Podpis Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938 bezpochyby predstavuje jednu z najkontroverznejších udalostí v modernej histórii medzinárodných vzťahov. Tretia ríša na jej základe násilne anektovala rozsiahle pohraničné územia vtedajšieho Československa a narušila tým politickú suverenitu a územnú integritu štátu.
Kontroverzia tohto dokumentu však nespočíva len v agresívnych nárokoch Nemecka, ale aj v postoji Veľkej Británie a Francúzska, ktoré prostredníctvom svojej politiky appeasementu túto anexiu odsúhlasili a tým pádom umožnili.
Ako napísal Niccolò Machiavelli v jeho nadčasovom diele Vladár, „vládcovia, ktorí nemajú riešenie, si vyberú cestu neutrality, aby sa vyhli súčasnému nebezpečenstvu, no vo väčšine prípadov zistia, že je to cesta do záhuby“. Táto myšlienka významného renesančného teoretika a diplomata až zarážajúco vystihuje správanie sa Veľkej Británie a Francúzska a podstatu ich zahraničnej politiky appeasementu, čiže politiky ústupkov voči agresorom, ktorú uviedli do praxe o vyše 400 rokov neskôr.
Po dohode štyroch mocností v Mníchove v roku 1938 prezident Edvard Beneš stál pred ťažkým rozhodnutím - prijať potupný diktát alebo ísť osamotene do vojny s Nemeckom (wikipedia.org)
Hitlerova provokácia
Mníchovská kríza vypukla na konci 30. rokov 20. storočia vznesením nárokov nemeckého kancelára Adolfa Hitlera voči Československu, prosperujúcemu emokratickému štátu strednej Európy, ktorého integrita bola garantovaná Francúzskom, kľúčovým spojencom krajiny. Hitler sa nikdy netajil postojom, v ktorom považoval Československo za „bastarda“ versaillského povojnového systému usporiadania medzinárodných vzťahov, a nesúhlasil s tým, aby takmer 3,2 milióna sudetských Nemcov v západnej časti krajiny žilo „pod nadvládou podpriemerných Slovanov“. Plytký rasový predsudok však nebol jediným dôvodom, prečo sa Hitler rozhodol získať Sudety. Samozvaný vodca Nemecka sa takisto túžil zmocniť československých priemyselných zón, ktoré sa nachádzali na severozápade krajiny, na západe najmä významných Škodových tovární, a iných strategických podnikov, dôležitých pre nemecké zbrojenie. V neposlednom rade však primárnym cieľom tohto neúspešného maliara bolo začať vojnu v Európe a práve Sudety sa javili ako vhodná zámienka na jej rozpútanie v prípade, že za obranu Československa sa postavia európske mocnosti.
Dňa 30. septembra 1938 v bavorskej metropole Mníchov však Adolf Hitler – na prekvapenie a zároveň nespokojnosť jeho samého – získal všetko, čo chcel, bez nutnosti jediného výstrelu a so súhlasom Veľkej Británie a Francúzska, ktoré v záujme zachovania „mieru pre naše časy“ odobrili anexiu bez prítomnosti a súhlasu Československa. Československo sa tak stalo nielen jednou z prvých obetí veľkolepého plánu Adolfa Hitlera na ovládnutie Európy a sveta, ale i obeťou politiky appeasementu, prostredníctvom ktorej západné demokracie zradili svoje demokratické ideály a (v prípade Francúzska) zmluvné záväzky, pričom podľahli ilúzii, že tak zabezpečia mier v Európe. To znamená, že aj keď to bol Hitler, kto v celej kríze svojimi nárokmi vystupoval ako agresor, Mníchovská dohoda bola zlyhaním Veľkej Británie a Francúzska, ktoré túto agresiu podporili.
Neville Chamberlain pred britskou verejnosťou naivne máva dokumentom dohody, na ktorom je podpis Adolfa Hitlera (wikipedia.org)
„Prečo Británia spala?“
Jedným z hlavných dôvodov, prečo britská vláda a diplomacia počas mníchovskej krízy tak vehementne trvali na appeasemente, spočíval v zlyhaní kolektívnych odzbrojovacích procesov v povojnovom období. Cieľom odzbrojovania po katastrofe 1. svetovej vojny bolo zabrániť ďalším konfliktom na kontinente. Britské elity v tomto smere nadobudli presvedčenie, že mier nemôže byť založený na vojenskej sile, ale práve na jej eliminácii. Tento úsudok bol v súlade s názormi ostatných členov medzinárodnej organizácie Spoločnosti národov, ktorí sa prostredníctvom Článku 8 z roku 1919 zaviazali k „zníženiu národného zbrojenia na najnižší možný stupeň v súlade s národnou bezpečnosťou“. Ženevská odzbrojovacia konferencia sa však v roku 1934 skončila fiaskom a samotná Spoločnosť národov sa čoraz viac splietala v ostrých hádkach medzi jej členskými krajinami. Navyše, Nemecko dohodu porušilo a približne od roku 1933 opäť začalo zbrojiť. Až tieto udalosti prinútili britskú vládu prehodnotiť svoje pôvodné stanovisko a približne od konca roka 1935 obnoviť svoj zbrojný program, ktorý však kvôli ekonomickým problémom krajiny, spôsobeným veľkou hospodárskou krízou, bol striktne finančne limitovaný. Británia tak potrebovala čas i peniaze na posilnenie svojej vojenskej sily a zahraničná politika appeasementu tomuto úsiliu napomáhala.
