podpisovania nezúčastnil, poslal tam generála Charlesa Huntzigera.
O tom, aké budú osudy železničného vozňa z Compiègne, na jeseň 1918 nikto netušil. Vtedy sa skončila jedna „veľká vojna“. A mnohí dúfali, že už ďalšia nebude. Ľudia chceli trvalý mier. Tí, čo vojnu vyhrali, verili, že tvrdé potrestanie protivníka môže ďalšej vojne zabrániť. Boli naivní? Tí, ktorí tvrdé podmienky museli prijať, už pri podpisovaní prímeria zrejme mysleli na odplatu.
