Je to už presne 300 rokov, čo sa vo svojráznej slovenskej dedine Terchovej narodil jeden z najväčších učencov svojej doby. Bol nadaný do takej miery, že ho svojou priazňou zahrnula aj osvietená panovníčka Mária Terézia.
Hoci Mária Terézia mala k osvietenským myšlienkam a požiadavkám ambivalentný postoj (napríklad odmietala uznať náboženskú slobodu pre protestantov a židov), za radcov si vybrala schopných a rozhľadených mužov. Tí vypracovali návrhy reforiem, ktoré panovníčka podporila a presadila do praxe. Jedným z popredných osvietenských reformátorov na viedenskom dvore bol vedec, knihovník a publicista slovenského pôvodu Adam František Kollár. Hoci už počas života bol pokladaný za popredného odborníka nielen na živé a orientálne jazyky, ale aj na otázky dejín a štátneho práva, jeho osobnosť a dielo nie sú širokej slovenskej verejnosti príliš známe.
Talent z Terchovej
Sociálny pôvod a predpoklady, ktoré mal Adam František Kollár po narodení pre rozvoj svojej osobnosti, boli skôr nepriaznivé. Narodil sa totiž do veľmi skromných pomerov – jeho otec Matej Kolárik (alebo Kollár) bol potomkom schudobneného zemianskeho rodu, sám už za šľachtica pokladaný nebol a neskôr pôsobil ako strážca medených baní v Španej Doline. Šľachtický titul jeho predkom udelil cisár Rudolf II. v roku 1593, ale postupom času a delením rodu sa pôvodné písomnosti stratili. Adam František v 70. rokoch po vlastnom pôvode a dejinách rodiny pátral, ale dlhú dobu nevedel zistiť ani len miesto a dátum svojho narodenia. Varínska matrika však nesie informáciu, že Adam František Kollár bol pokrstený 17. apríla 1718 a narodil sa v Terchovej. Popri Jurajovi Jánošíkovi je teda druhým významným rodákom z tejto svojráznej obce.
Keď mal päť rokov, jeho otec sa presťahoval na Staré Hory, blízko Banskej Bystrice, kde Adam František začal chodiť do slovenskej školy. Tu sa učil čítať a písať, pravdepodobne v jeho rodnej slovenčine. Na ďalšie štúdiá prešiel do banskobystrickej mestskej školy a následne na tamojšie nižšie jezuitské gymnázium. Z neznámych príčin po krátkom čase prešiel na kolégium do Banskej Štiavnice a štúdiá ukončil na jezuitskom kolégiu v Trnave.
A. F. Kollár v 70. rokoch 18. storočia spluvytváral školskú reformu Márie Terézie (wikipedia.org)
V roku 1736 ako novic vstúpil do jezuitského rádu (Spoločnosti Ježišovej) a noviciát začal v roku 1737 vstupom do jezuitského kolégia v Trenčíne. Tu pobudol dva roky. Určite sa tu zlepšil v latinčine a gréčtine, ako aj v živých jazykoch, používaných v Uhorsku – v maďarčine a nemčine. V roku 1740 sa zapísal na filozofickú fakultu viedenskej univerzity a po dvojročnom štúdiu ako profesor odišiel na jezuitskú školu v Liptovskom Mikuláši. Tento postup bol predpísaný ako istá pedagogicko-misijná prax pre budúcich pátrov jezuitov. Po roku sa vrátil späť do Viedne, kde sa naplno venoval štúdiu východných jazykov, najmä hebrejčiny, turečtiny a perzštiny. Neskôr sa naučil aj základy francúzštiny a taliančiny, ale ovládal aj všetky významnejšie slovanské jazyky.
