Ak sa dnes prejdete ulicami Bruselu, ohúri vás krása a veľkoleposť viacerých verejných budov a námestí. Hoci je dnes Belgicko rozlohou menší štát než Slovensko, jeho hlavné mesto dodnes vyvoláva dojem dôstojného sídla impéria, ktoré sa kedysi rozkladalo na africkom kontinente. Málokto už ale vie, že toto bohatstvo, krása a veľkoleposť boli vykúpené krvou miliónov neznámych ľudí.
Pred rokom 1800 v africko-európskych kontaktoch dominoval transatlantický obchod s otrokmi, vyvážanými tri storočia zo západnej a strednej Afriky do Nového sveta. Koncom 18. storočia však v mnohých európskych krajinách proti tomu začali silnieť hlasy odporcov. Abolicionistické kampane dosiahli veľký úspech, keď Britská koruna roku 1807 zakázala svojim poddaným obchodovať s otrokmi a v roku 1834 zrušila otroctvo v celom svojom impériu.
Obdobné zákony v rokoch 1818 a 1825 prijali aj ďalšie európske krajiny – Francúzsko, Portugalsko i Španielsko. Obchod s otrokmi mal nahradiť tzv. legitímny obchod, ktorý bol podľa abolicionistov, filantropov a misionárov nevyhnutným predpokladom pre regeneráciu afrického kontinentu, šírenie kresťanstva a kresťanskej morálky. To si však vyžadovalo lepšie poznanie afrického kontinentu.
Európske kontakty s Afrikou sa viazali až na malé výnimky na pobrežné oblasti afrického kontinentu, ohromné africké vnútrozemie zostalo až do 19. storočia neprebádané a nepoznané. Roky 1800 – 1880 preto vymedzujú obdobie objavovania afrického vnútrozemia, kedy európski dobrodruhovia podnikali veľké objavné cesty a z mapy Afriky postupne mizli tzv. biele miesta. Medzi známych cestovateľov tohto obdobia patrili Heinrich Barth, Dison Denham a Hugh Clapperton, John H. Speke a James A. Grant, D. Livingstone, Henry Morton Stanley a mnohí ďalší. Objaviteľské cesty známeho škótskeho cestovateľa a misionára Davida Livingstona vyriešili mnohé zemepisné záhady afrického kontinentu a tiež odhalili, že sa ešte nepodarilo vykoreniť obchod s ľuďmi v strednej a východnej Afrike, ktorý bol v rukách arabských a swahilských obchodníkov.
Kráľ Leopold II. vládol Belgicku v rokoch 1865 - 1909, vďaka svojim "obchodným" aktivitám v Kongu získal obrovský majetok (wikipedia.org)
Asociácia pre šírenie civilizácie a kresťanstva
Hrôzy obchodu s ľuďmi, ktoré David Livingstone vo svojich knihách tak živo opísal, stimulovali záujem misijných spoločností zriadiť misijné stanice hlboko vo vnútrozemí strednej a východnej Afriky. Slávna výprava Henryho Mortona Stanleyho zo Zanzibaru k jazeru Tanganika a krížom cez Konžskú panvu až k ústiu rieky Kongo a k Atlantickému oceánu vzbudili záujem belgického kráľa Leopolda II. (1835 – 1909). Tento panovník sa už dávnejšie neúspešne usiloval získať pre Belgicko kolónie v Ázii.
Keď sa Stanleymu po návrate z výpravy nepodarilo vzbudiť záujem britských vládnucich a obchodných kruhov o oblasť Konga, angažoval ho do svojich služieb Leopold II. Už v roku 1876 založil kráľ Medzinárodnú asociáciu pre pokrok vedy, civilizácie a kresťanstva v strednej Afrike, skrátene Medzinárodnú africkú asociáciu (Association Internationale Africaine) ako medzinárodnú vedeckú a filantropickú spoločnosť. Na otváracej konferencii spoločnosti predniesol plamenný prejav o humanite, vede, pokroku a boji proti otrokárstvu.
Obchod s otrokmi mal nahradiť tzv. legitímny obchod, predpoklad pre regeneráciu afrického kontinentu, šírenie kresťanstva a kresťanskej morálky.
