Uplynulé storočie charakterizovali dve známe katastrofy – vojny, ktoré priniesli smrť a utrpenie obrovskému počtu ľudí. Odhaduje sa, že prvá svetová vojna si vyžiadala 17 miliónov mŕtvych, druhá 60 miliónov. Jedna katastrofa sa však z pamäti ľudí pomaly vytráca, bola ňou pandémia španielskej chrípky.
Presný počet nakazených a mŕtvych nepoznáme, ale odhaduje sa, že táto pandémia nakazila jedného z troch vtedajších obyvateľov planéty, teda zhruba 500 miliónov ľudí. Medzi prvým prípadom, zaznamenaným v marci 1918, a posledným, niekedy v marci 1920, zabila 50 až 100 miliónov ľudí, teda 2,5 až 5 percent globálnej populácie. Bola to tak najväčšia katastrofa, spôsobená živým pôvodcom, v histórii, porovnateľná len s čiernym morom v stredoveku.
Zdravotné sestry Červeného kríža dohliadajú na pacientov, nakazených španielskou chrípkou, v mestskej posluchárni v kalifornskom Oaklande počas pandémie v roku 1918 (wikipedia.org)
Začiatok a priebeh pandémie
Ráno 11. marca 1918 sa vojak Albert Gitchell v tábore Funston v americkom Kansase hlásil s horúčkou a bolesťami hlavy a v krku. Do poludnia prišla na ošetrovňu viac ako stovka podobných prípadov. V nasledujúcich týždňoch sa počet chorých rýchlo zvyšoval, až napokon hlavný lekár musel požiadať o uvoľnenie hangáru, aby mal chorých kde liečiť. Nevieme, či vojak Gitchell bol naozaj prvým chorým na tento typ chrípky. Pravdepodobne sa jeho meno zachovalo len preto, že bol prvým zaznamenaným prípadom.
Dodnes sa vedú diskusie o pôvode tohto ochorenia. Faktom však je, že po tom, ako sa Spojené štáty americké v apríli 1917 zapojili do 1. svetovej vojny, vojakov, akí sa nachádzali vo Fustone, postupne prepravovali do Európy. Zatiaľ čo v USA v apríli 1918 už zúrila epidémia na celom stredozápade, počty prípadov postupne narastali aj vo francúzskych prístavoch, kde sa vyloďovali americkí vojaci.
V polovici apríla 1918 narastal počet chorých už aj v zákopoch na oboch stranách frontovej línie. Odtiaľ sa chrípka rýchlo rozširovala do otvorenej krajiny, postupne zachvátila Francúzsko, Veľ kú Britániu, Taliansko i Španielsko. Neubránil sa jej dokonca ani španielsky kráľ Alfonz XIII. V máji už pandémia zasiahla Poľsko a koncom mesiaca sa objavila aj v Odese. Zároveň sa presunula do severnej Afriky a zasiahla aj Indiu. Nasledujúci mesiac už bola v Číne, v júli dosiahla Austráliu. Veľký počet chorých na oboch stranách svetového konfliktu do značnej miery spomalil vojenské operácie a pravdepodobne ovplyvnil aj záver vojny.
Počty prípadov ochorenia na španielsku chrípku postupne narastali aj vo francúzskych prístavoch, kde sa vyloďovali americkí vojaci.
V auguste 1918 sa situácia zopakovala a nové prípady chrípky boli hlásené v mestách Freetown v africkej Sierra Leone, v Bostone v USA a vo francúzskom Breste. Vojaci, ktorí sa začiatkom septembra vracali z Európy, ju zavliekli späť na americký kontinent, do New Yorku. V nasledujúcich dvoch mesiacoch zasiahla v novej vlne celú Severnú i Južnú Ameriku. Z Freetownu sa postupne šírila aj do celej Afriky. Koncom septembra toho istého roka už aj celá Európa bola zasiahnutá novou epidémiou.
Vojaci, ktorí sa vracali do svojich domovov v Rusku, ju rozniesli aj do odľahlých končín Eurázie. Ďalej zasiahla Perziu, Indiu a Čínu. Pandémia postupne začala ustupovať až koncom roka 1918. Zatiaľ čo sa svet spamätával z tejto druhej vlny, začiatkom roka 1919 sa objavila aj tretia vlna. V New Yorku vyvrcholila v januári a v Paríži počas mierových rokovaní. Delegáti zúčastnených krajín spolu so svojimi štábmi, novinármi a ďalšími účastníkmi diplomatických stretnutí sa postarali o roznesenie vírusu opäť do celého sveta.
