Československé légie, ako sa neskoršie nazývali vojenské oddiely, zložené z českých a slovenských vojakov, boli mimoriadne dôležitou súčasťou zahraničného odboja počas 1. svetovej vojny, ktorého snahou bolo vytvorenie samostatného štátu Čechov a Slovákov. Ako neskoršie povedal Masaryk, hlavná osobnosť zahraničného odboja, bez legionárov by nebolo Československa.
Najpočetnejšie československé légie sa vytvorili v Rusku. Pred vypuknutím 1. svetovej vojny tu žilo niekoľko desaťtisíc Čechov a Slovákov. Tí dali základ dobrovoľníckej jednotke, ktorá by v rámci ruskej armády bojovala proti Rakúsko-Uhorsku. Išlo o takticky dôležitý krok, pretože mnoho Čechov a Slovákov, ktorí žili v Rusku, bolo občanmi Rakúsko-Uhorska, teda nepriateľského štátu, a po vypuknutí vojny im hrozila deportácia na Sibír.
Zároveň by sa vytvorením takejto jednotky docielilo, že Česi a Slováci, ktorí chceli bojovať na strane Ruska, by neboli rozptýlení po ruských jednotkách. Dňa 28. septembra 1914 tak slávnostnou prísahou vznikla Česká družina. Tento dátum bol neskôr oslavovaný ako deň vzniku československého vojska. Aj keď tento útvar mal názov „česká“, od začiatku bol zamýšľaný ako československý, o čom svedčí jeho zástava so symbolom, v ktorom sa nachádzal aj slovenský znak.
Československé vojenské oddiely v rokoch 1914 – 1915 plnili najmä výzvedné úlohy a v tyle nepriateľa sa snažili získať prebehlíkov z radov českých a slovenských vojakov rakúsko-uhorskej armády. V máji 1915 však ruská vláda zamietla návrh na vytvorenie samostatnej československej jednotky. Začiatkom roka 1916 sa Česká družina premenovala na Československý strelecký pluk a v máji na Československú streleckú brigádu. Táto jednotka však stále nebola samostatnou jednotkou, odčlenenou od ruskej armády.
Známky vydané vojenskou poštou československých légií v Rusku (shutterstock.com)
1917 – československá premiéra
Účasťou v 1. svetovej vojne sa sociálne a ekonomicky zaostalé Rusko dostalo do zložitej situácie. Spočiatku síce proti Rakúsko-Uhorsku dosahovalo vojenské úspechy, ale čoskoro mu Nemecko zasadilo ťažké rany a posledná veľká Brusilovova ofenzíva, ktorú Rusi podnikli v lete roku 1916, znamenala len čiastočný úspech. V Rusku navyše rástla všeobecná nespokojnosť.
Jej výsledkom bol dramatický rok 1917, poznačený najskôr detronizáciou cára Mikuláša II. v marci 1917. Jeho brat Michail, o ktorom sa uvažovalo, že by po ňom prevzal vládu, sa neodvážil prevziať trón. Krajinu začala spravovať Dočasná vláda na čele s Georgijom Ľvovom, ktorého neskôr vystriedal Alexander Kerenskij. Práve počas Kerenského vlády sa Rusi začiatkom leta 1917 pokúsili o novú ofenzívu proti nemeckým a rakúsko-uhorským vojskám v oblasti Haliče.
Súčasťou tejto tzv. Kerenského ofenzívy bola aj bitka pri Zborove zo začiatku júla, v ktorej sa mimoriadne vyznamenali československí vojaci. Kerenskij, ktorý pôvodne nejavil záujem o riešenie ich postavenia, následne povolil formovanie samostatného československého vojska. Československá strelecká brigáda sa zmenila na divíziu, ku ktorej čoskoro pribudla aj druhá divízia a počet československých vojakov sa priblížil k číslu 40-tisíc.
Vytvorenie samostatného československého vojska by nebolo možné bez aktivít predovšetkým dvoch predstaviteľov odboja – T. G. Masaryka a M. R. Štefánika. Masaryk sa v období od mája 1917 do marca 1918 nachádzal v Rusku, kde sa snažil budovať československé jednotky, schádzal sa s vojakmi a rokoval s ruskými politikmi.
Štefánik odcestoval do Ruska už skôr, v lete 1916. Stretol sa s náčelníkom generálneho štábu ruskej armády a aj s cárom. V prvej polovici roku 1917 sa Štefánik opäť nachádzal v Rusku a prispel k organizovaniu a formovaniu československých vojenských oddielov. Partnerstvo Masaryka a Štefánika symbolizovalo spoločný odboj Čechov a Slovákov s rovnakým cieľom.
Štefánik pritom sám zastával prísne čechoslovakistické stanovisko. Na schôdzi v New Yorku v lete 1917, kam pricestoval z ruskej misie, hovoril striedavo po slovensky a po česky, pričom predniesol aj svoju obľúbenú formulku na podporu československej jednoty: „Nesmieme sa deliť ani na Čechov, ani na Slovákov, ale máme mať pred očami jedine to, akoby Česi boli Slováci na Morave a v Čechách bývajúci a Slováci na Slovensku bývajúci Česi.“
Keď na prelome rokov 1917/1918 písal americkým Čechom a Slovákom, obracal sa na nich ako na „členov československého národa“. Štefánik rovnako vojenským rozkazom určil, že úradným jazykom československých légií v Rusku má byť čeština. Zdôvodnil to pragmaticky – vojsko nemôže mať desať úradných rečí. Aj slovenskí vojaci sa podľa tohto Štefánikovho rozkazu museli hlásiť „zde“ namiesto „tu“.
