Peniaze, moc, sláva – po stáročia sa snažia ovládnuť ľudské plemeno, zotročiť ho a nakoniec postaviť proti sebe. Keď hmota ovládne ducha, človek sa stáva mechanickým strojom bez citu a duše. Nikdy nebude šťastný, nikdy nenájde naplnenie, osamelo bude blúdiť po nekonečných planinách svojich vzrastajúcich túžob a sám sa nakoniec stane strojcom svojho zániku.
Aj v dejinách napoleonského Francúzska nachádzame niekoľko príkladov tohoto amorálneho mechanizmu. Joseph Fouché (1759 – 1820) a Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord (1754 – 1838) sa zapísali do dejín ako zradcovia a korupčníci, dejiny ich však za to neodsúdili, pretože sami nimi hýbali. Obaja majstri svojho povolania a strojcovia vlastného morálneho zlyhania vstúpili do služieb Napoleona Bonaparta. Vo svojej dobe boli nevyhnutní – riadili chod Francúzska i celej Európy.
Kňaz bez viery a oratorián bez morálky
Talleyrand i Fouché sa narodili v dobe, keď feudalizmus vo Francúzsku v 50. rokoch 18. storočia prežíval ešte svoje kvetnaté obdobie. Rokokovú éru frivolného páru Ľudovíta XV. a „nekorunovanej kráľovnej“ Madame de Pompadour „dozdobila“ doba rozumu a storočie osvietenstva začalo svoj myšlienkový boj za spravodlivosť a slobodu.
Charles-Maurice de Talleyrand pochádzal z bohatej šľachtickej rodiny, ktorá sa pýšila prestížnymi koreňmi siahajúcimi až do 9. storočia. Službou kráľovi a Bohu si po stáročia títo parížski aristokrati zabezpečovali popredné postavenie medzi dvorskou a cirkevnou elitou. Rodičovská nedbalosť, rodinná pýcha a absencia základných duchovných hodnôt vo výchove veľmi poznamenali mladého Charlesa-Maurica, ktorý bol vzhľadom k svojmu chatrnému zdraviu predurčený pre cirkevnú dráhu. Pádom z vysokého prádelníka si chlapec v útlom veku pokrivil pravú nohu tak, že po celý život kríval. Chodil pomocou elegantnej barly a nohu si obúval do špeciálne vyrobenej koženej topánky v podobe puzdra. Neskôr mu tento handicap vyniesol prezývku „krívajúci diabol“ či „diablovo kopyto“.
Charles-Maurice de Talleyrand-Perigord bol prototypom aristokrata elegána (wikipedia.org)
Krutý a bez zábran, ľahostajný ku všetkému, čo nesúvisí s jeho vlastnými záujmami, vždy sa riadil heslom: „Hlupákov si podrobuj a využívaj ich, múdrych a silných snaž sa získať za spojencov, pamätaj však, že aj oni musia byť tvojím nástrojom, ak si skutočne múdrejší než oni – buď vždy s dravcami, nikdy nie s obeťami, opovrhuj smoliarmi a skláňaj sa pred úspechom.“ Čierna kňazská sutana mu bola odporná a viera nezmyselná: „Chcú zo mňa urobiť kňaza. Dobre, uvidíte, že zo mňa urobia niečo strašné,“ vyznal sa dospievajúci šľachtický syn, ktorého rodičia prinútili študovať teológiu a venovať sa službe Bohu.
Strýko Alexandre-Angélique de Talleyrand, arcibiskup remešský, bol dokonalou zárukou pre stúpanie mladého Talleyranda v cirkevných hodnostiach. Ten sa však nikdy nevzdal svojich vášní – užíval si s plejádou žien, hazardoval s kartami, bohatstvo a peniaze mu boli vždy celoživotnou náplňou. V čase hospodárskej krízy verejne hlásal nedotknuteľnosť cirkevného majetku a hájil práva cirkvi pred kráľom a ministerskými úradníkmi. V roku 1789 bol 35-ročný abbé s vysokými výnosmi vys-vätený za biskupa diecézy v Autun. „Kto nežil pred rokom 1789, ten nevie, aký je život sladký,“ takto začal príbeh jedného z najúspešnejších francúzskych diplomatov a nerestníkov v dejinách.
