SME

Proti Habsburgovcom: Stavovské povstania v Uhorsku v 17. storočí

V uhorských dejinách bolo 17

V uhorských dejinách bolo 17. storočie veľmi búrlivým obdobím. Krajina trpela opakovanými  vojnami s Osmanskou ríšou a na obranu kráľovstva boli vynakladané obrovské finančné prostriedky zo stále sa zvyšujúcich daní. Prebiehajúce boje znížili objem výroby a rozvoj zahraničného i vnútorného obchodu, krajinu sužovali rôzne prírodné katastrofy a ľudí morové epidémie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Charakteristickým javom tohto storočia boli aj tzv. stavovské povstania, teda konflikty medzi šľachtou a panovníkmi z habsburskej dynastie. Habsburgovci sa dosť necitlivo snažili presadiť svoje predstavy o charaktere a rozsahu ich vlády, ako aj o podobe náboženstva v Uhorsku. Stavovské povstania sa skončili až porážkou posledného z nich, na čele ktorého stál František II. Rákoci.

SkryťVypnúť reklamu

Príčiny stavovských protihabsburských povstaní

Hlavným motívom boja šľachty proti panovníkovi, ku ktorému sa niekedy pridávali aj slobodné kráľovské mestá, bola obrana uhorských zákonov a stavovských privilégií, ak sa šľachte zdalo, že sú zo strany kráľa porušované. Šľachtici si žiarlivo strážili svoje výsady, najmä právo na držbu a dedičnosť pozemkových majetkov, na nezdaniteľnosť príjmov z nich plynúcich. Bránili možnosť voľby panovníka, ako aj právo na správu krajiny prostredníctvom zvolávaného snemu a volených úradníkov. Ak šľachta nadobudla presvedčenie, že kráľ porušuje staré slobody a práva, často sa odvolávala na články Zlatej buly kráľa Ondreja II. z roku 1222, teda dohody medzi panovníkom a šľachtou, ktorá niektoré z týchto práv definovala. Jej posledný článok dokonca pripúšťal možnosť povstania šľachty proti panovníkovi, ak by porušoval ustanovenia dohody (známe ako „ius resistendi“, právo na odpor).  

SkryťVypnúť reklamu

Po nástupe Ferdinanda I. Habsburského na uhorský trón koncom roku 1526 vyvolávali u šľachty značný odpor jeho centralizačné snahy, ktorými sa dostávali domáce úrady pod väčšiu kontrolu dvora. Ferdinandove správne reformy menili podobu vnútornej administratívy v Uhorsku. Napríklad funkciu palatína prevzal panovníkom menovaný miestodržiteľ, ktorým bol zvyčajne niektorý z biskupov či arcibiskupov (najčastejšie ostrihomský). Úrad palatína bol obnovený až v roku 1608. Po vzore viedenskej komory bola zreorganizovaná aj Uhorská kráľovská komora a za jej predsedu bol menovaný Nemec. Aj obrana Uhorska prešla zmenami,  keď bolo celé kráľovstvo rozdelené na niekoľko kapitanátov a hlavní kapitáni priamo podliehali novozriadenej Dvorskej vojnovej rade (zriadenej v roku 1556). Post hlavného krajinského kapitána často zastávali cudzinci (napríklad už v roku 1530 sa ním stal Hans Katzianer).

SkryťVypnúť reklamu


Cisár Leopold I. bol pre časť uhorskej šľachty zosobnením ich nenávisti voči Habsburgovcom. Počas svojej mimoriadne dlhej vlády (ako uhorský kráľ panoval v rokoch 1657 - 1705) však dokázal ustáť boje s Osmanmi, čelil sprisahaniu i dvom stavovským povstaniam.

 

Centralizačné opatrenia dosiahli svoj vrchol za vlády kráľa Leopolda I. (1657 – 1705), keď po neúspešnom sprisahaní najvyšších predstaviteľov Uhorska na čele s palatínom Františkom Vešelénim kráľ v roku 1673 vyhlásil Uhorsko len za provinciu svojej ríše. Zrušil zasadnutia snemu a vládu prenechal osemčlennému menovanému guberniu, na čele ktorého stál veľmajster rádu nemeckých rytierov. Uhorsko sa na osem rokov stalo v podstate krajinou úplne podriadenou habsburskému panovníkovi.

