Od septembra 1814 sa metropola habsburskej monarchie Viedeň stala centrom diplomatických jednaní, ktorých ambíciou malo byť zabezpečenie všeobecných podmienok mieru a vymedzenie hraníc na novej mape Európy. Tieto jednania mali definitívne uzavrieť vleklú etapu napoleonských vojen, ktorá značne vyčerpala obyvateľstvo i štátne kasy európskych monarchií.
Podľa správ súčasníkov sa vo Viedni „stretla celá Európa“, ktorú reprezentovali korunované hlavy, vplyvné diplomatické špičky, generáli víťazných armád i ďalšie zámožné osobnosti. Išlo o udalosť, ktorá v 19. storočí svojím charakterom nemala obdobu. Aké okolnosti prispeli k tomu, že vošla do dejín diplomacie pod nadneseným názvom „tancujúci kongres“?
Všetky cesty vedú do Viedne
Podľa článku 32 parížskej mierovej zmluvy z 30. mája 1814, podpísanú zástupcami víťaznej protinapoleonskej koalície s Francúzskom, všetky mocnosti, ktoré sa zúčastnili prebiehajúcej vojny, mali poslať svojich splnomocnencov do Viedne, aby na medzinárodnom kongrese doplnili ustanovenia zmluvy. Pôvodne sa uvažovalo o zvolaní kongresu už v júli 1814 a mal trvať len šesť týždňov, ale pre neschopnosť víťazných veľmocí „Veľkej štvorky“ – Veľkej Británie, Rakúska, Ruska a Pruska – dohodnúť sa na jeho priebehu bol odložený až na 1. októbra. Podľa požiadaviek rakúskych a britských zástupcov mal byť vo Viedni už v septembri stanovený priebeh celého kongresu, pričom dovtedy sa mal rešpektovať štatút obsadených území Poľska a Saska, ktoré okupovali ruská a pruská armáda.
„Novým Rímom“ sa mala stať Viedeň, starobylé sídlo novodobého „mierotvorcu“ – rakúskeho cisára Františka I. (1768 – 1835). Jeho prvý minister Klemens Lothar Metternich (1773 – 1859) mal predsedať kongresovým jednaniam a v záujme svojej vlasti i vo svojom záujme sa chystal rozohrať rafinovanú diplomatickú hru.
Obraz od Johanna Petera Kraffta zobrazuje príchod rakúskeho cisára Františka I. do Viedne 16. júna 1814 (wikipedia.org)
Viedeň bola hlavným mestom mnohonárodnostnej ríše, situovaná uprostred európskeho kontinentu. V intenciách rakúskej diplomacie sa mala chopiť sprostredkovateľskej funkcie medzi svetom východu a západu, severu i juhu ako symbol znášanlivosti a zmierenia. Stará rakúska metropola však vzhľadom na kongresové jednania mala aj inú symbolickú funkciu. Pre aristokratov, vystrašených udalosťami, ktoré sa odohrávali vo Francúzsku v období revolúcie a Napoleonovej vlády, reprezentovala „staré dobré časy“. Kde inde by sa dali zmysluplnejšie obnovovať staré poriadky a tróny bývalých európskych monarchií, než vo Viedni, ktorá bola známa svojou okázalou architektúrou, reprezentujúcou mocenské pozície vládnucej dynastie a sladký život šľachty?
Rakúsky historik Franz Herre (1983) popísal urbanizmus Viedne ako dokonalý predobraz základných princípov, ktoré pod taktovkou rakúskeho ministra Metternicha mali byť výsledkom nasledujúcich diplomatických rokovaní. Mohutná kopula barokového chrámu sv. Karla Boromejského (Karlskirche) chránila odveký zväzok trónu a oltára. Rozľahlý palác Schönbrunn panovníčky Márie Terézie bol považovaný za „rakúske Versailles“, symbol lesku panovníckeho dvora. Štýlový palácový konglomerát Hofburg sa rovnal modelu systému štátov, ktorý mal byť reštaurovaný. Aristokratické paláce vo viedenskom Altstadte pripomínali stredoveký pôvod šľachty a zámočky či letohrádky za hradbami, zakomponované do zelene a pôsobivých prírodných scenérií, evokovali pôžitky, ktoré si šľachta hodlala i naďalej ponechať.
