Je známe, že v Sovietskom zväze v rôznom časovom období dochádzalo k najrôznejším druhom teroru. Poznáme tzv. červený teror, vlastný prvému obdobiu nastoľovania a upevňovania sovietskej vlády. Termín Veľký teror zasa označuje masové Stalinove represie v rokoch 1937 – 1938. Opakovali sa nútené deportácie, hon na kulakov, masový hladomor a doživotné vyhnanstvo.
Sovietska vláda týmto spôsobom postupovala už v roku 1922, keď zhromaždila veľkú časť inteligencie, ktorá sa buď voči nej kriticky vyjadrovala, alebo jej príslušníci boli jednoducho považovaní za predstaviteľov starého cárskeho režimu. Museli preto odísť, a Rusko tak prišlo o obrovský intelektuálny potenciál.
Filozofický parník je rozšírený termín na označenie plavby dvoch nemeckých lodí Oberburgermeister Haken a Preussen. Prvá z nich vyplávala z Petrohradu 29. septembra 1922, do v tom čase ešte nemeckého Štetína dorazila o deň neskôr. Parník Preussen sa na rovnakej trase plavil 16. až 17. novembra 1922. Na palube oboch lodí sa nachádzalo dovedna 195 vyhnancov, medzi nimi lekári, profesori, pedagógovia, ekonómovia, filozofi, inžinieri, politickí a náboženskí predstavitelia a taktiež študenti.
Odchádzajúci vedci pritom nemali možnosť odniesť si so sebou svoj majetok. Ich knižnice a dokumenty boli zhabané, z oblečenia si mohli vziať jedine po jednom kuse zimného a letného plášťa, jeden oblek a klobúk, k tomu dve súpravy spodnej bielizne a dve košele, dva páry spodkov, ponožiek a jednu obuv. Mať pri sebe peniaze či akýkoľvek iný majetok bolo zakázané.
Ruskí emigranti prišli o všetok majetok a na cestu si so sebou mohli vziať len niekoľko osobných vecí (wikipedia.org)
Za čo?
Dňa 19. mája 1922 Vladimír Iľjič Lenin poslal veliteľovi tajnej polície GPU (predtým Čeky) Felixovi Dzeržinskému list, ktorý obsahoval inštrukcie, týkajúce sa prípravy na deportáciu „kontrarevolučných“ spisovateľov a profesorov. Hlavnú časť organizácie tohto núteného vysídlenia zveril práve GPU. V tomto čase totiž Lenin navrhol zmeniť niekdajšie tresty smrti pre tých, ktorí aktívne vystupovali proti sovietskej vláde, na vyhnanstvo z krajiny. Lev Trockij, ktorý sa aktívne podieľal na „riešení“ tejto záležitosti, to skomentoval nasledovne: „My tých ľudí vysídľujeme preto, že nie je dôvod, aby sme ich zastrelili, ale nemôžeme ich tu ani tolerovať.“
Boľševici zo začiatku nepovažovali inteligenciu za natoľko nebezpečnú politickú silu. V novinách Izvestije Trockij ďalej napísal: „Tie elementy, ktoré vysídľujeme, alebo budeme vysídľovať, sú samy o sebe politicky bezvýznamné. Sú však potenciálnou zbraňou v rukách našich možných nepriateľov.“ Po tom, ako boľševici po tzv. októbrovej revolúcii získali moc v krajine a rozpustili ústavodarné zhromaždenie, necítili sa vo svojej novej pozícii bezpečne. Vedeli, že ich vláda je založená na bezpráví, a preto sa báli každej potenciálnej hrozby straty kontroly. Ich cieľom teda bolo „očistiť“ krajinu od ľudí, ktorí boli schopní samostatne myslieť a nesúhlasili s ich politikou.
Takáto hromadná deportácia inteligencie tak bola bezprecedentnou udalosťou – vláda dobrovoľne a cielene redukovala duševný a duchovný potenciál národa.
Filozofi - obraz od ruského maliara Michaila Nesterova. Jednou z portrétovaných postáv je Sergej Bulgakov (vpravo), ktorý stihol v roku 1922 emigrovať. Pavel Alexandrovič Florenskij (vľavo) - neobyčajne nadaný matematik, teológ a filozof, pre svoje všestranné nadanie často nazývaný ruský Da Vinci, už toľko štastia nemal. V roku 1933 ho boľševici odsúdili na 10 rokov nútených prác v GULAGu, no už počas Veľkého teroru v roku 1937 bol znova odsúdený a ihneď zastrelený.