Buď vždy s dravcami, nikdy nie s obeťami, opovrhuj smoliarmi a skláňaj sa pred úspechom.
Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord
Joseph Fouché, budúci vojvoda z Otranta, cisársky gróf a multimilionár Francúzska pochádzal z rodiny obyčajného námorníckeho obchodníka z obce Pellerin neďaleko Nantes. Otec mu zom-rel v skorom veku, zlá telesná konštitúcia a krehké zdravie mu podobne ako Talleyrandovi predurčili životnú dráhu. Chudokrvný, vychudnutý a chorľavý syn nemohol pokračovať v námorníckom povolaní, ktoré sa v rodine dedilo po predkoch. Čo robiť s „nepodareným“ synom? Výnosné úrady v štátnej správe boli vyh radené šľachte, na službu kráľovi bolo treba zvučný titul, ani v armáde to mešťan ďaleko nedotiahol. Zostávala stará dobrá cirkev, veľmoc, ktorá prijíma do svojej neviditeľnej ríše každého, kto má záujem.
Joseph Fouché - zostal verný len sám sebe (wikipedia.org)
Fouché získal vzdelanie u oratoriánov, dobre sa učil a vynikal hlavne v matematike a fyzike. Ako 22-ročný vstúpil do Kongregácie oratória, pôsobil pedagogicky, no nosenie sutany a uplatnenie sa pri konaní bohoslužieb mu nezväzovali ruky k ďalšej činnosti. Nikdy nezložil kňazský sľub, zdieľal mníšsky život s ostatnými, ale neprijal vyššie svätenie. „Hovorí sa, že som bol kňazom a oženil som sa s mníškou. Pravda je však taká, že ako žiak oratória som bol iba tonzúrovaný.“ V každej situácii si totiž nechával otvorené zadné dvierka, možnosť prechodu a zmeny. Nikdy sa nikomu úplne nezaviazal, a to ani cirkvi, ani Bohu, vždy zostal verný len sám sebe.
V priebehu svojho pôsobenia v Arrase sa spriatelil s Maximilienom de Robespierre (1758 – 1794), ktorý v tej dobe pôsobil ako advokát v službách Kongregácie oratória a zakladal si ešte na svojom urodzenom pôvode. Písal sa január 1789 a nad Francúzskom sa čoraz viac začala blýskať vidina zmeny. Zapálený Robespierre presviedčal svojho o rok mladšieho priateľa Fouchého, aby sa spolu s ním postavil proti „rádu monarchistických zločincov a aristokratickej nadvláde“. Fouché však vždy taktizoval, radšej vyčkával, než konal, viac načúval, než hovoril. Robespierre si vtedy poznamenal, že „...z tohto mlčanlivého muža vyžaruje vnútorná sila, ktorá je zrejme schopná veľkých činov. Na pohľad sa odráža svojou nezúčastnenosťou, ale v skutočnosti je prip ravený ku skoku“. Prezieravý „Nepodplatiteľný“ prehliadol Fouchého charakter, neskoro však pochopí jeho zámery. Keď nastane ten správny čas a vietor sa obráti na inú stranu, v rozhodujúcom okamihu Fouché svojho priateľa zaprie a politicky úplne zničí.
Tajomstvo úspechu
Talleyrand i Fouché – obaja veľmi skoro prešli skúškou zrelosti. Objavili v sebe schopnosť dokonalého sebapoznania, sebaovládania, sebadisciplíny a takmer psychologického prehliadnutia myšlienok a charakteru svojho súpera. Vedeli vždy a všade priam herecky ovládať každý nerv svojej tváre, zvládli techniku mlčanlivosti a majstrovské umenie nedávať takticky najavo svoje skutočné zmýšľanie. Naučili sa rýchlo predvídať, logicky pochopiť realitu, vždy a v pravý okamih sa pridať na stranu víťaza.
