Vytúžený mier zvaný Vestfálsky

Občas ju označujú za prvý globálny konflikt. Tridsaťročná vojna priniesla utrpenie, ktoré bolo také veľké, že sa jej dlhé storočia pred ňou ani po nej nič nevyrovnalo.

Presne pred 370 rokmi sa ale začala po celej Európe šíriť dobrá správa a v chrámoch sa z vďaky slúžilo slávnostné Te Deum. Práve 24. októbra 1648 v nemeckých mestách Münster a Osnabrück prijali a podpísali zástupcovia európskych mocností vytúžený mier, známy ako Vestfálsky.

Správa o defenestrácii v Prahe obletela v roku 1618 celý svet (wikipedia.org)

Kto, proti komu a za čo bojoval?

Na prvý pohľad boli v pozadí vleklého konfliktu spory medzi katolíkmi a protestantmi či otvorená náboženská nenávisť medzi nimi. Obe strany akoby zastupovali aj jednotlivé európske krajiny – kým v prvom prípade to bola tzv. Katolícka liga na čele s Habsburgovcami a im podliehajúcim Rakúskom, Bavorskom a ďalšími juhonemeckými krajinami, no tiež silným Španielskom, proti nej stála koalícia predovšetkým severonemeckých protestantských krajín, Dánsko, Anglicko, holandské provincie a stále silnejúce Švédsko, ktoré práve táto vojna vyniesla do pozície novej európskej veľmoci.

Príčinou vleklej vojny však nebol iba náboženský fanatizmus, ale aj celkom prozaický pragmatizmus, túžba po moci a po peniazoch. Prečo by sa inak katolícke Francúzsko, ktoré zmasakrovalo vlastných protestantov, t. j. hugenotov počas Bartolomejskej noci, postavilo proti katolíckym Habsburgovcom a spojilo sa preto i s protestantskými krajinami?

Už viac tomu začneme rozumieť, keď si uvedomíme, že zahraničnú politiku Francúzskeho kráľovstva vtedy viedol lišiacky a bezohľadný kardinál Richelieu. Vojna sa pritom začala celkom nenápadne – Pražskou defenestráciou v roku 1618, českým stavovským povstaním a bitkou na Bielej hore o dva roky neskôr. Lokálny konflikt českých pánov proti cisárovi Ferdinandovi II. však nakoniec zatiahol do vojny takmer celý kontinent.

Kráľ Gustav II. Adolf v bitke pri Breitenfelde (wikipedia.org)

Koniec z úplného vyčerpania

Vleklý konflikt vstúpil aj do oblastí, ktoré s ním na prvý pohľad nemali nič spoločné. Významným vedľajším bojiskom tridsaťročnej vojny boli dve protihabsburské povstania Štefana Bočkaja a Gabriela Betlena v Uhorsku. Z dovtedajšej európskej periférie sa prihrnulo do vojny s prekvapivou razanciou aj Švédsko, ktoré viedol mimoriadne schopný vojvodca a kráľ Gustáv II. Adolf. Niektoré boje sa preniesli dokonca až na severoamerický kontinent. Napriek tomu na konci každej vojenskej kampane sa pomer síl opäť vrátil k mocenskému patu. Po dlhých tridsiatich rokoch sa k nemu pridalo aj absolútne ekonomické a morálne vyčerpanie každej z bojujúcich strán. Vojna strašným spôsobom postihovala najmä civilné obyvateľstvo. To bolo terorizované neustálymi nájazdmi, obliehaním a plienením, rekvirovaním potravín a násilnosťami najrôznejšieho druhu. Aby toho nebolo málo, hladných a oslabených ľudí pravidelne kosili morové epidémie. Na konci 40 rokov 17. storočia boli preto niektoré oblasti v Čechách či v nemeckých krajinách takmer ľudoprázdne.

Súdobá kresba s názvom "Vešanie" od Jacquesa Callota ilustruje útrapy obyvateľstva, 1632 (wikipedia.org)

Zbytočná vojna v mene Božom

Prvé nesmelé pokusy o rokovania sa konali ešte v roku 1641 v Hamburgu, neúspešne. Znepriatelené strany však rokovali viac než vlažne. Stále kalkulovali so zmenou pomerov na bojiskách a teda s eventuálne lepšou vyjednávacou pozíciou. Mnoho času ubehlo, kým sa napokon dohodli, že sa stretnú vo vestfálskych mestách Münster a Osnabrück. Aj preto neskorší mier vstúpil do dejín ako Vestfálsky.

Potom, čo sa v roku 1644 zástupcovia všetkých znepriatelených strán vôbec stretli, dlhých 6 mesiacov trvali vyjednávania o zasadacom poriadku. Miera vzájomnej nevraživosti bola taká veľká, že si dali záležať na každej ceremónii či symbolike. Až potom mohli začať rokovania, ktoré sa natiahli až do roku 1648. Počas nich sa neustále bojovalo a drancovalo.

Výsledná dohoda napokon uznala stav vecí z roku 1624 a zaviedla status quo vo veciach náboženskej slobody. Len ako tretie náboženstvo bol uznaný kalvinizmus. Všetkými bola zároveň prijatá zásada „cuius regio, eius religio“, teda „koho kráľovstvo, toho náboženstvo“. Inými slovami, tam kde stále vládli katolícki panovníci, sa postavenie rímskej cirkvi ešte upevnilo a opačne. V rozdelení Európy na katolícku a protestantskú časť sa nič zásadné nezmenilo.

Autorka jednej z dnes už klasických prác o tridsaťročnej vojne Cecily V. Wedgwoodová preto tento konflikt označila za „morálne škodlivý“, „nezmyselný“ a „vo svojich dôsledkoch zbytočný“. A hoci je to možné povedať v zásade o každej vojne, v prípade tohto vleklého konfliktu to platilo ešte viac.

Oslava podpísania mieru v Münster, obraz Bartholomea van der Helsta (wikipedia.org)

Vestfálsky systém a opatrná cesta k rozumu

Zmenili sa ale mocenské pomery na starom kontinente. O svoje dominantné postavenie predovšetkým v rímsko-nemeckej ríši prišli Habsburgovci, naopak výrazne narástla moc Francúzska a Švédska. Mier však zaviedol celkom nový poriadok do medzinárodných vzťahov a diplomacie. Vznikli pojmy ako štátna suverenita a legitimita vzájomných hraníc, čo viedlo k vzniku medzinárodného systému zloženého so samostatných subjektov s vlastnou vnútornou suverenitou aj v takých otázkach, akou bola náboženská sloboda. Navyše, nebolo možné sa už riadiť Božím zákonom, pretože práve jeho výklad a „obrana“ Európu rozdeľovali a v konečnom dôsledku devastovali. Holandský učenec Hugo Grotius preto prišiel s termínom prirodzeného práva, vychádzajúceho zo schopnosti dedukcie ľudského rozumu, ale aj zmyslu pre kompromis. Zrodila sa tak nová Európa zvrchovaných štátov, ktoré sa navzájom dokážu rešpektovať.

Vestfálsky systém rozhlodala postupne až priemyselná revolúcia v 19. storočí, silnejúci globálny obchod a napokon svetová vojna, ktorá poukázala na potrebu nadnárodných hráčov v medzinárodnej politike.

Viac o tridsaťročnej vojne sa viac dočítate v stále dostupnej HR 2/2014.