Myšlienka pokroku a revolúcie, myšlienka oslobodenia človeka od útlaku – táto takpovediac ideológia oslobodenia človeka, ako ju hlásal Karl Marx, nenašla u Slovákov v povojnových rokoch taký ohlas, aký poznáme z postoja predných českých intelektuálnych činiteľov. Protirežimový odpor na Slovensku totiž vychádzal z iných duchovno-ideových motívov, inej historickej skúsenosti, ako aj z inakosti a charakteru Slovákov.
Napriek rôznym deformáciám v období komunistickej totality sa slovenská mentalita javila ako konzervatívnejšia a menej pokrokárska. To vysvetľuje skutočnosť, že protirežimový odpor vychádzal do veľkej miery z náboženského presvedčenia, z nesúhlasu s postojom proklamovaného ateistického štátu voči náboženstvu. Najmasovejším protirežimovým vystúpením politického charakteru sa stala Sviečková manifestácia, alebo Bratislavský veľký piatok, z 25. marca 1988, ktorej leitmotívom bolo predovšetkým nastolenie náboženskej slobody. Naopak, Charta 77 na Slovensku z rôznych príčin nemala väčší úspech. Za úspešné opozičné aktivity, založené na občianskom princípe, treba považovať takisto ochrancov životného prostredia, ako aj aktivity nekomunistických intelektuálov.
Charta 77 a Slováci
K mýtu okolo Charty 77, ktorý dlhodobo pretrváva hlavne v zahraničí, patrí aj mýtus o česko-slovenskej spolupráci v rámci tejto disidentskej organizácie. Otázkou postavenia Slovákov, hájenia ich záujmov, teda hĺbkovej analýzy tohto z dnešného hľadiska neopodstatneného tvrdenia, sa málokto zaoberal, pričom reakcie niektorých zahraničných novinárov na založenie Charty a jej vzťahu k Slovákom sú zaujímavé a hodné širšieho výskumu.
Čo bolo teda hlavnou príčinou malej odozvy ideálov českých chartistov medzi Slovákmi? Taliansky publicista Leo Magnino za ňu považuje predovšetkým absenciu jasne národných a náboženských prvkov občianskeho hnutia, keď píše: „Charta 77 ako otvorené vystúpenie proti diktatúre našla v celom západnom svete veľkú odozvu. Nie je prekvapením, že vyvolala u všetkých slobodne mysliacich ľudí morálnu a občiansku solidaritu. Avšak popri oprávnenému vystupovaniu za slobodu a rešpektovanie ľudských práv nespozorovali sme žiadnu požiadavku slovenského národa, ktorý, ako vieme, takisto túži po slobode a po národnej nezávislosti. Len postupne sa dozvedáme, že prevažná väčšina chartistov sú Česi, k tomu ešte bývalí komunisti, ktorí už raz boli pri moci.“
Pre Slovákov bolo samozrejmé spájať princíp dodržiavania ľudských práv so samourčovacím právom. V tomto zmysle sa vyjadril Imrich Kružliak, známy exilový činiteľ a dlhoročný redaktor Rádia Slobodná Európa, v exilovom mesačníku Horizont: „V slovenskom prípade boj za ľudské práva bol preto vždy spojený aj s bojom za práva národné. Zodpovedá to aj zmyslu našej národnej filozofie, že nielen jednotlivec má mať ľudský charakter, ale že aj národ musí mať svoju ľudskú tvár. Aj dnes s bojom za ľudské práva prichodí nám spájať i boj za ľudsky dôstojnú sebarealizáciu národa.“