V čom si boli tiež podobní, bol ich názor na verejnú mienku a „súd potomkov“ – boli k nim obaja úplne ľahostajní. Rýchlo a vypočítavo pochopili, že cirkev hrá v súhre sociálnych síl len vedľajšiu a nie samostatnú úlohu. Už od počiatkov Francúzskej revolúcie považovali túto „božiu inštanciu“ za moc skutočne neschopnú byť vedúcou a rozhodujúcou silou, preto jej základy pre „blaho národa“, ako to hlásali, dokonale podkopali. Prichádzala predsa revolúcia a s ňou vidina zisku a moci. Bolo na čase vymeniť kone za lepšie a nechať sa unášať vo vánku politickej zmeny.
Biskup v službách národa
Majstrovská pretvárka a horlivá demagógia pod zásterkou neporušovania morálnych zásad priviedla v roku 1789 zvrhlého biskupa a bezduchého oratoriána do tábora reformátorov prestarnutého a konzervatívneho systému monarchie. „Revolúcia, ktorá vo Francúzsku prebieha, je v daných pomeroch, v ktorých žijeme, nevyhnutná. Skončí s tým, že bude užitočná. Nešťastia a súčasné zmätky vyplývajú z toho, čo jedni robia, aby tomu zabránili a iní smerujú k tomu, aby to urýchlili,“ vyslovil sa priam vizionársky Talleyrand. Do Deklarácie práv človeka a občana presadil formuláciu článku o rovnosti všetkých občanov pred zákonom a čoskoro si uvedomil, že nastal čas siahnuť aj na to, čo doteraz tak dokonale bránil a na čom vybudoval svoju kariéru – cirkevné majetky.
Revolučný biskup z Autun, prís lušník starobylého šľachtického rodu, vášnivo rečnil z rečníckej tribúny, aby boli cirkevné výnosy a majetky kléru odovzdané k dispozícii národu. Na jeho návrh Ústavodarné zhromaždenie s výnimkou pobúrených cirkevných hodnostárov schválilo sekularizáciu a rozpredaj cirkevného majetku. Talleyrand však išiel ešte ďalej – žiadal laicizáciu školstva a bezplatné vzdelanie pre všetkých, čím de facto prispel k formovaniu moderného vzdelávacieho systému vo Francúzsku. Podieľal sa na vypracovaní Občianskej ústavy duchovenstva, ktorú Konštituanta prijala v roku 1790. Štát tým získal kontrolu nad správou celej francúzskej cirkvi. „Revolúcia sľubovala nové úlohy voči národu. Sledoval som jej chod a nadbiehal šanciam,“ netajil sa neskôr Talleyrand.
Cirkevná organizácia jeho záujmom už poslúžila a nastal čas ju zlomiť. Revolučný biskup si totiž dobre vypočítal, že teraz je osožnejšia revolúcia – pochopil ju po svojom ako prerozdelenie bohatého cirkevného majetku. Keď hlasoval za zákon, ktorý nariaďoval všetkým duchovným zložiť prísahu vernosti na ústavu, alebo sa bezodkladne vzdať úradu, úspešne tak dovŕšil odluku francúzskej cirkvi od Vatikánu a ako prvý dokríval k rečníckej tribúne, aby zložil požadovanú prísahu. Svojím vystupovaním proti Svätej stolici pobúril pápeža Pia VI., ktorý ho v roku 1791 zbavil všetkých úradov a poh rozil mu exkomunikáciou z cirkvi.
Keď 21. septembra 1792 radikáli vyhrali svoj boj za republiku a monarchia padla, zarytý konštitučný monarchista Talleyrand pod zámienkou diplomatickej misie odcestoval do Británie a odtiaľ do Spojených štátov. Útekom si zachránil život. Girondisti totiž objavili a zverejnili dokumenty zo „železnej skrinky“ zosadeného kráľa, v ktorých bývalý autunský biskup ponúkal svoje služby Jeho Veličenstvu a nabádal ho k zásahu proti republikánom. Konvent ho vyhlásil za zradcu a zaradil jeho meno na zoznam proskribovaných. Na Talleyranda bol vydaný zatykač s trestom smrti. Revolúcia strhla Talleyrandovi masku z tváre. Čo však revolučný biskup začal, to revolučný prokonzul Fouché dokončí – strhne masku tým, ktorí živia jej korene.