Appeasement rovnako korešpondoval s túžbou Británie po zachovaní jej koloniálneho veľmocenského statusu. V 30. rokoch Británia bola naďalej a predovšetkým koloniálnou veľmocou, ktorej cieľom bolo udržať svoju rozsiahlu ríšu, posilniť svoje postavenie v kolóniách a odstrániť všetky hrozby, ktoré by mohli oslabiť britský vplyv na jej zaoceánske dŕžavy. Práve narušenie európskej stability bolo považované za hlavnú hrozbu globálneho postavenia Británie. Z tohto dôvodu eliminácia každého pokusu ohrozenia mieru bola považovaná za najvyšší záujem krajiny v danom období. Britskí diplomati tak v priebehu 30. rokov robili všetko potrebné pre to, aby zabezpečili rovnováhu medzi hlavnými európskymi mocnosťami, a tak britskej vláde umožnili sústrediť sa na jej záujmy v zámorí. Británia tak bola z vojenského hľadiska nielen nepripravená, ale z politického hľadiska aj neochotná bojovať v akejkoľvek európskej vojne.
"Bolo by hrozné, keby sme mali kopať zákopy a skúšať si plynové masky, pretože sa v nejakej vzdialenej zemi hádajú medzi sebou ľudia, o ktorých nič nevieme..."
Neville Chamberlain
Britský nezáujem o stredoeurópsky priestor pramenil z tejto premisy. Briti nikdy nepovažovali hranice „ďalekej“ strednej Európy, o ktorej takmer nič nevedeli, za niečo, za čo sa oplatí bojovať. Predpokladali, že pokiaľ bude existovať mier medzi európskymi mocnosťami, menšie európske štáty by nemali predstavovať žiadne bezpečnostné riziko. Keď Hitler vyrukoval so svojimi čoraz tvrdšími požiadavkami, ktoré sa týkali nemeckej menšiny v Československu, britskí politici preto nepokladali túto záležitosť za hodnú riskovania medzinárodného sporu a už vôbec nie vojny. Ako sa na adresu Československa neslávne vyjadril vtedajší britský premiér Neville Chamberlain, „bolo by hrozné, keby sme mali kopať zákopy a skúšať si plynové masky, pretože sa v nejakej vzdialenej zemi hádajú medzi sebou ľudia, o ktorých nič nevieme... Ak už musíme bojovať, musí to mať dôležitejší dôvod“. V súlade s už spomenutými koloniálnymi cieľmi vtedajšia Británia bola jednoducho krajinou, pre ktorú „kopanie zákopov“ v Indii malo oveľa väčší zmysel, než urobiť to isté pre Československo. Z tohto dôvodu už od samého počiatku krízy britský kabinet intenzívne tlačil pražskú vládu k maximálnym možným ústupkom voči Tretej ríši s cieľom ochrany mieru v Európe.
Premiér Chamberlain sa stal kľúčovou postavou v tomto úsilí. Hlavným rysom Chamberlainovho appeasementu bolo, že tento politik do poslednej chvíle nechcel uveriť, že Hitlerovým ťažiskovým cieľom je vojna. Chamberlain tak založil svoje diplomatické kroky na tom najoptimistickejšom výklade nemeckých motívov a cieľov. Rovnako tak Chamberlainovi podporovatelia z Konzervatívnej strany na čele s ministrom zahraničia lordom Halifaxom považovali Hitlerove tvrdenia za nič viac než výlučne limitované a možno dokonca i legitímne ciele revidovať versaillské usporiadanie Európy. S ohľadom na tieto skutočnosti osud Československa nebol spečatený 30. septembra 1938 v Mníchove, ale už o takmer rok skôr v priebehu britsko-francúzskeho zasadnutia 29. a 30. novembra 1937 v Londýne. Chamberlain a jeho spolupracovníci tu presvedčili predstaviteľov Francúzska, svojich tradičných spojencov od čias podpísania Entente Cordiale z roku 1904, aplikovať politiku appeasementu v otázke Hitlerových pohľadávok v Sudetoch, a to i napriek skutočnosti, že Francúzsko bolo garantom integrity Československa na základe ich spoločnej aliancie.