Prvou úlohou bolo zriadiť reťaz obchodných a vedeckých staníc krížom cez Afriku od Zanzibaru po Atlantik s vojenskou posádkou, ktorá by bojovala proti obchodníkom s otrokmi a chránila kresťanské misie. Leopoldove plány vzbudili veľký záujem kardinála Lavigerieho, zakladateľa významnej misijnej spoločnosti Misionárov Afriky, známych pod prezývkou Bieli otcovia. Charles Lavigerie sa významne angažoval v boji proti otroctvu a zakladal v tom čase prvé misijné stanice vo východnej Afrike.
Prvé dve výpravy Medzinárodnej africkej asociácie sa vydali na cestu zo Zanzibaru v rokoch 1878 – 1879 a pripojili sa k misijným staniciam v Tabore a v Udžidži. V roku 1879 Leopold a pobočka Medzinárodnej africkej asociácie, zvaná Komisia pre štúdium horného Konga, vyslali cestovateľa Henryho Stanleyho, aby sa pokúsil uzatvoriť zmluvy s čo najväčším počtom afrických vládcov a náčelníkov. Stanley postupoval proti prúdu od ústia rieky Kongo s cieľom „získať menom Medzinárodnej asociácie suverénne právo na všetky objavené oblasti pomocou presne formulovaných zmlúv s miestnymi vládcami“. Počas piatich rokov, do roku 1884, uzatvoril zmluvy s viac ako 400 lokálnymi vládcami, čím sa prakticky celé povodie Konga ocitlo v rukách Medzinárodnej asociácie a kráľa Leopolda II.
Britský novinár a cestovateľ Henry Morton Stanley so svojim africkým otrokom nazývaným Kalulu. Práve Stanleyho výpravy po strednej Afrike umožnili jej neskoršiu kolonizáciu (wikipedia.org)
Berlínska konferencia o Afrike
Staré koloniálne mocnosti Veľká Británia, Francúzsko a Portugalsko, ktoré mali v Afrike už dávnejšie rozmiestnené svoje sféry vplyvu, nemali spočiatku záujem o priamu kolonizáciu Afriky, až kým ich nároky nezačali ohrozovať konkurenčné aktivity nových záujemcov o africké kolónie, medzi inými aj kráľ Leopold II. a jeho Medzinárodná asociácia, Nemecko a Taliansko. Nástup nových záujemcov o čierny kontinent vyvolal nové konflikty a horúčkovitý zápas o získanie ďalších afrických kolónií, tzv. Scramble for Africa, počas ktorého bola celá Afrika rýchlym tempom rozdelená medzi niekoľko európskych mocností. Nezávislosť si zatiaľ uchránila jedine Etiópia, Libéria a Maroko.
Otázka Konga hrala kľúčovú rolu na medzinárodnej konferencii, ktorú nemecký kancelár Otto von Bismarck zvolal do Berlína, aby vyriešila sporné otázky. Na konferencii sa zúčastnilo štrnásť európskych krajín, z ktorých mnohé nemali v Afrike žiadne záujmy, a USA. Svojou diplomatickou erudíciou sa belgickému kráľovi Leopoldovi II. podarilo na berlínskej konferencii, ktorá sa konala v rokoch 1884 – 1885, získať všetko, čo chcel. Konferencia 5. februára 1885 uznala existenciu Slobodného konžského štátu s jedinou podmienkou, že povodie rieky Kongo bude otvorené slobodnému obchodu všetkých štátov.
Krátko po konferencii Leopold skúpil všetky pohľadávky a práva, ktoré mali belgickí občania alebo cudzinci v Asociácii a stal sa aj formálne jediným vlastníkom Konžského štátu. Krátko nato zanikla Medzinárodná africká asociácia aj Komisia pre štúdium horného Konga. Ako vedecké a filantropické spoločnosti už neboli potrebné.
Berlínska konferencia o otázkach Konga z prelomu rokov 1884 - 1885 (wikipedia.org)
„Slobodný“ štát na brehoch Konga
Kráľ Leopold II. sa stal jediným vlastníkom a vládcom Konžského slobodného štátu, územia, ktoré s rozlohou 2 milióny 344-tisíc štvorcových kilometrov bolo 76-krát väčšie ako Belgicko, a malo v tom čase asi 30 miliónov obyvateľov. Na získanie vlastnej súkromnej kolónie, ktorú nikdy osobne nenavštívil, minul Leopold skoro celý svoj majetok.