Pre aristokratov, vystrašených udalosťami, ktoré sa odohrávali vo Francúzsku v období revolúcie a Napoleonovej vlády, reprezentovala Viedeň „staré dobré časy“.
Viedenčania boli navyše považovaní za veselých a pohostinných ľudí, opäť či ešte stále si vychutnávajúcich radosti života, o ktoré ostatní prišli a ktoré sa teraz po skončení napätia, vyvolaného napoleonskými vojnami, snažili znovu nájsť. Sídlo rakúskeho štátneho kancelárstva na Ballhausplatze bolo prepychovo zariadené – knieža Metternich zakúpil na tento účel luxusný empírový nábytok v Paríži, stále považovaný za moderný a využiteľný pre okázalú reprezentáciu.
I toto malo byť dôkazom, že odteraz funkciu hlavného mesta Európy bude plniť Viedeň, ktorá má vystriedať dosiaľ „vládnuci“ Paríž. V elegantnom prijímacom salóne prvého rakúskeho ministra Metternicha sa vystriedajú ministri, diplomati a monarchovia z celej Európy. „Európa je vo Viedni,“ hlásili očití svedkovia vo svojich správach. K tomu boli povolaní renomovaní umelci, aby zvečnili tieto výnimočné momenty na maliarskom plátne. Túto výzvu prijal napríklad majster žánrovej maľby Johann Nepomuk Hoechle (1790 – 1835), po svojom otcovi neskôr menovaný do funkcie rakúskeho dvorného maliara, či Jean-Baptiste Isabey (1767 – 1855), niekdajší oficiálny portrétista a maliar Napoleonovho cisárskeho kabinetu, ktorý vytvoril skupinový portrét splnomocnencov ôsmich veľmocí – signatárov parížskej mierovej zmluvy, rokujúcich vo Viedni.
Viedeň sa počas mierových rokovaní stala nielen centrom európskej politiky, ale aj hlavným mestom hudby, tanca, spoločenského a kultúrneho života. Obraz Johanna Nepomuka Hoechleho (wikipedia.org)
Vo veľkom štýle
„Rakúsko je nepochopiteľné. Z priepasti sa jedným skokom vyšvihlo až k oblakom. Nehodí sa odopierať kniežaťu Metternichovi vynaliezavosť. Musí jej mať veľa, aby dosiahol takých úspechov s menšími prostriedkami, než by sa odvážili iní,“ prejavil svoje uznanie rakúskemu ministrovi zahraničia gróf Joseph de Maistre (1753 – 1821). V septembrových dňoch do hlavnej metropoly Rakúska pricestovalo vyše 50 členov panovníckych domov. Niektorým z nich bol ponúknutý ako rezidencia Hofburg, cisársky palác Františka I. S nimi okrem ich rodinných príslušníkov do Viedne dorazilo vyše 250 diplomatov. Mnohí z nich sa ubytovali v aristokratických palácoch či výstavných domoch, situovaných v centre mesta, ktoré sa stali útočiskom i pre ďalších zámožných hostí.
Podľa niektorých svedectiev Viedeň celkovo hostila asi 100-tisíc cudzincov z celého kontinentu a počet obyvateľov mesta vzrástol o jednu tretinu. Náklady, spojené s organizáciou kongresu, ktoré boli hradené z rakúskej štátnej kasy, podľa niektorých odhadov dosiahli sumu vyše 20 miliónov zlatých. I keď oficiálny začiatok kongresu vo Viedni bol pôvodne stanovený na 1. októbra, vzhľadom na formálne a obsahové komplikácie bol posunutý až na 1. novembra – v očakávaní, že sa všetci zblížia a potom sa v jednaniach rýchlejšie dostanú vpred.
