SME

Záruka stability či stagnácie? Leonid Brežňev a míľniky jeho vlády.

Leonid Brežnev vládol Sovietskemu zväzu a jeho impériu celých 18 rokov

Leonid Brežnev vládol Sovietskemu zväzu a jeho impériu celých 18 rokov. Je to práve on, kto sa stal vďaka charakteristickému výzoru a ortodoxným marxisticko-leninistickým názorom jedným zo symbolov studenej vojny a komunistickej nadvlády nad časťou Európy.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou


Brežnev sa narodil 19. decembra 1906 v Dnepropetrovskej oblasti na Ukrajine, ktorá vtedy patrila Ruskej ríši. Pochádzal z robotníckej rodiny, čo mu po roku 1917 umožnilo kariéru v Komunistickej strane Sovietskeho zväzu. Do jej mládežníckej organizácie – Komsomolu vstúpil v roku 1923, do samotnej strany v roku 1929. V roku 1935 vyštudoval metalurgické inžinierstvo a začal stúpať po straníckom rebríčku. V roku 1939 bol vymenovaný za okresného predsedu strany v Dnepropetrovsku.

SkryťVypnúť reklamu

Po napadnutí Sovietskeho zväzu v júni 1941 bol mobilizovaný do ozbrojených síl. Ako stranícky funkcionár sa v armáde stal politickým komisárom. Jeho úlohou bolo predovšetkým ideologické vzdelávanie vojakov a dozor, aby dôstojníci presne vykonávali Stalinove pokyny. Ako člen 1. ukrajinského frontu sa dostal až na územie Československa. V priebehu služby sa taktiež zoznámil s ďalším ukrajinským rodákom Nikitom Chruščovom, v tom období už významným straníckym funkcionárom.

V roku 1946 Brežnev odišiel zo sovietskej armády a opäť sa zameral na kariéru v strane. Postupne sa stal poslancom Najvyššieho sovietu, ktorý bol najvyšším zákonodarným orgánom v Sovietskom zväze, a v roku 1952 členom Ústredného výboru KSSZ. Po Stalinovej smrti bol však odsunutý do Kazachstanu, kde mal riadiť poľnohospodárske projekty, ktoré spočívali v zúrodňovaní stepných oblastí. Medzitým sa po krátkom mocenskom boji stal novým generálnym tajomníkom Ústredného výboru KSSZ Nikita Chruščov, Brežnevov „starý známy“. Ten povolal Brežneva späť do Moskvy a jeho kariéra opäť stúpala. V máji 1960 bol zvolený za predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu. De jure to bola najvyššia politická funkcia v Sovietskom zväze, de facto mal však viac moci a vplyvu generálny tajomník ústredného výboru strany.

SkryťVypnúť reklamu

Brežnev a Chruščov - ako dvaja politruci v sovietskej armáde počas druhej svetovej vojny (wikipedia.org)

Zosadenie Chruščova

Nikita Chruščov sa stal generálnym tajomníkom ÚV KSSZ v septembri 1953 po tom, ako odstavil hlavných konkurentov – Stalinových protežantov Lavrentija Beriju, šéfa NKVD, a Viačeslava Molotova, ministra zahraničia. Známym sa stal hlavne prostredníctvom tzv. tajného prejavu na 20. zjazde KSSZ, v ktorom vo februári 1956 odsúdil Stalinovu politiku a jeho kult osobnosti. Naproti tomu ale neváhal poslať ozbrojené sily, aby potlačili maďarské povstanie v novembri toho istého roku.

Začiatkom 60. rokov začala v Ústrednom výbore strany panovať nespokojnosť s Chruščovovým vedením. Dôvodov bolo niekoľko. Jedným z nich bola tzv. Kubánska kríza. Chruščov sa nakoniec dohodol s americkým prezidentom Kennedym na kompromise. Sovieti stiahli z Kuby svoje balistické strely za prísľub, že Spojené štáty na ňu nezaútočia. Oficiálne to sovietska propaganda označovala za víťazstvo, ale kubánske vedenie na čele s Fidelom Castrom a taktiež niektorí členovia ÚV KSSZ to považovali za potupný ústup.