Občianska iniciatíva Charta 77 vznikla v českom prostredí bez predchádzajúcich konzultácií so slovenskou stranou. Napriek tomu ju podpísalo aj niekoľko Slovákov, väčšina z nich mala trvalý pobyt v Prahe. Spisovateľ Dominik Tatarka za podpis zaplatil dlhoročnou izoláciou a čiastočným publikačným zákazom. Katolíckym kňazom Mariánovi Zajíčkovi a Róbertovi Gombíkovi, dvom zo signatárov, bol vzatý súhlas k vykonávaniu kňazského povolania. Ďalší známy signatár – Miroslav Kusý, bývalý vedúci ideologického oddelenia pri ÚV KSS, sa pokúsil vysvetliť problém malého nadšenia Slovákov pre české chartistické hnutie. Slováci reflektovali diktatúru Novotného režimu (1957 – 1968) predovšetkým ako utláčanie národnej identity, proti čomu sa právom bránili. Národné požiadavky sa premietali aj tam, kde v skutočnosti išlo o potláčanie občianskych a ľudských práv. To, že Slováci dosiahli federáciu, na istý čas saturovalo ich národné požiadavky, takže vývoj po roku 1968 nebol vnímaný s takou negatívnou intenzitou ako v Čechách. „Na základe tohto postoja k vývoju po auguste 1968 sa u Slovákov vytvorilo iné vnímanie [...] Charty 77. Chápu ju ako špecificky českú záležitosť, ako reakciu na špecificky české problémy, ktoré sú nám [Slovákom] cudzie.“
Na príklade dvoch katolíckych duchovných Mariána Zajíčka a Róberta Gombíka je preukázateľné, že osudy jednotlivých signatárov nemali výlučne protikomunistický charakter. Gombík – kňaz so štátnym súhlasom, bol od roku 1973 registrovaný ako tajný spolupracovník ŠtB. Na jeho meno bol založený spis pod krycím názvom „Klerik“. So vznikom Charty bola narušená jeho lojalita voči režimu a podľa záznamov v spise nebol viac ochotný spolupracovať so Štátnou bezpečnosťou. Napokon bol na obidvoch kňazov podaný návrh na „obvinenie pre trestný čin podvracania republiky“, nasledovalo zatknutie a vyšetrovanie, ktoré však pre tlak zahraničia nebolo ukončené. Bol im však odobratý súhlas na výkon pastorácie, s čím súvisel najmä existenčný postih. Pokiaľ môžeme sledovať osud Gombíka, tak jeho odbojová činnosť sa v polovici 80. rokov zrejme vyčerpala, pretože v apríli 1985 bol na ŠtB registrovaný ako „dôverník“, následne sa prestal stýkať s disidentmi a aj pre samotnú ŠtB prestal byť zaujímavým.
Kritický postoj cirkvi
Nie celkom vyjasnený zostáva postoj oficiálnej katolíckej hierarchie k Charte 77, ako aj v utajenosti pôsobiacich cirkevných štruktúr. Kontroverzné spoločné vyhlásenie slovenských biskupov a ordinárov, prorežimového kňazského združenia Pacem in terris a Spolku sv. Vojtecha zo 17. januára 1977 bolo vynútené režimom. Opatrný postoj niektorých hierarchov, najmä trnavského biskupa Júliusa Gábriša, z ktorého sa v 80. rokoch stával nekompromisný odporca režimu, bol opodstatnený. Gábriš kritizoval, že v radoch chartistov sa nachádzajú bývalí vysoko postavení komunistickí funkcionári, pre ktorých by nová platforma mohla znamenať možnosť návratu do politiky. Zahraničná katolícka tlač sa však vyslovovala jednoznačne v prospech Charty.