Lyonský kat útočí
Plebejec Fouché ušiel v priebehu francúzskej revolúcie ešte kľukatejšiu cestu než aristokrat Talleyrand. Považoval sa za veľkého vlastenca a ochrancu práv ľudu, úderná propagačná kampaň mu v septembri 1792 vyniesla pos- lanecké kreslo v Konvente. Nechal si zarásť tonzúru, odložil oratoriánske rúcho a do snemovne vstúpil v strohom občianskom odeve a s republikánskou trikolórou. Kam sa pridať? K radikálom? K umierneným? Vyčkávanie v tme – to bola jeho taktika. Bezpečnejšie bolo byť neviditeľným nositeľom moci a vládnuť potichu, držať v rukách všetky nitky a poťahovať s nimi podľa potreby.
Fouché nechával jednať niekoho iného, schoval sa za neho ako tieň, poháňal ho dopredu a v prípade neúspechu ho zradil. Dobre totiž vedel, že revolúcia nikdy nenáležala prvému, ktorý ju začal, ale vždy pos lednému, ktorý ju dokončil. Neponáhľal sa k rečníckej tribúne, vyčkával a neustále prepočítaval pomer síl, váhal zaujať jednoznačné stanovisko a kolísal medzi rôznymi alternatívami. Až keď rozhodla väčšina, rýchlo sa k nej pridal. Byť bezcharakterný a nečitateľný, mať v zálohe množstvo masiek a kostýmov – to bolo politické divadlo, ktoré Fouché v tichosti rozohrával.
Poprava Maximilia Robespierra v roku 28. júla 1794 (wikipedia.org)
V januári 1793 hlasoval v Konvente za bezodkladnú smrť zvrhnutého Bourbona, Ľudovíta XVI., čo mu neskôr vynieslo nálepku kráľovraha. Bývalý oratorián navrhol zrušiť svetské kongregácie a prezentoval plán laicizácie vyučovania, v dôsledku čoho mal profesorov platiť štát. Pomaly sa posúval od girondistov k montagnardom, sledoval, ako sa moc presúvala z rúk umiernených do rúk radikálom. Narastajúce napätie v Konvente však prinútilo Fouchého opustiť dočasne Paríž vo funkcii prokonzula, ktorý mal pacifikovať odporcov revolučnej vlády v búriacich sa departementoch. Prenasledoval podozrivých kňazov a pranieroval náboženstvo, pretože „ponižuje človeka a degraduje ho“.
Zakladal kriminálne tribunály, aby mohol väzniť šľachtu a inštaloval nástroje revolučného teroru. „Nedôvera, ktorá sa dnes šíri voči všetkým tým, ktorí majú majetok a moc, má teda svoj dôvod. Sú to falošní vlastenci, naozajstní kontrarevolucionári, čakajúci len na okamih, kedy by sa mohli zapredať prvému tyranovi, ktorý by ich chcel platiť. Republika sa dá nastoliť len tým, že ich vyvrhne zo svojho stredu... V prvých chvíľach svojho kvasenia už zvrátila časť citrónu, kňazstvo a šľachtu, teraz ju ešte zostáva očistiť od sebcov, zbabelcov, zradcov a darebákov,“ dušoval sa budúci zbohatlík a cisársky gróf. Zapojil sa do dechristianizačnej kampane ľavicových extrémistov, ktorých ošiaľ nepoznal hraníc. Rušil náboženské tradície, drancoval kostoly, raboval cirkevné poklady, ktoré posielal „v pros pech národa“ na „oltáre vlasti“. Chcel ako diktátor na zverenom území vládnuť železom a krvou.
Revolučná komisia v Lyone pod jeho vplyvom vyhlasovala hojné rozsudky smrti „olovom a prachom“. Pop ravy kartáčovou paľbou na pláni „Oslobodenej obce“ vyvolávali všeobecné zdesenie. „Odsúdení boli navzájom zviazaní a postavení vedľa priekop, do ktorých ich zrážala paľba z kanónov. Umierali rýchlejšie či pomalšie, niektorí boli dobíjaní bajonetmi či šabľami (tí, ktorí boli ušetrení streľbou a vstali, keď sa nechali nachytať falošným sľubom, že im republika dáva milosť). Iní boli pochovaní zaživa. Tiež gilotína sa činila, i keď sa zdá, že bola vyhradená pre významných ľudí, zatiaľ čo kartáčová paľba kosila skôr neznámych a bezmenných.“ Neviazané vraždenie, krvilačnosť Fouchého a jeho kumpánov, ktorý sa zapísal do dejín ako „lyonský kat“, šokovala Paríž.