SkryťVypnúť reklamu

Následkom Chruščovovej politiky destalinizácie sa tiež zhoršili vzťahy medzi ZSSR a Maovou Čínou. Chruščov bol obviňovaný aj zo zodpovednosti za neúspešné poľnohospodárske projekty v sovietskej strednej Ázii (na ktorých sa paradoxne podieľal aj Brežnev v 50. rokoch) a zo zámeru liberalizovať a decentralizovať sovietsku spoločnosť, čo by obmedzilo moc strany. Nepriateľov si narobil aj svojimi autoritárskymi rozhodnutiami. Od roku 1958 zastával aj funkciu predsedu Rady ministrov, teda sovietskeho premiéra. O svojich rozhodnutiach nerád diskutoval a navyše bol známy veľmi hrubým a vulgárnym vystupovaním.

Chruščov sám často rozprával o hrdosti na svoj sedliacky pôvod a dával ho patrične najavo. Ďalšie podráždenie straníckych funkcionárov znamenali aj Chruščovove vyjadrenia o plánoch na spoluprácu s Kennedym v oblasti jadrového odzbrojenia a riešenia nemeckej otázky. Dostával sa stále viac do izolácie. Na prelome rokov 1963 a 1964 strávil veľa času v zahraničí a cestami po Sovietskom zväze. Sprisahanci v Moskve zatiaľ konali. Brežnev sa spriahol s členmi politbyra Ústredného výboru Nikolajom Podgornym, Michailom Suslovom a Alexejom Kosyginom. Prakticky išlo o stranícky prevrat, pri ktorom Chruščovovi 14. októbra 1964 oznámili, že bol odvolaný z funkcie. Keďže v tomto období už nemal žiadnych spojencov, nemohol nič urobiť. Oficiálna propaganda oznámila, že odstúpil zo zdravotných dôvodov. Brežnev bol vymenovaný za generálneho tajomníka ÚV KSSZ a stal sa najsilnejším mužom Sovietskeho zväzu.

SkryťVypnúť reklamu

Skutočný vzťah Dubčeka a Brežneva nebol taký idylický, ako by naznačovala fotografia. Sovietov iritovala Dubčekova neochota zastaviť reformný program v Československu (pinterest.com)

 

Domáca a zahraničná politika

Brežnev na rozdiel od Chruščova presadzoval princíp kolektívneho riadenia štátu. Z Kosygina urobil predsedu rady ministrov a neskôr z Podgorného predsedu Prezídia Najvyššieho sovietu. Ministrom zahraničných vecí ostal Andrej Gromyko, vymenovaný ešte za Chruščova, ale podporujúci Brežneva. V oblasti vnútornej politiky rušil Chruščovove liberalizačné a decentralistické opatrenia. Takisto oponoval liberalizácii kultúry. To sa najviac prejavilo na súdnom procese proti spisovateľom Andrejovi Siňavskému a Juliovi Danielovi na prelome v rokov 1965 – 1966 a na represii a následnom vyhostení Alexandra Solženicyna v roku 1974. Naproti tomu sa sústredil na výstavbu bytov, zásobovanie spotrebným tovarom a podporu oficiálnej sovietskej kultúry.

SkryťVypnúť reklamu

V zahraničnej politike sa vyhýbal priamej konfrontácii so Spojenými štátmi a s NATO. Napriek tomu sa zameral na podporu režimov alebo organizácií, ktoré sa vyznačovali ľavicovou a antiimperialistickou ideológiou alebo aspoň rétorikou. Na Blízkom východe podporoval a vyzbrojoval Násirov Egypt a predovšetkým Sýriu, z ktorej sa počas Brežnevovej vlády stal špeciálny chránenec Sovietskeho zväzu v regióne. Vyzbrojovanie týchto štátov však malo za následok vzrast ich agresivity, ktorá viedla až k vypuknutiu tzv. šesťdňovej vojny medzi Izraelom na jednej strane a Egyptom, Sýriou a Jordánskom na strane druhej. Izrael v tejto vojne dobyl nielen zvyšné územia historickej Palestíny, ale aj egyptský Sinaj a sýrske Golanské výšiny.