V roku 1746 začal študovať vo Viedni na teologickej fakulte, ale zdá sa, že v tomto období u neho došlo k vnútornej kríze a azda aj na základe sporov so svojimi jezuitskými mentormi sa rozhodol opustiť rádové spoločenstvo. Po skončení druhého ročníka teológie a ešte pred vysviackou za kňaza vystúpil z jezuitského rádu, čo bol veľmi odvážny krok a pre ďalšiu Kollárovu životnú cestu mohol mať negatívne dôsledky. Vystúpenie navyše schvaľoval predstaviteľ jezuitského rádu v monarchii a vyžadoval sa aj súhlas samotného pápeža. Vystúpenie z rádu Kollárovi pomohol vybaviť vplyvný dvoran Gerard van Swieten, riaditeľ Dvorskej knižnice v Hofburgu. S bývalými spolubratmi mal Kollár naďalej napäté vzťahy a jeho vystúpenie z rádu negatívne ovplyvnilo aj niektoré z jeho neskorších projektov.
Knihovníkom v Dvorskej knižnici
Na ďalšie životné smerovanie A. F. Kollára významne vplýval už spomínaný Gerard van Swieten (1700 – 1772), ktorý pochádzal z Nizozemska (narodil sa v dnešnom Leidene). Od roku 1745 bol osobným lekárom Márie Terézie a jej rodiny a postupne sa stal jej blízkym radcom. Kráľovná k nemu mala neobmedzenú dôveru a už tri týždne po príchode do Viedne bol vymenovaný za riaditeľa (prefekta) Dvorskej knižnice v Hofburgu.
S menom G. van Swietena sú spojené zdravotnícke reformy i zmena vyučovania na lekárskych a filozofických fakultách (u nás na Trnavskej univerzite), neskôr sa stal aj predsedom dvorskej cenzorskej komisie. Ako riaditeľ cisárskej Dvorskej knižnice si v roku 1748 vybral za spolupracovníka jazykovo nadaného A. F. Kollára, s ktorým sa zoznámil s veľkou pravdepodobnosťou v priestoroch knižnice. Najprv Kollára vymenoval za skriptora, ale už v nasledujúcom roku ho povýšil na druhého kustóda (v roku 1758 sa stal prvým kustódom, čiže stál pod samotným riaditeľom). Okrem toho van Swieten poveril Kollára aj vedením prednášok o klasickej gréčtine pre poslucháčov viedenskej lekárskej fakulty, čím sa začala aj jeho pedagogická činnosť.
Kollár vykonával prácu v knižnici svedomito. V rokoch 1758 – 1766 vypracoval štvorzväzkový systematický katalóg teologických tlačí a od roku 1759 vydával súpis jej rukopisných kódexov. Navrhol viazať do pevnej väzby všetky knihy, zaviedol výmenu uplikátov medzi jednotlivými knižnicami a obstarával bohaté nákupy orientálnych kníh, čo súviselo s jeho záľubou v orientálnych jazykoch. Postupne pripravil aj edíciu starších katalógov, publikoval historickú prácu od ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha o raných dejinách Uhorska s názvom Hungaria et Attila sive de originibus gentis regni Hungariae a pustil sa do prípravy veľkého uhorského diplomatára (Diplomatarium Hungariae), ktorý mal obsiahnuť kráľovské listiny a iné právne dokumenty k uhorským dejinám od najstarších čias až do Kollárovej súčasnosti. Hoci Kollár v 25 rukopisných zväzkoch hromaždil veľké množstvo materiálov – od odpisov Legiend o sv. Štefanovi a Kroniky Šimona z Kézy až po donačné listiny, mestské privilégiá a šľachtické genealógie – v kritickom zhodnotení a publikovaní diplomatára mu bránili početné povinnosti a prácu na diplomatári napokon ukončila jeho predčasná smrť.
Interiér Dvorskej knižnice v Hofburgu, dnes známej ako Hofbibliotek, v ktorej pracoval aj A. F. Kollár (flickr.com)
Popri knihovníckych povinnostiach sa Kollár stíhal venovať aj vlastnej vedecko-výskumnej činnosti. Zaujímali ho najmä témy a otázky z histórie Uhorska, najmä povaha jeho právnych inštitúcií a zákonov. Z tejto oblasti publikoval trojzväzkové dielo Dejiny patronátneho práva apoštolských kráľov uhorských (1762).