Keď Robespierre ako absolútna autorita Hory sústredil vo svojich rukách všetku moc, Fouchého z Lyonu odvolal. Nad hlavou príliš horlivého revolucionára sa začalo blýskať ostrie gilotíny. Fouché rozohral najnebezpečnejšiu hru svojej kariéry, ako chameleón menil farbu z týždňa na týždeň, aby si udržal hlavu na krku. Jeho obeťou mal byť tentoraz sám „Nepodplatiteľný“, bolo treba jednať rýchlo a v tichosti. Spojil sa s poslancami stredu, štval ich proti Robespierrovi, presviedčal, že sú na jeho zozname proskribovaných. Strach v snemovni, usilovne živený Fouchém, zvrhol 27. júla 1794 „tyrana Maximiliena I.“, na ktorého „lyonský kat“ okrem iného hodil aj hlavnú vinu za vraždenie v Lyone.
I keď Fouché svoj boj o život vyhral, síce politicky odstavený, dlho sa musel spamätávať zo svojej revolučnej minulosti, ktorá zatienila i jeho neobyčajné schopnosti v úrade policajného ministra – postu, ktorého sa onedlho dočkal.
Brumairový štátny prevrat (9. - 10. november 1799) spustil udalosti, ktoré vyniesli Talleyranda a Fouchého na vrchol ich moci (wikipedia.org)
Do služieb Bonaparta
Korupčné aféry termidoriánov, finančných špekulantov a víťazov nad Robespierrom opäť otvorili cestu Talleyrandovi a Fouchému k návratu na politickú scénu. Znovu sa votreli do pozornosti tých, ktorí boli vtedy pri moci. Prím hral v tej dobe direktor Paul-François Barras (1755 – 1829), skvelý politický hráč s pochybnou povesťou. Jemu ponúkli svoju nestálu vernosť a mimoriadne schopnosti, aby naoko zastreli svoju skompromitovanú minulosť a striasli zo seba bremeno zodpovednosti za minulé excesy.
Čím viac rástla Barrasova ctižiadostivosť a túžba po štátnom prevrate, tým viac ich potreboval, v „politike váh“ totiž boli v móde udania a intrigy. Talleyrand bol v roku 1797 menovaný do funkcie ministra zahraničných vecí a Fouché čoskoro zastupoval jeho rezort ako vyslanec v Miláne a neskôr v Haagu. Vtedy sa cesty oboch mužov prvýkrát stretli. Po eliminácii nepríjemných kolegov vo vládnom direktóriu v roku 1799 sa Barrasovi uvoľnili ruky, aby Fouchého presadil do funkcie ministra všeobecnej polície.
Talleyrand i Fouché však dobre pochopili, že vo Francúzsku je nutná zmena. Odteraz mali spoločný cieľ – zastaviť revolúciu, udržať na uzde rojalistov a ochromiť novojakobínov, ktorí ohrozovali ich pozície „sprava“ i „zľava“. Kto bol onen muž činu, „meč“, ktorý konečne zabezpečí stabilnú vládu, pričom oni sami zostanú jej súčasťou? Odkedy zažiarila hviezda generála Bonaparta, ktorý viedol revolučné francúzske armády k triumfálnym víťazstvám, obaja vplyvní politici mu pripravili cestu ku štátnemu prevratu. Dňa 15. decembra 1799 prvý konzul, Napoleon Bonaparte, slávnostne ohlásil ukončenie revolúcie a Talleyrand s Fouchém boli potvrdení vo svojich funkciách. Opäť sa im podarilo šťastne obrátiť plášť tak, ako zafúkal vietor.
Orol, lev a had
Napoleon Bonaparte (1769 – 1821), ktorý sa po brumairovom štátnom prevrate chopil moci, sa snažil zabezpečiť svoje postavenie vo Francúzsku i za jeho hranicami. Permanentne bol ohrozovaný zo všetkých strán. Republikáni v ňom videli hrobára slobody, rojalisti udržiavali tajné styky s Bourbonovcami, ktorí utiekli pred revolúciou a čakali na vhodný moment k návratu. Korunované hlavy Európy proti „samozvanému“ Bonapartovi zbrojili, motivované subvenciami anglickej vlády.