Pre Sovietsky zväz bola porážka jeho arabských spojencov veľkou hanbou. Izrael lietadlami vlastnej, francúzskej a americkej výroby totálne zničil egyptské letectvo, vybavené sovietskymi strojmi. Taktiež izraelské tanky prekonali sovietske. Sovietsky zväz musel dokonca Izraelu pohroziť útokom, pretože hrozilo, že dobyje ešte viac sýrskeho územia. Ako reakcia na šesťdňovú vojnu prerušil ZSSR diplomatické styky s Izraelom a to isté prikázal aj ostatným členom Varšavskej zmluvy. Neposlúchlo jedine Rumunsko, ktorého vodca Nicolae Ceauşescu sa pokúšal o nezávislú zahraničnú politiku.

SkryťVypnúť reklamu

Pre Sovietsky zväz bola porážka jeho arabských spojencov počas tzv. šesťdňovej vojny veľkou hanbou. Izrael lietadlami vlastnej, francúzskej a americkej výroby totálne zničil egyptské letectvo, vybavené sovietskymi strojmi.
 

Brežnev sa následne zameral na podporu Organizácie za oslobodenie Palestíny. V sovietskej tlači sa v priebehu 70. rokov rozbehla tzv. antisionistická kampaň, ktorá sa však miestami vôbec nelíšila od antisemitizmu. Izrael bol vykresľovaný ako mafiánsky štát, ktorý tajne ovláda politiku západných štátov. Na nátlak sovietskej vlády museli aj štáty Varšavskej zmluvy v roku 1975 hlasovať za kontroverznú rezolúciu OSN 3379 „Sionizmus je rasizmus“, predloženú arabskými krajinami.

Problémy mali aj sovietski občania židovského pôvodu. Okrem príležitostnej diskriminácie sa nemohli legálne vysťahovať do Izraela. Tí, čo viedli kampaň za svoje právo na vysťahovanie, neraz skončili v pracovných táboroch ako napríklad budúci minister izraelskej vlády Natan Šaransky. ZSSR taktiež podporoval černošských nacionalistov v Rodézii (dnešné Zimbabwe), Južnej Afrike, ľavicové sily v Angole, Čile alebo Nikaragui. Severovietnamskému režimu dodával bojové lietadlá aj techniku protivzdušnej obrany a sovietske špeciálne jednotky cvičili Vietnamcov. Naopak, vzťahy s Egyptom stroskotali po tom, čo prezident Sadat vypovedal v roku 1972 sovietskych poradcov z krajiny a neskôr sa zblížil so Spojenými štátmi. Vzťahy s Čínou sa Brežnevovi napraviť nepodarilo, dokonca v roku 1969 došlo na spoločnej hranici k ozbrojenej prestrelke. To neskôr využil americký prezident Nixon a zblížil Čínu a Spojené štáty.

SkryťVypnúť reklamu

Sovietske tanky v Prahe, 21. august 1968 (wikipedia.org)

 

Invázia do Československa

Pokiaľ ide o situáciu v sovietskom bloku, po Brežnevovom prevzatí moci sa situácia zdala byť stabilná. Povstania vo Východnom Nemecku a Maďarsku v 50. rokoch boli potlačené a Sovieti sa zameriavali hlavne na tzv. rozvojový svet. To sa ale zmenilo v Československu na prelome rokov 1967 – 1968. Približne už od roku 1963 prebiehalo v Československu tzv. uvoľňovanie. Bolo spojené predovšetkým s rehabilitáciami odsúdených z 50. rokov. Takisto sa v tomto období objavilo veľké množstvo umelcov, ekonómov a intelektuálov, ktorí sa snažili reformovať socializmus a vdýchnuť mu demokratický nádych tzv. socializmu s ľudskou tvárou.

Úradujúci generálny tajomník UV KSČ a prezident republiky Antonín Novotný sa stal značne nepopulárnym u občanov aj straníckych funkcionárov, ktorí v ňom videli brzdu ďalšieho rozvoja krajiny. Preto sa ho snažili nahradiť. Novotný hľadal podporu u Brežneva počas jeho návštevy Československa v decembri 1967. Brežnev však vyslovil dnes už legendárnu vetu „Eto vaše delo“ (Je to vaša vec), čím chcel vyjadriť, že do vnútorných záležitostí spriatelených krajín ZSSR nezasahuje.