Kritika prílišnej ústretovosti chartistov voči režimu sa objavovala najmä v okolí slovenských emigrantov. Emil Vidra, zakladateľ dodnes málo známej a nedoceňovanej Slovenskej organizácie na ochranu ľudských práv (SONOP), ktorá vznikla už v roku 1968, menuje dva dôvody jeho kritického pohľadu na Chartu. Najprv pranieruje jej nevôľu alebo neochotu odmietnuť komunizmus, ktorý dennodenne šliapal po ľudských právach. Charta podľa neho mohla uškodiť jednotlivým komunistom, avšak nie komunistickému hnutiu ako celku. Ako druhý dôvod autor uvádza vlastnú skúsenosť počas zakladania spomínanej organizácie. Komunistické vedenie ostro napadlo jeho rozhodnutie a keď sa Vidra chcel ohradiť, tak jeho stanovisko ne- chcela uverejniť nielen slovenská tlač, ale ani redakcia českých Literárních novin, kde toho času sedelo niekoľko budúcich chartistov. Keď napokon došlo k zakladaniu organizácie, na akciu sa síce dostavilo takmer dvetisíc záujemcov, chýbali však politickí väzni a komunisti, hoci boli osobitne pozvaní. Charta sa však od zahraničných Slovákov dočkala aj uznania. Keď 11. marca 1985 signatári uverejnili tzv. Pražskú výzvu k aktuálnym otázkam mieru a bezpečnosti v Európe, pre slovenských emigrantov bolo zaujímavé, že v nej po prvýkrát odznela všeobecná výzva na uskutočnenie samourčovacieho práva. Celková línia slovenských exilových činiteľov však nemala za cieľ znevažovať Chartu pred svetovou verejnosťou. Naopak, mal sa naplniť spoločný cieľ, ktorý bol ako v zahraničí, tak na Slovensku všetkým úprimným odporcom komunistickej diktatúry vlastný – jej odstránenie.
Odpor voči náboženskému útlaku
Voľba krakovského kardinála Karola Wojtyłu za nového pápeža rímskokatolíckej cirkvi v roku 1978 znamenala zásadný obrat vo vzťahu Svätej stolice voči sovietskemu bloku. V rovine personálnej politiky však existovala kontinuita, keď- že za štátneho sekretára Vatikánu bol menovaný kardinál Agostino Casaroli – strojca vatikánskej ostpolitiky, ktorého si nový pápež ponechal ako skúseného diplomata. V dobových straníckych dokumentoch je však Ján Pavol II. vnímaný krajne negatívne (na rozdiel od jeho dvoch predchodcov Jána XXIII. a Pavla VI.), kurz Vatikánu sa označuje ako „tvrdý a agresívny“. Jeho pôsobenie sa dávalo do súvislosti aj s novou protikomunisticky a protisovietsky orientovanou policy of containment (politikou zadržovania) amerického prezidenta Ronalda Reagana. V slovenských pomeroch pontifikát poľského pápeža priniesol také zmeny ako zákaz prorežimového hnutia katolíckeho duchovenstva Pacem in terris dekrétom Quidam episcopi (pod novým silným tlakom zo strany Svätej stolice sa hnutie v podstate samovoľne rozpadlo), aktivizáciu tajnej cirkvi a laického apoštolátu, nastolenie požiadaviek niektorých katolíckych hierarchov o reorganizácii vzťahu štátu ku katolíckej cirkvi a v neposlednom rade nárast sebavedomia veriacich, ktorý sa prejavil v masovej účasti na púťach a iných protestných akciách najmä v druhej polovici 80. rokov.
