Uprostred umelcov pôsobiacich počas 1. svetovej vojny v Oddelení pre stavbu vojenských cintorínov pri veliteľstve v Krakove (1916 – 1918) získal najväčšiu popularitu i uznanie slovenský architekt Dušan Jurkovič. Tento umelecký vedúci I. obvodu v Żmigróde naprojektoval 31 cintorínov v regióne a tiež drevenú kaplnku na cintoríne Nr. 123 Pustki v Łużnej v IV. obvode.
Boli to najkrajšie vojenské cintoríny v Západnej Haliči, ktoré prihliadali na rôznorodosť architektonických foriem, cit pre detail pri práci s drevom i kameňom i umiestnenie cintorínov do svahov Nízkych Beskýd. Hlavným materiálom Dušana Jurkoviča bolo drevo – nádejal sa, že cintoríny umiestnené na exponovaných úbočiach budú po všetky časy pod ľudskou starostlivosťou. Nemohol predvídať rozpad Rakúsko-uhorskej monarchie, ani 2. svetovú vojnu a napokon neslávnu akciu Visla (veľké vysťahovanie obyvateľstva v roku 1947 – pozri tiež HR 5/2015), v dôsledku ktorej zostali mnohé cintoríny jedinými stopami ľudskej existencie v horských dolinách. To všetko sa podpísalo pod ich úpadok.
Vstup na cintorín č. II, projekt Dušana Jurkoviča neďaleko obce Wola Cieklińska na poľskej strane Karpát (wikipedia.org)
Prvý obvod má najväčší počet zrekonštruovaných cintorínov. Pozrime sa bližšie na niektoré z cintorínov, ktoré naprojektoval Dušan Jurkovič. Cintorín Konieczna Beskidek Nr. 46 je vybudovaný v tvare latinského kríža. Centrálnym prvkom je vysoká kamenná veža s drevenými dekoráciami a šindľovou strechou umocnená kovovým krížom s ozdobnou svätožiarou vo forme osemramenného Slnka. Vchod do cintorína je cez masívnu pergolu, medzi ktorou bola pôvodne drevená brána. Je tu pochovaných 164 vojakov Rakúsko-Uhorska, 148 Rusov a traja vojaci sú dodnes neidentifikovaní.
V Grabe sú dva vojenské cintoríny naprojektované slovenským architektom. Pri porovnávaní archívnej fotografie z roku 1917 a akvarelu Adolfa Kašpara na pohľadnici sú zrejmé rozdiely. Nikdy neboli postavené dve bočné kaplnky a ani vysoká ohrada s dreveným šindľom. V skutočnosti bol cintorín ohradený kamenným valom, vstupná brána bola tiež v skromnejšej podobe. Sám Jurkovič v článku Vojenské hřbitovy válečné, publikovanom v pražskom umeleckom časopise Štýl v roku 1921, objasnil, prečo jeho projekt nebol plne realizovaný: mal charakter „čisto slovanský a príliš náboženský“.
Cintorín Dušana Jurkoviča v Małastowe (Foto: Marián Šimkulič)
V Regetówe Niżnom sa nachádza Rotunda – cintorín č. 51. Bol to jeden z najpopulárnejších objektov autora. Princípom je kruh a jeho prvotnými centrálnymi prvkami bolo päť vysokých drevených veží umocnených krížami. Stredná, najvyššia veža je s tabuľou a s maltézskym krížom. Ohradenie cintorína je kamenné. Hlavným prvkom cintorína Nr. 61 Gladyszów-Wirchne je kamenná stena v tvare trojuholníka so šindľovou strechou, umocnená kamennými krížmi. Ďalšie sú umiestnené nižšie na ramenách steny. Na tabuli je uvedené:
Aby vám nebol žiaľ, že ste v objatí smrti,
verní viedenskí bohatieri.
Nech znejú slová deň po dni, nech hlásia zvesť –
padli ste vy, statoční
pre svätú zem cisárskeho mesta,
ktorá vám dala život.
Neznesvätila ju žiadna ruka vraha.
Slová boli určené vojakom, ktorí narukovali vo Viedni, padli v roku 1915 a boli pochovaní na tomto cintoríne. Pod mohylou je pochovaných 194 vojakov Rakúsko-Uhorska a piati vojaci ruskej armády. Počas opráv však neboli namontované tabuľky s menami padlých. V priebehu niekoľkých rokov vyrástlo v Haliči vyše 400 cintorínov mapujúcich miesta krvavých bojov 1. svetovej vojny. Medzi tými, ktorí dokázali citlivo zakomponovať cintoríny do krajiny, bol slovenský architekt Dušan Jurkovič jedinečný. Jeho Rotunda bola dokonca projektovaná a realizovaná na štíte hôr tak, aby z nej bolo možné obsiahnuť zrakom cintoríny v okolitých dolinách.
Rotunda, vari najznámejší cintorín architekta, je zasadená na vrcholku hory v poľských Nízkych Beskydách (Foto: Marián Šimkulič)
