Bolo horúce leto roku 49 pred n. l., súrodenci Kleopatra VII. a Ptolemaios XIII. sa práve sporili o trón, keď sa v hlavnom meste Egypta objavil syn Pompeia Veľkého a žiadal pomoc pre svojho otca v občianskej vojne proti Caesarovi.
Kleopatra nastúpila na trón v roku 51 pred n. l., teda iba nedávno, ale mala už za sebou mnohé skúšky – s trónom zdedila obrovské dlhy, krajinou sa šíril hlad, Egypt trápili nízke hladiny Nílu a k tomu všetkému sa v krajine pohybovali bandy žoldnierov. Kráľovnú prenasledovali ťažkosti i vo vnútri dynastie, Kleopatrin otec zanechal vládu nielen jej, ale i jej bratovi Ptolemaiovi. Kleopatra sa snažila brata, vtedy ešte iba chlapca, vyšachovať, chcela vládnuť sama, avšak Ptolemaios bol neoblomný.
Pompeiova žiadosť nemohla prísť viac nevhod, avšak prišla a obaja súrodenci vedeli, že voči Rímu musia byť opatrní. Spory išli bokom a Pompeiovi poslali 60 lodí a 500 mužov. Zdalo sa, že rímske záležitosti sú tým načas vyriešené, súrodenecký spor pokračoval a Ptolemaiovi sa podarilo zvíťaziť. Kleopatra však nebola z tých, čo sa ľahko vzdávajú. Ušla do Sýrie, dala dokopy nové vojsko a vrátila sa k Alexandrii, ale to sa už na scéne objavil ďalší silný hráč – Caesar.
Caesar mal v tom čase za sebou príbeh, hodný románu. Po úspechoch v rímskej politike strávil roky v Galii, ako prvý Riman viedol vojská do Británie a za Rýn, v januári 49 pred n. l. prekročil slávnu riečku Rubikon, smeroval k vláde nad celým impériom a podstatným spôsobom sa k nej priblížil v auguste 48 pred n. l., keď porazil Pompeia pri Farsale. Pompeius tiež nebol z tých, čo ľahko skladajú zbrane. Z Balkánu utiekol do Tyru a smeroval do Egypta, kde chcel obnoviť vojsko a pokračovať vo vojne.
Ptolemaios sa zľakol, jeho radcovia ho prestrašili predstavou Egypta ako Pompeiovej základne v občianskej vojne. Zradne ho preto nalákal k egyptským brehom a tam ho dal dobodať. Jeho hlavu poslal Caesarovi. Ten so štyrmi tisíckami mužov medzitým dorazil do Alexandrie. Ptolemaiov dar v podobe Pompeiovej hlavy ho znechutil, prikázal jemu a Kleopatre, aby rozpustili svoje vojská a zmierili sa. Udalosti sa mohli skončiť pomerne rýchlo, ale nakoniec sa skomplikovali, lebo práve v tú chvíľu zasiahla do hry Kleopatra, nie však vojskom, ale ženskými zbraňami.
Kleopatra s Ceasarom na maľbe od Jean-Léona Geróma (1865) (wikipedia.org)
Láska na prvý pohľad?
Caesar si život v Alexandrii užíval, mesto bolo kultúrnym, umeleckým a vedeckým centrom Stredomoria. V ňom bolo možné nájsť mnohé potešenia a Caesar sa im nevyhýbal – mal dobrú náladu, zbavil sa najsilnejšieho nepriateľa a užíval si nadobudnutú vládu. Zrejme nepredpokladal, že usporiadať egyptské záležitosti bude pre neho zložité, a spočiatku to tak skutočne nevyzeralo. Do Alexandrie dorazil Ptolemiaos a svojich poslov poslala i Kleopatra. Ani jeden zo súrodencov síce zatiaľ nerozpustil svoje vojsko, ale zdalo sa, že súrodenecký mier je iba otázkou času.
