„Nedej zahynouti nám i budoucím, svatý Václave“, takto sa český národ už viac ako desať storočí modlí k svojmu patrónovi a prvému štátnikovi. 28. september sa už tradične nesie v znamení sv. Václava, ktorý je u našich západných susedov štátnym sviatkom (Dňom českej štátnosti) a teda aj dňom pracovného voľna. Na začiatku tohto sviatku bola pritom bratovražda a napokon aj veľké pokánie.
Tak ako v legende o založení Ríma a bratoch Romulovi a Rémovi, aj v českom príbehu nájdeme podobný scenár – brat zavraždí brata, aby sa sám ujal moci a napokon založil silný a obávaný štát. Takým České kniežatstvo v 10. storočí bezpochyby bolo.
Kto bol sv. Václav?
Sv. Václav či inak knieža Václav, uvádzaný tiež ako Václav I. pochádzal z najvýznamnejšieho českého panovníckeho rodu Přemyslovcov a po smrti svojho otca kniežaťa Vratislava v roku 921 mal nastúpiť vo veľmi mladom veku na český kniežací trón. Od začiatku sa prejavoval ako pomerne schopný štátnik, ktorý sa zasadzoval predovšetkým za šírenie vtedy v strednej Európe ešte novej kresťanskej viery a udržanie čo najprimeranejších vzťahov s okolitými krajinami – Bavorskom, Saskom a vôbec s formujúcou sa Rímsko-nemeckou ríšou. Historici sú však dodnes na veľkých pochybách, keď majú vysloviť o Václavovi hlbší záver. Všetko, čo o ňom vieme, pochádza už z neskorších kroník a tzv. václavských legiend, ktoré ho už od druhej polovice 10. storočia postupne glorifikovali, prisudzovali mu najvýznamnejšie kresťanské vlastnosti ako dobročinnosť a zbožnosť, prisudzujú mu dokonca konanie zázrakov. Na piedestál národného patróna ho však priviedla jeho mučenícka smrť v Starej Boleslavi, kde ho podľa kronikárov zavraždil spolu s pomocníkmi jeho ctižiadostivý mladší brat Boleslav, ktorému rozum a srdce zatemnila túžba po moci. Malo sa tak stať práve 28. septembra roku 935 a práve tu sa začala rodiť svätováclavská legenda.
Patrón českého národa sv. Václav (shutterstock.com)
Zlorečený brat či prvotriedny politik?
O nesmrteľnú slávu sv. Václava sa paradoxne pričinil do veľkej miery jeho vlastný brat a vrah knieža Boleslav. Tomu sa jeho zákerný čin vyplatil, skutočne zasadol na uprázdnený kniežací stolec a stal sa významným politikom svojej doby. Práve za jeho vlády sa k Českému kniežatstvu pripojila Morava, Sliezsko a český vplyv siahal až do dnešného južného Poľska, resp. Malopoľska. Pokračoval v politike svojho zavraždeného brata, staval kostoly a podporoval kristianizačné úsilie, svoju dcéru Doubravu dokonca vydal za poľského panovníka Meška I., ktorý spolu s novou manželkou prijal aj kresťanskú vieru. No a bol to práve Boleslav, kto sa už tri roky po spomínanej vražde kajal, nechal do Prahy priviesť ostatky svojho brata a nad jeho hrobom nechal postaviť Rotundu sv. Víta, základ pre budúcu katedrálu sv. Víta na pražských Hradčanoch.
Chrám sv. Víta v Prahe, posvätné miesto českej štátnosti (shutterstock.com)
Svätováclavský kult
Sv. Václava uctievala nielen cirkev, ale aj prvá Československá republika. V čase veľkého milénia v roku 1929 (keďže v tom čase historici datovali smrť sv. Václava ešte na rok 929) sa konali obrovské štátne oslavy, pri tejto príležitosti bola dokončená rozsiahla prestavba a rekonštrukcia Chrámu sv. Víta v Prahe. Ale zďaleka to nebola iba prvá republika.
Veľkým vyznávačom a šíriteľom kultu sv. Václava bol predovšetkým najvýznamnejší český panovník Karol IV. Bol to práve on, kto na postave sv. Václava vybudoval českú štátnu ideu a práve do Kaplnky sv. Václava vedľa ostatkov svätca umiestnil aj české korunovačné klenoty. Od tých čias panuje ideologická prax, že českí panovníci si kráľovskú korunu a s ňou i politickú moc od svätca iba zapožičiavajú, ale ich vlastníkom a skutočným nositeľom vlády v krajinách koruny českej je stále sv. Václav.
Dodnes sa preto české korunovačné klenoty nachádzajú na tomto posvätnom mieste a každoročne sa k ním chodia pokloniť aj úradujúci českí prezidenti.