Názor Británie sa nezmenil ani po slávnej schôdzke britského premiéra s Hitlerom 15. septembra 1938 v jeho bavorskom sídle v Berchtesgadene, na ktorú Chamberlain údajne prvýkrát cestoval lietadlom. Hitler sa počas stretnutia správal k Chamberlainovi povýšenecky a odmietol akokoľvek poľaviť zo svojich nárokov. Starnúci britský politik, ktorý len ťažko skrýval fakt, že Hitler na neho zapôsobil, ešte viac posilnil svoje presvedčenie, že neexistuje iná alternatíva pre mier než, ako sám povedal, „pripustiť kus územia Československa Tretej ríši“. Chamberlain rezolútne odmietol možnosť odporu i po ešte agresívnejších požiadavkách, sumarizovaných v godesberskom memorande z 24. septembra 1938, ktorým Hitler formuloval priame ultimátum na okamžité pripojenie Sudet k Nemecku, doplnené o ďalšie územné nároky Maďarska a Poľska. Po vydaní tohto dokumentu sa vo Westminsterskom paláci dokonca vyprofilovala opozícia, do ktorej patril i budúci britský premiér Winston Churchill, žiadajúca od britskej vlády obranu československej integrity. Chamberlain bol však do tej doby bezvýhradne presvedčený, že mier môže byť zachovaný len vtedy, ak Hitler dostane to, o čo si požiadal.
Všetky tieto dôvody, ktoré objasňujú, „prečo Anglicko spalo“ (Why England slept), ako svoju dizertačnú prácu o mníchovskej kríze výstižne pomenoval americký prezident John Fitzgerald Kennedy, tak priamo viedli k mníchovskej konferencii, kde Chamberlain dal Hitlerovi formálny súhlas na anexiu pohraničných území Československa.
Sovietska karikatúra Mníchovskej dohody - Československo predhodené ako pokrm pre nenásytné Nemecko
Francúzsko ako slepý nasledovateľ
Francúzske elity si uvedomovali postupujúcu hrozbu vojensky a politicky silnejúceho Nemecka oveľa viac ako ich britskí kolegovia. Práve tento pocit ohrozenia sa paradoxne stal základom pre francúzske dôvody presadzovania politiky appeasementu. Francúzi stále mali v čerstvej pamäti trpké spomienky na Veľkú vojnu, ako sa v tom čase 1. svetová vojna nazývala, v ktorej utrpeli jedny z najväčších ľudských a materiálnych strát zo všetkých štátov vôbec. Krajina tak bola prirodzene nedôverčivá a ostražitá voči Nemecku ako svojmu bezprostrednému susedovi a jednému z hlavných agresorov tejto vojny. Cieľom Paríža tak bolo vyhnúť sa v zahraničnej politike všetkým rizikám, ktoré by mohli viesť k ďalšej vojne s Nemeckom alebo s ktorýmkoľvek iným štátom Európy či sveta.
Proces budovania tejto zahraničnej politiky bol významne ovplyvnený aj zlyhaním odzbrojovacej politiky Spoločnosti národov v polovici 30. rokov, ako aj závažnými ekonomickými problémami, ktorým Francúzsko v tomto období čelilo. Domáca ekonomika utrpela 30% pokles národného príjmu, hodnota meny devalvovala a rozpočtový deficit nezadržateľne rástol. Navyše, vo vnútri Francúzska vládla turbulentná politická situácia, sprevádzaná častými zmenami na ministerských kreslách a inými nepokojmi vo vnútri kabinetu premiéra Édouarda Daladiera a jeho predchodcov. Voľba appeasementu tak spočívala nielen v hrozbe vojny s Nemeckom, ale i vo francúzskej psychologickej a vojenskej nepripravenosti čeliť tejto hrozbe.
