V roku 2018 si pripomíname hneď niekoľko výročí. Jedným z nich je i 50. výročie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, ktorý znamenal začiatok konca Pražskej jari a nastolil tvrdý kurz normalizácie.
Spoločensko-politická situácia v ČSSR na sklonku roku 1967 nedokázala ďalej postupovať v tempe Novotného konzervatívnej politiky. Volala po zmene a demokratizácii života, ktorú by zakotvil nový program.
Už v januári 1968 došlo k zmene na poste prvého tajomníka ÚV KSČ, keď A. Novotného vystriedal A. Dubček, horlivý zástanca Akčného programu, ktorý ÚV KSČ napokon prijal začiatkom apríla. Demokratizáciu života však chápali predstavitelia ostatných komunistických krajín ako snahu o odklon ku kapitalizmu a odpor voči politike Moskvy. Predovšetkým Sovieti Dubčekove reformy prvýkrát kritizovali 23. marca na stretnutí v Drážďanoch. V ostrejšom tóne už znel Varšavský list adresovaný ÚV KSČ, ktorý bol dôsledkom stretnutia najvyšších predstaviteľov KS ZSSR, Poľska, Bulharska, NDR a Maďarska vo Varšave 15. júla. Situáciu mali následne zachrániť rokovania medzi Politickým byrom KS ZSSR a Predsedníctvom ÚV KSČ v Čiernej nad Tisou na prelome júla a augusta.
Sovieti žiadali zmeny vo vedení KSČ, opätovné zavedenie cenzúry a zákaz organizácií K 231 (Klub bývalých politických väzňov) a KAN (Klub angažovaných nestraníkov). Delegácie sa tiež dohodli na stretnutí v Bratislave, ktoré sa uskutočnilo 3. augusta. Oponenti obrodného procesu z radov KSČ tu mali odovzdať Sovietom tzv. Pozývací list, v ktorom žiadali o pomoc a zásah proti „kontrarevolucionárom“. V Bratislave tiež prijali vedúci predstavitelia KS ČSSR, ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR dokument známy neskôr pod názvom Brežnevova doktrína. Tá obsahovala okrem iného formuláciu, že ochrana, podpora a upevňovanie vymožeností socializmu sú „spoločnou internacionálnou povinnosťou všetkých socialistických krajín“. Násilnej invázii tak už nestalo nič v ceste.
Kolóna sovietskych tankov na Námestí SNP v Bratislave. Foto © Ján Lö rincz
Vojenský priebeh invázie
V júni 1968 sa na území Československa konalo veľké vojenské cvičenie vojsk Varšavskej zmluvy (VZ) pod názvom Šumava. Odchod vojsk sa neustále predlžoval a z krajiny odišli až na prelome júla a augusta. Rozmiestnili sa pozdĺž severnej a východnej hranice a čakali na ďalšie rozkazy. Tie prišli v noci 20. augusta 1968. Prvé intervenčné vojská vstúpili na územie Československa zhruba hodinu pred polnocou. Vojenskú okupáciu vykonali Armádne skupiny A, B a C. Skupina A, ktorú tvorili sovietske a poľské jednotky, začala nástup z priestoru Legnice – Krakov (Poľsko) a postupovala v smere na severnú Moravu a do severozápadných Čiech. Časť vojenských jednotiek postupovala cez tzv. Moravskú bránu na územie Slovenska do priestoru Žiliny a Trenčína. Skupina B (jednotky ZSSR a NDR), vstúpili na územie ČSSR z Görlitzu, Žitavy (Zittau), Drážďan a Klingenthalu (NDR) a postupovali na Prahu a do priestoru mesta Klatovy. Skupina C, zložená zo sovietskych, maďarských a bulharských jednotiek, postupovala z priestoru maďarského Győru v niekoľkých smeroch na Trenčín, Banskú Bystricu, Košice, Prešov a Michalovce. Hlavný prúd smeroval na Bratislavu a ďalej cez územie južnej Moravy do priestoru Klatovy. Sovietske vojská, doplnené bulharskými jednotkami, tiež postupovali z priestoru ukrajinského mesta Užhorod teritóriom východného Slovenska v smere Košice – Banská Bystrica. Na hladký priebeh najväčšej vojenskej operácie v Európe od skončenia druhej svetovej vojny bolo nasadených dovedna 800 lietadiel, šesťtisíc tankov, dvetisíc diel a špeciálne raketové jednotky. Dodnes sa rozchádzajú údaje o nasadených vojakoch, ich počet sa udáva od 300 do 750 tisíc.