SkryťVypnúť reklamu

Novým generálnym tajomníkom strany sa stal Alexander Dubček a v marci bol za prezidenta zvolený armádny generál Ludvík Svoboda. Dubček začal postupne aplikovať súbor reforiem, ktoré získali názov „Pražská jar“. Reformy spočívali hlavne v oblasti kultúry a slobody prejavu. Médiám bolo umožnené informovať slobodnejšie a tiež kriticky poukazovať na niektoré kroky strany a vlády. Umelci mali väčšiu slobodu tvorby a mohli sa venovať aj dosiaľ cenzurovaným témam. Otvorila sa taktiež téma federalizácie štátu.

Pohlavári okolitých socialistických režimov sa však na vývoj v Československu pozerali s obavami. Mali pocit, že dianie v susednej krajine môže ohroziť ich vlastné postavenie. Prvá kritika na adresu československých predstaviteľov prišla už v marci 1968 na konferencii lídrov štátov Varšavskej zmluvy v Drážďanoch. Najostrejšie vystupovali Wladislaw Gomulka a Walter Ulbricht a tlačili na Brežneva, aby zastavil „plazivú kontrarevolúciu“.

SkryťVypnúť reklamu

Taktiež v samotnej Komunistickej strane Československa začalo vznikať krídlo, ktoré považovalo niektoré reformy za ohrozenie socialistického zriadenia a orientovalo sa na Moskvu. Brežnev československých lídrov varoval aj na májových rokovaniach v Moskve a na rokovaniach v Čiernej nad Tisou na prelome júla a augusta. Tí to však považovali viac-menej za vzájomné nedorozumenia medzi spojencami, ešte umocnené aktivitou protireformných československých komunistov, a neverili, že by štáty Varšavskej zmluvy mohli napadnúť vlastného spojenca.

Pohlavári okolitých socialistických režimov sa však na vývoj v Československu pozerali s obavami. Mali pocit, že dianie v susednej krajine môže ohroziť ich vlastné postavenie

Opak sa stal pravdou a v noci z 20. na 21. augusta vtrhli do Československej socialistickej republiky vojská Sovietskeho zväzu, Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky. Invázia vzbudila v občanoch silný odpor, ale proti obrovskej presile nič nezmohli. Invázie sa nezúčastnili Rumunsko ani Albánsko. Predstavitelia československej vlády boli prevezení do ZSSR a boli nútení podpísať tzv. Moskovské protokoly, ktoré legitimizovali okupáciu. Doma boli postupne nahradzovaní príslušníkmi radikálnej promoskovskej frakcie, ktorí drvivú väčšinu reforiem zrušili.

SkryťVypnúť reklamu

Invázia vyvolala vo svete veľký odpor. Okrem demokratických štátov ju odsúdili aj Rumunsko a Juhoslávia. Albánsko na protest proti invázii opustilo Varšavskú zmluvu. Keďže však priamo nesusedilo so žiadnym členom Varšavskej zmluvy a malo silného spojenca v podobe Číny, Sovietsky zväz na to nemohol nijako reagovať. Inváziu odsúdila aj väčšina komunistických strán v nekomunistických štátoch (Taliansko, Francúzsko, Fínsko atď.), čo znamenalo zhoršenie ich vzťahov s Moskvou a orientáciu na tzv. ideológiu eurokomunizmu. Oficiálna sovietska propaganda hovorila o záchrane bratského národa pred kontrarevolúciou. Protest proti invázii však prebehol aj priamo v centre Moskvy. Účastníkov však v krátkom čase zatkli bezpečnostné zložky a odsúdili na pobyt v trestaneckých kolóniách, prípadne na pobyt v psychiatrických liečebniach.

