Alžbeta Bavorská z rodu Wittelsbachovcov, manželka cisára Františka Jozefa, žila akoby dva životy. Jeden ako oficiálna reprezentatívna osoba – priam inštitúcia, akou bola cisárovná podľa protokolov. Druhý život žila ako grófka Hohenembsová, pod menom ktorej Alžbeta cestovala takmer po celej Európe, unikajúc pred povinnosťami toho prvého života.
Autentické informácie o mladosti Alžbety sa síce zachovali v spomienkach jej príbuzných, ale v budúcnosti boli prekryté vyfabulovaným oficiálnym obrazom cisárovnej. Podľa tohto bola Alžbeta, dieťa narodené ako jezuliatko na Štedrý večer, obdarená mnohými nadaniami. Na dievča s dátumom narodenia 1837 dostala pomerne slušné vzdelanie, bola sčítaná, zaujímala sa o umenie, hoci sama uprednostňovala fyzické aktivity pred intelektuálnymi. Na detstvo v rodičovskom dome spomínala Alžbeta iba v najlepšom. Celý život si uchovávala väzby na rodné Bavorsko a na rozdiel od chladných vzťahov s členmi rodiny Habsburgovcov udržiavala vrelé vzťahy s Wittelsbachovcami.
Silný vplyv mal na ňu otec. Muž s univerzitným vzdelaním, filozof, básnik, kultivovaný cestovateľ a etnograf, stúpenec pestovania zdravého stravovania, gymnastiky a cvičenia, uprednostňoval vo výchove svojich detí rozvíjanie ich prirodzených talentov pred systematickým učením. Bol to muž obdarený mnohými schopnosťami, ktoré však prehlušilo jeho ľahkovážne sukničkárstvo a nezáväzné, resp. nezodpovedné správanie. Morálnou autoritou v rodine bola matka, sestra rakúskej cisárovnej Žofie, matky Alžbetinho budúceho manžela.
Cisárovná Alžbeta v tanečných šatoch, obraz z roku 1865 (wikipedia.org)
Rozprávková svadba versus zlatá klietka
Práve tento sesterský vzťah bol na počiatku manželského zväzku, hoci v inej kombinácii svojich detí. Pôvodne cisárovná-matka chystala synovi za manželku staršiu dcéru svojej sestry Helenu. Stretnutie však dopadlo inak. František Jozef sa zaľúbil do svojej mladšej sesternice Alžbety. Ani nie šestnásťročná Alžbeta prijala jeho dvorenie a mladý pár po krátkej známosti a vybavení dišpenzu od pápeža, predsa len to boli deti dvoch sestier, ohlásil zasnúbenie. Svadba 23-ročného cisára s mladučkou očarujúcou snúbenicou sa konala 24. apríla 1854 vo Viedni. Bola to spoločenská udalosť roka. Každý chcel vidieť krásnu dvojicu. Príbeh o láske na prvý pohľad sa stal okamžite populárny a pár snov vstupoval do prístavu manželského za prítomnosti tisícok zvedavcov. Dátum stojí za zapamätanie si aj v inej súvislosti. Z príležitosti cisárskej svadby bol v krajine zrušený výnimočný stav, ktorý trval od roku 1849.
Krátko po rozprávkovej svadbe sa ukázali rozdiely temperamentu, výchovy a odlišnosť záujmov mladej dvojice. Hoci cisár miloval svoju ženu celý život, nedokázal sa svojím správaním ani len priblížiť k jej predstavám o spolužití. Alžbeta sa necítila vo Viedni dobre, nevedela si zvyknúť na dvorný protokol a zasahovanie cisárovnej-matky do života mladomanželov. Nasledujúce tri tehotenstvá a pôrody ich vzťahy nielenže neupevnili, ale naopak prehĺbili nezhody a odcudzovanie. V priebehu štyroch rokov prišli na svet Žofia (1855), Gizela (1857) a Rudolf (1858). Svokra sa chopila nielen výchovy detí, ale usilovala i o prevýchovu nevesty. Detsky nezrelá Alžbeta nebola pripravená na úlohu manželky, matky ani cisárovnej. Napätie sa stupňovalo a po smrti dvojročnej prvorodenej dcérky sa Alžbeta nervovo zrútila. Manželské vzťahy, ale i materské povinnosti Alžbetu nenaplnili a začala od rodinného života utekať.