S veľkým záujmom študoval dejiny jednotlivých v ňom žijúcich etník, pričom venoval pozornosť aj menším slovanským národom či árodnostiam. V tejto oblasti Kollár v roku 1769 publikoval dielo O pôvode, rozšírení a osadení rusínskej národnosti v Uhorsku (De ortu, progressu et inclatu nationis Ruthenicae in Hungaria) – v podstate ide o prvé dejiny uhorských Rusínov. Kollárovi sa pripisuje aj prvenstvo v definovaní náplne etnológie, ktorú charakterizoval ako „vedu o národoch a obyvateľoch, ktorá skúma ich pôvod, jazyk, zvyky a inštitúcie ako v domovskej krajine, tak aj v starších sídlach“. Okrem toho prekladal diela iných učencov, napríklad už v roku 1755 z turečtiny preložil Osmanské dejiny od Hocu Sadeddina Efendiho.
V oblasti lingvistiky doplnil a vydal gramatiku tureckého jazyka, pripravil aj antológiu perzskej literatúry. Pre zreformované gymnáziá Kollár pripravil a vydal viacero gramatík a učebníc latinčiny. Len malá časť jeho vedeckej práce vyšla tlačou, väčšia časť zostala v rukopisoch. Popri týchto povinnostiach a aktivitách ešte príležitostne na dvore tlmočil z turečtiny a arabčiny.
Radcom Márie Terézie
V 60. rokoch sa Kollár postupne viac dostával do blízkosti panovníčky a začal sa podieľať na formulovaní a obrane jej reformného programu, a to najmä vypracovávaním rôznych elaborátov o pripravovaných reformných návrhoch, ktoré adresoval Štátnej rade. Keďže sa venoval aj problematike súčasného práva, ktoré vysvetľoval v kontexte historického vývoja, zasiahol do diskusie o právomoci panovníka práve v tejto oblasti. V roku 1764 publikoval svoju prácu O pôvode a trvalom používaní zákonodarnej moci uhorských apoštolských kráľov v cirkevných záležitostiach (De originibus et usu perpetuo potestatis legislatoriae circa sacra apostolicorum regum Ungariae), v ktorom rozvíjal myšlienky o tom, že uhorský panovník má plné právo zasahovať do cirkevných záležitostí, schvaľovať uznesenia biskupov či samotného pápeža a že tiež môže disponovať cirkevným majetkom. Bránil tým postavenie panovníka ako absolútneho vládcu, ktorého moc v štáte nemá byť nikým a ničím obmedzovaná. V závere práce Kollár skritizoval staršie privilégiá šľachty, najmä neplatenie daní na podklade povinnosti slúžiť v kráľovskej armáde.
Kritike podrobil aj zbierku obyčajového práva Tripartitum, prispievajúcu k zvýšeniu útlaku poddaných, na ktorých šľachta postupne presúvala všetky dávky a povinnosti. Týmito útokmi Kollár napádal samotné základy dobovej spoločnosti, charakterizované hlavne nespravodlivým rozdelením daní a povinností. Na bratislavskom sneme v lete roku 1764 kniha vyvolala veľké pobúrenie. Pápežský nuncius koncom augusta písal do Ríma, že ak by sa Kollár náhodou zjavil v Uhorsku, jeho život by bol v ohrození. Šľachtickí členovia snemu žiadali exemplárne potrestať autora a samotnú knihu spáliť, k čomu aj reálne došlo.
V podobnom duchu sa niesli aj niektoré ďalšie Kollárove historicko-právne diela. Napríklad v roku 1772 publikoval dielo, obhajujúce nároky uhorského panovníka na novozískané územie Haliče, ktorá pripadla monarchii po prvom delení Poľska.