SkryťVypnúť reklamu

Táto desivá praktika bola jedným zo symbolov Brežnevovej éry. Pri ospravedlňovaní invázie smerom do zahraničia využil Brežnev argumentáciu, ktorá sa neskôr stala známou ako „Brežnevova doktrína“. Jej základom bolo presvedčenie, že obrana socialistického zriadenia v socialistických krajinách nie je len vecou tamojších vlád a občanov, ale aj ostatných socialistických krajín. Taktiež argumentoval pozvánkou zo strany československých komunistov. Tí však v tej dobe boli v menšine a nezastávali funkcie, potrebné na legitimizáciu takéhoto kroku. Brežnev navyše argumentoval, že, keďže sovietski vojaci položili svoje životy za Československo v rokoch 1944 – 1945, je pre nich toto územie absolútne legitímnou sférou vplyvu. Brežnevovu doktrínu využili Sovieti ešte jedenkrát, v Afganistane.

SkryťVypnúť reklamu

Sovietsky vojak v Afganistane (wikipedia.org)

 

Invázia do Afganistanu

Afganistan, moslimský štát, ktorý susedil so sovietskou strednou Áziou, bol do roku 1973 monarchiou. Následne sa vojenským prevratom zmenil na republiku, ktorej prezidentom sa stal pravicovo orientovaný Muhammad Dáúd Chán. Ten bol podporovaný zväčša konzervatívnymi kruhmi, duchovenstvom a vlastníkmi pôdy. Dáúd Chán bol zosadený prevratom v apríli 1978. Uskutočnila ho komunisticky orientovaná Ľudová demokratická strana Afganistanu (LDSA) v spolupráci s ľavicovo orientovanými armádnymi kruhmi. Na čele LDSA stál generálny tajomník Nur Muhammad Tarakí. Nová vláda začala ihneď realizovať súbor reforiem na modernizáciu krajiny. V pláne bola pozemková reforma, systém štátneho vzdelávania a zdravotnej starostlivosti a tiež zrovnoprávnenie žien. LDSA si však dávala pozor, aby si príliš unáhlenými krokmi nepohnevala hlboko nábožné obyvateľstvo a hlavne vplyvných duchovných.

SkryťVypnúť reklamu

Táto situácia sa nepáčila Háfizulláhovi Amínovi, radikálnemu členovi LDSA, ktorý v júli 1979 zosnoval nový prevrat. Tarakího dal popraviť a umiernenejších členov strany vyhnal z krajiny. Amín si zaumienil urýchliť prechod Afganistanu k socializmu a nebral žiadne ohľady na štruktúru spoločnosti. Spustil masové vyvlastňovanie pozemkov, nie len od zemepánov, ale aj od obyčajných roľníkov. Tvrdo postupoval aj voči duchovenstvu a každému, kto nesúhlasil s jeho politikou.

Brežnevovu doktrínu využili Sovieti dvakrát - raz v Československu a raz v Afganistane.

Proti Amínovej vláde sa začali formovať opozičné ozbrojené skupiny tzv. mudžahedínov, bojovníkov za vieru. Mudžahedíni boli podporovaní predovšetkým pravicovou vládou generála Zaida Haqqua z Pakistanu. Taktiež Irán, krajina ktorá sa práve v tomto období transformovala z monarchie na islamskú republiku, podporovala ší'itske menšiny na západe krajiny. Amín žiadal Sovietsky zväz o pomoc práve v rámci ducha „Brežnevovej doktríny“ a Zmluvy o priateľstve a spolupráci, podpísanej ešte v roku 1978. Sovieti mu však neverili. Nechápali, prečo urobil toľko zbytočných chýb a nezmyselných krokov. Časť sovietskeho vedenia ho dokonca podozrievala, že je agentom Spojených štátov a úmyselne chce sabotovať socializmus v Afganistane. Na druhej strane, pozvánka bola pre nich príležitosťou ako získať vplyv nad Afganistanom. O to sa v minulosti neúspešne pokúšali aj ruskí cári. Potrebovali sa však zbaviť problémového Amína. Preto si vyhliadli Babraka Karmala, bývalého Tarakího spolupracovníka, toho času v exile v Československu.