Pasažieri
Pasažiermi oboch parníkov boli najvýznamnejší predstavitelia moskovskej a petrohradskej inteligencie. Profesori a rektori Moskovskej a Petrohradskej univerzity, predstavitelia ruskej náboženskej filozofie a veľa iných. Predstavme si preto životopisy len niekoľkých z nich. Akých „nepriateľov“ sa to sovietska moc vlastne chcela zbaviť?
Nikolaj Alexandrovič Berďajev (1874 – 1948) – ruský filozof a publicista. V roku 1898 ho v Kyjeve zatkli za účasť v marxistickom krúžku Zväz boja za slobodu robotníckej triedy. V roku 1902 sa spolupodieľal na vydaní významného moskovského zborníka Problémy idealizmu. Od roku 1903 už bol členom liberálneho hnutia a neskôr tvrdým kritikom ruského komunizmu. Na jar 1917 bol jedným zo zakladateľov Ligy ruskej kultúry. V roku 1918 sa opäť autorsky spolupodieľal na ďalšom významnom zborníku ruskej inteligencie – Z hlbiny. V zime roku 1918 – 1919 založil Slobodnú akadémiu duchovnej kultúry, kde prednášal a viedol semináre. V roku 1922 musel odísť do vyhnanstva. Do roku 1923 žil v Berlíne, kde založil Nábožensko-filozofickú akadémiu a následne sa presťahoval do Paríža. Tam od roku 1925 vydával nábožensko-filozofický časopis Put.
Sergej Nikolajevič Bulgakov (1871 – 1944) – filozof a teológ, publicista, ekonóm a spoločensky aktívny človek. Pochádzal z rodiny duchovného. Ukončil Moskovskú univerzitu na katedre politickej ekonómie a štatistiky. Na začiatku 20. storočia patril k tzv. právnemu marxizmu, ale rýchlo sa od neho odklonil. Bol jedným zo spoluautorov zborníka Problémy idealizmu (1902) a poslancom Štátnej dumy (1906). Počas revolúcie bol vysvätení na kňaza (1918) a keď už zúrila občianska vojna, zotrvával na Kryme. V lete roku 1922 bol z osobnej iniciatívy V. I. Lenina pripísaný na zoznam deportovaných. V máji roku 1923 sa dostal do Istanbulu a následne sa presťahoval do Československa, kde zastával miesto profesora cirkevného práva a teológie na katedre práva Ruskej slobodnej univerzity v Prahe. V roku 1925 sa presťahoval do Paríža, kde až do svojich posledných dní riadil Pravoslávny teologický ústav sv. Sergeja.
„My tých ľudí vysídľujeme preto, že nie je dôvod, aby sme ich zastrelili, ale nemôžeme ich tu ani tolerovať.“
Lev Trockij
Lev Platonovič Karsavin (1882 – 1952) – historik – medievalista, filozof a teológ. Narodil sa v rodine Platona Karsavina, známeho tanečníka a majstra baletného umenia v Mariinskom divadle v Petrohrade. V prvých rokoch po revolúcii 1917 kázal v petrohradských kostoloch už ako profesor Bohosloveckého inštitútu. Orgány GPU ho v Petrohrade zatkli 16. augusta 1922 a neskôr pripísali na zoznam vyhnancov. V emigrácii tak bol od 16. novembra toho istého roka. Žil v Nemecku (v Berlíne v rokoch 1922 – 1926) a neskôr sa presťahoval do Paríža (1926 – 1927). Dostal však ponuku z Litovskej univerzity v Kaunase, kde napokon viedol katedru histórie. V Litve zostal až do roku 1944, keď bol prepustený zo všetkých pracovných pozícií, v roku 1949 bol zatknutý po druhý raz a odsúdený na 10 rokov prác v sovietskom pracovnom tábore GULAG, kde v roku 1952 zomrel na tuberkulózu (v pracovnom tábore neďaleko mesta Abez v sovietskej republike Komijsko).
