Deklarácia Slovenského národa z 30. októbra 1918, bežne nazývaná Martinskou deklaráciou, je dokument, o ktorom sa veľa píše a aj diskutuje. Vyjadrujú sa k nemu nielen historici, ale aj politici či novinári. V Slovenskej republike je 30. október pamätným dňom, sú aj návrhy, že by to mal byť štátny sviatok. Parlament napokon schválil návrh, podľa ktorého deň prijatia Deklarácie nebude síce štátnym sviatkom každoročne, ale aspoň raz za sto rokov. V bežnej pamäti Slovákov je to dokument, ktorým sa slovenský národ prihlásil k spoločnému česko-slovenskému štátu.
Martinská deklarácia je všeobecne známa. Bola niekoľkokrát publikovaná v podobe, v akej ju uverejnili Národné noviny 31. októbra 1918. Historický dokument však je nevyhnutné čítať „historicky“, teda je potrebné ho zaradiť do doby, v ktorej vznikol. Je nevyhnutné pochopiť všetky súvislosti, ktoré ho sprevádzali v dobe jeho vzniku. V tomto ohľade má naše poznanie a, žiaľ, aj poznanie niektorých historikov, medzery.
Domáca politická pasivita alebo vyčkávanie?
Aký proces teda viedol k tomu, že Martinská deklarácia bola na konci 1. svetovej vojny prijatá? Po vypuknutí konfliktu vedenie Slovenskej národnej strany vyhlásilo politickú pasivitu po dobu trvania vojny. Toto vyhlásenie dalo predstaviteľom slovenského politického tábora zámienku na to, aby nedávali nijaké verejné politické vyhlásenia.
Využili to hlavne koncom mája 1917, keď uhorská vláda požadovala od slovenských predstaviteľov, aby verejne odmietli vyhlásenie českých poslancov na novozvolanej Ríšskej rade vo Viedni, v ktorom sa požadovalo spojenie českých krajín a Slovenska do jedného celku.
Inak, samozrejme, Národné noviny a aj iná slovenská tlač vychádzali aj počas vojny a nedalo sa celkom vyhnúť tomu, aby sa tam neobjavil nijaký politický názor. Hlavná idea, ktorá sa systematicky objavovala v slovenskej tlači a aj vo verejných prejavoch od začiatku vojny, bola požiadavka rovnoprávnosti Slovákov s ostatnými národmi v krajine. Pod tými ostatnými sa, samozrejme, mysleli Maďari. „Ak spolu bojujeme za svojho kráľa a svoju vlasť vo vojne , potom musíme mať aj rovnaké práva národnostné.“ Všetky slovenské prejavy teda boli orientované na Uhorsko.
Kdesi v hlavách slovenských predstaviteľov však pretrvávali predstavy pochádzajúce ešte z poslednej tretiny 19. storočia: Slováci môžu dosiahnuť svoje národné práva, vrátane v Memorande národa slovenského z roku 1861 deklarovanej slovenskej autonómie v Uhorsku, iba pri zmene medzinárodnej situácie.
Takú zmenu však mohla spôsobiť iba európska vojna, v ktorej bude zaangažované aj Rusko, na ktoré sa hlavne vedenie Slovenskej národnej strany v Turčianskom Sv. Martine spoliehalo ako na ochrancu Slovanov. Od konca 19. storočia v slovenskom politickom a kultúrnom živote hrala úlohu aj spolupráca s českým národom, ktorý mal v Predlitavsku ďaleko priaznivejšie podmienky rozvoja ako Slováci v Uhorsku. Táto spolupráca dostala od roku 1908 aj svoje inštitucionálne zázemie v pravidelných česko-slovenských stretnutiach v Luhačoviciach.
V Luhačoviciach sa hovorilo o kultúre, školstve, o vzájomnosti. Aj to bola v širšom slova zmysle politika. Ale nejaký politický program spojenia českých krajín a Slovenska bol v tomto čase natoľko nereálny, že sa o ňom na týchto stretnutiach nediskutovalo, aj keď sa uhorská vláda toho obávala a posielala do Luhačovíc svojich špehov. Na začiatku vojny sa preto medzi slovenskými politikmi nijaký program spojenia českých krajín a Slovenska neobjavil.