Poľná pohotovosť Červeného kríža v americkom Washingtone D. C. počas pandémiee v roku 1918 (wikipedia.org)
Čo vyvolalo "španielsku chrípku?"
Príbeh tejto pandémie je plný bizarných okolností a jednou z nich je aj pôvod jej pomenovania. Hoci prvý prípad bol zaznamenaný v Spojených štátoch amerických, napriek tomu je táto chrípka známa ako „španielska“. Keďže v rovnakom čase pokračovala vojnová mašinéria, všetky zúčastnené strany svetového konfliktu uplatňovali tvrdú cenzúru tlače. O rozsahu ochorenia a počtoch obetí sa teda veľa nevedelo.
Až španielska tlač ako prvá otvorene informovala, že dve tretiny obyvateľov Madridu v priebehu troch dní ochoreli na chrípku neznámeho pôvodu. Obyvatelia Francúzska, Veľkej Británie a USA, ktorí ešte netušili, že ich vojaci, ako aj ich nepriatelia, vo veľkom počte umierajú v zákopoch na rovnaké ochorenie, ju nazvali španielskou.
Španielska chrípka zabila 50 až 100 miliónov ľudí, teda 2,5 až 5 percent globálnej populácie.
Navyše, bolo tiež pravidlom viniť suseda za vlastné problémy – Poliaci ju nazývali „boľševickou chorobou“, v Dánsku „chorobou z juhu“, Peržania „britskou“ chorobou. Až časom sa ustálil prevažujúci názov „španielska chrípka“ a stal sa známym po celom svete. Dodnes sa používajú názvy, ako „hispanka, espanhola, la grippe espagnole, die Spanische Grippe“. Samotný názov tak nič nehovorí o pôvode a príčinách jej výskytu. V tomto pátraní si preto musíme pripomenúť stav, v ktorom sa nachádzala vtedajšia veda.
Začiatkom 20. storočia lekári boli odkázaní na vlastné zmysly – videli, ako chorý zoslabol od vysokej teploty, počuli a videli, ako vykašliava krv, sťažuje sa na bolesti svalov a pozorovali zvláštnu mahagónovú škvrnu na lícach, ktorá sa postupne zväčšovala. Spočiatku akoby to boli príznaky obyčajnej chrípky, ktoré sa však postupne zhoršovali a prekračovali rámec bežného, sezónneho ochorenia. V tých časoch sa vírus, ktorý toto ochorenie vyvolal, nedal spoznať ani s najlepším mikroskopom. Tiež časť roka – sezóna, v ktorej sa pandémia objavila a šírila, sa líšila – nezodpovedala výskytu klasickej chrípky. To všetko vyvolávalo otázky, na ktoré vtedajšie poznanie nemalo odpoveď. Nie je preto možné diviť sa, že sa objavili podozrenia na týfus, mor či choleru alebo tzv. vyššiu moc.
Vírus španielskej chrípky, rekonštruovaný v laboratórnych podmienkach (wikipedia.org)
Dnes vieme, že samotný vírus nebol ten pravý dôvod dramatického prejavu, spojeného s rozpadom tkanín, krvácaním a vykašliavaním krvi. Tieto symptómy spôsobuje baktéria, ktorá je bežne prítomná v hornej časti dýchacieho traktu a oslabením prirodzenej obranyschopnosti organizmu sa táto začne množiť a spôsobuje zápal pľúc. To boli prejavy, ktoré sa objavovali u chorých aj v rokoch 1918 a 1919. Dnes v takýchto prípadoch úspešne používame antibiotiká, v tých časoch ešte neznáme.
Baktéria, ktorá spôsobuje zápal pľúc, však už bola známa – Haemophilus infl uenzae alebo Pfeifferov bacil, nazvaný podľa svojho objaviteľa. Táto baktéria spôsobuje nielen zápal pľúc, ale aj zápal očných spojoviek či mozgových blán. Dnes sa predchádza vzniku takéhoto ochorenia očkovaním, najmä u ľudí, ktorí sú viac ohrození, napríklad u seniorov.