Československo napadli vojská "spriatelených" krajín až z troch strán. Neporušené zostali jedine hranice s "nepriateľským" kapitalistickým svetom (mapa © D. Gurňák)
21. august a obete intervencie
I napriek tomu, že vojská štátov VZ vstúpili na územie legitímnej ČSSR už v noci 20. augusta, symbolom augusta 1968 sa stal práve nasledujúci deň. Dňa 21. augusta 1968 tesne pred druhou hodinou rannou odvysielal Československý rozhlas pamätné vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ pod názvom Všetkému ľudu Československej socialistickej republiky. Rozhlas vyzýval všetkých občanov „republiky, aby dodržiavali pokoj a nekládli postupujúcim vojskám odpor“. Stanoviská postupne zaujímali rôzne politické zoskupenia, inštitúcie, zväzy, spolky, podniky, pracovné kolektívy, školy, univerzity a. i.; všetci vydávali vyhlásenia odsudzujúce násilné vtrhnutie vojsk VZ na územie ČSSR. Charakter vyhlásení sa však postupom času menil, čo súviselo s obsadením strategických miest sovietskymi vojskami. Tie sa snažili prostredníctvom rozhlasu i tlače dezinformovať občanov a šíriť propagandu vyzdvihujúcu „internacionálnu pomoc vojsk pred kontrarevolúciou“. V ilegalite však pôsobilo množstvo reportérov, novinárov či obyčajných občanov, ktorí neustále prinášali aktuálne informácie z ulíc. Až na malé množstvo zástancov intervencie držala spolu celá republika. Masový nesúhlas obyvateľstva sa prejavoval demonštráciami, vylepovaním plagátov, rozširovaním letákov, popisovaním verejných priestranstiev, ulíc, domov, historických pamiatok a pod. Spočiatku ľudia postávali na uliciach a s neistotou v očiach hľadeli na prichádzajúce vojenské kolóny, krátko na to však začali klásť odpor.
Na niektorých miestach sa situácia výrazne zdramatizovala a padli prvé výstrely. Najkritickejšia bola situácia v Prahe, kde dianie v uliciach mnohí prirovnávali k Pražskému povstaniu z mája 1945. Zo slovenským miest bola situácia najvážnejšia v Bratislave a Košiciach (v Košiciach iba v prvý deň okupácie zahynulo sedem ľudí a desiatky ďalších bolo zranených). K použitiu zbraní zo strany vojakov – „osloboditeľov“ dochádzalo najčastejšie priamo v súvislosti s prejavmi nesúhlasu občanov proti postupujúcim vojskám (napr. hádzaním rôznych predmetov do ich vozidiel, sta-vaním prekážok znemožňujúcich transport, pokrikovaním a pod.), pri vylepovaní letákov, písaní hesiel atď. V mnohých prípadoch sa však proti občanom strieľalo bez zjavného motívu, čoho výsledkom bolo množstvo zbytočne premárnených ľudských životov. Počet obetí sa podľa jednotlivých zdrojov rozchádza. Pamätná tabuľa inštalovaná v Poprade v roku 2002 udáva 90 usmrtených občanov ČSSR na celom území republiky, 