SkryťVypnúť reklamu

Na pokyn Sovietskeho zväzu ozbrojené sily v decembri 1979 odstránili Amína. Karmal sa okamžite vrátil do Kábulu a požiadal Sovietov o pomoc. Sovietska 40. armáda o sile približne 80 000 mužov okamžite prekročila hranice. Karmalova vláda sa zatiaľ snažila dostať obyvateľstvo na svoju stranu umiernenou politikou. Ľudia však vláde, závislej od podpory cudzincov, nedôverovali a podpora pre mudžahedínov rástla. Tých postupne začali prostredníctvom CIA podporovať aj Spojené štáty a ich rady sa rozrastali o tisíce dobrovoľníkov z celého islamského sveta. Sovietsky zväz sa týmto zaplietol do skoro desať rokov trvajúcej vojny, ktorá prežila aj samotného Brežneva. Sovietov stála okolo 15 000 mŕtvych a zomrel viac ako jeden milión afganských civilistov. Taktiež zrodila organizácie ako Taliban a al-Káida, ktorých prítomnosť destabilizovala región ešte desaťročia po konci vojny.

SkryťVypnúť reklamu

Brežnev s americkým prezidentom Geraldom Fordom v roku 1974 (wikipedia.org)

 

Obdobie stagnácie

Od polovice 70. rokov sa Brežnevov zdravotný stav začal zhoršovať. Utrpel niekoľko porážok a infarktov a na verejnosti pôsobil stále viac neisto a zoslabnuto. Napriek tomu sa v júni 1977 stal znovu aj predsedom Prezídia Najvyššieho sovietu. Sovietska ekonomika v tej dobe začala stagnovať v dôsledku neefektívnosti plánovacieho systému. Naplno sa to prejavilo nedostatkom spotrebného tovaru v 80. rokoch. Sovietsky zväz zaostával za západom aj v technologickej oblasti (vesmírne preteky, automobily, spotrebná elektronika) a svetová veľmoc začala v porovnaní s demokratickým svetom hospodársky upadať.

Nevydaril sa ani plánovaný propagandistický triumf – prvá olympiáda v socialistickej krajine – Moskva 1980. Pre inváziu do Afganistanu ju bojkotovalo vyše 50 štátov, vrátane Spojených štátov, Kanady, Číny a Západného Nemecka. Medzi významné udalosti druhej polovice Brežnevovej vlády sa dá ešte zaradiť podpis zmlúv SALT I (1973) a SALT II (1979), ktoré regulovali počty medzikontinentálnych balistických striel, a taktiež podpis záverečného protokolu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe v Helsinkách 1975. Klauzuly o dodržiavaní základných ľudských práv a slobôd však nerešpektoval ani Sovietsky zväz ani jeho spojenci. V Poľsku bol po protivládnych demonštráciách v decembri 1981 vyhlásený výnimočný stav, Sovietsky zväz však napriek „Brežnevovej doktríne“ nezasiahol. V tomto období sa už Brežnevov zdravotný stav zhoršoval, a riadenie štátu prakticky prebrali jeho podriadení.

Leonid Iljič Brežnev zomrel 10. novembra 1982 v Moskve. Po päťdňovom štátnom smútku bol pochovaný pri kremeľskom múre. Jeho smrť naplno odhalila krízu vo vedení sovietskeho štátu. Vekový priemer členov politbyra bol vysoký a do troch rokov od Brežnevovej smrti zomreli ďalší dvaja generálni tajomníci. To poskytlo priestor pre mladšiu generáciu. Jej zástupca Michail Gorbačov sa pokúsil o reformu sovietskeho systému, tá však viedla k jeho kolapsu. Niektorí ruskí občania aj tak spomínajú na obdobie Brežnevovej vlády ako na časy pokoja a stability, keď ich netrápili existenčné otázky. Sovietsky zväz bol vtedy superveľmocou. Na túto pozíciu by sa dnes chcelo vrátiť aj Putinovo Rusko. Či však uspeje v 21. storočí, je otázne.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na Historická revue

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 709
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 079
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 539
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 854
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 130
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 022
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 744
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 991
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Polostrov na tektonickom zlome záujmov.


a 1 ďalší

Krátka história betónu a jeho vynálezcovia.


a 1 ďalší

Maďarské pokusy o zblíženie s ľudáckym slovenským štátom v roku 1943.


a 1 ďalší

Rusko-japonská vojna v rokoch 1904 a 1905 bola globálnym zápasom o Ďaleký východ


SkryťZatvoriť reklamu