Vážení čitatelia, ústrednou témou septembrového čísla HR je doba posledného protihabsburského povstania, ktorého vodcom bol František II. Rákoci. Tento masový odboj bol najväčším, ale aj najrozporuplnejším z radu protihabsburských povstaní. Povstanie Františka II. Rákociho malo v podstate rovnaké ciele ako predchádzajúce hnutia, a hoci dominujúcim faktorom povstania zostávala uhorská (a v jej rámci aj etnicky slovenská) šľachta, nadobudlo už výrazne protifeudálny charakter. Za najvýraznejšie momenty treba považovať napríklad prvé uzákonenie slobody vyznania troch hlavných náboženstiev, všeobecné zdanenie, proklamované oslobodenie poddaných zúčastňujúcich sa na povstaní a napokon snahu o detronizáciu Habsburgovcov.
Povstanie Františka II. Rákociho je pritom aj zaujímavým príkladom odlišného odkazu v slovenskej i maďarskej tradícii a historiografii. Je svedectvom toho, že aj identické (čiže rovnaké) historické udalosti sme zväčša prežívali po svojom, s rôznou intenzitou, odlišnými pocitmi a skúsenosťami.
Nakoľko väčšina bojov počas osem rokov trvajúceho povstania sa odohrávala na území slovenských stolíc, tak aj útrapy, ťarchy a vojnové bremená zostali v povedomí slovenského ľudu omnoho viac, než v iných častiach Uhorska; inak sa z tohto pohľadu vnímali aj kuruci a labanci, čiže povstaleckí a cisárski vojaci na východnom Slovensku než na strednom i západnom Slovensku či v iných oblastiach vtedajšieho Uhorska vrátane Sedmohradska.
Istá protichodnosť sa prejavuje aj v terminológii; v maďarskej historiografii sa v prípade Rákociho povstania takmer výlučne používa termín szabadságharc (boj za slobodu či oslobodenecký boj), v slovenskej terminológii sa na túto istú udalosť používal či používa pojem vzbura (takto napríklad František Víťazoslav Sasinek), povstanie, odboj, a to zväčša aj s adjektívom stavovský, protihabsburský.
A ako vníma a vidí toto obdobie dnešná slovenská historiografia? Pohľady na podstatné momenty Rákociho povstania a jeho protagonistov Vám z viacerých aspektov ponúkajú a osvetľujú traja poprední slovenskí historici.
Zároveň avizujeme, že v tomto vydaní Historická revue prináša aj články venované ďalšiemu „osmičkovému“ výročiu. 30. septembra si pripomenieme Mníchovskú dohodu, ktorá stála na začiatku celého radu tragédií, ktoré Čechom a Slovákom prinieslo 20. storočie. Jeden z článkov z pera známeho českého historika Igora Lukeša si berie na mušku postavu, na pleciach ktorej spočívala v kľúčových dňoch podstatná váha spoločenskej zodpovednosti i osobného zúfalstva zároveň. Edvard Beneš bol v septembri 1938 mužom, na ktorého upieral pohľad celý svet.
Želáme Vám pútavé čítanie.
doc. PhDr. Vladimír Segeš, PhD.