Mária Terézia sa ku koncu života sústreďovala najmä na školské reformy (wikipedia.org)
Keď 18. júna 1772 umrel riaditeľ Dvorskej knižnice Gerard van Swieten, Mária Terézia za jej riaditeľa vymenovala Kollára. Tým sa stal ešte bližším radcom panovníčky, a to najmä pre otázky vzdelávania a reformu školstva. V januári 1774 ho Mária Terézia vymenovala za člena Dvorskej študijnej komisie, ktorej úlohou malo byť vypracovanie návrhu na zriadenie vedeckej akadémie a na reformu gymnázií. O niekoľko mesiacov Kollár predložil panovníčke učebnú osnovu nižších latinských škôl (gymnázií) a o rok neskôr v študijnej komisii predniesol návrh na úpravu výchovy stredoškolských profesorov. Jeho návrhy boli veľmi pokrokové a dalo by sa povedať, že ich cieľom mali byť širšie sprís- tupnenie vzdelávania, odstránenie pasívneho memorovania a zároveň väčšia humanizácia v stredoškolskom vzdelávaní (Kollár napríklad odmietal telesné tresty).
Nie všetky jeho návrhy boli uvedené do praxe, ale určite kreovali základy veľkej školskej reformy.
Nie všetky jeho návrhy boli uvedené do praxe, ale určite kreovali základy veľkej školskej reformy, ktorá mala unifikovať a zefektívniť systém štátneho školstva. Je stále sporné, do akej miery Kollár prispel k najvýznamnejšej reforme vzdelávania počas vlády Márie Terézie – k vládnemu nariadeniu z roku 1777 známemu ako Ratio educationis. Ním sa upravovala a zjednocovala štruktúra štátnych katolíckych škôl a definovali sa učebné osnovy. Významným prínosom tohto nariadenia bol fakt, že na ľudových (elementárnych) školách učiteľ mohol používať aj jazyk, zrozumiteľný ľudu, čo na našom území umožnilo používať slovenčinu. Ak aj nebol autorom jednotlivých častí Ratia, niektoré jeho myšlienky sa v jeho texte odrážajú.
K neúspešným Kollárovým návrhom môžeme zaradiť aj projekt založenia vedeckej spoločnosti s názvom „Societas litteraria“, ktorá pre odpor cirkevných kruhov nebola realizovaná. V 70. rokoch teda Kollár aspoň vydával dvojtýždenník Privilegierte Anzeigen (Výsadné oznamy), ktorý ponúkal prehľad najnovších vedeckých poznatkov a objavov. V roku 1778 vznikla najmä Kollárovou zásluhou viedenská Akadémia orientálnych jazykov, inštitúcia, ktorá pripravovala do praxe hlavne kariérnych diplomatov. Rozsah jeho aktivít bol teda naozaj obdivuhodný. Kollár pokračoval vo vedeckom bádaní až do konca svojho života.
Súkromie
Relatívne málo sa však vie o Kollárovom súkromnom živote. Vieme, že bol ženatý, ale meno manželky nepoznáme. Keď sa manželom v roku 1773 narodilo jediné dieťa, Mária Terézia sa stala krstnou matkou malej Terézie. Kollárova manželka zomrela asi po ťažkom pôrode a Mária Terézia sa ochotne podujala zabezpečiť výchovu dieťaťa. Začiatkom roka 1774 však zomrelo aj dieťa. Z jedného krátkeho nekrológu vieme, že Kollár býval v centre Viedne vedľa Dómu sv. Štefana na námestí Stock-am-Eisen a že o domácnosť sa mu starala jedna z neterí. Čiastočne sa zmenili aj jeho majetkové pomery. V roku 1775 dostal od Márie Terézie ako odmenu za verné služby menší majetok v lokalite Keresztény (dnes lokalita Egyházas- falu) v Šopronskej stolici a v roku 1777 mu novou erbovou listinou bolo obnovené stratené šľachtictvo.
Vyčerpávajúca vedecká práca a pravdepodobne zhoršujúci sa zdravotný stav však viedli k náh- lemu úmrtiu, pravdepodobne na infarkt. Kollár mu podľahol 10. júla 1783 ako 65-ročný. Bol pochovaný v krypte Dómu sv. Štefana vo Viedni. Spolu s polyhistorom Matejom Belom patrí Adam František Kollár (prezývaný aj slovenský Sokrates) k najproduktívnejším a najznámejším predstaviteľom barokovej vedy v osvietenskom 18. storočí.
