Hoci má jedna z Hitlerom sľubovaných zázračných zbraní, raketa V-2, na svedomí tisíce ľudských životov, nakoniec dokázala priniesť ľudstvu výrazný pokrok. Aj vďaka tejto technológii sa človek dostal do vesmíru.
Walter Dornberger, jeden z vedúcich vedcov v nacistickom armádnom výskumnom centre v Peenemünde, prišiel na jeseň 1942 s pamätným prejavom. Pred svojimi kolegami hrdo prehlásil: „Tretí októbrový deň roku 1942 je prvým dňom novej éry, éry cestovania do vesmíru.“ K tomuto vyhláseniu ho primäl prvý úspešný test rakety A-4, ktorá vystúpila do výšky 84,5 kilometra. Cestovanie do vesmíru však muselo ešte niekoľko rokov počkať. Prednosť dostalo zabíjanie ľudí. Rakety A-4 sa onedlho „preslávili“ pod názvom Vergeltungswaffe 2 (Zbraň odplaty 2), alebo skrátene V-2.
Dornberger a von Braun
Walter Robert Dornberger sa narodil v roku 1895 v nemeckom mestečku Gießen. V roku 1914 narukoval do nemeckej armády a bojoval na západnom fronte. V armádnej hierarchii stúpal a vojnu ukončil v roku 1918 ako poručík delostrelectva v americkom zajatí. Ako vojnového zajatca ho držali takmer dva roky vo Francúzsku – kvôli jeho neustálym pokusom o útek na samotke a so zvýšenou ochranou. Po svojom návrate do Nemecka študoval na Technickej univerzite v Berlíne. Skončil s vyznamenaním ako jeden z najlepších študentov v ročníku. Fascinovaný jeho výskumom sa mu dekan novovzniknutej fakulty vojenských technológií Karl Emil Becker rozhodol udeliť v roku 1935 čestný doktorát. To už Dornberger pracoval spolu so svojimi kolegami nejakú dobu na raketovom pohone. Kľúčovým členom jeho vývojového tímu bol mladý entuziastický chlapík z aristokratickej rodiny, Wernher Magnus Maximilian von Braun.
Von Braun sa narodil barónovi Magnusovi von Braunovi a barónke Emmy von Quistorp 23. marca 1912 vo Wirsitzi, v nemeckom Poznansku (dnes Wyrzysk v Poľsku). Von Braunovci mali v rodokmeni medzi svojimi predkami aj panovníkov – francúzskeho kráľa Filipa III. Smelého, dánskeho kráľa Valdemara I. Veľkého, škótskeho kráľa Roberta III. alebo anglického kráľa Eduarda III. Plantageneta. Wernherov otec, Magnus von Braun, bol bohatý statkár, člen miestneho zastupiteľstva a v 30. rokoch dokonca na chvíľu minister poľnohospodárstva Weimarskej republiky.
Samotný Wernher sa od mala zaujímal o vedu a hudbu. Beethovena a Bacha hral spamäti a dokonca zložil niekoľko kompozícií. Po konfirmácii mu matka darovala teleskop, čím v synovi vzbudila záujem o astronómiu. Otec sa preto rozhodol poslať ho do Francúzskeho gymnázia, prestížnej školy založenej ešte Fridrichom II. Veľkým. Na otcovo sklamanie však v matematike a fyzike nijako nevynikal, práve naopak. Chlapca potom prekladali zo školy do školy. Hoci sa jeho známky i schopnosti zlepšili, stále to nebola žiadna sláva.