Cisárska a kráľovská rodina pred zámkom v Gödöllő (wikipedia.org)
Alžbeta ako cisárovná
Manžel a postupne i dvor neprítomnosť a výstrelky cisárovnej tolerovali. Hlavným argumentom bolo jej podlomené zdravie, čo sa však vylučovalo s tvrdými dávkami športových aktivít. Úplne uniknúť povinnostiam cisárovnej nebolo možné. O politiku sa vo všeobecnosti vôbec nezaujímala, ale trikrát do nej aktívne vstúpila. Ukázalo sa, že ak je osobne zainteresovaná, je schopná plniť si reprezentačné úlohy, dodržiavať protokol a stáť po boku cisárovi v politicky a diplomaticky zložitých situáciách. Prvýkrát preukázala tieto svoje nevyužité schopnosti na prvej oficiálnej návšteve v Korutánsku v roku 1856. Kým cisár zažil chladné privítanie, cisárovná spôsobila vlnu nadšeného obdivu a uvoľnenie napätia pri rokovaniach. Podobná situácia nastala aj pri návšteve Lombardska a Benátska, dvoch severotalianskych regiónov, ktoré síce formálne patrili pod Rakúsko, ale netajili sa svojou podporou risorgimentu a túžbou byť súčasťou budúceho zjednoteného Talianska.
Tretíkrát sa cisárovná zaangažovala v prípade Uhorska. V priebehu desaťročia 1857 – 1867 niekoľkokrát prejavila svoje uhrofilstvo a špeciálne maďarofilstvo a pripisuje sa jej zásluha na presvedčení manžela, aby urovnal vzťahy s Uhorskom, spurným a odbojným voči moci Habsburgovcov. Alžbeta ovládala maďarčinu, svoj dvor si vytvorila takmer výhradne z maďarských šľachtičien, milovala Budapešť a jej okolie, uznávala maďarské kone. Jej veľkým triumfom bola korunovácia za uhorskú kráľovnú. Z pohľadu jej manžela, korunovaného za uhorského apoštolského kráľa, bolo rakúsko-uhorské vyrovnanie v roku 1867 prejavom ústupku, ku ktorému bol donútený politickými okolnosťami. Štátny korunovačný dar, zámok v Gödöllő, ktorý kráľovský pár dostal, sa stal miestom, kde sa Alžbeta zdržiavala častejšie ako v domovskej Viedni. Tu porodila svoje štvrté dieťa Máriu Valériu (1868), prezývanú tiež „uhorské dieťa“, jediné zo svojich detí, ktoré priamo vychovávala a priľnula k nemu.
Samotná Viedeň sa usilovala o naklonenie si cisárovnej. Hoci jej averzia bola skôr voči dvoru než mestu samotnému, nikdy si meniacu sa a po vzore Paríža modernizujúcu sa cisársku Viedeň neobľúbila. Z príležitosti striebornej svadby cisárskeho páru a zároveň pri príležitosti ukončenia jednej etapy prestavby centra mesta – Ringstrasse v roku 1879 sa konal sprievod za účasti stoviek komparzistov. Toto divadelné predstavenie v uliciach, pod taktovkou známeho maliara Hansa Makarta vytvorilo akúsi normu vzdávania úcty cisárovnej. Kým iné pomazané hlavy sa uctievali pre svoje skutky, charitu a pod., Alžbeta bola oslávená pre svoju krásu. Paradoxom je, že sa tak stalo v období, kedy jej skutočné pôvaby už vädli. Obrazy, ktoré vznikali, boli retušované, sochy idealizované, fotografie takmer neexistovali, pretože Alžbeta sa na verejnosti skrývala za vejáre, dáždniky, závoje a pod. Napriek tomu boli inštalované obrazy krásnej cisárovnej v oficiálnych inštitúciách, na verejných priestoroch, najmä promenádach kúpeľných miest, v kaviarňach s názvom Elisabeth a variantmi tohto mena.
Od smrti korunného princa Rudolfa v roku 1889 nosila cisárovná smútok (wikipedia.org)
Túlavé topánky alebo úteky zo „zlatej klietky“
Vlažný vzťah cisárovnej k vlastným deťom nebol verejným tajomstvom, ale publikované obrázky ju zobrazovali ako nežnú matku. Jej častá absencia v rodine sa oficiálne zdôvodňovala podlomeným zdravím a nutnou liečbou v kúpeľoch alebo pobytmi v prímorskej klíme. Cesty sa predlžovali. Najprv smerovali do rodného Bavorska, neskôr aj do oveľa vzdialenejších, na liečbu pľúcnej choroby (čo bola oficiálne uvádzaná diagnóza) nevhodných lokalít. K obľúbeným cieľom jej ciest patrili Korfu, Korzika, Madeira, Francúzska riviéra, Anglicko, Gibraltár, Alžír, Egypt a talianske lokality. Hoci oficiálne necestovala ako cisárovná, sprevádzal ju početný sprievod. Pre jej potreby bola zostrojená špeciálna vlaková súprava, kde bol aj vagón s telocvičňou, kúpeľňa a ubytovanie pre personál. Často prevážala niekoľko jazdeckých koní.
