Námorná bitka pri Actiu, v ktorej sa 2. septembra 31 pred n. l. zrazili rímske loďstvá Caesarovho generála Marca Antonia a jeho adoptívneho syna Octaviana, rozhodla o budúcnosti Rímskej ríše. Aspoň tak nám to približuje história a prostredníctvom nej aj augustovská propaganda. Po sérii zničujúcich občianskych vojen bola stará Rímska republika aj Caesarovou zásluhou už dávno v troskách. Hlavní dedičia jeho odkazu – Octavianus a Marcus Antonius – dospeli po krátkom období spolupráce k osudnému vzájomnému stretnutiu. Kľúčovú úlohu v tom zohrala posledná egyptská kráľovná Kleopatra.
Najskôr však obe strany proti sebe rozpútali rovnako neľútostnú propagandistickú vojnu. A v nej bola Kleopatra dokonalou zbraňou. Prečo? Pretože propaganda nezávisí od rozumu alebo pravdy, ale stavia na emóciách a škandáloch. A v propagandistickej vojne medzi Octavianom a Antoniom bola Kleopatra viac ako vďačným terčom. Už jej vzťah s Caesarom bol mnohým Rimanom tŕňom v oku, podobne ako jej snaha o obnovu veľkosti stále mimoriadne bohatého ptolemaiovského Egypta. S Marcom Antoniom ju nespájala len telesná vášeň, ale predovšetkým politické ambície. Ona dodala zásoby a financie, on vojakov a zbrane. V prípade ich úspechu mohla vzniknúť úplne iná Rímska ríša, než akú poznáme z histórie.
Antonius a Kleopatra na plavbe po Níle (wikipedia.org) Kleopatra nepriateľom Ríma
Propagandistické kampane oboch rivalov dosiahli svoj vrchol koncom roka 33 pred n. l., keď vypršal aj triumvirát a s nezmenšenou silou pokračovali až do konca celého konfliktu. Rimania boli strašení blížiacim sa ťažením Grékov a Ázijcov pod Kleopatriným vedením na Rím, Antonius bol vraj pod vplyvom jej kúziel, spravoval záležitosti Východu bez súhlasu senátu a zneužíval rímskych legionárov k službe egyptskej kráľovnej. Antoniova protipropaganda mierila na nízky Octavianov pôvod, údajný homosexuálny vzťah k jeho prastrýkovi Caesarovi, ktorým vraj bola podmienená jeho adopcia, ako aj na jeho mizerné veliteľské schopnosti. Obaja sa navzájom obviňovali, že ten druhý bráni obnoveniu republiky. Tá už ale bola mŕtva a nič ju nemohlo obnoviť. Na výber bola iba autokracia na Octavianov tradicionalisticky rímsky alebo Antoniov a Kleopatrin rímsko-helenistický spôsob.
Keď začal rok 32 pred n. l., naposledy v rímskych dejinách veľa záviselo od dvojice nových konzulov. Tými sa stali Antoniovi spojenci Gnaeus Domitius Ahenobarbus, popredný člen starej a pyšnej rodiny, a Gaius Sosius, úspešný generál a bývalý guvernér Sýrie a Kilíkie, ktorý päť rokov predtým pomohol dosadiť Herodesa (neskôr známeho ako Veľký) na judejský trón. A práve Sosius hneď na prvom zasadnutí senátu ostro napadol neprítomného Octaviana. Ten na ďalšie zasadnutie senátu prišiel s ozbrojenou ochrankou a obvinil Antonia (zatiaľ bez dôkazov) z výpredaja rímskych záujmov na Východe. Napätie v Ríme eskalovalo a obaja konzuli a asi tristo senátorov opustilo mesto a zamierilo na východ k Antoniovi. Ten však túto vnútropolitickú výhodu dostatočne nevyužil. Naopak. Začiatkom leta toho istého roka dosiahol Kleopatrin vplyv na Antonia jeden z najväčších úspechov, keď ten vyhlásil, že sa rozvádza s Octaviou (Octavianovou sestrou), čím sa osobné vzťahy medzi bývalými triumvirmi definitívne rozpadli.