Zmenila to až kniha Hermanna Obertha Die Rakete zu den Planetenräumen (Raketa do interplanetárneho priestoru), ku ktorej sa dostal niekedy v roku 1925. Wernher veľmi rýchlo zistil, že takmer nerozumie, o čom sa v nej píše. Bez hlbšej znalosti matematiky a fyziky to jednoducho nešlo. S vervou sa preto pustil do štúdia a onedlho začal i s prvými experimentmi. Pri jednom z nich pripevnil niekoľko podomácky vyrobených raketových motorov k malému vagónu a pustil ho na Tiergarten Strasse, jednu z najfrekventovanejších berlínskych ulíc. Ľudia s krikom odskakovali. Neskôr na to von Braun spomínal: „Bol som vzrušený. Vagón bol úplne bez kontroly, letel ulicou ako kométa s horiacim chvostom. Ani v najdivokejšom sne sa mi nesnívalo, že výkon mojich rakiet bude taký ohromný!“
V roku 1930 prijali Wernhera na Technickú univerzitu v Berlíne. Študoval u samotného autora knihy, ktorá mu zmenila život: Hermanna Obertha. Pre von Brauna to bol splnený sen. Obertha obdivoval po celý život: „Som jeho veľkým dlžníkom. Nedal mi len celoživotnú inšpiráciu a cieľ, vďačím mu aj za prvý kontakt s teoretickými a praktickými aspektmi raketového inžinierstva a kozmických letov. V histórii vedy a techniky by mal mať za svoj prelomový výskum v oblasti astronautiky zvláštne miesto.“ Von Braunovo štúdium rýchlo napredovalo. Na jar 1932 získal bakalársky titul z mechanického inžinierstva, v roku 1934 už mal doktorát. Jeho dizertačnú prácu Konštrukcia, teoretické a experimentálne riešenie problému s raketovými kvapalnými palivami zo 16. apríla 1934 vyhlásila nemecká armáda za prísne tajnú. Publikovaná bola až v roku 1960. Dornberger si von Brauna okamžite všimol, získal pre neho grant a ponúkol mu miesto vo svojom tíme vedcov, ktorí v tajnosti pracovali na raketovom pohone. Von Braun miesto prijal.
Séria „Aggregat“
Na raketovom pohone pracoval tento tím od 30. rokov. Úplne prvá raketa, ktorú skonštruovali, bola tzv. Aggregat-1, alebo jednoducho A-1. Bola vysoká 1,4 m, v obvode mala 30 centimetrov, vážila 150 kg a jej konštrukciu navrhol von Braun. Skupina vedcov ju v roku 1933 postavila na odpaľovaciu rampu a pripravila na štart vo výskumnom centre Wehrmachtu v Kummersdorfe, južne od Berlína. Vedci sa vzdialili a odpálili ju plní očakávania. Raketa takmer okamžite explodovala, výbuch ju roztrhal na kúsky. Dornberger a von Braun sa zhodli, že konštrukcia bola chybná a projekt A-1 úplne opustili.
Úspešné testy raketových motorov ich však motivovali pokračovať ďalej. Séria rakiet Aggregat dostala novú raketu: A-2. Tá bola o niečo väčšia i ťažšia, no vedcom sa podarilo odstrániť konštrukčné chyby jej mladšej sestry. Prvé dve rakety úspešne odpálili 19. a 20. decembra 1934 na ostrove Borkum v Severnom mori. Jedna dosiahla výšku 2,2 km, druhá 3,5 km.
Ani v najdivokejšom sne sa mi nesnívalo, že výkon mojich rakiet bude taký ohromný!
Wernher von Braun
Približne od februára 1935 potom tím vedcov pod vedením Ernsta Rittera von Horstiga pracoval na rakete A-3. Prvé skúšky ale nedopadli úspešne. Obe odpálené rakety mali problémy. Takmer identicky spadli a explodovali neďaleko odpaľovacích rámp. Von Braun a Dornberger sa rozhodli projekt A-3 opustiť ako konštrukčne chybný. Mal byť prepracovaný od základov a neskôr využitý ako raketa A-5. Medzičasom pokračovala práca na rakete A-4, od ktorej si von Braun i Dornberger sľubovali úspech. Celý tím vedcov sa v roku 1937 presunul z Kummersdorfu do Peenemünde, kde mali viac priestoru na nerušené testovanie.
V roku 1941 bola A-4 takmer hotová. Hitler však nebol plánom nijako nadšený. Podľa neho to bol len „veľký delostrelecký náboj s dlhším doletom a za omnoho väčšiu cenu.“ Napriek nepriazni Führera konštrukcia pokračovala. Prvá raketa A-4 vzlietla v marci 1942. Letela asi 1,6 km, potom sa však odchýlila od kurzu a havarovala. Druhá raketa dosiahla o niekoľko mesiacov neskôr výšku 11 kilometrov a explodovala. Tretí pokus z 3. októbra 1942 bol úspešný. Nasledovali ďalšie úspešné testy.