Napriek krehkej telesnej konštrukcii bola Alžbeta výbornou jazdkyňou. Jej záľubou boli dlhé vychádzky, dnes by sme povedali, že sa venovala crosscountry, ale zvládala aj jazdu s prvkami akrobacie. Vystriedala viacerých osobných trénerov a zaujímala sa aj o odborné záležitosti ohľadom chovu koní. Svojimi vedomosťami v tejto oblasti vzbudzovala rešpekt. Kone a psy boli Alžbetinou láskou a neodmysliteľným doplnkom. Na rozdiel od mnohých dám, ktoré si svojich psích maznáčikov nosili na rukách, uprednostňovala veľké plemená psov. V ich venčení bola vzorná. Pravdepodobne aj tieto prechádzky so psami patrili k jej režimu štíhlosti. Okrem toho rada a veľa plávala a celé hodiny šermovala. Okrem športových aktivít venovala zvyšok času úprave zovňajšku. Telo a vlasy, diéty a cvičenie napĺňali takmer celý denný program.
Túlavé topánky, ktoré Alžbeta zrejme zdedila po svojom otcovi, nezavesila na klinec ani v pokročilejšom veku. Práve naopak. V krátkom slede za sebou prežila niekoľko smutných a traumatizujúcich udalostí. V roku 1886 zomrel jej obľúbený bratranec a spoločník, bavorský kráľ Ľudovít. O tri roky zomrel syn Rudolf, v nasledujúcom roku podľahol dlhej zničujúcej chorobe priateľ gróf Július Andrássy, v Anglicku si pri páde z koňa zlomil väzy jej dlhoročný „konský“ priateľ kapitán Bay Middleton. Jej jediné dieťa, ako nazvala milovanú dcéru Máriu Valériu, sa vydala a začala žiť svoj vlastný život. V krátkom čase po sebe zomreli aj jej dve sestry Helena a Žofia. Cisárovná rozdala šperky i celý svoj výstredný šatník a neskôr sa obliekala už len do čiernej farby a oveľa skromnejších modelov. Obmedzila svoj personál, zredukovala luxus, akým sa dovtedy obklopovala, a naďalej sa presúvala z miesta na miesto, z hotela do hotela.
Informácia a vražde cisárovnej sa okamžite rozšírila do celého sveta (wikipedia.org)
Nečakaná smrť
Na december 1898 pripadalo 50. výročie nástupu Františka Jozefa na trón. Krajina sa pripravovala na oslavy. Samotný cisár, hoci osobne nemal pompéznosti rád, bol zamestnaný jubileom. Z jeho pohľadu to nebolo ľahké polstoročie. Habsburská monarchia utrpela priveľa územných strát v nemeckej a talianskej oblasti, neudržala si absolútnu kontrolu nad Uhorskom, nespokojnosť dávali najavo Česi i Chorváti a problémov bolo oveľa viac. Stratil syna – následníka. Dobre premyslená réžia osláv bola nevyhnutná, aby si oslavy udržali dôstojný rámec a nestali sa výpočtom strát. Cisárovi vyplynulo z prípravy osláv množstvo reprezentatívnych povinností. Alžbeta sa na nich odmietla zúčastniť z dôvodu držaného smútku.
Po krátkom tradičnom letnom pobyte v Bad Ischli sa cesty manželov opäť rozišli. Cisár smeroval do Viedne, cisárovná, ako dáma v čiernom, k Ženevskému jazeru. Správala sa vcelku nenápadne, i keď predsa len vzbudzoval pozornosť početný personál. Nebývalo zvykom, aby grófka cestovala s tuctom služobníctva. Práve tým na seba upozornila a miestne noviny zaregistrovali jej návštevu. Vznikol dokonca aj fotografický záber, ktorý urobil fotograf, netušiac, že zdokumentuje posledný deň jej života.