Kerenského ofenzíva sa rovnako ako tie predošlé nakoniec skončila fiaskom, nasledovali ju všeobecná demoralizácia a rozpad ruských vojsk. To už sa ale vývoj v Rusku uberal k novembrovým udalostiam roka 1917 a k občianskej vojne.
Legionársky odznak z čiapky uniformy (shutterstock.com)
Neutralita – áno či nie?
Keď sa v novembri 1917 a v ďalších mesiacoch v Rusku dostali k moci Lenin a jeho dobre organizovaná boľševická strana, československé vojenské jednotky v rozsiahlom ruskom zázemí predstavovali prakticky jedinú organizovanú silu, a to značnej vojenskej hodnoty.
Po brest-litovskom mieri v marci 1918, pri ktorom Leninovo Rusko prijalo potupné, prakticky kapitulačné podmienky, však pobyt československých legionárov v Rusku nemal ďalší zmysel. Navyše, československí legionári sa k boľševickej revolúcii nepripojili, a to z dvoch hlavných dôvodov. Poškodili by, či dokonca znemožnili oslobodzovacie snahy Čechoslovákov a legionári, aj keď z veľkej väčšiny boli pôvodom robotníci a roľníci, boli ľavicovo orientovaní a súhlasili s postojmi niektorých ich ruských kolegov, odmietali násilné metódy boľševikov.
Poslúchli tak T. G. Masaryka, ktorý v otázke boľševickej revolúcie vyhlásil neutralitu. Neskorší prvý predseda československej vlády a vedúca osobnosť domáceho odboja Karel Kramář Masarykovi vyčítal, že nevyužil prítomnú vojenskú silu československých légií na potlačenie boľševickej revolúcie, a nezbavil tak svet nebezpečenstva komunizmu.
Naopak, komunistickí politici, publicisti a historici Masarykovi vyčítali, že sa s légiami nepostavil na stranu Leninovej revolúcie a z novovzniknutého Československa urobil „buržoázny“ a „imperialistický“ štát.
Aké boli Masarykove dôvody na vyhlásenie neutrality? Jeho prvoradým cieľom bolo vytvorenie samostatného československého štátu. To bolo možné uskutočniť iba porážkou Rakúsko-Uhorska vo vojne, teda mocnosti, ktorá akúkoľvek myšlienku na takýto štát odmietala. Ruská sociálna revolúcia bola vnútornou záležitosťou ruského štátu a nebola témou ani cieľom československého odboja.
Neriešila postavenie Čechov a Slovákov v habsburskej monarchii. Navyše, sovietska vláda na čele s Leninom uzavrela s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom mier, v ktorom sa neriešila žiadna československá samostatnosť, ale naopak, prijala ponižujúce podmienky, okrem iného, znamenajúce odstúpenie celej Ukrajiny, Pobaltia, Donskej oblasti a Kaukazu.
Ak Masaryk chcel dosiahnuť svoj cieľ, musel sa riadiť aktuálnymi mocenskými pomermi. Nový štát nebolo možné vybojovať iba vlastnými silami, dôležitá bola pomoc tých mocností, ktoré boli schopné poraziť Rakúsko-Uhorsko, a Rusko už takou mocnosťou rozhodne nebolo. Celý odboj sa preto nutne musel orientovať na západné mocnosti, ktoré voči habsburskej monarchii i naďalej viedli vojnu.
Boľševická revolúcia síce teoreticky hlásala právo všetkých národov na ich sebaurčenie, ale v praktickej rovine to pre snahy Čechov a Slovákov nemalo žiadny význam. Navyše, Rusko svojím separátnym mierom oslabilo pozíciu západných mocností a rozširovalo propagandu medzi jeho obyvateľstvom a vojakmi, ktorá nabádala k vzbure proti svojim vládam a vojenským veliteľom v mene komunistickej revolúcie. Príklon k boľševickej strane by západné mocnosti vnímali ako zradu a znamenalo by to koniec ich podpory národnooslobodzovacieho boja Čechov a Slovákov.
Československí legionári tak museli odolávať snahám z oboch strán zapojiť ich do rozbiehajúcej sa občianskej vojny v Rusku. Jednou z takýchto akcií bola napríklad snaha českých komunistov Aloisa Munu a Arna Haisa o vytvorenie československých červených gárd, ktoré by bojovali na strane boľševikov.
Tento zámer sa však skončil fiaskom a k Munovým červeným gardám sa pripojilo len niekoľko stoviek legionárov z celkového počtu 50-tisíc. Napriek tomu Muna a Hais ešte v máji 1918 v Rusku založili Československú komunistickú stranu a stali sa tak prvými vodcami československého komunizmu.
Legionári sa však v chaose ruskej revolúcie a občianskej vojny túžili čím skôr dostať na Západ a zapojiť sa do boja proti Centrálnym mocnostiam. To sa im už do konca vojny nepodarilo. Do novej vlasti – Československej republiky – sa mohli vrátiť až v roku 1920 po známych sibírskych peripetiách a konfliktoch so sovietskou vládou.