Talleyranda i Fouchého čakalo veľa náročných úloh – zabezpečiť bezpečnosť a stabilitu nového režimu vo Francúzsku a chrániť záujmy svojej vlasti v zahraničí. Napoleon však dobre poznal ich predajnosť a praktiky, vrtkavosť jeho ministrov mu bola známa, nedôveroval im. Vzhľadom k svojim schopnostiam a plnému nasadeniu boli však obaja nespoľahliví ministri pre Napoleona nenahraditeľní. Keď dopomohli Napoleonovi k cisárskej korune, vstúpili do radov novovytvorenej cisárskej šľachty.
Napoleon si bol vedomý faktu, že bude musieť vždy preplatiť toho, kto sa bude usilovať o ich lojalitu a služby. Zahŕňal ich vysokými poctami, zvučnými titulmi a rozsiahlymi pozemkovými doménami, ku ktorým sa ešte pripočítavali ministerské platy a apanáže z vysokých ceremoniálnych funkcií. Stali sa z nich najbohatší muži Francúzska, napriek tomu svojho pána zrádzali. I keď Napoleon Fouchého niekoľkokrát prepustil zo svojich služieb, vždy ho po čase povolal späť. Talleyrand zastával post ministra zahraničia do roku 1807, potom doručil Napoleonovi svoju demisiu a užíval si slasti svojho nahromadeného bohatstva.
„Minister polície je človek, ktorý sa spočiatku stará o všetky veci, ktoré sa ho týkajú, a neskôr aj o všetky veci, ktoré sa ho netýkajú.“
Talleyrand o Fouché
S cisárom sa rozchádzal v niekoľkých bodoch svojej koncepcie vedenia zahraničnej politiky. Preferoval spojenectvo Francúzska s Rakúskom a Veľkou Britániou a Napoleonova imperialistická vízia „Veľkého“ cisárstva sa mu priečila. Vždy mal ale na mysli okrem svojho blaha i blaho svojej vlasti. Jeho garantom bolo podľa neho Francúzsko v prirodzených hraniciach, ktoré historicky tvorili Pyreneje, Alpy a Rýn. Napoleonov bývalý minister sa totiž domnieval, že francúzska veľkosť bola daná stabilitou krajiny a jej hospodárskou silou, nie agresiou a okupáciou cudzích území. Ak chcel cisár viesť výbojnú politiku, mal sa podľa svojho ministra obrátiť do mimoeurópskeho priestoru a podľa britského vzoru budovať svoju koloniálnu ríšu.
Talleyrand vždy vystupoval ako skúsený diplomat s inštinktom, ktorý mu mnohí závideli. Dobre poznal problémy Francúzska a majstrovsky sa dokázal vyznať v aktuálnom politickom ovzduší. Preto veľakrát jednal bez vedomia svojho pána a, ak to uznal za vhodné a bol za to náležite ocenený päť až šesťmiestnymi sumami, predával tajné informácie o Napoleonových slabinách diplomatom protinapoleonskej koalície. Počas „priateľských“ francúzsko-ruských rokovaní v Erfurte v roku 1808 našepkával cárovi Alexandrovi: „Vy máte zachrániť Európu a nie sa schádzať s Napoleonom. Francúzsky ľud je civilizovaný, jeho vládca nie. Ruský panovník je civilizovaný, jeho ľud nie. Preto je na ruskom cárovi, aby bol priateľom francúzskeho ľudu.“
Stretnutie Napoleona s cárom Alexandrom I. na Erfutrskom kongrese v roku 1808, Talleyrand (uprostred v čiernom) už tajne komunikoval s ruským panovníkom (wikipedia.org)
Talleyrandova pozícia sa veľakrát komplikovala, pretože bol všade pod dohľadom sliedivého oka policajného ministra Fouchého. Ten skonštruoval z ministerstva univerzálny aparát, ktorým kontroloval celú krajinu, prešpikoval ju špiónmi, tajnými agentmi a donášačmi. Dohliadal na cenzúru tlače, bol informovaný o každej klebete, z množstva vysliedených informácií preosieval, porovnával a zo šifier skladal jednoznačné informácie. S radosťou prijímal úplatky a úplatky aj dával. Boli hybnou pákou jeho obrovskej policajtskej mašinérie, ktorú vedel ovládať len on sám. Z „vyčuchaných“ informácií zverejňoval len tie, ktoré uznal za vhodné. Všetky „jedy“ si totiž nechával ako zbrane proti svojim odporcom, ktorým tak v pravú chvíľu dokázal silou blesku vyraziť dych.
