Nemecká východná Afrika patrila spolu s niekoľkými ďalšími kolóniami medzi tzv. osídľovacie kolónie. Na rozdiel od obchodných kolónií, určených prevažne ako priestor pre získanie komodít pre zahraničný obchod, sa mal východ Afriky stať miestom, ktorý osídlia nemeckí farmári.
Hoci Nemecké cisárstvo po svojom vzniku v roku 1871 neprejavovalo bezprostredný záujem o kolónie, liberáli a demokrati už pred zjednotením krajiny hovorili o ekonomickom zaostávaní nemeckých krajín za zvyškom západného sveta a v kolóniách videli možnosti naplnenia svojich obchodných záujmov. Prvá vlna ľudového nadšenia sa vo vzťahu ku koloniálnemu svetu prejavila už v 40. rokoch 19. storočia.
Priemyselná revolúcia vytvorila dobré materiálno-technologické zázemie pre rýchly postup v doposiaľ málo prebádaných častiach sveta a súčasne prispela k rýchlej urbanizácii. Hoci v poslednej tretine 19. storočia začala v Nemecku (podobne ako v iných západoeurópskych krajinách) klesať pôrodnosť, celé 19. storočie sa v dôsledku urbanizácie vyznačovalo veľkou preľudnenosťou miest, ktorá prispievala k pocitu stiesnenosti a bola jedným z faktorov pre rozvoj nových teórií.
Mapa Nemeckej východnej Afriky z roku 1892. Jej územie korešpondovalo s územím dnešnej Tanzánie a zahŕňalo aj dnešné Burundi a Rwandu (wikipedia.org)
Nemecko potrebuje životný priestor
Preľudnenosť miest, stiesnené a nevyhovujúce priestory na bývanie, na vidieku zase neraz zidealizovaná predstava rozsiahlych lánov pôdy, ktoré čakajú za morom – tieto faktory spolu s obchodníckym nadšením prispeli k všeobecnému záujmu o osídlenie koloniálneho priestoru. Predstava o osídlení nových teritórií úzko súvisela s myšlienkou životného priestoru – Lebensraumu.
Začiatkom 20. storočia už nebola téma a problematika životného priestoru v Nemecku novou. Do pozornosti širšej vzdelanej verejnosti ju uviedol Friedrich Ratzel (1844 – 1904). Jeho dielo Životný priestor (Lebensraum, 1901), spolu s jeho ďalšími prácami, pomohlo dostať koncept Lebensraumu medzi dôležité priority v politike cisára Wilhelma II. Ratzel vnímal otázku priestoru ako jednu z najzásadnejších pre rastúci národ a jeho prosperitu a vo svojom pokuse vysvetliť zaobchádzanie s americkými Indiánmi a kolonizovanými národmi používal myšlienky sociálneho darwinizmu. Ratzelov koncept na intelektuálnej úrovni zdôvodnil a morálne legalizoval dobývanie, podrobovanie a extermináciu kolonizovaných v snahe získať pre národ životný priestor.
Dobrodružstvo, nacionalizmus a zisk
Podobne ako v iných kolóniách, aj na tomto území viedli Nemecko pri skúmaní možností kolonizácie najmä súkromné ciele, ktoré sa prepletali s väčšími obchodnými zámermi. Podiel na obsadení teritória, ktoré sa neskôr stalo Nemeckou východnou Afrikou mal historik, cestovateľ a dobrodruh Carl Peters (1856 – 1918), známy propagátor myšlienok sociálneho darwinizmu. Verejnosť ho neskôr spoznala aj ako zástancu extrémne nacionalistickej, tzv. völkisch ideológie.
Či už to boli obchodné záujmy, túžba po dobrodružstve, nacionalistická túžba spraviť z Nemecka koloniálnu veľmoc alebo všetky tieto ingrediencie, Carl Peters sa v roli kolonizátora vyz načoval veľkým zápalom a zároveň bezohľadnosťou voči miestnemu obyvateľstvu a miestnym pomerom. V roku 1884 spolu s niekoľkými nadšencami založil Spoločnosť pre nemeckú kolonizáciu (Gesellschaft für Deutsche Kolonisation). Ešte v tom istom roku podnikol Carl Peters expedíciu do východnej Afriky.
Ratzelov koncept na intelektuálnej úrovni zdôvodnil a morálne legalizoval dobývanie, podrobovanie a extermináciu kolonizovaných.
Táto výprava mala Nemecku otvoriť cestu ku koloniálnej budúcnosti a ekonomickej prosperite založenej na ziskoch z kolónií. Profitovať mala aj Spoločnosť pre nemeckú kolonizáciu. Vo východnej Afrike uzavrel dohody s niekoľkými náčelníkmi, čím jeho Spoločnosť získala vplyv nad časťou územia. Dohody uzavrel strategicky s náčelníkmi, ktorí sídlili na pevnine oproti Zanzibaru.
