Udalosti na Slovensku boli síce počas 60. rokov ovplyvňované vývojom v celej republike, mali však aj niektoré vlastné špecifiká, ktorých rozhodne nebolo málo. Môžeme preto povedať, že cesta k roku 1968, ako aj samotný rok 1968, bola v slovenskom prostredí trochu iná, než v českých krajinách.
Kým v českých krajinách sa hlavný dôraz kládol na občianske slobody a celkové uvoľnenie režimu, na Slovensku hrala prím slovenská národná otázka, postavenie Slovenska v republike a snahy o federalizáciu krajiny. To však neznamená, že by sa požiadavky občianskych slobôd ocitli niekde nepovšimnuté v závetrí. Boli totiž súčasťou slovenského národného hnutia a celkovej snahy vysporiadať sa s 50. rokmi. Tie totiž nepriniesli iba masovú nezákonnosť, ale v prípade Slovenska aj zavedenie tuhého centralizmu, pričom by sme Novotného režim mohli pokojne označiť aj pojmom červený čechoslovakizmus. S tým úzko súvisel aj tzv. slovenský buržoázny nacionalizmus, ktorým vedenie KSČ neustále strašilo pri akejkoľvek zmienke o zvýšení právomocí slovenských národných orgánov.
Prezident Ludvík Svoboda a predseda Národného zhromaždenia Josef Smrkovský na jar 1968 (wikipedia.org)
Rehabilitácia slovenských buržoáznych nacionalistov
Keď bol v roku 1960 prepustený na slobodu Gustáv Husák, začal pracovať na tom, aby očistil svoje meno, ako aj mená ďalších odsúdených (Laco Novomeský, Ivan Horváth, Laco Holdoš a Daniel Okáli) v procese proti buržoáznym nacionalistom a dosiahol úplnú občiansko-právnu i stranícku rehabilitáciu. V tomto úsilí mu pomáhala takmer celá slovenská intelektuálna obec. Práve dosiahnutie úplnej rehabilitácie malo byť prvým krokom na ceste k rovnoprávnemu postaveniu slovenského národa s českým, pretože v procese proti tzv. slovenským buržoáznym nacionalistom bola vlastne odsúdená aj myšlienka federácie, ktorá pochádzala ešte z čias Povstania.
Antonín Novotný sa dlho bránil, podnikal rôzne protiútoky, aby Husák a spol. neboli rehabilitovaní po politickej stránke. S ich občiansko-právnou rehabilitáciou sa musel zmieriť, avšak odmietal uznať, že obvinenia z buržoázno-nacionalistickej úchylky boli vymyslené. Bolo mu totiž jasné, že by to znamenalo uznať aj odôvodnenosť slovenských národných požiadaviek. Novotný sa pokúsil situáciu zachrániť tým, že vyhodil z funkcie predsedu vlády ČSSR Viliama Širokého, človeka najviac zodpovedného za tragický osud Clementisa, Husáka a spol. Padol aj Karol Bacílek, prvý tajomník ÚV KSS, ,,sekerník“ Pavol David či známy dogmatik Július Ďuriš. Lenže padli ako padli, pretože taký Bacílek zostal naďalej členom Predsedníctva ÚV KSS či poslancom. Spoločenský pohyb sa ale nedal zastaviť a tlak na úplnú rehabilitáciu bol taký veľký, že koncom roka 1963 sa tak skutočne stalo.
Bolo to prvé veľké víťazstvo Gustáva Husáka i prvý krok na ceste k federácii. Husák sa začal aktivizovať, písal listy a články, chodil na diskusie po Slovensku, budoval si zázemie a priamo úmerne s tým začalo mať slovenské komunistické vedenie z neho strach. Respektíve strach o vlastné pozície, pretože sa obávali Husákovej snahy o návrat do vysokej politiky. Cítili sa ním ohrození a robili všetko pre to, aby ho udržali mimo veľkých funkcií. Vrátane Alexandra Dubčeka, ktorý ho nemal rád, viackrát proti nemu ostro vystúpil a snažil sa ho držať ďaleko od politiky. Husák napríklad ,,naštval“ Dubčeka a jeho stranícke vedenie v marci 1964, kedy ostro vystúpil na bratislavskej mestskej straníckej konferencii. Husákov prejav bol taký ostrý, že ihneď kvôli nemu zasadalo Predsedníctvo ÚV KSS, ktoré sa rozhodlo nekandidovať Husáka za poslanca ani do funkcie zástupcu ministra spravodlivosti.