"Rakúsko je nepochopiteľné. Z priepasti sa jedným skokom vyšvihlo až k oblakom. Nehodí sa odopierať kniežaťu Metternichovi vynaliezavosť. Musí jej mať veľa, aby dosiahol takých úspechov s menšími prostriedkami, než by sa odvážili iní."
gróf Joseph de Maistre
Na tento účel mali slúžiť nielen reprezentatívne priestory cisárskeho Hofburgu, ale i okázalo zariadená Metternichova vila na viedenskom Rennwegu. Úprava vily „vo veľkom štýle“ bola podľa dobových svedectiev financovaná cisárom Františkom I. K vile bol pristavaný rozmerný pavilón s kupolou pre plesovú sálu, v ktorej sa mohla pohodlne zabávať až tisícka hostí. Nábytok, osvetlenie a porcelán priviezol Metternich z Paríža. Jednou z najpozoruhodnejších spoločenských akcií, ktoré sa tu uskutočnili, bola slávnosť s dámami, oblečenými ako anjeli mieru, holdujúci mierotvorcovi, v bielych či modrých alegorických róbach na antický spôsob s olivovými ratolesťami vo vlasoch. Panovníkov, ktorí sa tejto udalosti zúčastnili, privítal veľkolepý ohňostroj. Pre všetkých hostí boli pripravené bengálske ohne v záhrade. Vila bola pôsobivo osvetlená, akoby sa kúpala v mesačnom splne, a plesová sála skoro zázračne „jasná ako v poludňajšom slnku“.
Večerná slávnosť bola usporiadaná 18. októbra na počesť osláv prvého výročia „bitky národov“ pri Lipsku, od ktorej sa odvodzoval oslavovaný mier. Knieža Metternich týmto programom zavŕšil pompéznu pripomienku, ktorej sa zúčastnili svetskí vládcovia, generáli, vojaci i veteráni víťazných armád. Jej súčasťou bola i ďakovná omša Bohu, ukončená delovými salvami a požehnaním, ktoré sprevádzal mierový hymnus. „Z mojej slávnosti musí žiariť dvadsať rokov mieru,“ predsavzalo si knieža a spriadalo ďalšie plány.
Sídlo bývalého rakúskeho štátneho kancelárstva na Ballhausplatze, kde sa odohrávali významné diplomatické rokovania (wikipedia.org)
Pod taktovkou Metternicha
V dôsledku vyčkávacej taktiky rakúskeho prvého ministra Metternicha, ktorý v snahe nájsť východisko z problematickej situácie zostrujúcich sa vzťahov medzi mocnosťami zaplietal kongresové jednania do plesov a večierkov, sa kongres natiahol až na trištvrte roka. V skutočnosti sa jednalo len v tajných kuloároch a uzavretých diplomatických zboroch medzi diplomatickou špičkou veľmocí, čo bolo mantinelom pred vypuknutím ďalšieho európskeho konfliktu rozhádaných spojencov – víťazov nad Napoleonom. Panovníci na večerných podujatiach už len slávnostne ratifikovali snaženie a dohody svojich diplomatov, pričom k jedinému plenárnemu zasadaniu kongresu došlo až 9. júna 1815 pri podpise záverečného dokumentu.