Udalosti však nakoniec vôbec neboli také jednoduché, ani jeden zo súrodencov nechcel ustúpiť a zatiaľ čo Ptolemaios sa spoliehal na vojsko, Kleopatra to skúsila z iného konca. Od svojich poslov sa dozvedela, že Caesar má slabosť pre ženy z kráľovských rodov (to, že má slabosť pre ženy všeobecne, vedeli všetci), zariskovala a rozhodla sa, že Caesara navštívi. Prvé stretnutie asi najslávnejšieho mileneckého páru staroveku zachytili dvaja antickí autori, zvestí o stretnutí však muselo byť ešte viac, milovali ich Rimania i Alexandrijčania.
Jednu z dvoch zachovaných verzií spomína Cassius Dio, opisuje, ako sa Kleopatra tajne vydala k Caesarovi a od začiatku bola rozhodnutá využiť všetky zbrane, ktoré sa ponúkali. Obliekla sa do zvodných šiat, ale zároveň tak, aby v Caesarovi vzbudila ľútosť nad ženou, ktorá potrebuje pomoc v zložitej situácii. Slávnejší i známejší príbeh nám však zanechal Plutarchos, Kleopatra sa v ňom dala zabaliť do lôžkového vaku, a tak tajne priviezť k Caesarovi.
"Bola ženou nesmiernej krásy, v začínajúcom rozkvete svojej mladosti, bola jednoducho úžasná; mala príjemný hlas a vedela sa zapáčiť každému“
Cassius Dio
Druhý príbeh je síce dobrodružnejší, ale i menej pravdepodobný. Iba ťažko veriť tomu, že inak hrdá kráľovná by sa dobrovoľne objavila takýmto ponižujúcim spôsobom pred rímskym konzulom. Nech už to bolo, ako chcelo, Kleopatra vedela zapôsobiť a Caesara si získala pri prvom stretnutí. V staroveku sa o jej kráse a schopnosti zviesť mužov rozprávali všemožné príbehy, Cassius Dio napríklad zaznamenal, že Caesara zviedla, „lebo bola ženou nesmiernej krásy, v začínajúcom rozkvete svojej mladosti, bola jednoducho úžasná; mala príjemný hlas a vedela sa zapáčiť každému“. Ak aj Caesar predtým premýšľal nad tým, že súrodencov zmieri a že Kleopatra v celom jeho usporiadaní zaujme nejakú podružnú úlohu, po osobnom stretnutí sa jeho plány úplne zmenili. Kleopatra teraz bola „na koni“ a Ptolemaios sa to dozvedel.
Ptolemaios zrejme spanikáril, zľakol sa, že ho Caesar úplne vynechá z hry a v Alexandrii vyvolal povstanie. Pre Rimanov v meste sa veci mohli vyvinúť katastrofálne, nebyť Caesarovej rýchlej reakcie – dal zatknúť Ptolemaia a presvedčil ho, aby dav v meste upokojil. Kleopatra zvolala alexandrijskú radu, kde Caesar prečítal závet Ptolemaia XII. Vyplývalo z neho, že súrodenci majú vládnuť spoločne. Caesar súhlasil a vyhlásil, že Rím bude ochrancom tohto paktu, zo zvyšných dvoch detí (Arsinoe a Ptolemaios XIV.), ktoré Ptolemaios XII. po sebe zanechal, spravil vládcov na Cypre.
Zdalo sa, že všetci sú spokojní, všetci štyria súrodenci dostali podiel na vláde a život v Alexandrii sa mohol vrátiť do zažitých koľají. Caesar nepočítal s intrigami dôležitých postáv v pozadí, a práve tie v Egypte často rozhodovali o všetkom. Poteinos, tútor Ptolemaia XIII., sa nechcel zmieriť s novým usporiadaním, dávajúcim jasné výhody Kleopatre ako jedinej dospelej spomedzi súrodencov, ktorá sa teraz navyše tešila už aj z Caesarovej priazne. Poteinos rýchlo kalkuloval. Spočítal si, že Caesar prišiel do Egypta len s asi štyrmi tisíckami mužov a Ptolemaiovci ich mali v Pelúsiu 20-tisíc. Vedel teda, že lepšiu šancu odstrániť Caesara a Kleopatru už nedostane. Zatiaľ čo nič netušiaci Caesar a Ptolemaiovci oslavovali zmierenie, poslal veliteľovi vojska Achillovi odkaz, aby zaútočil na Caesara, čím sa začala takzvaná alexandrijská vojna.