302 ťažko, 532 ľahko zranených a 172 internovaných, zadržaných a unesených občanov. Pre územie Slovenska sa najčastejšie uvádza počet 21 osôb, ktoré zahynuli v dôsledku augustovej okupácie. Ústav pamäti národa SR doteraz zdokumentoval a overil 22 prípadov usmrtenia slovenských občanov. S. Naďovič, v rokoch 1990 – 1991 splnomocnenec vlády ČSFR pre odchod sovietskych vojsk z územia Československa, hovorí o vyhasnutí 24 slovenských životov v prvých dňoch invázie, M. Štefanský z Vojenského historického ústavu zase v súvislosti s intervenciou a prvými dňami okupácie spomína 26 usmrtených občanov. Okrem usmrtených občanov zaznamenávame počas augustových udalostí i početné množstvo zranených. Čísla sa pri záverečnom sumáre opäť rozchádzajú, budeme sa však opierať o údaje Ústavu pamäti národa SR, ktorý získal z dokumentácie ministerstva vnútra informácie o 130 zranených občanoch na území SR počas okupácie v auguste 1968. Najviac ich zaznamenávame v Košiciach, kde bolo zranených 71 občanov. Presný počet tých, ktorých životy vyhasli v dôsledku okupácie či tých, ktorí boli vojskami VZ zranení, však ostane navždy nejasný.
Sovietsky dôstojník v uliciach Prahy (wikipedia.org)
„Vysočanský zjazd“ a moskovské rokovania
Dňa 22. augusta sa zišiel v Prahe mimoriadny vysočanský zjazd KSČ. Z celkového počtu 1 543 riadne zvolených delegátov sa ich dostavilo 1 219 (nižšiu účasť delegátov zo Slovenska spôsobili komunikačné ťažkosti spôsobené intervenciou). Zjazd zvolil nové vedenie KSČ, potvrdil vo funkcii prvého tajomníka A. Dubčeka a odsúdil okupáciu a kolaborantskú pomoc. Poprední predstavitelia obrodného procesu však na zjazde chýbali, v tom čase sa už nachádzali v sovietskom zajatí. Sovieti ich transportovali do Moskvy, kde sa mali konať moskovské rokovania. Na čele delegácie ČSSR stál prezident L. Svoboda, ktorému sa podarilo v Moskve vymôcť účasť internovaných členov vedenia KSČ na spomínaných rokovaniach. Ich výsledkom bol napokon Moskovský protokol podpísaný dňa 26. augusta 1968. Tento potvrdzoval okupáciu a zaväzoval československú stranu k postupnej „normalizácii“ pomerov na základe marxizmu-leninizmu a k realizácii konkrétnych sovietskych požiadaviek. Vysočanský zjazd musela čs. delegácia vyhlásiť za neplatný. Protokol bol dôsledkom tvrdého, ba až výhražného nátlaku sovietskej strany. Niesol síce znaky kompromisu, v skutočnosti však znamenal kapituláciu. „Kompromis“ sa týkal formy, nie však obsahovej substancie. V texte sa totiž explicitne nehovorilo o kontrarevolúcii v ČSSR, a teda logicky ani o nutnosti vojenského zásahu ako jediného možného riešenia. V ČSSR vyvolal výsledok moskovských rokovaní obrovské sklamanie a rozčarovanie.