V posledný deň pobytu – 10. septembra – bolo služobníctvo zaujaté balením a presunom na iné miesto. Cisárovná, resp. grófka Hohenembsová, zostala bez ochranky, len v spoločnosti jedinej dámy, barónky Sztárayovej. Zabávali sa nákupom drobných darčekov, čím si krátili čas do odchodu lode, ktorá ich mala previesť na druhý breh jazera. O 13.40, tesne pred nástupom na loď, bol na frekventovanom ženevskom nábreží spáchaný na cisárovnú atentát. Napadnutie ani nevyzeralo ako útok, skôr ako úplne náhodné zrazenie sa dvoch proti sebe ponáhľajúcich sa osôb. Dáma v čiernom ešte nastúpila vlastnými silami na palubu a až po niekoľkých minútach sa zrútila. Upadla do bezvedomia a o hodinu zomrela. Vlastne až pri jej kolapse si prítomní uvedomili, že to nie je nevoľnosť, ale smrť, resp. vražda.
Útočník bol dolapený. Nebránil sa zatknutiu, dokonca sa usmieval a pohmkával si nápev revolučnej piesne. Bol to 25-ročný taliansky námezdný robotník, stúpenec anarchizmu Luigi Lucheni. Na útok sa pripravoval. Sledoval hotel niekoľko dní. Priniesol si naostrený deväťcentimetrový pilník a jediným úderom trafil medzi rebrami rovno do srdca. Po pilníku zostala malinká rana, preto krvácanie po kvapkách trvalo tak dlho. 61-ročná cisárovná mu za hodinu podľahla. Súd s obvineným atentátnikom sa začal o mesiac a snažil sa dokázať nejaké prepojenie Lucheniho na väčšiu organizovanú skupinu anarchistov. To sa však súdu nepodarilo preukázať.
Správanie atentátnika počas procesu bolo škandalózne. Nielenže neprejavil ľútosť, ale vyhlásil, že sa týmto aktom chcel pomstiť za svoj život, za život nemanželského dieťaťa odloženého do sirotinca a núteného od detstva tvrdo pracovať. Využil každú príležitosť, aby mohol vykríknuť anarchistické heslá ako „Svet treba zničiť!“, „Kto nepracuje, nech neje!“, „Nech žije anarchia!“ či „Smrť aristokracii!“. Veľkým sklamaním preňho bol rozsudok: doživotie. Odvolal sa a snažil sa dostať trest smrti, lenže vo Švajčiarsku bol trest smrti zrušený. Na jeho správanie reagovala verejnosť rôzne. Pre anarchistov sa stal hrdinom a dostával od nich do väzenia povzbudzujúce listy.
Na druhej strane v mnohých mestách vypukli pogromy namierené proti talianskym gastarbaiterom, ktorí v zaalpských krajinách predstavovali najlacnejšiu pracovnú silu. Podobné reakcie boli po oznámení sarajevského atentátu na Františka Ferdinanda v roku 1914 namierené voči srbským menšinám. Luigi Lucheni strávil v žalári dvanásť rokov. Vtedy sa mu po niekoľkých neúspešných pokusoch podarilo spáchať samovraždu.
Pohreb cisárovnej Alžbety sa konal 17. septembra. V roku 1854 ťahalo ulicami Viedne osem bielych koní kočiar s nevestou. V roku 1898 bolo zapriahnutých osem čiernych koní, ktoré viezli Alžbetu poslednýkrát nemilovanou Viedňou do krypty kostola kapucínov, na miesto posledného odpočinku Habsburgovcov, kde prebiehal obrad podľa starého dvorného rituálu.
Pamiatka na cisárovnú – riadený smútok
Po smrti cisárovnej bol v krajine vyhlásený polročný smútok. Trúchlenie bolo trojstupňové: najhlbší smútok, hlboký a obmedzený smútok, pričom pre každý stupeň bol predpísaný istý rituál, smútočná výzdoba a platilo obmedzenie organizovania podujatí zábavného charakteru. Vzhľadom k oficiálnemu smútku boli eliminované oslavy polstoročia Františka Jozefa na tróne. Osobný smútok cisára trval do konca jeho života. Vydal prehlásenie „K Mojim národom!“, kde sa písalo: „Moja žena, ozdoba Môjho trónu, verná družka, ktorá mi bola útechou a oporou v najťažších hodinách Môjho života... tu už viac nie je!“ Cisár sa rozhodol hrať hru na dokonalú manželku aj po jej smrti. Navštevoval výstavy s obrazmi cisárovnej, zaujímal sa o umelecké súťaže vypísané na jej pomníky. Vo svojej schönbrunnskej pracovni mal až dva jej obrazy.