V 60. rokoch sa čoraz viac hlásila o slovo nová generácia. Tisíce vysokoškolákov sa 19. marca 1968 zišli v bratislavskom PKO a vyjadrili svoju podporu tzv. obrodzovacieho procesu. (Foto: Bakala, TASR)
Slovenské predjarie
Keď sme hovorili o úlohe slovenskej inteligencie, tak na návrate do verejného života nespravodlivo odsúdených mala zásadný podiel. Už v apríli 1963, teda ešte pred definitívnym vyriešením rehabilitácií, bolo umožnené Lacovi Novomeskému vystúpiť na zjazde slovenských spisovateľov, kde predniesol dojemnú obhajobu zavraždeného Vladimíra Clementisa. Podobne ďalší spisovatelia vystúpili s kritikou aktuálnej situácie v krajine. Hlavnou tribúnou reformného prúdu na Slovensku sa stal orgán slovenských spisovateľov Kultúrny život, ktorý poskytoval rozsiahly priestor tak Husákovi či ďalším obetiam politických procesov, ako aj českým intelektuálom. V Bratislave sa totiž v tomto období dýchalo predsa len o čosi ľahšie ako v novotnovskej Prahe. K spisovateľom sa pridali tiež slovenskí novinári, ktorí to v máji 1963 v plnej sile napálili do stále ešte predsedu vlády Viliama Širokého. Novotný zúril, ale nepomohol si.
Slovensko sa mu pomaly začalo vymykať z rúk a čoraz častejšie sa dostával do sporov s prvým tajomníkom ÚV KSS Alexandrom Dubčekom. Vo veľkom sa začalo písať o dejinách Povstania, odstraňovali sa deformácie jeho výkladu a organizovali historické konferencie, ako napríklad dnes už legendárna konferencia o SNP v Smoleniciach. Konala sa v júni 1964 a vystúpila na nej celá plejáda slovenských i českých historikov, ako aj Gustáv Husák a Laco Novomeský. Na oslavách 20. výročia SNP sa v Banskej Bystrici zúčastnil osobne aj Chruščov a Novotný musel s veľkou dávkou sebazaprenia odovzdať Husákovi vyznamenanie. V polovici 60. rokov vyšlo aj Husákovo Svedectvo o SNP a prelomová a dodnes neprekonaná práca Viléma Prečana SNP. Dokumenty. V časopise Kultúrny život publikovali okrem Husáka mená ako Laco Novomeský, Miroslav Válek, Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka, Roman Kaliský, Ladislav Ťažký či českí spisovatelia Pavel Kohout, Eduard Goldstűcker, Milan Kundera či dokonca Václav Havel.
Čoraz silnejšou zbraňou slovenskej inteligencie sa stala slovenská národná otázka a v tomto smere kritizovala Novotného režim i deformácie 50. rokov ako sa len dalo. Netreba ani dodávať, že Kultúrny život bol pod neustálym dohľadom Novotného prisluhovačov. Neožili však iba spisovatelia či novinári, ale nový vietor zavial aj v slovenskom filme, hudbe a výtvarnom umení. Veď práve v 60. rokoch vzniká napríklad Bratislavská lýra, na scénu prichádzajú Juraj Jakubisko, Elo Havetta, Dušan Hanák, Lasica a Satinský, Radošinské naivné divadlo, nadväzujú sa kontakty so zahraničím a práve zahraniční umelci čoraz viac navštevujú Slovensko. Veľkým úspechom bol film Obchod na korze, ktorý získal prestížneho Oscara. Nové trendy sa objavili aj v móde a mládež začala byť stále aktívnejšia i sebavedomejšia. Začalo sa obdobie predjaria, ako tieto roky nazvali historici HÚ SAV pod vedením Miroslava Londáka vo svojej rovnomennej práci.
Čoraz silnejšou zbraňou slovenskej inteligencie sa stala slovenská národná otázka a v tomto smere kritizovala Novotného režim i deformácie 50. rokov.
Nezaostávali ani ekonómovia, sociológovia, filozofi, učitelia a vôbec celá občianska spoločnosť sa začala vyjadrovať k aktuálnej situácii. Išlo o niečo, čo bolo v 50. rokoch v atmosfére všeobecného strachu i podozrievania absolútne nepredstaviteľné. A toto všetko bolo na Slovensku spojené s požiadavkami na riešenie postavenia Slovenska v ČSSR. Na stránkach Kultúrneho života sa napríklad rozprúdila diskusia o čechoslovakizme a ľudáctve, na ktorej sa ukázalo, že česká a slovenská inteligencia majú na viaceré závažné veci rozdielny pohľad. Viditeľné to bolo aj na IV. zjazde československých spisovateľov v júni 1967, keď sa slovenskí spisovatelia nepridali k svojim českým kolegom, ktorí mimoriadne ostro vystúpili proti vládnucemu režimu.