Stúpalo ale aj napätie medzi Rimanmi okolo Antonia a egyptskou kráľovnou. Niektorí z nich opäť zmenili stranu a aj na základe ich informácií prišiel Octavianus so škandalóznymi informáciami ohľadom Antoniovej poslednej vôle. Najväčšou nehoráznosťou v nej bolo Antoniovo prianie, aby bol po smrti pochovaný po Kleopatrinom boku v Alexandrii. Malo to dokazovať, že sa zriekol rímskeho pôvodu a navyše to oživilo dávne reči, ktoré kolovali ešte za Caesarovho života, o pláne presunúť hlavné mesto práve tam. Napriek istým pochybnostiam o pravdivosti tejto vôle – videl ju iba Octavianus osobne, ktorý si ju vynútil od vestálok, v ktorých chráme bola uložená – dobre poslúžila svojmu účelu. V senáte bola Antoniovi odobraná všetka moc i dlho predtým stanovený konzulát na rok 31 pred n. l., vojna mu však vyhlásená nebola. Tu dodržal Octavianus svoj sľub, daný päť rokov predtým po víťazstve nad Pompeiovým synom Sextom, že občianske vojny sú na konci. Vojna bola so všetkou pompou vyhlásená Kleopatre.
Romantizujúca predstava antického prístavu Alexandrie aj s majákom na niekdajšom ostrove Faros (wikipedia.org)
Rozhodujúce ťaženie
Antonius s Kleopatrou strávili zimu 33/32 pred n. l. v maloázijskom Efeze. Od čias Alexandra Veľkého nebola taká námorná a vojenská sila Blízkeho východu sústredená v rukách jediného človeka. Okrem 300 obchodných plavidiel mal Antonius k dispozícii 500 vojnových lodí, ku ktorým pridala Kleopatra 200 svojich. Okrem lodí prispela predovšetkým peniazmi (20-tisíc talentov; udržovanie légie stálo ročne 40 – 50 talentov) a zásobami. Tie boli potrebné aj pre 75-tisíc legionárov (30 légií), 25-tisíc ľahkoodencov a 12-tisíc jazdcov. Prevažná časť tejto armády (vrátane dvoch tretín legionárov) boli obyvatelia východného pôvodu. Antonius totiž nemohol najímať svojich vojakov na italskej pôde, a preto musel hľadať mužov tu. Antonius a Kleopatra mobilizovali celý Východ – klientski králi a princovia od Líbye cez Tráciu, Kapadóciu, Kilíkiu, arménske kráľovstvo Kommagene, Paflagóniu, Pontos, Galatiu až po Palestínu – poslali posily ako „spojenci“.
Koncom apríla sa Antonius s Kleopatrou preplavili z Efezu na ostrov Samos, kde, slovami Plutarcha, „zatiaľ čo takmer celý svet naokolo nariekal a stonal, jedine na tomto ostrove sa deň za dňom hralo na píšťaly a lýry, pričom sa plnili divadlá a konali preteky zborov... Preto sa tiež všade šírili reči, čo budú robiť, ak zvíťazia, keď tak nádherne oslavujú už svoje prípravy na vojnu?“. V máji odišli Antonius a Kleopatra zo Samosu do Atén, kde strávili celé leto a do Grécka sa medzitým preplavila aj ich armáda. Už tretíkrát za dvadsať rokov sa malo o osude Ríma rozhodnúť práve v Grécku. V roku 48 pred n. l. tu pri Farsale bojoval Caesar s Pompeiom. V roku 42 pred n. l. sa v dvoch bitkách pri Filippách vysporiadali Antonius a Octavianus s Caesarovými vrahmi Brutom a Cassiom. A teraz tu Antonius s Kleopatrou čakali na Octaviana.
Antoniovo rozhodnutie nepokračovať v ťažení do Itálie, ale počkať na Octaviana v Grécku, môže vzhľadom na nasledujúci vývoj vzbudzovať pochybnosti, ale Antonius mal pre toto rozhodnutie racionálne dôvody. Jednak už v tomto roku (32 pred n. l.) bolo na takéto ťaženie prineskoro, jednak boli vhodné južné italské prístavy (Brundisium a Tarentum) ťažko dobytné a zhromažďovali sa tam Octavianove sily, ale hlavným problémom bola Kleopatra. Ak by ju zobral so sebou, vyvolalo by to v Itálii vášnivý odpor, ale ak by ju nechal v Grécku, mohlo by to ohroziť financovanie a zásobovanie jeho kampane. Navyše hral zatiaľ čas v jeho prospech. Z veľkých finančných zdrojov, ktoré mal k dispozícii, posielal do Itálie štedré úplatky a mimoriadne tým Octavianovi komplikoval situáciu. Zároveň rátal s ďalšou Octavianovou časovou stratou, keďže ten sa k nemu musel ešte so svojou armádou prepraviť. A Antonius bol presvedčený, že jeho protivník nemá na dlhú vojnu dosť peňazí. Octavianus mal ale Agrippu.