Cesta k spoločným dohodám však bola v niektorých otázkach veľmi kľukatá. Podľa kniežaťa Charlesa Josepha de Ligne (1735 – 1814) „sa ministri hádajú a vysoko postavení páni (cisári a králi) sa bavia. (...) Diplomacia a zábava spolu bojujú. Tu vo Viedni ich vidíme, ako si podávajú ruky a kráčajú spoločne“. Taliansky literát Giuseppe Carpani (1751 – 1825) k tomu znechutene poznamenal: „Verejná mienka, čo sa kongresu týka, sa vyjadruje o tomto zhromaždení stále zle. Všade sa rozpráva: (vyjednávači) nie sú jednotní, nejedná so o obnove poriadku a práva, ale o sile, každý si toho berie veľa a všetci sa pripravujú na vojnu, ktorá čoskoro vypukne.“
Plesy a bohatý program mali predovšetkým unaviť Metternichových súperov. Podobne ako dnešné „tlačovky“ ovplyvňovali vytváranie verejnej mienky a boli to príležitosti, pri ktorých sa dalo ľahko dostať k informáciám. Viedenská polícia baróna Hagera zachytávala všetky pikantnosti i politicky dôležité správy. Podľa príkazu cisára Františka I. mala totiž „obstarávať presné správy o panovníkoch, ich sprievode a radcoch“, ktorí sa vo Viedni budú pohybovať. Viedeň, trblietajúca sa v lesku korunovaných hláv i strojenej dvorskej etikety, bola v skutočnosti prešpikovaná špiónmi a donášačmi všemožného druhu, ktorí neváhali využiť všetky dostupné prostriedky k získaniu zvlášť kompromitujúcich informácií.
"Ministri sa hádajú a vysoko postavení páni (cisári a králi) sa bavia. (...) Diplomacia a zábava spolu bojujú. Tu vo Viedni ich vidíme, ako si podávajú ruky a kráčajú spoločne“
knieža Charles Joseph de Ligne
Do dejín vošiel ďalší bonmot, ktorého autorom bol známy poľný maršal vo výslužbe, takmer osemdesiatročné knieža belgického pôvodu Charles Joseph de Ligne, prítomné na tunajších slávnostiach: „Kongres síce veľa tancuje, ale nepostupuje.“ „Len aby nakoniec neskákal,“ dodala jedna dáma. „Krehká spleť politiky je však pretkaná obligátnymi slávnosťami, že sa toho nie je potrebné obávať,“ bol presvedčený de Ligne. Keď sa v jeden zimný večer staré knieža vracalo domov z plesu a od únavy kleslo v decembrovom mraze, prehlásilo: „Vyčerpali sa už všetky druhy slávností pre zábavu panovníkov, povedzte im, že im pripravím ešte jednu novú zábavu – pohreb jedného cisárskeho poľného maršala, rytiera Zlatého rúna.“ Vždy pohotový francúzsky diplomat Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord (1754 – 1838) reagoval na to slovami: „Pochovali ho bez toho, aby prestali tancovať.“
Obaja mali pravdu. Okrem večerných plesov urodzená spoločnosť mala deň čo deň pripravený bohatý program. Obľúbené boli predovšetkým hony, večerné jazdy na koňoch pri svite pochodní, karnevaly, koncerty, vojenské prehliadky či rôzne divadelné predstavenia, bankety a „živé obrazy“. Vo viedenských koncertných sieňach zneli veľkolepé hudobné kompozície Ludwiga van Beethovena (1770 – 1827). Niektoré renomovaný skladateľ skomponoval na počesť víťazov nad Napoleonom či pamätihodných udalostí ostatných rokov, ktorých boli svedkami či priamo strojcami. „Tu je hlavné mesto hudobného sveta,“ chválili sa kapelníci viedenských koncertných telies. Hudobníci mali učiniť z Viedne hlavné mesto hudby ponapoleonskej Európy a prvý minister cisára Františka I. mal v tomto systéme zaujať pozíciu pomyselného dirigenta. Plesové sály roztancovali galantné menuety i počínajúce novinky – temperamentné valčíky, ktoré rozprúdili urodzenú spoločnosť v dynamických rytmoch.