Slávnostné vyhotovenie Deklarácie slovenského národa
Zahraničná akcia
Spomínaný politický program sa však objavil v zahraničí, a to hneď na začiatku vojny. Ak si odmyslíme epizódu s prijatím Čechov a Slovákov ruským cárom, ktorá nemala nijaké konkrétne výsledky, v októbri 1914 v holandskom Rotterdame sa stretol Tomáš Garrigue Masaryk s britským historikom a novinárom Robertom Williamom Setonom-Watsonom a z tohto stretnutia urobil Seton-Watson memorandum pre britskú vládu.
Memorandum bolo vlastne plánom na vytvorenie česko-slovenského štátu. To bol začiatok česko-slovenského odboja proti Rakúsko-Uhorsku, teda boja za štátnu samostatnosť deklarovaného československého národa, ktorý si tak mal utvoriť národný štát. V prvých rokoch vojny predstavitelia Dohody taký plán odmietli. Nemali záujem rozbiť Rakúsko-Uhorsko. Jedným z argumentov, ktorým musel Masaryk a jeho spolupracovníci čeliť, bola otázka: Koho vlastne reprezentujete? Sú za vaším plánom aj ľudia doma?
Pre zahraničný odboj bolo preto nevyhnutné nadviazať a udržiavať kontakty s politikmi doma – v českých krajinách, ale aj na Slovensku. Na tento účel vznikla organizácia česká Maffia. Kontakty s českými predstaviteľmi fungovali pomerne dobre, styky so Slovákmi boli komplikovanejšie, ale postupne sa aj tu vybudovala informačná sieť.
Informácie o postupe a úspechoch zahraničného odboja prenikali k slovenským predstaviteľom troma kanálmi: jednak cez Maffiu a následne cez informovaných českých ľudí, potom cez krajanov v zahraničí, hlavne krajanov v USA, a potom prostredníctvom Viedne, kde na vojenskom cenzorskom úrade pôsobili Milan Hodža, Ivan Dérer a ďalší. Vo Viedni sa táto skupina mala možnosť stretávať s českými politikmi bez kontroly uhorských úradov.
Tak sa postupne, okľukami a iste aj s oneskorením dozvedali slovenskí predstavitelia, zriedka však aj bežný slovenský človek, o tom, ako sa v zahraničí pripravuje plán na česko-slovenský štát. Slovenskí vojaci na frontoch 1. svetovej vojny bojovali za svojho kráľa a za svoju uhorskú vlasť. Krajania v zahraničí, legionári a predstavitelia odboja v zahraničí, ale aj domáci politici však začali počítať aj s alternatívou odchodu z Uhorska. Záviselo to však od výsledku vojny.
Budova Tatrabanky v Martine od architekta Milana Michala Harminca. Miesto prijatia deklarácie
Kedy sa vyslovia Slováci?
Zlomovou udalosťou bola deklarácia českých poslancov na predlitavskom parlamente. Požiadavka, aby sa české krajiny a Slovensko spojili do jedného celku, aj keď to malo byť v rámci habsburskej monarchie – to bola skutočná bomba, ktorá explodovala. Rozruch spôsobila najmä v Budapešti.
Odtrhnutie slovenských oblastí od Uhorska – to bola pre maďarských politikov taká nehorázna požiadavka, že sa pretriasala v tlači a maďarskí politici žiadali predstaviteľov Slovenskej národnej strany, aby sa od toho vyhlásenia dištancovali. Vedenie strany to odmietlo urobiť s vysvetlením, že počas vojny vyhlásili politickú pasivitu a neprijali ani pozvanie premiéra Istvána Tiszu na audienciu.
Dôležité bolo, že vedomosť o možnosti spojenia sa s českými krajinami bola takto zverejnená a všetci, ktorí sledovali vojnové udalosti, nemohli o tom nevedieť. Lavína udalostí sa spustila už od začiatku roka 1918, hoci vtedy ešte nikto netušil, že je to posledný rok vojny. Nemecko a Rakúsko-Uhorsko brestlitovským mierom dosiahli víťazstvo na východnom fronte a chystali jarnú ofenzívu na západnom fronte (viac v HR 06/2018).
Bolo tu stále nebezpečenstvo, že sa Centrálnym veľmociam podarí dosiahnuť ak nie víťazstvo, tak aspoň kompromisný mier s Dohodou. A to by bol koniec českých a slovenských nádejí. Jarná ofenzíva však zlyhala. Dohodové veľmoci postupne začali uznávať zahraničný odboj – Československú národnú radu za spojeneckú krajinu a československé vojsko za vojsko spojenecké.