Z tohto dôvodu sa Paríž rozhodol posilniť svoje vojenské možnosti na strategickom budovaní aliancií. Jeho spojenectvá s menšími štátmi strednej a východnej Európy, vrátane Poľska, Rumunska a Československa, však predstavovali prínosy a riziká zároveň, pretože aj napriek tomu, že išlo o výhodné strategické partnerstvá, tieto krajiny eventuálne mohli doviesť Francúzov do vojny. Spojenectvo s oveľa silnejšou Veľkou Britániou preto bolo vnímané ako kľúčovejší prvok posilnenia zahra- ničnopolitického postavenia Francúzska – a to aj napriek neochote Londýna pripustiť akékoľvek vojenské záväzky voči Parížu. Francúzska medzinárodná stratégia, založená na spojenectvách so slabšími štátmi strednej a východnej Európy a skôr nezáväznom spojenectve s Britániou, tak bola – ako Henry Kissinger výstižne poznamenal vo svojom slávnom diele Umenie diplomacie – „... skôr receptom na nervový kolaps než veľkou stratégiou“.
"Nuž, páni, nie, nie som pyšný. Česi boli naši spojenci, mali sme voči ním záväzky a to, čo som práve urobil, je nedodržať ich."
Édouard Daladier
Bol to však práve francúzsky aliančný systém, ktorý spôsobil počiatočný rozkol medzi Francúzmi a Britmi v ich postoji voči osudu Československa. Zmluva aliancie a priateľstva medzi Francúzskom a Československom bola podpísaná v roku 1924 a zahŕňala rad záväzkov a povinností Francúzov voči Čechom a Slovákom. V roku 1935 bola zmluva posilnená ďalšou dohodou, v ktorej sa i Sovietsky zväz zaviazal, že v prípade nutnosti poskytne Československu pomoc (s podmienkou, že Francúzsko poskytne pomoc krajine ako prvé). V súlade s týmito zmluvami Daladier spočiatku trval na tom, že je povinnosťou Francúzska pomáhať Československu a nedovoliť nemeckým ilegálnym nárokom narušiť zvrchovanosť republiky. Keď v roku 1938 mníchovská kríza vypukla, Daladier dokonca uviedol pre noviny Večerní České Slovo, že „slávnostné záväzky voči Československu sú pre Francúzsko nemenné a sväté“.
Francúzska strategická závislosť na Británii, hrozba finančného zrútenia sa a nebezpečenstvo nemeckej agresie však nakoniec vyhrali nad „svätými“ záväzkami voči stredoeurópskemu partnerovi. Niekoľko stretnutí francúzskych predstaviteľov s britskou vládou potvrdilo Chamberlainovo vedenie a následné zanechanie francúzskych záväzkov voči Československu, ktoré Británia odmietla rešpektovať, alebo dokonca nasledovať. „Nuž, páni, nie, nie som pyšný,“ vyhlásil Daladier po dohode o spoločnom kurze na britsko-francúzskom rokovaní v Londýne v novembri 1937. „Česi boli naši spojenci, mali sme voči nim záväzky a to, čo som práve urobil, je nedodržať ich.“ Chamberlain presvedčil Daladiera, že Francúzsko je vojensky, finančne a psychologicky nepripravené bojovať proti Nemecku bez britskej pomoci – pomoci, ktorú im Briti neposkytnú. Francúzi tak s britským povzbudením nadobudli presvedčenie, že neexistuje iná možnosť, než obetovať Československo pre udržanie mieru na celom kontinente. Francúzska cesta do Mníchova tak bola vydláždená britským vedením – vedením, ktoré sa neskôr ukázalo byť slepé.
Neville Chamberlain a Édouard Daladier spolu s Adolfom Hitlerom a Benitom Mussolinim (zľava doprava) na mierovej konferencii v Mníchove v septembri roku 1938 (wikipedia.org)
O nás bez nás
Pre vládu a obyvateľov Československa rozhodnutie Británie a predovšetkým Francúzska predstavovalo veľký šok a oprávnený pocit krivdy. Pražská vláda na čele s prezidentom Edvardom Benešom sa od začiatku vypuknutia krízy snažila spolupracovať s Britániou a Francúzskom pri rokovaní s Hitlerom. Pre československé elity však bolo čoraz náročnejšie pristúpiť na ich požiadavky, ktorými od Prahy žiadali ustúpiť Hitlerovým nárokom. Britskí a francúzski diplomati a vládni vyslanci v Prahe strašili Beneša, že Československo bude musieť súhlasiť s Hitlerovými žiadosťami, inak krajina bude musieť čeliť politike ríšskeho kancelára sama.
