Príbeh česko-slovenského roka 1968 sa nezačal písať v tomto búrlivom roku, ale približne už desať rokov predtým, keď sa vládnuca štátostrana musela spamätávať zo stalinsko-gottwaldského dedičstva. Potreba reforiem tak bola evidentná.
Krátko po Stalinovej smrti v marci 1953 bolo jasné, že jeho brutálny režim, založený na terore a charakterizovaný totálnou nezákonnosťou, v takejto podobe nemôže ďalej pokračovať. V Sovietskom zväze v zákulisnom boji o moc medzi Stalinovými pohrobkami sa presadil Nikita Sergejevič Chruščov a práve on na XX. zjazde KSSZ vo februári 1956 predniesol tajný referát o Stalinových zločinoch, na ktorých sa, mimochodom, podieľal aj on sám. Tento referát, napriek tomu, že bol tajný, začal veľmi rýchlo kolovať aj medzi verejnosťou v krajinách východného bloku. V rovnakom roku v Maďarsku vypuklo protisovietske povstanie s tisíckami mŕtvych a ani Poľsko nebolo ďaleko od podobného vývoja. Bolo len logické, že všetky tieto faktory vplývali na politický vývoj v Československu, kde vládol prvý tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný a spolu s ním ďalší funkcionári, zodpovední za nezákonné politické procesy z prvej polovice 50. rokov.
Stalinov pomník v Prahe symbolizoval tuhy komunistický režim v 50. rokoch (wikipedia.org)
Kríza komunistického režimu
Vplyvom zmeny klímy v Sovietskom zväze a z toho vyplývajúcej krízy režimov sovietskeho bloku, ktorá naplno vyvrcholila v roku 1956, sa aj u nás začali ozývať hlasy, volajúce po rehabilitácii neprávom odsúdených či žiadajúce reformy politického systému. Toto volanie, ktoré pochádzalo najmä z radov inteligencie, sa naplno prejavilo na II. zjazde Zväzu československých spisovateľov. Novotný však ich ,,tlak zvládol“, a to aj bez zásadných reforiem či rehabilitácií. Vo funkciách stále zostávali ľudia, zodpovední za nezákonnosti, a po skúsenostiach z roku 1956 Novotný svoju moc ešte viac upevnil. Od novembra 1957 kumuloval funkciu najvyššieho straníckeho šéfa s prezidentskou funkciou, rozbehla sa druhá fáza politických procesov, v roku 1960 sa prijala nová centralistická ústava, v ktorej sa hovorilo o vedúcej úlohe KSČ i vybudovaní základov socializmu. Mala sa začať budovať komunistická spoločnosť...
Realita však bola úplné iná. V Československej socialistickej republike (ČSSR – nový názov štátu od roku 1960) nastal hospodársky prepad, krachla päťročnica, čo, samozrejme, pocítili najmä bežní občania. Do toho prišiel znovu Chruščov a XXII. zjazd KSSZ v októbri 1961 spolu s odporúčaním, adresovaným československým súdruhom, aby aj oni začali odstraňovať ,,kult osobnosti J. V. Stalina“ a jeho dôsledky. V hovorovej reči to znamenalo, aby sa odstránili najväčšie deformácie komunistického režimu sovietskeho typu, nie však samotná diktatúra. Novotný i jeho súdruhovia si naivne mysleli, že túto druhú vlnu destalinizácie vybavia zničením monumentálneho Stalinovho pamätníka na pražskej Letnej či odstránením vystaveného a zabalzamovaného Gottwaldovho tela.