Busta Gaia Julia Ceasara zo zbierok Vatikánskeho múzea (wikipedia.org)
Milenci sa bránia v horiacom meste
Približne dve storočia po udalostiach Plutarchos napísal o vojne, ktorá vypukla, že „nebola, ako niektorí tvrdia, nutná, ale vznikla skôr pre jeho lásku ku Kleopatre a stala sa pre neho neslávnou a nebezpečnou“. Takou bola nielen pre Caesara, ale i pre Kleopatru. Milenecký pár zostal uväznený v paláci a nepriateľom sa podarilo na istý čas zamurovať podzemné kanály, čím ho odrezali od pitnej vody. Obranu viedol Caesar osobne a asi preto Rimania napriek jasnej prevahe Egypťanov dokázali vzdorovať do konca roka 48 pred n. l. a potom ešte i časť ďalšieho, celkovo deväť mesiacov. Kleopatra zostávala v paláci a spoliehala sa na Caesara, ten v bojoch musel využiť tie najdrastickejšie prostriedky. Proti jednému z útokov nepriateľov sa bránil i ohňom a časť požiaru sa pritom nešťastnou náhodou preniesla na Alexandrijskú knižnicu. Podľa antických správ zhorela buď celá, alebo jej väčšia časť, skutočné straty mohli byť o poznanie menšie, možno zhorela iba časť knižnice alebo niektorý zo skladov.
Caesar si zakrátko uvedomil, že za útokom Egypťanov stojí Poteinos a odstránil ho. Čo mu tiež nahrávalo, boli spory v egyptskom vojsku. Horšie to bolo s vedením Egypťanov, keď Achilla nahradil Ganymedes a ukázalo sa, že ide o výborného stratéga. Caesara takmer porazil, ale v poslednú chvíľu do Alexandrie začali prichádzať Caesarove posily z Ázie a situáciu pre Rimanov zachránili. Boje v Alexandrii však prebiehali neľútostne, Rimania sa dlho držali proti početnému nepriateľovi nielen Caesarovým strategickým dôvtipom, ale i jeho odvahou, pričom často mu išlo o život. Celou Alexandriou sa šírila príhoda o tom, ako pri jednom útoku nepriateľa skočil z mosta do člnu na Níle. Nepriatelia sa vyrútili za ním, Caesar sa vtedy vrhol do rieky a plával pod vodou, nad vodou držal iba jednu ruku a v nej papyrus, aby sa nezamočil. Nezahodil ani vojvodcovský plášť, aby sa ho nezmocnil nepriateľ a pri plávaní ho držal v zuboch. Vojaci ho vraj za podobné kúsky milovali.
Začiatkom roka 47 pred n. l. Caesar úspešne napadol Ptolemaiov tábor pri Níle. Kráľ ušiel na lodi, všetko však v tú chvíľu prebiehalo v zhone a loď sa prevrhla. Ptolemaiovo telo bolo neskôr objavené v bahne, veliteľ egyptského vojska Ganymedes zmizol, zrejme ho niekto zabil. Na egyptskej strane sa vojny zúčastnila i mladučká Kleopatrina sestra Arsinoe. Podľa pôvodného usporiadania mala spoluvládnuť na Cypre, no po vojne na to mohla zabudnúť. Caesar ju priviedol do Ríma a počas svojho triumfu ju ako korisť predvádzal v rímskych uliciach, nakoniec ju poslal do Artemidinho chrámu v Efeze. Kleopatra zostávala v pozadí, ale udalosti sa vyvíjali v jej prospech. Caesarovo víťazstvo mohla považovať za vlastné a o jej pozícii kráľovnej teraz už nemohlo byť pochýb. Navyše, Kleopatra mala ešte ďalší triumf v rukáve – v priebehu vojny s Caesarom otehotnela, stalo sa tak asi mesiac od ich prvého stretnutia. Dieťa sa narodilo v júni 47 pred n. l. a bol to chlapec.