Ničivá sila novej zbrane
Skoro ráno 7. júla 1943 odletel Dornberger z Peenemünde do Hitlerovho veliteľstva Wolfsschanze vo vtedajšom východnom Prusku. Doniesol mu malý model rakety a farebný film úspešného testu A-2, ktorý nahral von Braun. Hitler si ho pozrel nasledujúci deň. Zaujal ho predovšetkým entuziazmus a zápal vedcov, ktorí mu prezentovali svoj vynález. Von Brauna s okamžitou platnosťou mimoriadne vymenoval za profesora. Mal v tom čase 31 rokov. Hitler potreboval „zázračné zbrane“, ktoré dlho sľuboval a ktoré by udržali nemeckú morálku a chuť bojovať. Rozhodol, že A-4, avšak pod názvom V-2, sa má vyrábať vo veľkom.
Hmotnosť V-2 bola takmer 13 ton, napriek tomu dokázala dosiahnuť výšku približne 85 km a doletieť až 300 km. Zabezpečoval to raketový motor na tekuté pohonné hmoty. Bol to vrchol vtedajšej raketovej techniky. Ako palivo používal 3 800 kg metanolu, ako okysličovadlo 4 900 kg kvapalného kyslíka. Ťah motora bol takmer 27 ton a dokázal ho vyvinúť po dobu 68 sekúnd. Raketa letela rýchlosťou 1400 m/s. Navigačné zariadenie bolo založené na princípe gyroskopickej plošiny. V-2 bola skutočne výnimočná zbraň. V prvom rade bolo v tej dobe takmer nemožné sa voči nej brániť. Raketa najprv vertikálne vystúpila približne 10 km a potom sa pomaly naklonila na požadovanú trajektóriu. Palivo spaľovala podľa toho, na akú vzdialenosť bol nastavený kurz. Na zem dopadla rýchlosťou približne 6 500 km/h, „zapichla“ sa do zeme a následne explodovala.
Prvá raketa V-2 bola vypálená 8. septembra 1944 na Paríž. Poškodila historickú bránu Porte d'Italie, nikoho však nezabila. Horšie dopadol druhý pokus nacistov v ten istý deň: o 18:43 hod. dopadla V-2 do Chiswicku v západnom Londýne. Zabila 63-ročnú Adu Harrisonovú, 3-ročnú Rosemary Clarkovú a Bernarda Browninga, ženistu britskej armády, ktorý bol v tom čase doma na dovolenke. Počas nasledujúcich niekoľkých mesiacov bolo dohromady odpálených na rôzne ciele 3 172 rakiet V-2. Z nich 1 358 dopadlo na Londýn a 1 610 na belgické Antverpy. V samotnom Londýne mali tieto smrtonosné rakety na svedomí 2 754 mŕtvych a 6 523 zranených, teda dvoch mŕtvych na jednu raketu. Antverpy hlásili 1 736 mŕtvych a približne 4 500 zranených. Pri jednom z útokov, 16. decembra 1944, zasiahla V-2 preplnené kino. Na mieste ostalo 567 mŕtvych a 291 zranených.
Spojenci nemali veľa možností, ako sa voči V-2 brániť. Jednou bolo bombardovanie odpaľovacích rámp. Na ďalšiu prišla britská tajná služba. Nemcom podstrčila informáciu, že ich rakety míňajú cieľ (Londýn) o približne 10 až 20 míľ (16 až 32 km). Nemci preto prekalibrovali svoje prístroje a nevedomky odpálil väčšinu rakiet do polí v oblasti Kentu. Koľko životov tým britská rozviedka zachránila, sa už nedozvieme.
Hitler bol úspechom potešený. Netrvalo dlho a Dornbergerovi prišiel od Führera list, v ktorom okrem iného stálo: „...v živote som sa musel ospravedlniť len dvom mužom. Prvým je poľný maršal von Brauchitsch. Neveril som mu, keď ma znova a znova presviedčal o tom, aký je Váš výskum dôležitý. Druhý muž ste Vy. Nikdy som neveril, že Vaša práca môže byť úspešná.“ Posledné dve V-2 vzlietli 27. marca 1945. Jedna z nich zabila 34-ročnú Ivy Millichampovú v jej dome v dedinke Orpington v Kente. Bola to posledná obeť V-2.
Vedec alebo vrah?