Začiatkom roka 1885 sa Peters vrátil do Nemecka, založil Nemeckú východoafrickú spoločnosť (Deutsch-Ostafrikanische Gesellschaft) a získal poverenie postupovať v mene štátu. Keď sa zanzibarský sultán v tom istom roku ohradil voči nemeckému vplyvu na pevnine, ktorú si nárokoval, kancelár Otto von Bismarck vyslal do oblasti vojenské jednotky a zároveň sa dohodol s Veľkou Britániou o rozdelení územia východnej Afriky. Zanzibarskému sultánovi neostalo nič iné, len situáciu akceptovať.
Uniformi východoafrických nemeckých vojenských jednotiek (wikipedia.org)
Východná Afrika – nové Nemecko?
Nemecká východná Afrika bola od začiatku vnímaná ako priestor pre rozvoj potenciálneho nemeckého osídlenia. Kolónie, v ktorých sa usadil väčší počet Európanov, tzv. osídľovacie kolónie, mali svoje špecifické črty. Vzhľadom na veľký počet prisťahovaných osadníkov mávali tieto kolónie pre materskú krajinu veľký politický význam a často sa im podarilo dosiahnuť vlastnú politickú reprezentáciu.
Pre Afriku však nebolo typické takéto osídlenie veľkým počtom kolonistov. Významným územím s pomerne veľkým počtom bielych kolonistov bola Kapská kolónia v Južnej Afrike, kde postupne ich počet dosiahol milión. Medzi kolónie osídľovacieho typu patrila aj Keňa, Mozambik, Angola, Rodézia (Zimbabwe) a Nemecká juhozápadná Afrika (Namíbia). Tu však boli počty kolonistov pomerne malé – v Nemeckej juhozápadnej Afrike bolo podľa záznamov z roku 1913 len 14-tisíc nemeckých prisťahovalcov. Kolónie ako Nemecká východná Afrika alebo Katanga (Kongo) boli osídlené bielymi prisťahovalcami len v malých oblastných enklávach. Pre rok 1913 počet nemeckých kolonistov v Nemeckej východnej Afrike predstavoval len niečo vyše 800 osôb.
Napriek tomuto malému počtu obyvateľov nemeckého pôvodu bola Nemecká východná Afrika považovaná za prostredie, v ktorom môže vyrásť „nové Nemecko“. Aj z tohto dôvodu bol prístup Koloniálneho oddelenia Ministerstva zahraničných vecí Nemecka a neskôr Koloniálneho úradu (od roku 1907) voči tejto kolónii mierne odlišný. Spomedzi nemeckých koloniálnych dŕžav boli za Siedlungskolonien, čiže osídľovacie kolónie, považované prednostne Nemecká východná Afrika, Nemecká juhozápadná Afrika a Samoa.
Nemecká východná Afrika patrila ku kolóniám, ktoré boli prezentované ako kolónie vhodné na osídlenie a v nemeckej tlači boli zviditeľňované ako miesta vhodné pre lepší život.
Theodor von Leutwein, ktorý v Afrike pobudol dlhé roky na vysokých postoch v rámci koloniálneho aparátu, zanechal správu, v ktorej volal po úprave vzťahov medzi miestnym obyvateľstvom a prisťahovalcami. V takýchto kolóniách sa podľa neho malo pristupovať k problému odlišne než v kolóniách plantážnických alebo obchodných. Tieto kolónie sa skutočne vyznačovali podstatne tvrdším prístupom k africkému obyvateľstvu – príkladom sú pokusy o segregáciu či už vo forme rezervácií alebo zákazov zmiešaných manželstiev.
Skutočným dôvodom zákazov zmiešaných zväzkov bola obava nemeckej správy, že deti z takýchto riadne uzavretých manželstiev budú mať ako legitímni potomkovia nemeckých otcov plné práva na dedičstvo a na nemecké občianstvo. Obavy z takéhoto vývoja sa dali najzreteľnejšie pozorovať v troch zmienených kolóniách, v ktorých bol následne vydaný zákaz. Prečo práve tieto kolónie?
V tomto smere sa ponúka zaujímavé porovnanie s kolóniou Togo. V Togu bol pomer počtu miešancov k počtu európskych mužov veľmi vysoký. Dalo by sa teda čakať, že koloniálna správa sa pokúsi zasiahnuť a regulovať prípadné manželstvá, ktorými by boli tieto deti legitimizované. Nestalo sa tak a odpoveď spočíva práve v odlišnom type kolónie. Togo nepatrilo medzi kolónie, kde by sa usádzal „drobný ľud“, ako týchto kolonistov niekedy nazývajú nemecké dokumenty. Neprichádzali sem drobní roľníci snažiaci sa založiť si tu farmy a s nimi úplne novú existenciu.
Togo bolo z hospodárskeho hľadiska považované za vzorovú kolóniu (Musterkolonie). Poľnohospodárskej produkcii sa venovalo takmer výlučne domáce obyvateľstvo. Hoci tu žili Nemci, ktorí vlastnili plantáže a viedli ich obrábanie, väčšina produkcie spočívala v rukách miestnych, ktorí ju následne speňažovali v kontaktoch s nemeckými obchodníkmi. Prakticky tu neexistovali roľníci, ktorí by si tu chceli nájsť živobytie a stráviť tu zvyšok života. Nemecké, respektíve iné európske obyvateľstvo tu bolo reprezentované najmä obchodníkmi.