Sotva niekto mohol pochopiť moc, ktorou valčík pôsobil – v kalkuláciách kniežaťa Metternicha mal svoj istý význam rovnako ako milostné pletky s vplyvnými dámami. Uchvátil i mocných, ktorí na kongrese mali ambíciu prehlušiť tú Metternichovu – aby každý tancoval tak, ako on pískal. Metternich sa sám nerád pohyboval v takte, ktorý neudával on. Valčík považoval skôr za pokračovanie svojej sofistikovanej taktiky vyčerpať svojich politických a diplomatických súperov presvedčivými rečami. Takže pred majstrovským dirigentom tancovali ruský cár Alexander I. (1777 – 1825) i pruský kráľ Fridrich Viliam III. (1770 – 1840). Francúzsky minister zahraničia, „na nohu i svojim charakterom krívajúci“, de Talleyrand, v mnohých otázkach spojenec Metternicha, sa samovoľne posadil do prvého radu ako divák medzi tých, ktorí „udávajú nohou takt a rytmus“. A cisár František I.? Dôveroval svojmu prvému ministrovi, nerobil nič a tváril sa, akoby počítal, koľko ho to všetko bude stáť.
Dve najväčšie hviezdy kongresu - francúzsky minister zahraničia de Talleyrand a jeho rakúsky náprotivok knieža Metternich (wikipedia.org)
Na šachovnici Európy
Každá z veľmocí prišla na kongres s vlastnou predstavou o usporiadaní európskych či svetových pomerov a v prvom rade sledovala svoje vlastné záujmy. Veľká Británia, ktorú na kongrese zastupovali štátny sekretár pre zahraničné záležitosti Robert Stewart, Lord Castlereagh (1769 – 1822) a poľný maršal Arthur Wellesley, prvý vojvoda z Wellingtonu (1769 – 1852), sa v duchu európskej stability a rovnováhy snažila posilniť svoje postavenie na moriach a získavať nové a výnosné strategicky významné kolónie v zámorí. Okrem toho mala konkrétny záujem o Antverpy a Holandsko, ktoré pre ňu boli dôležitými obchodnými uzlami v Európe, čo nepriamo znamenalo posilnenie jej postavenia v celosvetovom meradle. Na odôvodnenie svojich požiadaviek britská vláda použila najmä fakt, že Británia bola iniciátorom a členom všetkých protinapoleonských koalícií.
Najodvážnejšie nároky na územné zisky však predostrelo cárske Rusko, ktoré sa považovalo za hlavnú víťaznú veľmoc v zápase s Napoleonom. Na kongrese zastúpené cárom Alexandrom I. a jeho početným diplomatickým sprievodom na čele s grófom Karlom Robertom Nesselrodem (1780 – 1862), si nárokovalo na obnovenie Poľska a jeho pripojenie k cárskemu Rusku. Pre svoje ciele získalo súhlas Pruska, ktoré chcelo odškodniť pripojením Saska, takto potrestaného za spojenectvo s Napoleonom.
Prusko, ktoré na jednaniach reprezentovali diplomati Karl August von Hardenberg (1750 – 1822) a Wilhelm von Humboldt (1767 – 1835), malo záujem posunúť svoje hranice na západ, čím si popudilo Francúzsko, a na juh, kde narazilo na odpor Rakúska. Pre Napoleonom poníženého pruského kráľa Fridricha Viliama III. bolo z toho dôvodu výhodnejšie, aby sa stal „posluhovačom“ obávaného ruského cára. Zjednotenie Nemecka pod taktovkou Pruska bolo reálnou hrozbou nielen pre susedné Francúzsko, ktorému by sa tak na kontinente objavil ďalší silný a nebezpečný konkurent, ale rovnako i pre Rakúsko, ktoré by tak stratilo kontrolu nad stredoeurópskym priestorom. Malé nemecké štáty na čele s Bavorskom a Württemberskom sa obávali rozpínavosti Pruska a prikláňali sa na stranu Rakúska.
Obratnou diplomatickou taktikou Talleyrand všetkých presvedčil, že v záujme európskej rovnováhy síl a stability musia počítať s Francúzskom ako s rovnocenným partnerom.