V tejto chvíli Československá národná rada veľmi naliehavo potrebovala, aby zo strany Slovákov dostala oficiálnu podporu. Vyjadrenie, že Slováci chcú odísť z Uhorska a spojiť sa s Čechmi do jedného samostatného štátu. Bez toho vyjadrenia by celá akcia mohla vyzerať ako česká agresia.
Národná rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.
Z textu Deklarácie
V tom zmysle sa maďarskí politici usilovali cez svoje kanály pôsobiť v krajinách Dohody. Bolo veľmi potrebné, aby taká deklarácia zo strany slovenských predstaviteľov prišla. Masaryk a Štefánik na také vyjadrenie čakali. Na Slovensko prichádzali žiadosti z českej strany, aby sa Slováci ozvali. Vedenie Slovenskej národnej strany (SNS) v Turčianskom Sv. Martine však vyčkávalo, váhalo.
Verejné osvedčenie znamenalo porušenie vyhlásenia o politickej pasivite. Mohlo to mať ťažké následky. V tom čase to bola v Uhorsku stále vlastizrada a zatiaľ čo v predlitavskej časti monarchie sa v tom čase pomery liberalizovali, uhorská vláda režim ešte pritvrdila. Dilemu, v ktorej sa Matúš Dula a vedenie SNS ocitli, možno pochopiť. Potreba dať na vedomie, že Slováci sú za spojenie s Čechmi, však bola naliehavá. V tom zmysle musíme chápať aj Šrobárovu prvomájovú deklaráciu v Liptovskom Sv. Mikuláši.
Deklaranti počas slávnosti konanej pri príležitosti 10. výročia Deklarácie vo dvorane Tatrabanky v Martine 30. 10. 1928. Zdroj: Slovenská národná knižnica - literárny archív
Čakanie na deň D
Matúš Dula napokon zvolal 24. mája do Turčianskeho Sv. Martina tajnú poradu slovenských predstaviteľov. Zúčastnených 25 popredných osobností slovenského politického života tu rozhodlo o tom, že slovenský politický program sa zásadne mení. Slováci sa rozišli s Uhorskom a sú za spojenie Slovenska s českými krajinami. Stále však chýbalo verejné osvedčenie, verejné potvrdenie toho programu, ktorý nutne potrebovala Československá národná rada v Paríži.
V pracovni Matúša Dulu sa množili listy, slovenská tlač rôznych smerov, od ľudového až po sociálnych demokratov, vyzývala k aktivite. Veľa týchto listov a článkov bolo podnietených práve potrebou poslať do zahraničia signál, že Slováci podporujú Masarykovu akciu. V lete prišiel do Turčianskeho Sv. Martina predseda Českoslovanskej jednoty Josef Rotnágl a napokon sa v polovici októbra odobral do Prahy M. Dula.
V Prahe už boli prípravy na vyhlásenie česko-slovenského štátu v plnom prúde. Všeobecne sa z taktických dôvodov dohodol deň „D“. Malo sa to stať vtedy, keď Rakúsko-Uhorsko kapituluje. O tomto vedeli Hodža aj Šrobár a je pravdepodobné, že v tom zmysle v Prahe informovali aj Dulu.
Udalosti sa od polovice roka 1918 valili rýchlym tempom. Aj Matúš Dula si uvedomil, že nie je možné viac vyčkávať a treba vyslať do zahraničia signál, že Slováci podporujú spojenie s Čechmi. Za tým účelom požiadal Dula o povolenie konať „výborovú schôdzku Slovenskej národnej strany v Turčianskom Sv. Martine“. Na prekvapenie mnohých tento súhlas strana dostala a plánovaná schôdzka sa uskutočnila. Tak sa 30. októbra 1918 začali schádzať do Turčianskeho Sv. Martina slovenskí predstavitelia zo všetkých kútov Slovenska.
Predseda SNS a zvolávateľ deklaračného zhromaždenia Matúš Dula
„Národná rada vyhlasuje“
Priebeh prvej predporady, ktorá sa konala ešte večer 29. októbra, tajnej predporady dopoludnia 30. októbra a napokon verejného zhromaždenia popoludní 30. októbra sú pomerne dobre známe, aj keď hektika doby spôsobila, že nie o všetkom, o čom sa rokovalo, je urobený zápis. Zo samotného zhromaždenia sú dokonca záznamy dva, ktoré niekedy nie sú v súlade. Podstatné však je, že napokon bol, po malých úpravách, prijatý návrh, ktorý vypracoval Samuel Zoch.