Nikolaj Onuferovič Losskij (1870 – 1965) – filozof, predstaviteľ intuitivizmu a personalizmu. Od roku 1907 bol doktorom filozofie, od roku 1916 už mimoriadnym profesorom na Petrohradskej univerzite. Už v roku 1921 bol však prepustený ako „idealista“ a o rok neskôr určený na deportáciu. Počas svojej emigrácie v Československu pracoval na Ruskej slobodnej univerzite v Prahe. Od roku 1942 dokonca pôsobil ako profesor na univerzite v Bratislave. V roku 1945 opäť emigroval do Francúzska a o rok neskôr do USA, kde prednášal na Ortodoxnom teologickom seminári sv. Vladimíra v New Yorku.
Pitirim Alexandrovič Sorokin (1889 – 1968) – filozof, sociológ a jeden z tvorcov americkej sociológie. V roku 1917 bol osobným sekretárom predsedu dočasnej vlády v Rusku Alexandra Kerenského. Od roku 1918 prednášal ako profesor sociológie na Petrohradskej univerzite. Počas emigrácie pracoval v Československu a v USA. V roku 1931 založil fakultu sociológie na Harvardskej univerzite a riadil ju až do roku 1942. V roku 1960 sa stal riaditeľom Americkej sociologickej spoločnosti.
Parník Preussen, ktorým 16. novembra 1922 emigrovala časť ruskej inteligencie (wikipedia.org)
Život v emigrácii
S počiatku sa väčšina vyhnancov ocitla v Nemecku, ale postupne sa takmer všetci presťahovali do Paríža, ktorý sa stal centrom ruskej emigrácie. Vďaka svojej vysokej intelektuálnej a profesionálnej úrovni títo intelektuáli nielenže čoskoro našli prácu vo svojom odbore, ale aj vytvorili kultúrne a vedecké hodnoty, ktoré sa stali dedičstvom Európy a Spojených štátov.
N. A. Berďajev publikoval množstvo prác, bol považovaný za jedného z popredných mysliteľov Európy a mal veľký vplyv na rozvoj európskej filozofie. P. A. Sorokin sa stal profesorom na Harvardskej univerzite a bol tvorcom americkej sociológie. Ďalší ruský filozof Semion Ludvigovič Frank (1877 – 1950) bol veľkým prínosom v rozvoji psychológie spoločnosti a gnozeológie. V oblasti prírodných vied sa presadil mikrobiológ profesor S. N. Vinogradskij, ktorý položil základy nových vedeckých smerov v agrobiológii a bol vybraný za člena Francúzskej akadémie vied.
„My sme neopustili Rusko, vzali sme ho so sebou.“
Roman Gul
Nie je možné vymenovať všetkých vynikajúcich vedcov ruského pôvodu a výsledky ich práce. Najdôležitejšie je, že sa nemalou mierou zaslúžili o rozvoj vedy a techniky, pričom posilnili i hospodárstvo krajín, kde žili a tvorili. V rovnakom čase sa Rusko nachádzalo na pokraji kolapsu, 80 % ľudí bolo stále analfabetmi či polovičnými analfabetmi, krajina tak zúfalo potrebovala vedeckých a pedagogických zamestnancov.
Pamätník v dnešnom Petrohrade pripomínajúci vyhnanie ruskej inteligencie (wikipedia.org)
V Európe 20. a na začiatku 30. rokov 20. storočia vzniklo niekoľko centier ruskej emigrácie – Praha, Berlín a Paríž. Ruskí emigranti pritom viedli aktívny spoločenský a kultúrny život – organizovali literárne večery, operné a divadelné predstavenia, výstavy, prednášky a debaty na najrôznejšie témy. Keďže spočiatku nemali dosť peňazí na vydávanie kníh, väčšinou sa sústredili na časopisy a noviny, kde sa objavovala vynikajúca ruská publicistika.
Emigranti zároveň chránili pre nich priam posvätnú literárnu tradíciu a čistotu ruského jazyka, dokonca aj predrevolučný pravopis s písmenom Ѣ (ять). „My sme neopustili Rusko, vzali sme ho so sebou,“ vyjadril sa spisovateľ a publicista Roman Gul. Rovnako svoj životný osud zhodnotil básnik a literárny kritik Vladislav Chodasevič: „I ja si moje Rusko beriem so sebou, v cestovnom vaku...“