Verejnosť sa však už nechcela nechať oklamať kozmetickými úpravami a volala po dôsledných rehabilitáciách nespravodlivo odsúdených. Novotný o tom sprvu nechcel ani počuť, ale keď už naňho začal vyvíjať tlak aj Chruščov, chtiac-nechtiac sa musel podvoliť. Stranícke vedenie sa síce bolo ochotné baviť o rehabilitáciách komunistov, nie však nestraníkov, príslušníkov bývalých politických strán či iných perzekvovaných nekomunistov. Viacerí z nich sa totiž dostali na slobodu až v roku 1968 a skoro dve desaťročia tak strávili v komunistických väzeniach. Rokom rehabilitácií komunistov bol rok 1963, keď sa už naplno začala ozývať česká a slovenská intelektuálska obec. Novotný musel trochu uvoľniť svoj režim a prispôsobiť sa novým podmienkam, veď závery rehabilitačných komisií zatriasli celou verejnosťou. Hodil cez palubu najviac skompromitovaných funkcionárov z 50. rokov ako napríklad Viliama Širokého, Júliusa Ďuriša, Karola Bacílka a ďalších im podobných.
Ešte v roku 1955 bol v Prahe na Letenskej pláni vybudovaný 15 metrov vysoký pomník, venovaný Stalinovi. Už o sedem rokov neskôr bol odstránený. Podľa pamätníkov bolo počuť detonácie, na nemalú radosť domácich, po celej Prahe (wikipedia.org)
Zlaté 60. roky
Do vysokých štátnych a straníckych funkcií sa tak dostala mladšia generácia, ako Alexander Dubček, Jozef Lenárt, Lubomír Štrougal a podobne. Nešlo však iba o vysoké posty, pretože nová generácia, nezaťažená 50. rokmi, prichádzala aj do funkcií na krajskej a okresnej úrovni. Určité uvoľnenie jednoducho muselo prísť, či sa to Novotnému a jeho okoliu páčilo, alebo nie. Približne v roku 1963 sa začali slávne ,,zlaté 60. roky“.
Nastal doslova boom v kultúre, umení, žurnalistika otvárala dovtedy tabuizované témy, historiografia sa zase začala venovať problémom, ktoré v 50. rokoch boli deformované policajno-prokurátorským výkladom dejín. Na Slovensku sa to týkalo hlavne dejín SNP a v Čechách sa v roku 1963 uskutočnila napríklad konferencia o Franzovi Kafkovi. Legendárnymi sa stali aj pražské divadlá malých foriem. Vrelo to najmä medzi spisovateľmi, novinármi, historikmi, umelcami či filozofmi. Samostatnú kapitolu tvorili udalosti na Slovensku a slovenská otázka, čomu sa budeme venovať v nasledujúcom článku.
Málokto si uvedomil, že ani väčšina reformných komunistov vôbec neuvažovala o zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany a obnove pluralitného politického systému
Mnohí aktívni propagátori Stalinových téz sa verejne kajali a ospravedlňovali za svoju hlúposť či naivitu zo začiatku 50. rokov. Organizovali sa prelomové vedecké konferencie, umelecké sympóziá, diskusné večery a zlatú éru zažíval film. V polovici 60. rokov Novotný všetky tieto veci ešte ako-tak držal pod kontrolou, ale postupne sa mu to celé začalo vymykať z rúk a pomery sa čoraz viac uvoľňovali. Nahromadené a neriešené problémy vyvolali krízu mocenskej elity, voči ktorej sa vymedzila stranícka opozícia.
V júni 1967 sa konal IV. zjazd Zväzu čs. spisovateľov, na ktorom z úst viacerých spisovateľov (Pavel Kohout, Ludvík Vaculík, Milan Kundera, Václav Havel) odznela dopredu pripravená ostrá kritika vládnuceho režimu. Tá následne vyprovokovala odchod celej delegácie ÚV KSČ na čele s tajomníkom ÚV KSČ pre ideológiu Jiřím Hendrychom. Na jeseň toho istého roka v Prahe demonštrovali študenti nielen proti zlému sociálnemu vybaveniu internátov, ale aj proti celkovej situácii v krajine. V tom čase sa už Novotného vláda pomaly, ale isto chýlila ku koncu, pretože v októbri 1967 na zasadaní ÚV KSČ si musel vypočuť kritiku svojej osoby i politiky. Požiadal o pomoc Moskvu, vážne sa zaoberal myšlienkou použiť silu, ale Leonid Iljič Brežnev ho nepodržal. Sovietsky vodca si totiž uvedomoval, že Antonín Novotný je ďalej neudržateľný, zároveň však varoval pred rozkolom v strane.