Octavianus stvárnený ako najvyšší kňaz a hlava kolégia pontifikov, koniec I. storočia pred n. l (wikipedia.org)
Škrtiaca stratégia
Marcus Vipsanius Agrippa, Octavianov verný priateľ ešte zo študentských čias, jeho pobočník a hlavný veliteľ jeho loďstva, síce nebol príliš vážený nobilitou po Octavianovom boku, ale bol to možno jediný Riman, ktorý plne pochopil a ovládol námornú stratégiu a taktiku. Namiesto priameho útoku na Antonia v jeho zimovisku v Patrae (severný Peloponéz), ktoré tvorilo centrálnu pozíciu v Antoniovej zásobovacej línii pozdĺž západného pobrežia Grécka, zobral na jar 31 pred n. l. útokom jeho námornú základňu Methoné na juhozápadnom cípe Peloponézu. Pád dôležitého prístavu Antonia zaskočil. Jeho zásobovacia línia bola preťatá a ohrozené boli aj ďalšie jeho pobrežné základne. Týmto brilantným ťahom Agrippa napoly rozhodol vojnu.
Krátko po obsadení Methoné zaútočil zo severu aj Octavianus. S hlavnou časťou svojej armády obsadil Korkýru (ostrov Korfu) a po mori i súši postupoval na juh. Antonius mu so svojou armádou vyrazil oproti. Obaja protivníci sa stretli a vzápätí opevnili na opačných stranách v ústí Ambracijského zálivu: na juhu Antonius a Kleopatra v Actiu (najsevernejšia Antoniovia základňa), na severnej strane Octavianus na mieste, kde neskôr ako pripomienka nadchádzajúcej bitky vzniklo mesto Nicopolis („Mesto víťazstva“).
Nadišlo leto a slučka okolo Antoniovho vojska sa začala sťahovať. Zo severu ho blokoval Octavianus, z juhu a od mora Agrippa, ktorý obsadil Leucas (ostrov Lefkada pred vstupom do Ambracijského zálivu) i bývalú hlavnú Antoniovu základňu Patrae. Pre problémy v zásobovaní začali trpieť Antoniovi vojaci hladom a nezdravé prostredie oslabovalo ich rady maláriou a dyzentériou. Antonius sa pokúsil vyvolať s Octavianom bitku, ale ten odmietol bojovať a pri pokuse odlákať ho od prameňa čerstvej vody utrpela jeho kavaléria porážku, pričom jeden ázijský klientsky princ prešiel k nepriateľovi.
Dezercie sa stali v Antoniovom tábore ďalším vážnym problémom. Silným signálom bolo najmä prebehnutie bývalého konzula Domitia Ahenobarba, ktorému už dlho vadila Kleopatrina prítomnosť. Hoci ho sužovala horúčka, nasadol do malého člna a prevesloval do Octavianovho tábora. Pre Antonia to bola ťažká rana, napriek tomu sa k nemu zachoval šľachetne, keď za ním napriek Kleopatrinej nevôli poslal jeho batožinu i sluhov. Domitius krátko na to svojej chorobe podľahol, ako keby prebiehal len preto, aby nezostala skrytá jeho nevera a zrada. Keď dezercie neustávali, nechal Antonius pre výstrahu popraviť jedného senátora a klientskeho princa, ktorí ho chceli tiež opustiť. Čas však teraz hral proti nemu.
Satelitný pohľad na mys Actium a Ambracijský záliv, pri vstupe do ktorého sa odohrala námorná bitka (wikipedia.org)
Osudné rozhodnutie
Začiatkom augusta sa Antonius pokúsil prelomiť blokádu kombinovaným útokom po zemi i po mori. Pozemný útok smeroval na sever, jeho hlavným cieľom však bolo odlákať pozornosť nepriateľa od loďstva pod velením druhého bývalého konzula Gaia Sosia, ktorý sa mal pokúsiť preniknúť z Ambracijského zálivu na voľné more. Sosiov pokus bol ale odrazený a Antonius stiahol aj svoje pozemné jednotky. Keď pri ďalšom jeho pokuse využil príležitosť a dezertoval k Octavianovi s 2-tisíc elitnými jazdcami aj jeden z hlavných ázijských klientskych vládcov Amyntás z Galatie, stiahol sa Antonius definitívne do svojho pôvodného tábora pri Actiu a koncom mesiaca zvolal rozhodujúcu vojnovú radu.