Metternich sa, pochopiteľne, dostal do názorových sporov s ostatnými veľmocami, pretože jeho krajina mala najmnohostrannejšie záujmy. Prioritou mu bolo zachovanie rozdeleného Poľska i samostatného Saska, ako aj udržanie pozícií Habsburgovcov v stredonemeckých a juhonemeckých štátoch Nemeckého spolku i v severnom Taliansku vrátane pobrežia Jadranu.
Spory bývalých spojencov „Veľkej štvorky“, víťazov nad Napoleonom, v nemeckej a poľsko-saskej otázke dokázal majstrovsky využiť francúzsky minister zahraničia de Talleyrand. Diplomat, známy svojou povesťou zradcu, korupčníka a intrigána, ale i výborného znalca francúzskych a európskych pomerov, na kongrese hájil záujmy Francúzska a pozíciu kráľa Ľudovíta XVIII. z dynastie Bourbonovcov, ktorá sa na základe de Talleyrandom presadzovaného princípu legitimity vrátila na francúzsky trón. Obratnou diplomatickou taktikou presvedčil európskych monarchov a diplomatov, že v záujme európskej rovnováhy síl a stability musia počítať s Francúzskom ako s rovnocenným partnerom, nie ako s porazeným súperom.
Hlavní účastníci kongresu, zástupcovia víťazných mocností na viedenskom kongrese (1814 - 1815) (wikipedia.org)
Na medzinárodnopolitickej úrovni tak Francúzsku vrátil postavenie veľmoci, ktorá znovu začala spolurozhodovať o celoeurópskych záležitostiach, a odrazil prehnané územné požiadavky Pruska, usilujúceho sa o potrestanie svojho bývalého premožiteľa výrazným oklieštením hraníc jeho územia. De Talleyrand uchránil Francúzsko v jeho prirodzených hraniciach, za ktoré vždy považoval Pyreneje, Alpy a Rýn. Tajným a podvratným jednaním sa mu navyše podarilo vraziť klin medzi bývalých spojencov proti Napoleonovi a uzavrieť trojstranný pakt Francúzska, Veľkej Británie a Rakúska, chrániaci „spravodlivé uskutočnenie európskeho mieru proti novým nenáležitým nárokom“ Ruska a Pruska. Bývalý Napoleonov minister zahraničia tak konečne – s pomocou Metternicha – realizoval svoju koncepciu francúzsko-britsko-rakúskeho spojenectva, čím zvrátil priebeh a z veľkej časti i výsledky viedenského kongresu.
V konzervatívnom duchu boli prijaté štyri základné politické princípy, ktoré síce v Európe nastolili mier, stabilitu a medzinárodný poriadok, založený na mocenskej rovnováhe, ešte však nebola vynájdená myšlienka sebaurčenia národov. Princíp legitimity umožnil návrat bývalých vládnucich dynastií na európske tróny, princíp rovnováhy síl zaručoval, že žiaden štát nezískal v Európe hegemóniu a zároveň všetky veľmoci sa dohodli na vzájomnej spolupráci a jednote proti nebezpečenstvu revolúcií a vzájomných konfliktov. Princíp územného vyrovnania bol najspornejší, brzdil jednania kongresu, ale boj o korisť pod napoleonskou hrozbou sa končil na kompromisoch.
Posledný princíp, prijatý pod vplyvom Metternicha, sa zapísal do dejín ako reakčný „Metternichov systém“. Jeho náplňou bolo zabezpečiť výsledky jednania, a tým udržať status quo v Európe. Už súčasníci kritizovali prax i výsledky kongresu, nerešpektujúceho práva a túžby národov, o ktorých osudoch rozhodoval. Rozdeľoval, či znovu zlepoval umelo vytvorené územné celky v súlade s kompromisnými dohodami zástupcov veľmocí, ktorí hľadali cestu vzájomného zmierenia a vyvarovania sa ďalšieho vojenského konfliktu.