Obžalovaných vypočúval vo svojom kabinete, aby len on sám vedel všetky pikantné podrobnosti. Sám tak poznal tajomstvá mnohých ľudí vrátane cisárovej rodiny. „Minister polície je človek, ktorý sa spočiatku stará o všetky veci, ktoré sa ho týkajú, a neskôr aj o všetky veci, ktoré sa ho netýkajú,“ reagoval na Fouchého praktiky podráždený Talleyrand. Fouché Napoleona veľakrát klamal, zatajoval mu informácie a mnohé prekrucoval. Cisár, ktorý bol pred ním na pozore, zriadil tajnú vzdoropolíciu, ktorá mala dohliadať na ministerstvo všeobecnej polície. Parížska policajná prefektúra navyše kontrolovala dianie v hlavnom meste. Zďaleka však tieto policajné sekcie nevyzreli na kvality Fouchého ministerstva.
"Vy zlodej, zloduch, bezcitný chlap, Vy by ste predali i vlastnú matku! Nikdy ste nestáli v bojovej línii a takto vydávate na smrť nevinných. Ste len hovno v hodvábnych pančuchách!“
Napoleon Talleyrandovi
Fouché a Talleyrand sa nenávideli, lebo si boli navzájom podobní a dobre sa poznali. Karieristi, korupčníci a vzájomní rivali však neraz dokázali pred cisárom zahodiť svoje antipatie a uzavrieť priateľstvo z nutnosti. Rakúsky vyslanec v Paríži – Metternich informoval v decembri 1808 Viedeň: „Dvaja muži zaujímajú teraz vo Francúzsku prvé miesto vo vplyve a verejnej mienke: Talleyrand a Fouché... Kedysi rozdelení názormi a záujmami, boli spojení dokopy okolnosťami nezávislými na nich samých... Vidím ich, Talleyranda a jeho priateľa Fouchého, stále pevne rozhodnutých využiť príležitosť, ak sa taká naskytne, ale nie dosť odvážnych na to, aby túto príležitosť sami navodili.“
"Nech žije kráľ!", "Nech žije sloboda!", "Nech žije konzul!", "Nech žije cisár!" ... Karikatúra, ktorá zobrazuje Talleyranda so šiestimi hlavami - slúžil šiestim režimom (wikipedia.org)
Počas neprítomnosti cisára Napoleona, ktorý v tej dobe viedol ťaženie v Španielsku, sa dozvedáme v správach súčasníkov o dojme, „aký vyvolal na skvelom večierku u pána de Talleyrand Fouché v deň, keď prvýkrát vstúpil do tohto salónu. Nikto neveril svojim očiam, keď potom v predstieranej dokonalej zhode zašli tak ďaleko, že sa na seba zavesili a prechádzali sa spolu z apartmánu do apartmánu v priebehu celého večierka... Obaja začali zjavne posudzovať veci z rovnakého hľadiska a strácajúc akúkoľvek dôveru v Napoleonov šťastný osud, povedali si, že pokiaľ zlyhá, potom ako jediní môžu disponovať cisárstvom a mali by teda upraviť nástupníctvo tak, aby im čo najviac vyhovovalo“. Napoleon, ktorý bol o „zmierení“ svojich obávaných služobníkov ihneď informovaný, bol bleskovo v Paríži a vylial si na stuhnutom Talleyrandovi svoj hnev: „Vy zlodej, zloduch, bezcitný chlap, Vy by ste predali i vlastnú matku! Nikdy ste nestáli v bojovej línii a takto vydávate na smrť nevinných. Ste len hovno v hodvábnych pančuchách!“
Keď Fouché v roku 1810 nadviazal kontakty s Britmi a Rakúšanmi bez vedomia cisára (a zrejme na odporučenie Talleyranda), hnev Napoleona nepoznal hraníc. Predvolal si všetkých vysokých hodnostárov a ministrov s výnimkou Fouchého, ktorí pod tlakom rozhnevaného cisára označili Fouchého za zločinca. Keď Napoleon ohlásil jeho odvolanie, požiadal prítomných, aby mu poradili výber nového nástupcu. Nastalo hrobové ticho. „Len pán de Talleyrand, ktorý túto scénu sledoval kľudne a s výrazom ľahkej irónie v nehybnej tvári, sa naklonil k svojmu susedovi a povedal natoľko nahlas, aby to bolo počuť: ’’Pán Fouché sa bezpochyby dopustil veľkej chyby, ale keby som mal určiť jeho nástupcu a ja by som mu toho nástupcu dal, nebol by to nikto iný než pán Fouché sám‘’“.