Ako ďalej z tejto zložitej situácie? Opustiť flotilu a všetkými silami sa snažiť prebiť a bojovať na súši, alebo opustiť pozemnú armádu a všetko staviť na rozhodujúcu námornú bitku? Canidius Crassus, Antoniov hlavný veliteľ pozemných síl, ktorý až donedávna podporoval Kleopatru, a teda námorný variant, teraz naliehal na Antonia, aby stiahol svoju armádu na sever a zviedol rozhodujúcu bitku v Macedónii alebo Trácii. „A nebude hanbou,“ pokračoval podľa Plutarcha Crassus, „prenechať more Octavianovi, ktorého sily sú vycvičené v námorných operáciách počas sicílskeho ťaženia proti Sextovi Pompeiovi; ale bude absurdné, aby Antonius, taký znamenitý v pozemných bitkách, nevyužil prevahu v počtoch a vybavení svojich légií a trieštil svoje sily v boji medzi loďami.“ To by však znamenalo opustiť Kleopatru, ktorá nebola ochotná vzdať sa svojich drahocenných lodí, ktoré jediné jej i jej pokladom poskytovali dostatočnú záchrannú alternatívu. Antoniov blízky vzťah s egyptskou kráľovnou mu na výber veľmi nedával. Aj v tomto to bol skutočne osudový vzťah.
Rozhodnutie zviesť bitku na mori však malo aj svoje rácio. Napriek Antoniovým nepochybným vojvodcovským kvalitám by mala pozemná bitka neistý výsledok, ak by sa ju Octavianus vôbec rozhodol prijať. Jeho armáda bola oslabená chorobami a nedostatkom jedla a demoralizovaná množstvom dezercií. Octavianus tento problém nemal. Krátka zásobovacia línia z Itálie fungovala perfektne a morálka bola vďaka doterajším víťazstvám i množstve dezercií z protivníkovej strany na vysokej úrovni. Antonius síce ani v námornej bitke nemohol počítať z podobných dôvodov s víťazstvom, ale bola tam nesporne väčšia šanca na prerazenie a únik. A o to v tejto situácii išlo. Únik by mu ešte dal šancu na preskupenie a doplnenie síl na Východe, aby mohol z lepšej pozície vzdorovať Octavianovi. Rozhodol sa preto prijať námorný boj, aby mohol uniknúť. Čakalo sa už iba na vhodné počasie.
Baroková maľba zobrazuje bitku pri gréckom myse Actium od flámeskeho maliara Laureya a Castra (1672), Národné námorné múzeum v Londýne (wikipedia.org)
Bitka a vietor
Niekoľko nasledujúcich dní sa totiž more búrilo pod silným vetrom, na piaty deň však nastalo bezvetrie a more sa upokojilo. Bol 2. september roku 31 pred n. l. Octavianus bol vďaka ďalším dezertérom dobre informovaný o Antoniových plánoch a jeho flotila už na svojho protivníka čakala na mori. Na jeho 400 galérach sa okrem veslárov a námorníkov tiesnilo takmer 37-tisíc pešiakov. Antonius musel kvôli poddimenzovanosti posádok množstvo svojich lodí spáliť, a tak ich od Actia na more smerovalo len 230. Na ich palubách stálo v zbrani 20-tisíc legionárov. Často sa tvrdí, že Octavianove lode boli menšie a pohyblivejšie ako tie Antoniove, ale je otázne, či tieto rozdiely medzi nimi boli naozaj až také výrazné. V každom prípade vyrážali Antoniove lode do boja vybavené aj sťažňami a plachtami, hoci ich staroveké galéry pred bitkou z praktických dôvodov nechávali na brehu.