Odpor proti okupácii Československa vyjadrovali obyvatelia v demokratických kruajinách západnej Európy počas demonštrácií, kde prejavili solidaritu s Dubčekom a obyvateľmi Československa (wikipedia.org)
Reakcia zahraničia na okupáciu
Tesne pred inváziou vojsk informovali sovietski veľvyslanci vo Washingtone, Londýne, Paríži a v niektorých ďalších západných metropolách tamojších predstaviteľov o vzniknutej situácii, pričom zdôraznili, že k vstupu vojsk dôjde na pozvanie síl obávajúcich sa o osud socializmu v ČSSR. Reakcia západných vlád spočívala v ostrom verbálnom odsúdení invázie, väčšina z nich vyjadrila svoju ľútosť nad vzniknutou situáciou. Okupáciu odsúdili a žiadali vládu ZSSR, aby vojská stiahla, ale žiadna z vlád nenaznačila nijaké akty odvety alebo akejkoľvek zmeny v politike uvoľňovania so ZSSR. Postupne na tento akt narušenia suverenity zvrchovaného štátu reagovali vlády Veľkej Británie, USA, Francúzska, NSR, Japonska, Švédska, Talianska, Indie, Tuniska, Ghany, Barmy či ďalších svetových krajín. Proti okupácii Československa sa vyjadrila aj Rada bezpečnosti OSN (stala sa tiež predmetom jej rokovania), ako aj vtedajší generálny tajomník OSN U Thant.
K slovu sa prihlásili aj komunistické strany (KS) jednotlivých krajín, ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín. Tie, čo intervenciu neschválili (napr. Zväz komunistov Juhoslávie, KS Rumunska, Talianska, Francúzska, Holandska, Veľkej Británie, Belgicka, Španielska, Švédska, Nórska, Švajčiarska, Rakúska, Islandu, Albánska, Japonska, Thajska, Austrálie, Indie, Mexika, Dominikánskej republiky, Maroka a. i.) a tie, ktoré s ňou súhlasili (KS Kuby, Venezuely, Chile, Uruguaju, Brazílie, Argentíny, Kolumbie, Panamy, Kostariky, Ekvádoru, Mali, Lesotha, Južnej Afriky, ďalej KS arabských krajín, pokiaľ tu boli povolené a existovali, Mongolská ľudová revolučná strana, Vietnamská strana pracujúcich a Kórejská strana práce a v Európe okrem KS krajín priamo sa podieľajúcich na intervencii vyjadrili súhlasné stanovisko komunisti z Fínska, Luxemburska, Cypru a Nemecka). Osobitné miesto v rámci tejto skupiny patrí komunistickým stranám ideologicky orientovaných na Peking, ktoré odsúdili vstup vojsk ako inváziu v rámci „údajnej americko-sovietskej spolupráce, ktorej cieľom je rozdelenie sveta“. Tieto strany však zároveň odsúdili aj čs. vládu a ÚV KSČ za to, že neviedli čs. ľud k odporu voči okupácii a zároveň vyzývali čs. obyvateľstvo k ozbrojenému povstaniu so zbraňou v ruke – ale bez domyslenia dôsledkov. O miere dôležitosti, ktorú násilnému zásahu vojsk VZ do vnútorných pomerov ČSSR priraďovali krajiny celého sveta, niet pochýb. Mnohé reagovali najrozličnejšími spôsobmi, od masívnych demonštrácií (napr. v Londýne, Paríži, Berlíne, Belehrade, ale aj na Novom Zélande, v Brazílii, Hongkongu či Tanzánii), cez ponúkanú pomoc, až po rôzne vyhlásenia odsudzujúce intervenciu. Nemôže nás však prekvapiť, že Západ vopred a vedome rezignoval na akýkoľvek radikálnejší zásah do čs. udalostí. Napokon, v čase, kedy bola hrozba ďalšej svetovej vojny zažehnaná, každý plne rešpektoval rozdelenie sveta a sfér vplyvu.
Vpád vojsk VZ na územie ČSSR v noci z 20. na 21. augusta 1968 neznamenal iba prerušenie reformného procesu a demokratizácie spoločnosti. Súdržnosť a spolupatričnosť občanov v bezvýchodiskovej situácii a ich konanie bez ohľadu na možné dôsledky ukázalo, že sú ochotní za svoju slobodu bojovať a priniesť obete. Mnohí však na tento odhodlaný postoj neskoršie doplatili; nasledujúce obdobie normalizácie sa s nimi porátalo po svojom. Väčšina z nich však i napriek nasledujúcim desaťročiam v spoločenskej izolácii svoj postoj nikdy neoľutovala.