Naproti tomu Nemecká juhozápadná Afrika, Nemecká východná Afrika a Samoa patrili ku kolóniám, ktoré boli prezentované ako kolónie vhodné na osídlenie a v nemeckej tlači boli zviditeľňované ako miesta vhodné pre lepší život. Aj z tohto dôvodu boli v nich kontakty s miestnym obyvateľstvom regulované prísnejšie ako inde a Nemecká východná Afrika sa priradila ku kolóniám, v ktorých boli manželské zväzky s miestnymi ženami zakázané.
Autor myšlienky Lebensraumu Friedrich Ratzel (wikipedia.org)
Postrach degenerácie
Podpora osídlenia a zvýšenie počtu nemeckých kolonistov boli podrobne zvažované až do vypuknutia 1. svetovej vojny. V tejto veci sa aktívne angažoval alte Afrikaner Friedrich von Lindequist (1862 – 1945). Označenie alte Afrikaner (starý Afričan) patrilo skúseným vojenským veliteľom, obchodníkom alebo príslušníkom koloniálnej správy, ktorí v Afrike strávili viac rokov. Lindequist v minulosti pôsobil ako guvernér pre Nemeckú juhozápadnú Afriku a po oficiálnom odovzdaní tohto postu v roku 1908 podstúpil výskumnú cestu do Nemeckej východnej Afriky. Cieľom tejto cesty bolo preskúmať možnosti hustejšieho osídlenia regiónu a zhodnotiť potenciál kolónie ako miesta pre život nemeckých kolonistov. Do svojho hodnotenia zahrnul aj Britskú východnú Afriku.
Lindequist publikoval rozsiahlu správu v knižnej forme v roku 1912 pod názvom Britská a Nemecká východná Afrika ako osídľovacie oblasti pre Európanov (British- und Deutsch-Ostafrika als Siedelungsgebiet für Europäer). Aj jeho správa je zaujímavým dobovým dokladom strachu zo straty národnej identity, ktorý sprevádzal proces osídľovania.
Intelektuálna klíma poslednej tretiny 19. storočia bola prestúpená myšlienkami o degenerácii a úpadku.
Lindequist sa o možnostiach osídliť Nemeckú východnú Afriku európskymi kolonistami vyjadroval prevažne pozitívne. Považoval však za dôležité vyjadriť sa osobitne k dobovým obavám, že pobyt v trópoch by mohol Európanom priniesť „degeneráciu“ a že je potrebné počkať niekoľko generácií, kým bude možné vyhodnotiť hrozby pre európske, respektíve nemecké komunity v trópoch. Lindequist poprel hrozbu degenerácie dôvodiac, že dnes sú náklady na cestu výrazne menšie ako v minulosti, je možné ľahko udržiavať listový kontakt s materskou krajinou a často ju navštevovať. Viac než Lindequistovo ubezpečovanie o neškodnosti pobytu v trópoch pre „civilizovaného Európana“ je však pre nás zaujímavá samotná obava z degenerácie.
Myšlienka degenerácie ako úpadku určitých schopností a pozitívnych čŕt sa objavila po prvýkrát v období novoveku a detailnejšie ju rozpracovali osvietenskí prírodovedci v čisto biologickom zmysle. V 19. storočí sa však začala venovať väčšia pozornosť jazyku, národu a sformoval sa aj pojem rasy v zmysle skupiny vymedzenej konkrétnymi telesnými znakmi. Za týchto okolností sa aj pojem degenerácia začal objavovať v nových súvislostiach. Začína sa hovoriť o degenerácii národného spoločenstva, rasy, umenia, spoločnosti a pod. Intelektuálna klíma poslednej tretiny 19. storočia bola prestúpená myšlienkami o degenerácii a úpadku.
Vojenské jednotky v tejto kolónii tvoril veľký počet vojakov afrického pôvodu, tzv. Askariov (wikipedia.org)
Na tomto základe sa sformovalo eugenické hnutie, ktoré sa rôznymi prostriedkami pokúšalo o „zlepšenie“ ľudského rodu. Nie je teda prekvapivé, že s podobnými myšlienkami a obavami sa stretávame aj v prípade pokusov o osídlenie afrického kontinentu, keďže sa tu Európania mali stretnúť s prostredím a etnikami, ktoré považovali za inferiórne.
Projekt osídlenia Nemeckej východnej Afriky však napriek Lindequistovej povzbudivej publikácii a rozsiahlej agitácii v tlači nemal úspech a aj východná Afrika zostala rovnako ako ostatné kolónie osídlená Nemcami len skromne. V rámci Versailleského mierového systému, ktorý popri novom usporiadaní Európy rozhodol aj o osude bývalých nemeckých kolónií, bolo teritórium bývalej Nemeckej východnej Afriky rozdelené medzi Belgicko, Portugalsko a Veľkú Britániu.