Von Braun celý život tvrdil, že jediné, čo ho zaujímalo, boli lety do vesmíru. Podľa jeho tvrdení nechcel vyvíjať zbrane a robil to z donútenia. Či tomu čitateľ uverí, je výhradne na ňom. Historici odpoveď nemajú. Faktom však ostáva niekoľko vecí. Von Braun bol počas svojho života nielen členom nacistickej strany (NSDAP, Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei), ale dokonca aj jej „elitnej“ paramilitantnej zložky SS (Schutzstaffel), zodpovednej za väčšinu nacistických zločinov. Do SS pritom von Braun vstúpil už 1. novembra 1933.
I keď nasledujúci rok z tejto organizácie vystúpil, na zvláštne pozvanie samotného Heinricha Himmlera (najvyšší veliteľ SS) vstúpil v roku 1940 do SS po druhýkrát. Dostal číslo 185 068. Tvrdil však, že to bolo z donútenia a že uniformu SS mal na sebe iba raz. Tomu odporuje svedectvo iného dôstojníka SS, ktoré sa dostalo na svetlo sveta v roku 2002. Ten tvrdil, že von Braun nosil svoju uniformu pravidelne. Von Braun bol navyše niekoľkokrát povýšený a dosiahol hodnosť SS-Sturmbannführer (ekvivalent majora). Proti tomu sa ohradil tým, že ho povyšovali pravidelne každý rok za jeho technické úspechy. Prihlášku do NSDAP si von Braun podal (a bol prijatý) 12. novembra 1937. Číslo jeho členského preukazu bolo 5 738 692.
Ešte alarmujúcejším je fakt, že von Braun dokázateľne minimálne raz navštívil i Mittelwerk, podzemný továrenský komplex vybudovaný v hore Kohnstein. SS špeciálne pre neho urobila v roku 1943 prehliadku. V tej dobe tu väzni z koncentračných táborov (predovšetkým z tábora Mittelbau-Dora) ešte len hĺbili tunely. Neskôr tu za pomoci otrockej práce týchto väzňov začali nacisti vyrábať rakety V-1, V-2 a lietadlové motory. Podľa odhadov tu pracovalo až 60 000 väzňov, z nich približne 20 000 zomrelo – 9 000 na vyčerpanie, 350 nacisti obesili (200 za sabotáž), zvyšok zomrel na podvýživu a choroby ako tuberkulóza či zápal pľúc. Výroba rakiet V-2 zabila viac ľudí než ich útoky.
Pravdou však zároveň ostáva, že neexistujú žiadne záznamy, ktoré by čo i len v náznaku svedčili o tom, že von Braun sa akýmkoľvek spôsobom podieľal na plánovaní výroby v Mittelwerku. Podľa francúzskeho historika Andrého Selliera, ktorý prežil koncentračný tábor Mittelbau-Dora, navštívili Himmler spolu s von Braunom tento tábor vo februári 1944. Znamenalo by to, že von Braun o koncentračných táboroch vedel. Po vojne tvrdil, že jeho podiel na výrobe V-2 bral ako vojnovú nevyhnutnosť a svoju občiansku povinnosť. Je možné, že o práci väzňov z koncentračných táborov a strašných podmienkach, v akých žili a pracovali, vedel a schvaľoval to. Je však možné i to, že o tom nevedel, prípadne, že o tom vedel, no bral to ako vojenskú nevyhnutnosť. Možno mu jeho detský sen stavby rakety do vesmíru zatemnil myseľ a pomohol ignorovať ľudské utrpenie, ktoré so sebou prinášala výroba V-2.
Zajatie – voľba pre USA
Von Braun a Dornberger boli realisti. Po ťažkých porážkach Wehrmachtu pri Stalingrade a Kursku a spojeneckom vylodení v Normandii im bolo jasné, že Nemecko vojnu prehrá. Jeden večer v marci 1944 toho von Braun na večierku vypil príliš veľa. Opitý sa ďalším hosťom zveril, že je presvedčený, že Nemecko vojnu prehrá. S plačom dodal, že nechcel zabíjať ľudí. Jediné čo chcel, bolo vypustiť raketu do vesmíru. Od októbra 1943 však bol pod dohľadom SD (Sicherheitsdienst, nacistická spravodajská služba), preto sa o tomto incidente bleskovo dozvedeli vysokopostavení členovia SS. Udala ho mladá zubárka a 14. marca 1944 si po von Brauna nečakane prišlo Gestapo. Dva týždne ho držali vo väzení bez toho, aby mu povedali dôvod (bolo ním „porazenectvo“, Himmler ho dokonca podozrieval aj z komunizmu).