Najzložitejším problémom bolo vyjadriť v rezolúcii, že predstavitelia Slovákov sú za spojenie s Čechmi, teda dať do deklarácie jasné podporné stanovisko zahraničnej Československej národnej rade. To bol hlavný účel celého zhromaždenia. To bola príčina, prečo v deklarácii čítame: „Národná rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa, bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“
Následne v prvej požiadavke Deklarácie čítame: „Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetev.“
Aj v literatúre, ktorá sa tvári odborne, stretneme sa s počudovaním, ako mohli deklaranti prijať (a dokonca s nadšením a oduševnením) formuláciu o tom, že Slováci sú súčasťou česko-slovenského národa. Ak si uvedomíme, prečo sa zhromaždenie do Turčianskeho Sv. Martina zvolalo, že tu bola požiadavka podporiť úsilie o vytvorenie česko-slovenského štátu, o ktorý usilovala Československá národná rada, potom je táto formulácia samozrejmá.
V nej sa skrýva fakt, ktorý sa deklaranti ešte verejne neodvážili vysloviť, teda že odchádzajú z Uhorska. Na druhej strane je tam formulácia o spojení slovenskej vetvy česko-slovenského národa so všetkým, čo vykonal český národ, jednoznačná a tak jej mali a mohli porozumieť aj v zahraničí.
Ak sa zastavíme na ukončení odpoludňajšieho verejného zhromaždenia, potom je jasné, čo sa v tejto chvíli stalo: predstavitelia Slovákov nijaký štát nevyhlásili. Jednoducho urobili to, čo bolo potrebné: prihlásili sa k myšlienke česko-slovenskej štátnej jednoty a podporili zápas o samostatný česko-slovenský štát.
Milan Hodža ako prvý priniesol na martinské zhromaždenie informáciu o udalostiach v Prahe z 28. októbra 1918
Milan Hodža a úprava Deklarácie
Večer 30. októbra, keď sa už väčšia časť deklarantov odobrala do svojich domovov, dorazil do Turčianskeho Sv. Martina Milan Hodža. Nemožno brať vážne konštatovanie, ktoré sa objavuje aj v odbornej literatúre, že Hodža 30. októbra ešte nevedel, čo sa udialo v Prahe. Hodža pricestoval do Turčianskeho Sv. Martina z Viedne, cez Budapešť. Homo politicus, akým Hodža nesporne bol, bol nepochybne oboznámený s tým, čo vtedy prinášalo najrozšírenejšie médium: tlač.
V prvom rade Hodža vedel, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Gyula Andrássy prijal 27. októbra nótu prezidenta USA Wilsona, čo znamenalo kapituláciu Rakúsko-Uhorska. A to súčasne znamenalo, že nastal očakávaný deň „D“. V Uhorsku síce platilo embargo na českú tlač, ale rakúska i maďarská tlač o udalostiach v Prahe obšírne informovala.
Slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného česko-slovenského národa. Na všetkých kultúrnych bojoch, ktoré viedol český národ a ktoré ho urobili známym na celom svete, mala účasť i slovenská vetev.
Z textu Deklarácie
Neue Freie Presse 29. októbra venovali mimoriadne veľa priestoru udalostiam v Prahe. Veľký článok niesol titul: Prevzatie správy v Prahe českou Národnou radou. Je tam podrobný popis všetkého, čo sa v Prahe udialo 28. októbra. Okrem iného informovali noviny o návšteve predstaviteľov Národného výboru na pražskom miestodržiteľstve s tým, že Národný výbor preberá do svojich rúk správu krajiny a že „je nevyhnutné, aby celá likvidácia a odovzdanie všetkých záležitostí novému česko-slovenskému štátu prebehlo podľa možnosti rýchlo a pri zachovaní pokoja a poriadku“.
Rovnako aj maďarská tlač informovala o tom, čo sa udialo v Prahe. Nebolo to na prvých stranách, lebo v Budapešti prebiehali masové nepokoje – a to bolo pre maďarských čitateľov najdôležitejšie. Ale na ďalších stranách sa stretneme s podrobným popisom udalostí v Prahe.
