Dňa 4. mája 1919 sa minister vojny Československej republiky, generál Milan Rastislav Štefánik, vracal z Talianska do svojej vlasti. Hoci mal pôvodne cestovať vlakom cez Rakúsko, vyhlásil, že sa nechce dotknúť nepriateľskej pôdy, preto zvolil cestu lietadlom.
Štefánikovo lietadlo sa však pri prílete do vlasti zrútilo za dodnes nevyjasnených okolností. Štefánik i ostatní členovia posádky zahynuli. Stalo sa to počas pristávacieho manévru nad vajnorským letiskom. Na mieste tragického pádu lietadla, v katastri obce Ivánka pri Dunaji, stojí dnes pamätná mohyla, pripomínajúcu túto smutnú udalosť.Namiesto triumfu tragédia
Správa o generálovej smrti prekvapila a šokovala celé Slovensko. Smútok bol o to väčší, že Štefánik stelesňoval nielen prototyp hrdinu-bojovníka, ktorý svoj zápas doviedol do úspešného víťazného konca a prispel tak k oslobodeniu svojho národa spod „tisícročného“ maďarského jarma. Symbolizoval zároveň Slováka, ktorý sa napriek národnej porobe a útlaku dokázal presadiť vo vysokej diplomacii, dosiahol vysokú vojenskú hodnosť, jednoducho povedané, zvyšoval prestíž spoločenstva v medzinárodnom kontexte.
Nevšednú popularitu a posmrtný úspech Štefánika ako národného hrdinu, národného bohatiera, možno vysvetliť aj tým, že jeho celoživotný zápas, jeho tragická smrť a obeť padli na úrodnú pôdu ľudovej religiozity, ľudovej zbožnosti, ktorá svetského hrdinu premieňala na posvätný symbol.
Generál M. R. Štefánik sa po svojej tragickej smrti stal do značnej mieri symbolom krajiny a nespochybniteľným hrdinom (wikipedia.org)
Pôvodne mal byť Štefánik pochovaný na košarišskom cintoríne vedľa svojho otca. Organizátor pohrebu, architekt Dušan Jurkovič, však presvedčil Štefánikovu matku, ostatných členov jeho rodiny, ale aj štátnych predstaviteľov, že Štefánikov hrob treba umiestniť na vrchu Bradlo. Jeho umiestnenie ešte viac posilňovalo význam Štefánika vo formujúcom sa národnom panteóne a sugerovalo ľuďom neodbytnú otázku, prečo musel najvýznamnejší, najslávnejší Slovák zomrieť v pomerne mladom veku a za takých okolností.
Od začiatku sa okolo Štefánikovej smrti vyrojilo množstvo otáznikov, vytvárali sa rôzne legendy. Spisovateľ a publicista Tido J. Gašpar v tejto súvislosti poznamenal: „Od Tatier k Dunaju ľudia si tajomne šepkali strašnú zvesť (...) Ako blesk sa nieslo Slovenskom: Štefánika zabili! (...) Fantázia pracovala a celé romány osnúvali Slovensko zlovestnými chmárami o veľkom nešťastí.“
Nehoda či zločin?
Interpretácie udalosti zo 4. mája 1919 oscilovali medzi tragickou nehodou a zámerným, vopred pripravovaným zločinom. Už v medzivojnovom období existovalo a v podstate dodnes je v spoločnosti rozšírené presvedčenie, že Štefánik bol zámerne zostrelený na pokyn najvyšších českých politických predstaviteľov, ktorí si vraj odstránením Štefánika – svojho najväčšieho súpera – otvorili cestu k ľahšiemu a rýchlejšiemu mocenskému ovládnutiu Slovenska. Táto verzia príbehu Štefánikovej smrti sa počas ľudáckeho režimu stala súčasťou oficiálnej propagandy, ktorá presviedčala obyvateľstvo o tom, že Štefánik sa stal obeťou slobodomurárskej kliky, na čele ktorej stál Edvard Beneš.
Takto štruktúrovaný ľudácky príbeh národných dejín posilňoval negatívne vymedzovanie slovenskej identity voči všetkému českému a československému. Otvorené stotožnenie údajného zločinu s konkrétnou postavou bývalého československého prezidenta Eduarda Beneša a jeho stúpencov predstavovalo súčasť propagandistického inštrumentária, ktoré psychologicky pripravovalo ľudí na ľahšie strávenie kritiky a likvidácie prvorepublikovej demokracie vedenej z totalitných pozícií.
Na mieste tragickej nehody dnes stojí pomník M. R. Štefánika (wikipedia.org)
Príčiny Štefánikovej smrti sa však vysvetľovali aj inak: niektoré názory pripúšťajú, že na lietadlo, v ktoromletel Štefánik, naozaj strieľali československí vojaci, lebo si pomýlili výsostné označenie na prilietajúcom stroji v ktorom sedel Štefánik: talianske farby vraj nesprávne identifikovali ako maďarské. Lietadlo preto pokladali za nepriateľské.
Podľa ďalšieho podania sa Štefánik stal obeťou súperenia medzi Francúzskom a Talianskom, dvoch štátov, ktoré sa usilovali o upevnenie svojho mocenského vplyvu v novovzniknutej Československej republike. Aj v tejto verzii sa objavuje motív slobodomurárskeho sprisahania proti kresťanským Slovákom, resp. proti kresťanom-katolíkom v strednej Európe, pričom sa vytvárajú prekvapujúce analógie medzi atentátom na Štefánika z roku 1919 a atentátom na arcivojvodu Františka Ferdinanda z roku 1914.
Ľudácka propaganda presviedčala obyvateľstvo o tom, že Štefánik sa stal obeťou slobodomurárskej kliky, na čele ktorej stál Edvard Beneš.
Existujú aj predstavy, že Štefánikovo lietadlo zostrelili maďarskí boľševici alebo že v atentáte mali prsty katolícke politické kruhy, lebo Štefánik bol evanjelik. Popri rôznych špekulatívnych názoroch sa objavili aj informácie, ktoré vychádzali zo záverov vyšetrovacej komisie, ktoré zdôrazňovali ako hlavnú príčinu údajnej havárie technické nedostatky lietadla či nepriaznivú poveternostnú situáciu. Podľa talianskych vyšetrovateľov boli lietadlá typu Caproni nespoľahlivé.
Edvard Beneš na fotografii z roku 1919 (wikipedia.org)
Otázku vajnorskej tragédie zo 4. mája 1919 sa zrejme nikdy nepodarí úplne jednoznačne vysvetliť. Možno práve aj táto tajuplnosť, záhadnosť spôsobuje, že postava Štefánika priťahuje záujem stále veľkého množstva ľudí. V období prvej republiky si počas pietnej spomienky na M. R. Štefánika jeden zo slávnostných rečníkov položil zdanlivo nelogickú otázku: je pre Slovákov Štefánikova smrť dôvodom na smútok alebo naopak, dôvodom na radosť? Podľa jeho názoru sa Slováci majú 4. mája tešiť, lebo Štefánikova smrť je najvyššou obeťou, ktorú tento hrdina priniesol na oltár vlasti a národa. Prostredníctvom nej nastalo zmŕtvychvstanie slovenského národa, definitívne spečatila akt oslobodenia Slovákov z tisícročnej poroby.
Rétorika spomínaného rečníka možno vyvolá na tvári dnešného čitateľa úsmev; v každom prípade nás však odkazuje k fenoménu Štefánika ako posvätného symbolu. Akým spôsobom oslovoval dušu slovenského človeka, to je už námet na iný príspevok.