Väčšina epidémií v histórii ľudstva sa zastavila postupne, keď baktéria či vírus, ktoré ich spôsobili, po istom čase nenašli dostatok hostiteľov, na ktorých by sa mohli rozmnožovať a šíriť. K tomu napokon došlo aj v priebehu tejto pandémie. Veľké množstvo mŕtvych, ale aj uzavretie škôl či zákaz zhromažďovania sa, ukončenie vojny, a teda aj frontového života, to všetko viedlo k obmedzeniu kontaktov medzi ľuďmi a k zníženiu šancí pre šírenie sa vírusu. Podarilo sa vyvinúť aj očkovaciu látku proti Pfeifferovmu bacilu, čo tiež prispelo k obmedzeniu počtu úmrtí.
V bežnej lekárni tých čias ale neboli k dispozícii ani očkovacie látky proti vírusu chrípky, ani antivirotiká či antibiotiká a okrem čajov a byliniek bol v ponuke jedine „zázračný“ aspirín. Lekári ho predpisovali v takých množstvách, že aj tento inak účinný prostriedok na tlmenie horúčky či iných prejavov chrípky mohol viesť k zhoršeniu priebehu choroby či dokonca k smrti. Okrem aspirínu lekári ordinovali aj chinín či prípravky na báze arzénu alebo ortuti, čo taktiež mohlo mať neblahé účinky.
Súčasný virologický výskum sa zameriava predovšetkým na prevenciu a analýzu nových nebezpečných mutácií chrípky. Nie je totiž vylúčené, že ľudstvo postihne nová ničivá pandémia (wikipedia.org)
Možnosti návratu pandémie v dnešnej dobe
Vražedný vírus zobrazil až elektrónový mikroskop v roku 1943. Tento jednoduchý organizmus tvorí guľôčka bielkoviny, ktorá je obalená membránou. Vo vnútri sa skrýva genetická informácia a na povrchu je hemaglutinin, ktorý patrí medzi antigény a umožňuje vírusu preniknúť do bunky, označuje sa písmenom H. Okrem toho telo vírusu obsahuje druhý antigén – neuraminidázu (N), ktorá mu po pomnožení sa umožní dostať sa zasa von z bunky.
Vírus sa neustále mení a s ním najmä tvar H antigénu. Tým vírus „oklame“ ochranné mechanizmy človeka a spôsobí každoročné nové ohnisko. Preto zatiaľ nemáme univerzálnu vakcínu na chrípku ako takú a každý rok sa musí pripravovať nová. Okrem toho sa stáva, že dva rozdielne vírusy chrípky sa skombinujú a vytvoria úplne nový, na ktorý populácia nie je pripravená. Tak vzniká a vznikala pandémia – nový antigén H v chrípke A, označený ako H1 v pandémii 1918, H2 v roku 1957 a H3 v roku 1968, známy ako hongkonská chrípka. Podobne sa vyvinuli vtáčia H5N1 v roku 1997 alebo prasacia chrípka A/H1N1pdm09 v rokoch 2009 – 2010.
Šanca na štyri alebo viac pandémií, ktoré sa vyskytnú v priebehu nasledujúcich 100 rokov, je 20 %
Napriek doterajšiemu poznaniu mechanizmu generovania chrípkového vírusu obavy z ohrozenia ľudstva pandémiou neustali. Komisia pre vytvorenie globálneho rámca pre budúce zdravotné riziká na základe vlastného modelu vypočítala, že šanca na štyri alebo viac pandémií, ktoré sa vyskytnú v priebehu nasledujúcich 100 rokov, je 20 %.
Svetová zdravotnícka organizácia zverejnila správu, v ktorej pre rok 2018 odporúča sústrediť výskum a opatrenia na ochorenia, potenciálne hroziace spôsobiť mimoriadnu situáciu v oblasti zdravia verejnosti. Zároveň upozorňuje, že na uvedené ochorenia niet účinných liekov a/alebo očkovacích látok, a preto je potrebné urýchliť výskum a vývoj pre krymsko-konžskú hemoragickú horúčku, Ebolu a vírusové choroby Marburg, Lassa Fever, MERS a SARS, Nipah a henipavirálne ochorenia, horúčku údolia Rift, ochorenie Zika a chorobu X.
Najmä spomínaná choroba X v ostatnej dobe vyvolala značný rozruch aj v medzinárodnej tlači. Dôvodom je totiž poznanie, že závažná medzinárodná epidémia môže byť spôsobená patogénom, ktorý je v súčasnosti neznámy. Je preto nevyhnuté sústrediť sa na výskum a vývoj, pokiaľ je to len možné.