Napätý vzťah medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou zhoršilo aj úspešné šírenie Lutherovho a Kalvínovho reformného učenia. Od druhej polovice 16. storočia sa k reformácii pridávali mešťania slobodných miest (často to boli etnickí Nemci) a poddaní, ako aj stredná a vyššia šľachta. Aristokracia prijímala protestantizmus často kvôli vidine získania sekularizovaných cirkevných majetkov. Habsburskí panovníci od Rudolfa II. (v Uhorsku vládol v rokoch 1576 až 1608) boli vernými ochrancami katolíckej cirkvi a podporovali tvrdú rekatolizáciu. Tú, samozrejme, predstavitelia šľachty a neskôr aj slobodných miest kritizovali  na pôde uhorského snemu a požadovali slobodu vierovyznania, ako ju mali od roku 1575 zaručenú stavy v Čechách. V Uhorsku cisár Rudolf taký ústupok nemienil urobiť a, naopak, podporoval snahy katolíckej cirkvi o potlačenie úspešne sa šíriacich reformných myšlienok. Do Uhorska boli napríklad koncom 16. storočia povolaní jezuiti, ktorých vplyv silnel najmä v 17. storočí (prví jezuiti pôsobili v rokoch 1562 – 1567 v Trnave). Rekatolizačné snahy mali najčastejšie podobu zaberania svätostánkov evanjelikov. Protestantov najviac rozhorčilo  zabratie košického dómu v januári 1604, ale podobné udalosti sa diali aj v iných slobodných kráľovských mestách.

SkryťVypnúť reklamu

Boj za náboženskú slobodu priviedol do radov nespokojencov predstaviteľov najbohatších magnátskych rodov, ako boli napríklad Ilešháziovci. Panovník v rámci protireformácie konfiškoval protestantskej šľachte majetky, čo postihlo napríklad Štefana Ilešháziho, trenčianskeho a liptovského župana. Pred hroziacim uväznením Ilešházi utiekol do Poľska a neskôr sa ochotne pripojil k povstaniu Štefana Bočkaja. Napokon získal v roku 1608 ako prvý protestant post palatína v obnovenom úrade.

Sedmohradské knieža Štefan Bočkaj a jeho hajdúci (wikipedia.org)

 

Sedmohradské knieža Štefan Bočkaj

Neboli to však len náboženské dôvody, ktoré viedli k nespokojnosti šľachty. Nespokojnosť sa prejavovala aj s postupne rastúcim daňovým zaťažením poddaných, pretože obrana krajiny pred Osmanmi bola čoraz nákladnejšia (Uhorsko si dokonca po roku 1606 mier vykupovalo každoročne odvádzaným tribútom). Po zaplatení daní a vojenských kontribúcií často neostávali sedliakom dostatočné prostriedky na odovzdanie dávok zemepánom.

SkryťVypnúť reklamu

Uhorské stavy tiež poburovalo, že časti kráľovských majetkov, prípadne zhabané majetky uhorských protestantov, dostávali cudzinci. Tí sa často dostali aj k lukratívnym dodávkam pre armádu, prípadne sa úspešne zapojili do obchodu s uhorským vínom alebo dobytkom. Cudzinci boli často menovaní za veliteľov uhorského vojska, čo sa okato prejavilo najmä počas 15-ročnej vojny s Osmanmi (vedená od roku 1591 do roku 1606). Na uhorskom území operovali početné žoldnierske cisárske oddiely, ktoré sa často správali ako na dobytom území. Hoci sedliaci odovzdávali vojsku potraviny a seno či ovos pre kone, vojaci ich okrádali a často na nich páchali násilnosti. Zemepáni tieto praktiky kritizovali, pretože prichádzali o pracovnú silu. Uhorská šľachta v takýchto pomeroch hrozila, že sa prestane aktívne podieľať na obrane krajiny, prípadne že vypovie poslušnosť samotnému panovníkovi.

SkryťVypnúť reklamu

V takejto situácii sa rastúca nespokojnosť pretavila do prvého zo stavovských povstaní, na čelo ktorého sa postavil Štefan Bočkaj (1557 – 1606), magnát z Biharskej stolice. Hoci spočiatku pôsobil na cisárskom dvore v Prahe ako poradca Rudolfa II. pre sedmohradské záležitosti a bol stúpencom spolupráce cisára a uhorsko-sedmohradskej šľachty v boji proti Osmanom, neskôr sa stal kritikom protireformačnej politiky panovníka (Bočkaj bol kalvínom). Keď bol panovníkom v roku 1602 dočasne uväznený a obžalovaný z velezrady, utiekol na svoje uhorské majetky a koncom roku 1604 sa postavil na čelo nespokojnej šľachty a slobodných kráľovských miest.