Dornbergerovi sa nakoniec podarilo vybaviť von Braunovo podmienečné prepustenie vďaka Hitlerovmu architektovi a v tom čase i ministrovi zbrojenia Albertovi Speerovi. Ten si po vojne spomenul, ako veľmi bolo prepustenie von Brauna Hitlerovi proti srsti. Tím vedcov okolo von Brauna a Dornbergera totiž disponoval vládnym lietadlom, ktoré bol von Braun schopný pilotovať. Vždy preto existovala možnosť, že vedci jednoducho odletia do Británie. Hitler povedal Speerovi, že von Brauna „zbaví obvinení a prepustí do tej doby, než bude pre Vás absolútne nenahraditeľný, a to napriek dôsledkom, ktoré toto môže mať“. Von Braun sa vrátil do Peenemünde a pokračoval v práci.
Na jar 1945 sa Červená armáda priblížila k Peenemünde na vzdialenosť približne 160 km. Von Braun zvolal svojich kolegov a nechal hlasovať o tom, ktorej strane sa vzdajú. Keďže sa báli krutosti a vypočúvacích techník NKVD a armády ZSSR, takmer jednohlasne padlo rozhodnutie na USA. Tím sa mal presunúť do stredného Nemecka. Tesne pred odchodom však prišiel rozkaz, že sa vedci majú pripojiť k armáde a bojovať. Von Braun preto sfalšoval dokumenty a 500 členov svojho tímu presunul do Mittelwerku. Na jednej z ciest sa stala nehoda, keď von Braunov šofér z vyčerpania zaspal. Von Braun skončil s ťažkým zranením ruky. Z nemocnice ho vôbec nechceli pustiť, no on na tom trval. Vedel, že prípadný pobyt v nemocnici by mohol znamenať sovietske zajatie. Na jeho žiadosť ho teda prepustili. Ruka sa však nezhojila dobre a mesiac na to mu ju museli znova polámať a vyrovnať.
Rýchlosť letiacej rakety bola 1400m/s. V-2 bola skutočne výnimočná zbraň. V prvom rade bolo v tej dobe takmer nemožné sa voči nej brániť.
V apríli sa musel celý tím na rozkaz SS presunúť do Bavorských Álp. Ich strážcovia dostali rozkaz všetkých popraviť v prípade, že by sa mohli dostať do zajatia. Von Braunovi sa však podarilo presvedčiť miestneho veliteľa SS, aby ich rozmiestnil do okolitých dedín. Zámienkou bolo, aby sa nestali ľahkým terčom spojeneckého bombardovania. Skupinka potom vyslala von Braunovho brata na bicykli, aby jazdil po okolí a snažil sa nájsť Američanov. Podarilo sa mu to po zotmení 2. mája 1945, keď zbadal amerického vojaka zo 44. pechotnej divízie. Okamžite si to namieril k nemu a lámanou angličtinou naňho kričal: „Volám sa von Braun, môj brat vynašiel V-2, chceme sa vzdať!“ Von Braun bol dlho číslom jeden na listine vedcov, ku ktorým sa Američania chceli dostať. Netrvalo preto dlho a všetkých členov jeho tímu zajali. Po zajatí ho vypočúvali a v lete 1945 ho zamestnali v rámci programu s názvom „Operácia Paperclip“ (kancelárska sponka) a presunuli do USA.
Von Braunovo zajatie sa spočiatku držalo v tajnosti. Informácia o tom, že je na americkej pôde, sa dostala na verejnosť až 1. októbra 1945. Štyri roky potom strávil v relatívnom utajení v púšti v Novom Mexiku, kde pracoval pre armádu USA na výrobe balistických rakiet. Neskôr ho spolu so svojím tímom presunuli do Alabamy, kde mal pracovať na výrobe balistickej rakety stredného doletu. Pre časopis Collier´s Magazine 22. marca 1952 napísal článok, kde americkej verejnosti predstavil svoju víziu letov do vesmíru. Ďalšie dva roky písal články, kde opisoval, ako budú ľudia vo vesmíre žiť v orbitálnych staniciach v tvare šišky a ako budú ľudia kráčať po Mesiaci. V roku 1955 sa objavil v seriáli Walta Disneyho Tomorrow (Zajtrajšok) a získal americké občianstvo. Postupne sa z neho stávala celebrita. Na jeho nacistickú minulosť sa zabúdalo.