Prezident Ludvík Svoboda a prvý tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček na návšteve v Rumunsku. Sprevádza ich Nicolae Ceaușescu, ktorý v auguste 1968 intervenciu vojsk Varšavkej zmluvy do Československa odmietol a kritizoval (wikipedia.org)
Prichádza Alexander Dubček
Antonín Novotný bol na začiatku roka 1968 odvolaný z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, ale navonok sa akoby nič nedialo. Súdruhovia mu poďakovali za dovtedajšiu prácu v prospech strany a naďalej zostal prezidentom republiky. Keďže členovia ÚV KSČ sa nevedeli zhodnúť na novom prvom tajomníkovi, ako kompromisné riešenie zvolili Alexandra Dubčeka, dovtedajšieho prvého tajomníka ÚV KSS. Mnohí členovia Novotného skupiny však stále zostávali vo svojich funkciách a sám Novotný odstúpil z prezidentskej funkcie až v marci 1968. Novým prezidentom ČSSR sa stal armádny generál Ludvík Svoboda. Na jar tohto búrlivého roka sa však už presadila reformná skupina komunistov vo vedení KSČ (Josef Smrkovský, Zdeněk Mlynář, Ota Šik, František Kriegel), ktorá chcela zásadne uvoľniť pomery v strane a štáte.
V podstate od polovice februára prestala fungovať cenzúra, znovu začali vychádzať Literární noviny, zastavené po IV. zjazde spisovateľov, a rapídne sa začala aktivizovať občianska spoločnosť. Vznikol Klub angažovaných nestraníkov (KAN), Klub 231 (podľa neslávne známeho zákona č. 231/1948 na ochranu ľudovodemokratickej republiky), začala sa obnovovať sociálna demokracia, ozývali sa cirkvi. Začiatkom apríla 1968 bol na zasadaní ÚV KSČ prijatý Akčný program, ktorý predpokladal celkovú demokratizáciu politického systému. Hovorilo sa obrodnom procese alebo o Pražskej jari.
Málokto si však uvedomil, že ani väčšina reformných komunistov, ani Alexander Dubček ako prvý tajomník ÚV KSČ vôbec neuvažovali o zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany a obnove pluralitného politického systému. Nič také sa nehovorilo ani v Akčnom programe KSČ, pretože v ňom išlo len o akúsi liberalizáciu komunistického režimu či ekonomiky, pričom vedúca úloha KSČ mala zostať zachovaná (do verejných vecí sa ale mali zapájať aj nestraníci). Jej vedenie sa stále hlásilo k odkazu februára 1948, ku Klementovi Gottwaldovi a Sovietsky zväz stále vnímalo ako svojho najbližšieho spojenca. Zaujímavo pôsobili aj rozdiely v prioritách medzi českou a slovenskou spoločnosťou. Kým v Čechách verejnosť primárne akcentovala otázku občianskych slobôd, na Slovensku sa hovorilo hlavne o federalizácii štátu a primárnu úlohu tak hrala národná otázka.
Sovietski predstavitelia, ako aj špičky krajín východného bloku od začiatku sledovali toto dianie v ČSSR s veľkou nedôverou. Veď už 23. marca 1968 sa vo východonemeckých Drážďanoch konala schôdzka vedúcich predstaviteľov socialistických krajín, ktorí vyslovili obavy nad vývojom v ČSSR. V tomto období sa hovorilo aj o možnej vojenskej intervencii a minister obrany ZSSR maršal Andrej Antonovič Grečko vydal rozkaz na zahájenie príprav na intervenciu. Eventuálnu stratu vojensko-politickej kontroly nad priestorom strednej Európy si totiž Sovietsky zväz v podmienkach studenej vojny nemohol dovoliť. Brežnev však stále dával prednosť politickému riešeniu. Začiatkom mája 1968 spracovávali československých súdruhov v Moskve, následne predseda Rady ministrov ZSSR Alexej Nikolajevič Kosygin pricestoval do Karlových Varov údajne na liečenie.