Jediným spôsobom, ako získať kapitál, boli monopolné koncesie na výstavbu železnice od ústia Konga po hlavné mesto, nazvané po ňom Léopoldville, na monopol nad určitými produktmi – kaučukom a slonovinou, a na využívanie celých oblastí (asi 20 % územia) prostredníctvom koncesionárskych spoločností, v ktorých si Leopold zaistil 50 % akcií. Leopold tak pre seba získal obrovské územie v strede konžskej kolónie ako svoj súkromný majetok, zvyšok patril Konžskému slobodnému štátu, ktorého bol Leopold prakticky tiež výlučným vlastníkom. Tento štát tiež získal monopol nad výkupom všetkých plodín a produktov na svojom území.
Ekonomické aktivity sa v súkromnej kolónii obmedzili na zber slonoviny, kaučuku a palmového oleja. V snahe dosiahnuť čo najväčšie zisky, boli zavádzané brutálne metódy, predovšetkým systém nútených prác v putách na stavbe železníc. Tie sa príliš nelíšili od otroctva, ktorého zrušenie bolo údajným cieľom Leopoldovej koloniálnej politiky. Na obyvateľstvo Konžského slobodného štátu bolo uvalené vysoké daňové bremeno. Každý, čo i len drobný náznak odporu, pokus o útek, povstanie či vzburu boli kruto trestané, dediny vydrancované a vypálené. Vojenské oddiely Force publique tvorili žoldnieri, belgickí dôstojníci a africkí vojaci naverbovaní v odľahlých regiónoch obývaných divými, nepriateľskými etnikami.
Bičovanie, zabíjanie a odsekávanie rúk boli na dennom poriadku. Práve odťatá ruka sa stala symbolom Konžského slobodného štátu.
Za kaučukom museli ľudia chodiť čoraz ďalej. Hoci takto pracovali celé rodiny domorodého obyvateľstva vrátane detí, kaučuku bolo stále menej a kvóty bolo čoraz ťažšie naplniť. Za ich nesplnenie, respektíve za nedostatočné dodávky kaučuku a slonoviny boli africkí robotníci a ich celé rodiny brutálne trestané. Bičovanie, zabíjanie a odsekávanie rúk boli na dennom poriadku. Napokon práve odťatá ruka sa stala symbolom Konžského slobodného štátu. Po trestnej výprave voči neposlušnej dedine boli práve odťaté ruky dôkazom, že muníciu neminuli trestné komandá zbytočne.
Počet úmrtí medzi vyčerpaným a zle živeným obyvateľstvom krajiny zvyšovali aj epidémie chorôb, najmä spavá nemoc a kiahne, ktoré si vyžiadali počas existencie Konžského slobodného štátu až pol milióna obetí. Leopoldovi II. sa podarilo nahonobiť obrovský majetok. Časť ziskov investoval v rodnej krajine. Počas jeho éry bolo vybudovaných množstvo honosných budov venovaných belgickému štátu, preto je v pamäti časti Belgičanov Leopold II. dodnes vnímaný ako kráľ-staviteľ.
Detské obete krutého zaobchádzania belgickej správy v Kongu (pinterest.com)
„Nik nemá právo vedieť, čo som tam robil.“
Napriek rétorike o význame kresťanstva pre krajinu mohli v Kongu pôsobiť len belgickí misionári a aj tých režim prísne kontroloval, aby chýry o neprávostiach a zverstvách páchaných na africkom obyvateľstve neprenikli von. V nedávnej dobe sa historici pokúšali vyrátať počet obetí tohto režimu. Niektorí autori uvádzajú, že sa počet obyvateľov Konga znížil o polovicu a počet obetí režimu dosiahol až 15 miliónov.