V 60. rokoch absorbovala jeho tím novovzniknutá organizácia NASA (National Aeronautics and Space Administration, Národný úrad pre letectvo a kozmonautiku), kde ďalej pracoval na raketových motoroch. Pre NASA zostrojil raketu Saturn V, ktorá významne prispela k ceste Američanov na Mesiac. V roku 1969 si tak splnil svoj detský sen, že pomohol zostrojiť raketu, ktorá letela do vesmíru. Fotografie usmiateho von Brauna sa v tej dobe už pravidelne objavovali na stránkach novín spolu s americkými prezidentmi, astronautmi a ďalšími osobnosťami verejného života. Von Braun zomrel vo veku 65 rokov 16. júna 1977 v Alexandrii v štáte Virgínia a je pochovaný na miestnom cintoríne.
Povojnové dedičstvo technológie V-2
Všetky mocnosti antihitlerovskej koalície sa snažili po vojne získať čo najviac rakiet V-2 a čo najviac personálu a vedcov zodpovedných za ich konštrukciu. Von Braun i Walter Dornberger sa spolu so 126 členmi svojho pôvodného tímu dostali do USA. Britom sa tiež podarilo získať niekoľko rakiet (už počas vojny sa do Spojeného kráľovstva dostala raketa V-2 vďaka poľskému odboju). Niekoľko ich odpálili, ale po vzájomnej dohode presunuli všetok výskum i inžinierov do USA. Jednu V-2 získal pre svoju vládu i kanadský vojak. Bola dopravená do Kanady, dnes je vystavená v múzeu v Toronte.
Sovietsky zväz zajal niekoľko inžinierov a získal aj niekoľko rakiet. V nemeckom meste Nordhausen sa im v septembri 1946 podarilo sústrediť 30 nepoškodených rakiet V-2. V rámci „Operácie Osoaviachim“ (ОСОАВИАХИМ) presunuli tím asi 250 inžinierov do Kapustinho Jaru na území ZSSR. Tu pracovali pod vedením Sergeja Koroleva pod označením OKB-1 na vývoji napodobeniny V-2 s pomenovaním R-1. Prvé testy začali v septembri 1948, Červená armáda dostala prvé rakety do výzbroje v novembri 1950. Po zostrojení rakety a úspešných testoch bola väčšina nemeckých vedcov prepustená späť domov. Aj keď bola R-1 iba kópia, bola postavená z častí vyrobených výlučne v ZSSR. Sovietski inžinieri sa na nej mnoho naučili a svoje vedomosti zúročili pri stavbe ďalších, omnoho vyspelejších vlastných rakiet. OKB-1 pod vedením Koroleva malo potom kľúčovú úlohu pri sovietskom vesmírnom programe i pri zostrojení Sputnika 1 a Vostoku 1.
Najväčšie využitie však mali V-2 v Spojených štátoch. Tesne po vojne bolo do tajnej vojenskej základne v americkom Novom Mexiku doručených niekoľko tisíc motorov, trupov, palivových nádrží a ďalších zariadení V-2. Experimenty, ktoré tu realizoval tím pod vedením von Brauna, boli kľúčové pre americký vesmírny program. Američania dokázali vďaka raketám V-2 odmerať atmosférický tlak v rôznych výškach, zistiť zloženie vzduchu a odmerať kozmické žiarenie. I prvá fotografia z vesmíru v histórii bola nasnímaná z rakety V-2, a to 24. októbra 1946. Americká armáda však rakety využívala aj pre vojenské účely. V-2 bola napríklad pokusne odpálená 6. septembra 1947 z lietadlovej lode USS Midway. Prvá americká balistická raketa, PGM-11 Redstone, schopná niesť termonukleárne hlavice, bola priama nasledovníčka nemeckých V-2.
V roku 1942 oznamoval Walter Dornberger novú éru letov do vesmíru. Rakety V-2, ktoré vyvíjal so svojím tímom, však najprv spôsobili neuveriteľné ľudské utrpenie, rozsievali hrôzu a smrť. Nakoniec však predsa prispeli rozhodujúcou mierou k letom do vesmíru. Ľudstvo, ako mnohokrát predtým, zaplatilo za pokrok vysokú cenu.