Pester Lloyd písal 30. októbra o tom, že 29. október bol na počesť prevzatia štátnych úradov Národným výborom vyhlásený za štátny sviatok. V článku sa píše: „Prevzatie vládnej moci Národným, výborom prebehlo v úplnom pokoji a pri zachovaní poriadku. Od dnes patria všetky správne, vojenské, finančné a dopravné úrady v Prahe Národnému výboru.“
Pester Lloyd tiež informoval, že nemecký generálny konzul v Prahe Gebsattel navštívil predsedu Národného výboru a blahoželal k vyhláseniu samostatného česko-slovenského štátu. Zároveň vyslovil želanie, že „medzi česko-slovenským štátom a Nemeckou ríšou budú dobré susedské vzťahy“. Dočítame sa tam niečo aj o prítomnosti a činnosti Vavra Šrobára v Prahe. Toto všetko Hodža vedel a informoval tých, ktorí ešte v Turčianskom Sv. Martine ostali.
Z hľadiska tejto novej skutočnosti, teda že česko-slovenský štát už existuje a preberá vládu do svojich rúk, bolo potrebné pôvodne prijatú deklaráciu upraviť, pretože už nezodpovedala vtedajšiemu stavu vecí. Doplnil sa predovšetkým bod 2: „ Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novovytvoreným medzinárodným položením, ktoré dňa 18. októbra formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.“ V bode 3 sa vypustila požiadavka, že Slováci požadujú svoje zastúpenie na medzinárodnej mierovej konferencii.
Musíme sa, samozrejme, pýtať: Aký zmysel mali tieto úpravy, ak nikto nevedel o vyhlásení česko-slovenského štátu? Poukazom na kapituláciu Rakúsko-Uhorska Deklarácia s uspokojením konštatovala, že Rakúsko-Uhorsko uznalo požiadavku Wilsona, že o osude Rakúsko-Uhorska budú rozhodovať jeho národy samotne. Zmenené medzinárodné položenie teda znamenalo, že Deklarácia akceptuje vznik česko-slovenského štátu, ktorý bol vyhlásený v dôsledku rakúsko-uhorskej kapitulácie.
A vypustenie požiadavky samostatnej slovenskej účasti na mierovej konferencii, samozrejme, znamenalo, že Slováci budú na mierovej konferencii zastúpení už existujúcim štátom a samostatné zastúpenie by znamenalo nedôveru voči novovzniknutému štátu.
Musíme teda konštatovať, že večer po príchode Hodžu do Turčianskeho Sv. Martina sa tam prítomní slovenskí predstavitelia dozvedeli o vzniku česko-slovenského štátu a upravili v dôsledku toho text Deklarácie. V tejto zmenenej podobe bola Martinská deklarácia publikovaná nasledujúci deň v Národných novinách a vytlačili sa aj samostatné letáky s jej textom. V tom zmysle bola teda Deklarácia slovenského národa prihlásením sa k štátu, ktorý bol vyhlásený v Prahe 28. októbra. V nijakom prípade to nebolo druhé, samostatné vyhlásenie česko-slovenského štátu.
Pre tento česko-slovenský národ žiadame i my neobmedzené samourčovacie právo na základe úplnej neodvislosti. Na základe tejto zásady prejavujeme svoj súhlas s tým novovytvoreným medzinárodným položením, ktoré dňa 18. októbra formuloval predseda Wilson a ktoré dňa 27. októbra uznal rakúsko-uhorský minister zahraničia.
Z textu Deklarácie
Deklarácia slovenského národa vznikla z určitých potrieb a za určitých konkrétnych historických súvislostí. Je to významný dokument, ktorý patrí k základným dokumentom vzniku česko-slovenského štátu. Nemožno z nej však robiť to, čím de facto nebola. Nebola, ako sa niekde tvrdí, historicky samostatným štátnym aktom, teda aktom, ktorý je úplne samostatný, bez súvislosti s 28. októbrom.
To však neznižuje jej historickú hodnotu. Martinská deklarácia patrí medzi základné dokumenty moderných slovenských dejín. Mimoriadne ocenenie si nepochybne zaslúži slovenská reprezentácia, v ktorej rukách bol na jeseň 1918 osud Slovákov. Objavujú sa názory podceňujúce vtedajšiu slovenskú reprezentáciu.
Hovorí a píše sa o tom, čo vtedy ľudia vedeli a nevedeli, sú snahy odmietať ich postoje, váhanie a pod. Je potrebné povedať, že po analýze celého obdobia a zákulisia vtedajšej politiky musíme konštatovať, že slovenská politická reprezentácia sa na jeseň 1918 rozhodovala a rozhodla optimálne, bola na výške úlohy, ktorú mala splniť a splnila ju so cťou.
Viac o vzniku Československa sa dočítate v stále dostupnej HR 10/2018