Aktivizácia hnutia odporu z náboženského presvedčenia sa prejavila formou, ktorá je typická v prostredí diktátorských režimov, uplatňujúcich monopol informácií – samizdatmi. Samizdaty sa vydávali ako periodické a neperiodické tlačoviny mimo štátneho tlačiarenského monopolu takpovediac v podzemí, teda v utajených bytoch alebo pivničných priestoroch, v cirkevných objektoch a domovoch dôchodcov, v ktorých pôsobili rádové sestry, pričom adresy tajných tlačiarní sa neustále menili, a tak unikali Štátnej bezpečnosti. Rozširovali sa pomocou tajných sietí študentov, kresťanských rodín, laikov, ako aj utajených rehoľných spoločenstiev. V roku 1973 skupina katolíckych duchovných na Spiši začala vydávať filozoficko-teologický samizdat s názvom Orientácia, ktorý, hoci s malým nákladom, vychádzal 11 rokov a zaznamenal 135 čísiel. V júni 1982 na Orientáciu nadviazal ďalší významný katolícky samizdat Náboženstvo a súčasnosť, ktorý vychádzal pod réžiou Františka Mikloška, Jána Čarnogurského a Vladimíra Jukla. Nový samizdat mal náklad už asi tisíc kusov a bol distribuovaný na území celého Slovenska. Následne od júna 1988 J. Čarnogurský vydával známe Bratislavské listy, v ktorých pranieroval proticirkevnú politiku KSČ a KSS. Takisto od júna 1988 z iniciatívy V. Jukla začal vychádzať samizdat Katolícky mesačník, ktorý mal byť rozposielaný poštou cez farské úrady. Ku koncu obdobia normalizácie počet periodík neustále narastal, do konca roka 1989 vychádzalo 14 kresťanských samizdatov s celkovým nákladom 7 760 kusov. V Čechách sa v roku 1988 vytlačilo 86 rôznych ilegálnych tlačovín, pričom deväť z nich vydávala tajná cirkev.
Reakcia režimu predstavuje typický príklad mocenského aparátu, ktorý sa nachádza v hlbokom krízovom stave, a tak siaha po prostriedkoch násilia a represie.
V júli 1974 štyria katolícki laici V. Jukl, S. Krčméry, R. Fiby a E. Valovič založili laické spoločenstvo Fatima, ktoré pracovalo pod priamym dozorom tajného biskupa J. Ch. Korca. Hlavným cieľom Fatimy bol apoštolát medzi veriacimi, zakladanie a koordinovanie malých skupín, ako aj apoštolát v Sovietskom zväze. Jej členovia sa štyrikrát do roka stretávali v niektorých slovenských mestách s tamojšími aktivistami, vymieňali si informácie, náboženskú literatúru a samizdaty a dohadovali ďalší spoločný postup. Celá sieť zahŕňala 150 miest a dedín s celkovým počtom asi 400 aktivistov. Z oficiálnej cirkevnej hierarchie spolupracovala najmä s trnavským biskupom J. Gábrišom a diecéznym administrátorom Štefanom Garajom. Zaujímavý je aj pokus Fatimy o apoštolát v Sovietskom zväze, ktorý dodnes nie je dostatočne objasnený.
Dňa 29. novembra 1987 skupina moravských katolíkov na čele s A. Navrátilom dala do obehu 31-bodovú petíciu s názvom Podnety katolíkov na riešenie situácie veriacich občanov v ČSSR. Petícia požadovala odstránenie najmä pre katolícku cirkev diskriminačného zákonodarstva, hlavne zákona č. 217/1949 o hospodárskom zabezpečení cirkví, a osobným listom ju podporil pražský kardinál F. Tomášek. Petícia zaznamenala nečakaný ohlas, ktorý prekvapil aj samotné stranícke a štátne vedenie. Do konca roka 1988 ju podpísalo 501 590 ľudí, z toho 291 284 zo Slovenska a 210 306 z Čiech a Moravy. Petícia priniesla obrovskú vlnu solidarity medzi kresťanmi navzájom, Čechmi a Slovákmi a znamenala masový protest proti režimu. Protest proti režimu katolíci vyjadrili taktiež masovou účasťou na najdôležitejších tradičných púťach. V roku 1987, ktorý bol pápežom Jánom Pavlom II. vyhlásený za „mariánsky rok“, sa celkový počet pútnikov (Levoča, Šaštín, Nitra) odhaduje na 600-tisíc, ričom ysoký podiel tvorila mládež. Tento počet nesporne ignalizoval nárast religiozity a odmietanie ateistického režimu.