Americký žurnalista Adam Hochschild venoval tomuto problému vo svojej knihe King´s Leopold Ghost (Duch kráľa Leopolda) celú kapitolu. Cituje v nej obrovské množstvo údajov, ktoré svetoznámy belgický historik a antropológ Jan Vansina zozbieral z rôznych miestnych prameňov, policajných záznamov, cirkevných údajov, ústnych tradícií, genealógií, denníkov, korešpondencie a ďalších prameňov. Údaje potvrdzujú výsledky, ku ktorým dospela v roku 1919 komisia belgickej vlády. Podľa nej počas trvania Konžského slobodného štátu zahynulo približne 10 miliónov ľudí.
Napriek všetkej snahe o utajenie zvesti o brutalite režimu a zverstvách páchaných na obyvateľstve Konžského slobodného štátu postupne prenikli na verejnosť, šokovali svetovú verejnú mienku a vyvolali ostrú kritiku. Joseph Conrad vo svojej knihe Heart of Darkness (Srdce temnoty, 1902), ktorá pôvodne vyšla v troch častiach v roku 1899 v časopise Blackwood´s Magazine, opísal situáciu v Kongu tak, ako ju poznal z vlastnej skúsenosti, keď pôsobil ako kapitán na palube parníka na rieke Kongo.
Celý archív Slobodného konžského štátu bol zničený, spálený, lebo ako povedal Leopold II.: „Nik nemá právo vedieť, čo som tam robil.“
Správy o vykorisťovaní obyvateľstva a porušovaní ľudských práv viedli britskú vládu k tomu, že poverila svojho konzula Rogera Casementa, aby situáciu preskúmal. Výsledky svojich rozsiahlych ciest a výskumov zverejnil v správe Casement Report, ktorá podrobne opísala neutešenú situáciu v krajine. Bývalý úradník lodiarskej spoločnosti E. D. Morel s podporou Casementa založil vo Veľkej Británii Congo Reform Association (Asociáciu na podporu reforiem v Kongu), prvú masovú organizáciu na podporu ľudských práv, ktorú podporovali mnohí významní svetoví činitelia. Nechýbal medzi nimi ani spisovateľ Mark Twain, ktorý svoju kritiku kráľa Leopolda II. a jeho súkromnej kolónie výstižne vykreslil v politickej satire Monológ kráľa Leopolda (King´s Leopold´s Soliloquy). Na podporu asociácie spisovateľ Arthur Conan Doyle vydal v roku 1908 prácu Zločin v Kongu (The Crime of the Congo), v ktorej kritizoval „kaučukový režim“.
Tlak svetovej verejnej mienky a narastajúca kritika i v samotnom Belgicku, v radoch Katolíckej strany aj v Strane práce (Labour Party), napokon viedli belgickú vládu a parlament k tomu, že v roku 1908 donútili kráľa Leopolda II. odovzdať svoju súkromnú kolóniu do rúk belgického štátu. Z Konžského slobodného štátu sa stala kolónia Belgické Kongo. Celý archív Slobodného konžského štátu bol zničený, spálený, lebo ako povedal Leopold II.: „Nik nemá právo vedieť, čo som tam robil.“
Sochy kráľa Leopolda II. v Bruseli či iných belgických mestách sú dnes objektom cieleného poškodzovania a znevažovania, práve pre zločiny proti ľudskosti, za ktoré nesie zodpovednosť (wikipedia.org)
Kráľ Leopold II. zomrel 17. decembra 1909. Zostáva kontroverznou osobnosťou v Belgicku aj v Konžskej demokratickej republike. Kráľovské múzeum strednej Afriky v Tervurene i dnes prekypuje bohatými zbierkami z Konga, no chýba tu akákoľvek zmienka o neprávostiach a zverstvách napáchaných na jeho obyvateľstve. Sochu kráľa Leopolda po získaní politickej nezávislosti z hlavného mesta Léopoldville, premenovaného na Kinshasu, odstránili. Konžský minister kultúry Christophe Muzungu sa roku 2005 pokúsil znovu ju inštalovať. Šesť metrov vysokú sochu vztýčili neďaleko hlavnej železničnej stanice, o pár hodín neskôr ju tí istí robotníci strhli z piedestálu.
Sochy belgického kráľa Leopolda II. stále krášlia verejné priestranstvá mnohých belgických miest, kúpeľného rezortu Blankenberge či v Ostende. Pre mnohých Belgičanov zostáva kráľom-staviteľom, ktorý tak mnoho vykonal pre skrášlenie Bruselu a iných miest.