Scenár sa opakuje
Keď cisárstvo, vyčerpané Napoleonovými vojenskými ťaženiami, dospelo ku svojmu zániku, Talleyrand a Fouché vedeli už dávno, že je na čase znovu vymeniť kone. Napoleon na jar 1814 podpísal svoju prvú abdikáciu a Talleyrand, zvolený Senátom francúzskeho štátu za predsedu dočasnej vlády, vypracoval novú ústavnú chartu, ktorá premenila francúzske cisárstvo na konštitučnú monarchiu. Do Francúzska sa znovu vrátila dynastia Bourbonovcov a ani etapa Napoleonovho „stodňového“ cisárstva nezmenila smer, ktorým sa Francúzsko malo uberať.
"Neresť opierajúca sa o zločin" - Talleyrand a Fouché spolu na Viedenskom kongrese (wikipedia.org)
Po Napoleonovej druhej abdikácii v júni 1815 to bol Fouché, kto pripravil vstup koaličných spojencov do Paríža a vyzval kráľovskú dynastiu k návratu. Talleyrand, ktorý do tej doby v zastúpení kráľa Ľudovíta XVIII. hájil záujmy Francúzska na viedenskom kongrese, ponúkol Fouchému „za odmenu“ miesto v novej vláde. Scénu ako z filmu, ktorá nasledovala, majstrovsky zaznamenal pozorovateľ René de Chateaubriand: „Zrazu sa otvárajú dvere a tíško vstupuje ’’Neresť‘’, opierajúca sa o ’’Zločin’‘, krívajúci Talleyrand sa podopiera o pána Fouché, pomaly ma míňa pekelná vidina.“ Keď vstúpili ku kráľovi a zatvorili sa za nimi dvere, „oddaný kráľovrah kľačiac vkladá ruky, ktoré spôsobili, že padla hlava Ľudovíta XVI., do rúk brata kráľovského mučeníka a padlý biskup stojí pri tom ako svedok prísahy“. „Vyziabnutý Fouché je ešte bledší než obyčajne, keď teraz pokľaká k prísahe pred „tyranom“, pred „despotom“, a bozká mu ruku, v ktorej prúdi rovnaká krv, akú pomáhal preliať, keď prisahá v mene toho Boha, ktorého chrámy drancoval a hanobil v Lyone... Vojvoda z Otranta je tiež preto ešte stále taký bledý, keď vychádza z kráľovej audienčnej komnaty, teraz musí krívajúci de Talleyrand skôr podopierať jeho.“
Po audiencii u kráľa nový predseda vlády a minister zahraničných vecí v jednej osobe nasadol do spoločného koča s novým ministrom polície a zavolali na kočiša, nech udrie do koní. Konečne opäť dosiahli to, čo ich odjakživa spojovalo – Talleyrand to s podozrivo čistou až holubičou dušou zhrnul vo svojich Pamätiach: „Myslí si o mne, že som amorálny a machiavelistický. Som len chladnokrvný a viem pohŕdať... Nikdy som nejakej vláde alebo princovi zle neradil. Nepadal som ale s nimi. Po stroskotaní je potreba kormidelníkov na záchranu stroskotancov... Moje domnelé zločiny sú sny hlupákov. Mal som nejaké slabosti, niektorí ľudia hovoria neresti, ale zločiny, fuj!“