Bočkaj však urobil krok, ktorý bol typický takmer pre všetkých vodcov stavovských povstaní – spojil sa s Osmanskou ríšou. Tá ochotne podporila nepriateľa svojho hlavného protivníka, ktorým bol rímsko-nemecký cisár. Po roku a pol bojov bol napokon v júni 1606 podpísaný mier vo Viedni. Štefan Bočkaj bol potvrdený za sedmohradské knieža, cisár sa zaviazal rešpektovať všetky stavovské výsady sedmohradskej a uhorskej šľachty, znovu sa malo obsadiť miesto palatína a do uhorských orgánov mali byť dosadzovaní len domáci šľachtici, a to bez ohľadu na ich náboženské vyznanie. Dôležitým výsledkom mierových rokovaní bolo, že privilegovanému obyvateľstvu (šľachte, slobodným obyvateľom miest a inteligencii) sa mala zaručiť sloboda vierovyznania, ale „bez ujmy katolíckeho náboženstva“. Mier začal platiť po podpísaní mieru s Osmanmi v ústí rieky Žitava do Dunaja v novembri 1606 a jeho výsledky uznal aj uhorský snem, ktorý sa v roku 1608 zišiel v Bratislave.

SkryťVypnúť reklamu

Gabriel Betlen ako sedmohradské knieža a odhodlaný nepriateľ Habsburgovcov (wikipedia.org)

Gabriel Betlen a Štefan I. Rákoci

Hoci sa zdalo, že po Bočkajovom povstaní nastanú pre Uhorsko pokojnejšie časy, nebolo tomu tak. Krátke obdobie mieru v rokoch 1619 – 1628 vystriedali tri ničivé povstania vedené sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlenom (1580 – 1629, knieža od roku 1613). Dôvodom jeho ozbrojeného vystúpenia bolo porušovanie náboženskej slobody a zvýšený rekatolizačný tlak realizovaný ostrihomským arcibiskupom Petrom Pazmáňom (arcibiskupom bol od roku 1616). Podobná situácia bola aj v Českom kráľovstve, kde nespokojnosť prepukla do povstania, ktorého začiatkom bolo vyhodenie kráľovských úradníkov z okien kancelárie (tzv. druhá pražská defenestrácia z 23. mája 1618).

SkryťVypnúť reklamu

K vzbúreným česko-moravským protestantským stavom sa pridal aj Betlen, ktorý sledoval aj vlastné mocenské záujmy (chcel sa zmocniť stolíc ležiacich západne od Sedmohradska, prípadne získať aj titul ríšskeho kniežaťa spolu s časťou ríšskeho územia). Betlen s pomocou Osmanskej ríše skutočne prišiel českému vojsku na pomoc, ale Viedeň sa im nepodarilo dobyť. Betlen bol na sneme svojich prívržencov v Banskej Bystrici v auguste 1620 zvolený aj za uhorského kráľa, ale nedal sa korunovať. Mierom uzavretým koncom roku 1621 sa cisár zaviazal dodržiavať stavovské privilégiá šľachty a Betlen bol uspokojený územnými ziskami, ako aj titulom ríšskeho kniežaťa.

Po Betlenovi sa na sedmohradský kniežací stolec dostal Juraj I. Rákoci (1593 – 1648, knieža od roku 1630), odporca protireformácie a habsburských snáh o pevnejšie pripútanie Sedmohradska k Uhorsku. Ním vedené povstanie bolo súčasťou tridsaťročnej vojny, keďže ho o pomoc žiadali protestantské krajiny, najmä Švédsko. Keď získal povolenie sultána na vystúpenie proti cisárovi Ferdinandovi III., v roku 1644 sa zapojil do bojov proti cisárskemu vojsku. Chcel sa spojiť so švédskym vojskom, ktoré v tom čase ovládalo Moravu. V roku 1645 síce povstalci spolu so Švédmi obliehali Brno, ale na uhorskej pôde utrpeli Rákociho vojská porážky. Mierom v rakúskom meste Linz cisár potvrdil uhorským stavom ich slobody a úplnú náboženskú slobodu, pričom sa im mali vrátiť zabrané kostoly.

SkryťVypnúť reklamu

Zostrená rekatolizácia v počiatkoch vlády Leopolda I. a porážky cisárskych vojsk vo vojne s Osmanskou ríšou, ktorá prebiehala v rokoch 1663 a 1664, viedli k tomu, že sa proti panovníkovi postavili dokonca najvyšší predstavitelia krajiny (palatín František Vešeléni, ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai, chorvátsky bán Peter Zrínsky, krajinský sudca František Nádašdy, magnáti František I. Rákoci a Štefan Tököli). Sprisahanci začali viesť tajné rozhovory s Francúzskom a Osmanskou ríšou, ale neboli úspešní. Plány povstalcov boli tlmočníkom prezradené cisárskemu veľvyslancovi v Istanbule, preto cisár Leopold I. v roku 1670 uväznil niektorých zo sprisahancov a troch z nich dal popraviť (Zrínskeho, Frankopana a  Nádašdyho). Uhorsko po odhalení tohto sprisahania stratilo svoju nezávislosť, pretože správy krajiny sa ujalo osemčlenné gubernium na čele s veľmajstrom rádu nemeckých rytierov a činnosť snemu bola pozastavená. Navyše krajinu postihla tvrdá rekatolizácia, ktorá viedla k vypovedaniu alebo dobrovoľnému exilu protestantských kňazov.

