V Žltej jedálni Zimného paláca sa 5. februára 1880 o 6. hodine zišla k večeri takmer celá romanovovská rodina, nechýbal ani ruský cár Alexander II. Bola to výnimočná udalosť, do Petrohradu totiž zavítal milovaný brat cárovnej Márie Alexandrovny princ Alexander Hessenský.
Panovník a jeho následník, budúci cár Alexander III., sa spolu s rodinami práve schádzali pri stole, keď sa podlaha pod nimi náhle otriasla po silnom výbuchu a miestnosť zasypalo sklo z rozbitých okenných výplní.
Krátko na to sa po celom Rusku rozchýrila zvesť – teroristi prenikli už aj do domu samoderžavného vladára.
Hoci cár prežil aj tento v poradí už štvrtý atentát a ani ďalším príslušníkom dynastie sa nič vážnejšie nestalo, bilancia útoku bola strašná. Len o dve podlažia nižšie, v miestnostiach, určených pre cárovu osobnú stráž, zostalo ležať viac než 50 roztrhaných vojakov.
Cára a jeho rodinu zachránili dve veci: robustná mramorová podlaha, ktorá stlmila explóziu, a nedostatočné množstvo dynamitu, ktoré sa teroristom podarilo prepašovať do Zimného paláca.
Nálož odpálil v očiach vrchnosti nenápadný, veselý a medzi služobníctvom obľúbený robotník a truhliarsky majster Batyškov. V skutočnosti to bol Stepan Chalturin, člen teroristickej organizácie Narodnaja volja.

„Do vzduchu môžeme vyletieť kedykoľvek!“
Atmosféru, ktorá v tom čase panovala v Petrohrade, nebolo zrejme možné opísať inak, než s prívlastkami strachu a neistoty.
Najlepšie to vyjadril veľkoknieža Konstantin Nikolajevič, cárov brat: „Naše nervy sú v takom napätí, akoby sme očakávali, že do vzduchu môžeme vyletieť kedykoľvek. Prežívame nové časy Teroru [označenie pre jakobínsky teror počas Francúzskej revolúcie], len s tým rozdielom, že Parížania vtedy hľadeli svojim vrahom do očí, pričom my tých svojich nielenže nevidíme a nevieme o nich, ale nemáme ani tú najmenšiu predstavu o tom, koľko ich vlastne je.“
Dojem, ktorý vyvolal výbuch v Zimnom paláci, psychologicky znásobil skutočnú silu a dosah teroristov.