Obe flotily sa proti sebe zoradili v podobných, polmesiacovitých formáciách. Najskúsenejší Antoniov námorný veliteľ Gaius Sosius velil jeho ľavému krídlu, proti nemu stál na svojom pravom krídle osobne Octavianus. Antonius spolu s Gelliom Publicolom velili pravému krídlu, proti nim viedol Octavianovo ľavé krídlo Agrippa, ktorý mal zároveň najvyššie velenie. Stredy oboch formácií boli slabšie ako tie krídelné, Antoniovmu velili Marcus Octavius a Marcus Insteius, Octavianovmu Lucius Arruntius. Za Antoniovou stredovou formáciou ešte stála Kleopatrina egyptská eskadra 60 lodí. Na svojej vlajkovej lodi Antonias sa nachádzala nielen kráľovná osobne, ale aj celý jej kráľovský poklad. Okolité brehy lemovali pozemné armády oboch protivníkov, vyrovnané v bitevných líniách a s napätím, ale pokojne sledovali námorné divadlo pred sebou, v ktorom sa malo rozhodnúť aj o ich osude.
Antoniov plán bol nalákať protivníka na jeho silnejšie krídla, posilnené aj najťažšími, až desaťradovými veslicami (deceres). To by mohlo otvoriť medzeru v strede nepriateľskej formácie a umožniť tak Kleopatrinej eskadre preraziť a uniknúť. Potom ju mal podľa možností nasledovať aj zvyšok flotily (preto tie plachty) a nakoniec po súši aj pozemná armáda pod velením Canidia Crassa. Bol to pekný plán, ale aj Agrippa mal vlastný a nenechal sa nalákať do plytkých vôd pri pobreží, kde by navyše v stiesnenom priestore nemohol využiť svoju početnú prevahu a voľnosť manévrovania. Až dopoludnia tak stáli obe flotily takmer nepohnute proti sebe ako zápasníci chystajúci sa na boj. Na obed začal od mora viať ľahký vietor, bežný v tomto období a v týchto oblastiach. Aj na ten Antonius čakal a keďže nepriateľ sa stále nehýbal, vydal pokyn na útok on.
Obidve jeho krídelné formácie vyrazili k nepriateľovi, ktorý začal ustupovať v zámere Anoniove krídla obchvátiť (periplus). Bitka konečne vypukla. Keď začal vlastný boj zblízka, nedochádzalo k prerážaniu lodí zobcami, ale Agrippove lode vďaka početnej prevahe v trojici i štvorici zahákovali tie Antoniove a na takto vytvorených platformách vypukol zúrivý boj ako na súši. Vzduchom lietali šípy i oštepy, naplno pracovali katapulty. Väčšie lode boli vybavené aj vežovitými konštrukciami, takže ilúzia pozemného boja bola doplnená aj o boj o hradby. Ako boj pokračoval a krídla bitevných formácií sa napínali k obchvatu, stred sa prirodzene oslabil. Vznikla tak očakávaná medzera a šanca, ktorú Kleopatrina eskadra okamžite využila, napla plachty a vyrazila s dokonalým vetrom v chrbte smerom k Peloponézu. Antonius, ktorý presadol na menšiu loď, keďže so svojou veľkou vlajkovou sa od nepriateľa nevedel hneď odpútať, ju vzápätí nasledoval. Potom sa Antoniov plán zrútil.
Podľa plánu mal Antonia nasledovať aj zvyšok flotily, to ale nebolo (nikdy) reálne. Podarilo sa to len niekoľkým, ostatné zostali zaseknuté v neľútostnom boji s veľkou presilou Agrippových lodí. Boj tak pokračoval až do zhruba štvrtej hodiny popoludní, keď sa Antoniova flotila, bez šance uniknúť a bez hlavného veliteľa, vzdala. Po niekoľkých dňoch ju nasledovala aj pozemná armáda, ktorú pod príkrovom noci opustil nakoniec aj Canidius Crassus, vidiac, že nedokáže prebiť výhodnú Octavianovu ponuku svojim vojakom.
Antonius a Kleopatra tak síce unikli do Egypta, ale bez flotily a armády. V tomto ohľade bolo Actium skutočne rozhodujúcou bitkou, hoci jej výsledok už bol daný dopredu. Posledné dejstvo tejto drámy v Egypte je dostatočne známe a vďaka Shakespearovi a množstvu iných umelcov vo svojich smrtiach nesmrteľné. Osud a Octavianus oboch milencov nakoniec predsa len dostihol a Západ opäť raz vyhral nad Východom. Rímska ríša tak musela počkať na presun moci na východ ešte tri storočia, teraz jej svoju pečať mohol vtisnúť Augustus.
Viac o historických postavách Caesara, Kleopatry a Antonia sa dozviete v aktuálnom vydaní HR 07/2018