Kleopatra testuje jed na svojich väzňoch - obraz francúzskeho maliara Alexandra Cabanela (wikipedia.org)
Život s kráľovnou
Ako sa očakávalo, Caesar spravil z Kleopatry kráľovnú. Keďže však vláda žien v Egypte nebola práve populárna, zinscenoval sobáš a vydal ju za jej vlastného brata Ptolemaia XIV. Chlapec mal v tom čase iba 11 rokov, a hoci na dobových stélach práve on býva vyobrazovaný ako panovník a Kleopatra iba ako spoluvládkyňa, jeho úloha bola len formálna, Caesarovi a Kleopatre poskytoval krytie a tí si aspoň nachvíľu užívali spoločný život.
Caesar v tom čase už viac ako rok nebol v Ríme a administratívu zaňho viedol Marcus Antonius. Rimania sa sťažovali, že rímsky diktátor zostáva v Alexandrii a za iných okolností by sa určite ponáhľal do hlavného mesta, ale on ešte tri mesiace zostal v Egypte a s Kleopatrou podnikol impozantnú inšpekčnú plavbu po Níle. O tom, či sa plavba uskutočnila, sa dodnes diskutuje. V dobových prameňoch sa nespomína a ako prvý o nej píše až o storočie neskôr Lucanus. Môže teda ísť iba o akýsi populárny príbeh, vsadený do historických udalostí, v každom prípade však patrí medzi najromantickejšie pasáže Caesarovho a Kleopatrinho súžitia. Plavba pritom nemusela byť iba neskoršou romantickou fikciou, vieme, že Rimania plavbu po Níle obľubovali, známa je napríklad Strabónova plavba po boku Aelia Galla. O Egypte sa v Ríme tiež veľa hovorilo, vedelo sa, že krajina skrýva ohromné umelecké a historické poklady, mnohí ich chceli vidieť a i Caesar mohol byť na ne zvedavý. Napokon to bol práve on, kto neváhal a podnikol náročné expedície do Británie a za Rýn.
O Egypte sa v Ríme veľa hovorilo, vedelo sa, že krajina skrýva ohromné umelecké a historické poklady, mnohí ich chceli vidieť a i Caesar mohol byť na ne zvedavý.
Plavba prebiehala so všetkou pompou, Caesara a Kleopatru sprevádzalo viac ako 400 lodí, milenci sa plavili na obrovskom 90 metrov dlhom korábe s dvoma palubami. Bola to jedna z najväčších lodí tých čias a pohľad na celú flotilu, ktorá smerovala po prúde, musel pôsobiť veľkolepo. Výprava sa zrejme dostala až po prvý katarakt pri Syene. Práve na základe údajov, odmeraných v Syene, Eratosthenes ako prvý geograf vôbec vypočítal takmer presný zemský obvod. Caesar to vedel a o miesto sa istotne zaujímal. Medzi geografické hlavolamy antiky patrilo i hľadanie prameňov Nílu a pri Caesarových ambíciách by nebolo prekvapivé, keby dúfal, že na juhu rozrieši aj túto záhadu.
Zrejme po návrate do Alexandrie Caesar venoval čas výstavbe mesta, chcel vystavať Kaisarion, kultovú svätyňu na počesť vlastnej rodiny, hlavne seba samého. Výstavbou chrámu Caesar zaviedol do rímskej architektúry nový typ budovy, obkolesenej porticom, a do rímskej ideológie cisársky kult. Dokončenia stavby sa nedočkal. Tri mesiace pobytu v Alexandrii neboli málo, ale na väčšie stavby nestačili, Kaisarion dokončila až Kleopatra alebo Antonius. Caesar musel z Alexandrie odísť, lebo ho čakali boje v Malej Ázii. V Ríme sa šírila zvesť, že nebyť týchto bojov, Caesar by zostal v Egypte ešte dlhšie. O Kleopatre samotnej sa z tohto obdobia dozvedáme iba málo, bol to Caesar, o koho sa antické pramene zaujímali najviac. Krátko po jeho odchode, mu však porodila syna. Caesar zanechal Kleopatre tri légie, zanedlho sa k nim pripojila štvrtá, takže i po odchode zostávala v Caesarovom tieni, ale zároveň aj v bezpečí.
Dokončenie článku v aktuálnom vydaní HR.