SkryťVypnúť reklamu


Boj Kurucov a Labancov na súvekom obraze Georga Philippa Rugendasa (wikipedia.org)

Povstanie Imricha Tököliho

Posledným povstaním v 17. storočí bolo povstanie vedené grófom Imrichom Tökölim (1657 – 1705), ktorého otec Štefan bol účastníkom Vešeléniho sprisahania. Leopold I. rodine zhabal rozsiahly majetok na severnom Slovensku a mladý Tököli utiekol do Sedmohradska, kde si postupne vydobyl medzi nespokojnými šľachticmi vedúce postavenie. V 70. rokoch ohrozovali najmä severovýchodné Slovensko tlupy túlajúcich sa vojakov, ktorí sa nazývali „kurucmi“. Väčšinou rabovali a obsadzovali slobodné kráľovské mestá, prípadne napádali cisárske posádky, ale prenikli až na Oravu, Liptov a Gemer.

Keď sa kurucké vojsko dostalo pod velenie sedmohradského kniežaťa Michala Apafiho, začal ho financovať francúzsky kráľovský dvor. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. sa v tomto čase dostal do územného sporu s cisárom Leopoldom I. o pohraničné územia ležiace medzi Francúzskom a Nemeckou ríšou. V januári 1680 si však kuruci zvolili za svojho hlavného veliteľa Imricha Tököliho. Hlavnou požiadavkou povstalcov bolo obnovenie krajinských zákonov a náboženskej slobody. Na presadenie týchto cieľov sa snažili získať vojenskú pomoc od Osmanskej ríše.

SkryťVypnúť reklamu

V priebehu leta a jesene 1680 Tököliho vojská úspešne obsadili územie východného a stredného Slovenska. Na jar 1681 Leopold I. zvolal uhorský snem do mesta Šopron. V rámci ústretových krokov na ňom bolo zrušené gubernium, bol obnovený úrad palatína, zaručená slobodná voľba mestských rád, vyhlásená amnestia pre účastníkov povstania a hlavne bola garantovaná náboženská sloboda pre slobodné obyvateľstvo a šľachtu. V tridsiatich stoliciach, kde mali väčšinu protestanti, sa mohli vystavať dva kostoly, ktoré dostali názov artikulárne, keďže boli postavené na základe prijatých zmluvných článkov, artikúl. Povstalci však ústretovosť panovníka neprijali, a preto sa v 1682 obnovili boje. V septembri 1682 bol Tököli vo Fiľakove uznaný budínskym miestodržiteľom Uzunom Ibrahimom za kráľa „stredného Uhorska“ (ovládal však skôr územie východného Slovenska), musel však platiť Osmanom ročný tribút 40-tisíc toliarov. Tököli sa stal de facto vazalom Osmanskej ríše.

SkryťVypnúť reklamu

Keď sa Tököli oženil s vdovou po Františkovi I. Rákocim Helenou Zrínskou, stal sa nevlastným otcom Františka II. Rákociho. Tököliho politické ambície padli spolu s porážkou mohutnej osmanskej armády pri druhom obliehaní Viedne v septembri 1683. Obliehanú Viedeň zachránil príchod početného poľského vojska pod velením kráľa Jána III. Sobieskeho. Kuruci ustúpili na východné Slovensko, kde postupne Tököliho opúšťali najbližší spolubojovníci. Napokon bol Tököli v bitke pri Prešove v septembri 1684 porazený a stiahol sa do tureckého exilu. Jeho manželka spolu s deťmi ešte tri roky bránila Mukačevský hrad a po jeho kapitulácii odišla za manželom do exilu. Bratislavský snem v roku 1687 uznal Habsburgovcov za dedičných panovníkov Uhorska, ale zároveň zaručil šľachte jej nezdaniteľnosť a slobodnému obyvateľstvu limitovanú náboženskú slobodu. Mladý František II. Rákoci v tom čase nepredpokladal, že o pár rokov bude viesť vojská v poslednom zápase uhorskej šľachty proti habsburským panovníkom.

SkryťVypnúť reklamu

Viac o stavovských povstaniach v Uhorsku a predovšetkým o poslednom z nich - o povstaní Františka II. Rákociho sa dočítate v aktuálnom vydaní HR

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na Historická revue

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 29 058
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 464
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 916
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 276
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 132
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 853
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 749
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Polostrov na tektonickom zlome záujmov.


a 1 ďalší

Krátka história betónu a jeho vynálezcovia.


a 1 ďalší

Maďarské pokusy o zblíženie s ľudáckym slovenským štátom v roku 1943.


a 1 ďalší

Rusko-japonská vojna v rokoch 1904 a 1905 bola globálnym zápasom o Ďaleký východ


SkryťZatvoriť reklamu