O Antonínovi Novotnom sa všeobecne vedelo, že je alergický na slovenské národno- emancipačné prejavy a vôbec nerozumie slovenskej otázke. Vrcholom jeho správania bola návšteva v Martine koncom augusta 1967, počas ktorej urazil, koho sa len dalo. Do svojho sprievodu najprv nezaradil predstaviteľov slovenského politického a verejného života, namiesto kladenia vencov na Národnom cintoríne išiel navštíviť JRD v okolí, členom Matice slovenskej vynadal do nacionalistov, odstrčil knihu návštev a odmietol prijať dary. Tým všetkým sa stal na Slovensku definitívne najnepopulárnejšou osobou a Dubček ho na jeseň 1967 podrobil zdrvujúcej kritike. Nehovoriac už o Husákovi, ktorý si na Novotného kritike a na federácii založil svoj návrat do politiky. Vieme, že Novotného kariéra sa rútila už len strmhlav dolu a začiatkom januára 1968 ho vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ nahradil práve Alexander Dubček. Stal sa tak prvým Slovákom na najvyššom mocenskom poste v krajine.
60. roky znamenali aj výraznýž posun aj v oblasti kultúry, napríklad kinematografie, čoho príkladom bol aj oscarový film Obchod na Korze (wikipedia.org)
Federácia na programe dňa
Keďže Alexander Dubček sa stal prvým mužom KSČ, vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSS ho nahradil najznámejší krajčír v republike Vasil Biľak. Ten mal, mimochodom, v predchádzajúcom období na Slovensku v kompetencii aj vedu a školstvo. Teraz však bola slovenská téma číslo jeden federácia a tomuto faktu sa musel prispôsobiť tiež Biľak. V celej republike nastal turbulentný spoločensko-politický vývoj a rovnaké to bolo aj na Slovensku. Počas marca 1968 sa verejne a oficiálne prezentovala požiadavka federatívneho usporiadania ČSSR. Nebola to len požiadavka inteligencie, ale aj Predsedníctva SNR a ÚV KSS. Nový prezident Ludvík Svoboda vymenoval 8. apríla 1968 vládu Oldřicha Černíka, v ktorej sa podpredsedom vlády stal Gustáv Husák. Mal v kompetencii prípravu federácie i cirkevné otázky. Slovenské národné požiadavky začali vo veľkom podporovať i študenti, objavovali sa slovenské zástavy a znaky, legendárnymi sa stali diskusie v preplnenom PKO, ktorých hlavnou hviezdou bol práve Husák.
Pod jeho vedením vznikla komisia zložená z právnikov, ekonómov a historikov, ktorej úlohou bolo pripraviť zákon o česko-slovenskej federácii. Práve v nej sa ukázali rozdielne pohľady na štátoprávne usporiadanie, pretože niektorí českí členovia komisie nepovažovali federáciu za dobré riešenie, respektíve nerozumeli jej zmyslu. Začalo sa objavovať heslo najprv demokratizácia, potom federalizácia, ktoré spôsobilo rozkol v redakcii Kultúrneho života. Na protest proti jeho presadzovaniu opustili redakciu Laco Novomeský, Miroslav Válek a Vojtech Mihálik a odišli do obnoveného časopisu Nové slovo, ktoré založil ešte v Povstaní Gustáv Husák. Tvrdili, a podobne aj veľká časť slovenskej verejnosti, že tieto veci sa nedajú od seba oddeliť a idú spoločne ruka v ruke.
Po celom Slovensku sa naplno rozvinulo matičné hnutie, nastal rapídny nárast slovenského národného povedomia. Do histórie sa znovu vrátil Milan Rastislav Štefánik, ktorý sa stal jedným zo symbolov národného hnutia v roku 1968. Ďalším, pre niekoho možno nečakaným, symbolom sa stala akcia Alweg Tatrám, ktorá dosiahla vďaka redakcii denníka Smena obrovský ohlas u slovenskej verejnosti. Na výstavbu Alwegu sa organizovala dokonca zbierka a na účet prišlo celkovo až 5 miliónov Kčs. Keď vláda tejto projekt zamietla, na Slovensku to vyvolalo demonštrácie. Nešlo však iba o samotný Alweg, pretože ten vlastne symbolizoval požiadavku, aby Slovensko nebolo viac ekonomicky zanedbávané a dobudovala sa jeho infraštruktúra.