Pražská vláda sa však tomuto osobitne trpkému tlaku západných demokracií rozhodla vzdorovať, odmietla britsko-francúzsky návrh z 19. septembra 1938 o odstúpení časti Sudet a po godesberskom memorande dokonca začala s plnou mobilizáciou svojej armády. Československá vláda a verejnosť považovali podmienky tohto memoranda za ponižujúce a správne predvídali, že ich akceptovanie by znamenalo, že Hitler si napokon podrobí celý štát. Taktiež nesúhlasili s faktom, že Chamberlain a Daladier rokovali s Hitlerom o budúcnosti ich krajiny bez prítomnosti československých zástupcov – Briti rovnako ako Francúzi nepokladali za potrebné a vhodné, aby predstavitelia Prahy boli na rokovaniach prítomní. Pre Čechov a Slovákov sa skrátka čiara medzi nemeckými nárokmi a britsko-francúzskymi požiadavkami nezadržateľne strácala.
Keď však Briti aj Francúzi v Mníchove formálne odsúhlasili Hitlerovu agresiu, Beneš sa zrazu ocitol pred ešte komplikovanejšou situáciou. Mníchovská dohoda predstavovala pre Prahu voľbu medzi „vraždou alebo samovraždou“. Vraždou bolo odmietnuť diktát a so štítkom vojnového štváča, ktorým by ho Briti a Francúzi následne označili, začať osamotene vojensky vzdorovať Nemcom, samovraždou bolo podvoliť sa rozhodnutiu v Mníchove, súhlasiť s odstúpením tretiny svojho územia Nemecku, a tak „zabiť“ štát zvnútra. Nebolo prekvapením, že po žiadnom prísľube podpory ani zo sovietskej strany to bola samovražda, pre ktorú sa prezident Beneš neochotne rozhodol. Treba však podotknúť, že veľká väčšina občanov, ktorí svoj nesúhlas s Mníchovom prejavovali na veľkých verejných demonštráciách, ako i členov vlády chcela štát vojensky obraňovať.
Československo v dôsledku Mníchovskej dohody stratilo cca 28-tisíc km2 svojho územia, približne 3,5 milióna obyvateľov a vysoké percento hlavných priemyselných zón, obranného systému a dopravných uzlov. Okrem toho Nemcami iniciovaná Prvá viedenská arbitráž z 2. novembra 1938 zobrala krajine ďalších približne 11-tisíc km2 plochy s 850-tisíc občanmi v prospech nárokov Maďarska a Poľska, ktoré obratne využili oslabenie ich spoločného suseda. Tieto územné amputácie silne ovplyvnili vnútornú situáciu v krajine a zhoršili dlhotrvajúce spory medzi Čechmi a Slovákmi, ktorí v októbri 1938 v Žiline vyhlásili autonómiu. Hitler sa rozhodol zneužiť tento turbulentný stav a 14. marca 1939 prinútil Slovákov vyhlásiť samostatný štát. O deň neskôr pripojil zvyšok krajiny k Ríši ako Protektorát Čechy a Morava (Podkarpatská Rus pripadla Maďarsku). Na ďalších 50 rokov to bol koniec demokratického experimentu v strednej Európe, ktorý bol zradený demokraciami samotnými.
Nemecko v rokoch 1918 až 1939 a jeho postupná expanzia, © Daniel Gurňák
Hanba, nasledovaná vojnou
„Vyberali ste si medzi hanbou a vojnou. Vybrali ste si hanbu a budete mať aj vojnu,“ adresoval Winston Churchill Nevillovi Chamberlainovi bezprostredne po podpísaní Mníchovskej dohody. Británia a Francúzsko si zvolili „hanbu“ v podobe politiky appeasementu, javiacej sa im ako najadekvátnejšia možnosť zabezpečenia mieru v Európe, ako aj svojich domácich cieľov, medzi ktoré patrili zbrojenie, hospodárske oživenie, bezpečnosť a posilnenie ich medzinárodných pozícií. Cieľom Hitlerovej zahraničnej politiky však boli vojna a nový svetový poriadok, voči ktorému appeasement nevyhnutne ťahal za kratší koniec.
To spôsobilo, že „spiaci“ Chamberlain slepý“ aladier 0. septembra 1938 v miestnosti mníchovského Führerbau podpísali dokument, ktorým legalizovali Hitlerovu anexiu významnej časti Československa. Netušili pritom, že ich zmierlivý postoj k agresorovi bude čoskoro viesť nielen k rozpadu Československej republiky, ale tiež k vypuknutiu najkrvavejšej vojny v dejinách ľudstva. Mníchovská dohoda odhalila naivitu vo vedení britskej zahraničnej politiky v 30. rokoch a francúzskej závislosti na tejto naivite – čeliac fanatickému agresorovi takáto kombinácia nemohla viesť k inému výsledku než ku katastrofe. Československo sa tak stalo poníženým obetným baránkom politiky appeasementu Veľkej Británie a Francúzska na ich ceste k odhaleniu pravej podstaty ich spoločného nepriateľa Adolfa Hitlera.