Dramatické augustové udalosti prerušili a na dlhé obdobie zmrazili demokratizačný proces v Československu zo 60. rokov (wikipedia.org)
Tlak sa stupňuje
Aktivizovala sa aj domáca skupina konzervatívcov okolo Aloisa Indru, Vasila Biľaka či Drahomíra Koldera, ktorá sa bála, že ak vývoj ďalej pôjde týmto smerom, bude ohrozená celá komunistická strana a systém jej vlády. V podstate mali pravdu, pretože pri takomto dynamickom vývoji v spoločnosti bolo len otázkou času, kedy sa mocenský monopol KSČ zosype. Alexander Dubček a jeho najbližšie okolie si tento fakt neuvedomovali a navyše sa ocitli medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jednej strane Dubček vnímal svoju obrovskú popularitu medzi verejnosťou a nádeje, ktoré do neho i do nového kurzu strany občania vkladali, na strane druhej Brežnev a spol. od neho požadovali okamžité zastavenie reforiem.
Keď 27. júna 1968 do toho všetkého prišiel manifest 2000 slov (v potrebe reforiem išiel oveľa ďalej ako Akčný program KSČ), skoncipovaný spisovateľom Ludvíkom Vaculíkom, ktorý odmietlo aj reformné vedenie KSČ, Sovieti a ich spojenci doslova zúrili a hovorili o kontrarevolúcii. Vzťahy medzi Dubčekovým vedením a Moskvou sa v júli 1968 vyhrotili natoľko, že vedenie KSČ odmietlo účasť na varšavských rokovaniach. Z hlavného mesta Poľska však dostalo list, v ktorom sa otvorene hovorí, že vec obrany socializmu je spoločnou záležitosťou všetkých krajín východného bloku. ÚV KSČ tieto argumenty odmietol, pričom si stále neuvedomoval, že veľmoc sa chystá zasiahnuť vo svojej gubernii so všetkou rozhodnosťou. V dňoch 20. – 30. júna 1968 sa zároveň na území ČSSR uskutočnilo veľké vojenské cvičenie armád štátov Varšavskej zmluvy.
Na prelome júla a augusta 1968 sa v Čiernej nad Tisou konali známe dvojstranné rokovania medzi sovietskou a československou delegáciou. Brežnevove požiadavky voči Dubčekovi boli jasné – okamžité personálne zmeny v straníckych a štátnych orgánoch, zákaz organizácií, ktoré podľa neho boli protisocialistické, obnovenie vedúcej úlohy KSČ, totálna kontrola nad masovokomunikačnými prostriedkami a podobne. Keď československá delegácia odmietala sovietske návrhy, Brežnev takticky „ochorel“, stretol sa s Dubčekom osamote vo svojom vlaku a dosiahol súhlas s konaním stretnutia v Bratislave. V hlavnom meste Slovenska sa potom 3. augusta 1968 konala schôdza predstaviteľov komunistických strán krajín Varšavskej zmluvy, kde československá strana prijala sovietske požiadavky. Brežnev navyše odchádzal z Bratislavy s tzv. pozývacím listom. Sovieti totiž potrebovali niečo, čím by pred svetom ospravedlnili vojenský zásah.
Nasledujúce dva týždne bol Dubček pod tvrdým tlakom Brežneva, ktorý vyžadoval splnenie záväzkov, zatiaľ čo prvý tajomník ÚV KSČ síce sľuboval, ale reálne nebol schopný presadiť sovietske požiadavky. Dňa 17. augusta v Komárne Dubčeka „spracovával“ aj János Kádár, avšak celodenné rokovanie nič neprinieslo. Nasledujúceho dňa sa v Moskve rozhodlo o realizácii vojenskej intervencie, ktorá sa pred polnocou 20. augusta stala neodvratnou skutočnosťou. Skoro ráno 21. augusta 1968 sa občania po celej ČSSR zobudili do sveta plného tankov, vojenských lietadiel, obrnených transportérov a vojakov so samopalmi. Na uliciach padali výstrely a vedenie KSČ na čele s Alexandrom Dubčekom bolo zaistené a odvlečené na územie Sovietskeho zväzu. Nastal koniec krátkeho osemmesačného obdobia plného nádejí.