Väčšina obrazov cisárovnej bola robená podľa jej portrétov z mladších rokov. Jedným z mála umelcov, ktorým sedela ako model v 70., 80. a dokonca aj v 90. rokoch bol sochár Alojz Stróbl. Napriek tomu boli jeho výsledkom „upravené“ podoby predlohy. Nebola to vôľa majstra sochára, ale objednávateľa, t. j. cisára. Alojz Stróbl bol uznávaný uhorský umelec, pôvodom z Liptova, z Kráľovej Lehoty, kam chodieval na letné pobyty a mal tu zriadený ateliér. Podporoval mnohých umelcov pochádzajúcich zo Slovenska. Patril k obľúbeným cisárovým umelcom, niekoľkokrát sa osobne stretli pri odhaľovaní pomníkov, ale i v súkromnom umelcovom ateliéri v Budapešti.
Cisár mu dal ako výraz priateľstva prezývku Strobellino a poveril ho organizovaním výstav na pamiatku cisárovnej po jej smrti. Najväčší ohlas dosiahla výzva v Budapešti. Tu sa dokonca na pomník milovanej Erzsébet vyzbieralo poldruha milióna vo verejnej zbierke. V Budapešti proste svoju kráľovnú milovali. Pomník bol slávnostne odhalený v roku 1902. Samotný Stróbl bol autorom viacerých pomníkov cisárovnej v Budapešti, v Miškovci, Subotici, Rohonci, Prešove či Bardejove a výraznou mierou sa podieľal na vytvorení oficiálnej verzie vzhľadu cisárovnej Alžbety.
Romi Schneider v kultovom filme "Sissi mladá cisárovná" prispela k novej popularite cisárovnej Alžbety (wikipedia.org)
Sissi ako obchodný artikel
Manžel, rodina, dvor a dokonca i spoločnosť v podstate akceptovali dvojitý život cisárovnej, aký začala žiť už krátko po svadbe a nevyhnutnom splnení si manželských – dynastických povinností, čiže predovšetkým zaistením následníka trónu. Istý druh „dvojživota“ však žije Alžbeta i po smrti. Vystupuje v ňom totiž opäť akoby v dvoch podobách. V jednej je slobodu milujúca osobnosť, ktorá sa nedala spútať ani korunou, ani manželstvom, ani dobovými predstavami o tom, čo má byť úlohou ženy. V druhom žije ako krásavica Sissi.
Sissi je jedna z prvých známych ikon sveta módy, ktorá kult mladosti, štíhlosti a krásy doviedla do dokonalosti. Podriadila mu takmer všetok svoj čas a aktivity. Toľko námahy bez patričného obdivu by nedávalo zmysel, preto sa obdivu cisárovnej podriadilo celé jej okolie. Akceptovali jej zvláštne správanie, retušovali jej obrazy a fotografie, resp. nefotografovali ju, keď si to už neželala, akceptovali jej skrývanie sa za vejáre v čase, keď jej tvár začala javiť známky starnutia. A takáto Sissi sa prezentuje i dnes. Obraz Sissi sa využíva ako turistický magnet, skoro až atrakcia spojená s prezentáciou cisárskej Viedne a Rakúska všeobecne. S idealizovanými portrétmi Sissi sa môžeme stretnúť na turistických suveníroch všetkých cenových kategórií, na bonboniérach, pohľadniciach, hrnčekoch... Jej príbeh bol niekoľkokrát sfilmovaný, vychádzajú knihy o jej živote, v ktorých sa reálna cisárovná Alžbeta stráca a zostáva Sissi, ako ju stvoril filmový priemysel a literárny svet reagujúci na dopyt turistického ruchu.
Medzivojnové republikánske Rakúsko sa horko-ťažko vyrovnávalo s hospodárskymi problémami, stratou území a postavenia. Téma monarchie a špeciálne cisárskej Viedne bola tabu. Isté uvoľnenie nastalo až koncom 50. rokov, kedy sa Rakúsko opäť začalo hlásiť k svojej predprevratovej minulosti. Stavebné pamiatky i umelecké zbierky z obdobia monarchie sa dostali do zoznamu štátom chránených pamiatok. V tomto ovzduší sa zrodil projekt filmu o období vlády cisára Františka Jozefa. Postava cisárovnej, ako ju stvárnila mladá rakúska herečka Romi Schneider, získala veľkú popularitu. Sissi v svojej modernej podobe módnej ikony a turistického suveníru bola na svete.