Sviečková manifestácia
V rámci sovietskeho bloku to boli práve Slováci, ktorí sa koncom 80. rokov, na Sviečkovej manifestácii z 25. marca 1988, ako prví postavili režimu na odpor. Je to udalosť, ktorá je v slovenskej historiografii pomerne vyčerpávajúco spracovaná a, keďže 25. marec bol v Slovenskej republike vyhlásený za pamätný deň, je to pomerne známa udalosť. Podnet na jej realizáciu vzišiel z kruhov slovenskej emigrácie na západe, najmä jej vedúcich postáv – kňaza Antona Hlinku, redaktora Rádia Slobodná Európa a Hlasu Ameriky, ako aj predsedu Svetového kongresu Slovákov Mariána Šťastného. Myšlienku si potom osvojili vedúce postavy katolíckeho disentu a pomocou tajných štruktúr ju pomohli zorganizovať. Na manifestácii zazneli požiadavky slobodnej voľby biskupov, úplnej náboženskej slobody a dodržiavania občianskych a ľudských práv, pričom uskutočnenie tejto formy odporu bolo logickým vývojom rastúcej aktivity veriacich, ktorých odpor povedľa náboženského rozmeru získal aj rozmer občiansky.
Reakcia režimu predstavuje typický príklad mocenského aparátu, ktorý sa nachádza v hlbokom krízovom stave, a tak siaha po prostriedkoch násilia a represie. Proti približne trom až štyrom tisícom demonštrantov, ktorí sa po 17-tej hodine zišli na Hviezdoslavovom námestí, aby pokojne so sviečkami v rukách, spevom a modlitbou protestovali proti náboženskej neslobode, bolo nasadených dovedna 1 061 policajtov, 14 kropiacich vozidiel, šesť čistiacich vozidiel, 17 policajných áut, osem eskortných vozidiel, dve vodné delá, dva autobusy a v zálohe boli pripravené tri obrnené transportéry. Štrnásti ľudia boli zranení, zatknutých a vypočúvaných bolo 99 účastníkov, medzi nimi aj zahraniční novinári. Na 25. marca bola federálnym ministrom vnútra Františkom Vajnarom vyhlásená mimoriadna bezpečnostná situácia, demonštrácia ako taká bola vopred zakázaná, hlavní opoziční aktivisti počas jej priebehu internovaní, takisto študenti dostali mimoriadne voľno a boli nútení opustiť Bratislavu. Tieto mimoriadne opatrenia svedčia o tom, že režim sa obával stretu s vlastnými občanmi a za každú cenu sa mu snažil vyhnúť.
Sviečková manifestácia mala veľký ohlas v zahraničnej tlači. Renomované denníky niekoľko dní informovali o udalosti, pričom poukazovali na nereformovateľnosť komunistického režimu pod novým generálnym tajomníkom Milošom Jakešom. Spomínali sa aj práve prebiehajúce československo-vatikánske rokovania o vymenovaní nových biskupov a pranierovala sa náboženská nesloboda. Socialistické Československo sa stále viac dostávalo do zahraničnopolitickej izolácie.
Bratislava/nahlas
V rámci občianskych protestov významnú úlohu zohrali slovenskí ochranári, ktorí kritikou katastrofálnej situácie životného prostredia v hlavnom meste vystúpili na verejnosti. Základné body kritickej správy zhrnuli do samizdatu s názvom Bratislava/nahlas, ktorá vyšla 25. októbra 1987 s nákladom dvetisíc kusov. Následne bola prezentovaná v Hlase Ameriky, tak- že získala pomerne veľkú popularitu. Kolektív približne 80 ochranárov, väčšinou združených v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), upozornil na enormné znečistenie ovzdušia v Bratislave, na poškodené a nefunkčné potrubia, ktoré spôsobovali plytvanie vodou, znečistenie vody rafinériou, ako aj na neprimeranú hlučnosť. V samizdatovej brožúre, ktorej vydanie inicioval slovenský disident Ján Budaj, nevynechali ani veľmi zlý stav pamiatok v historickom centre Bratislavy, ktoré sa dlhé roky nerekonštruovali, pričom mnohé z nich sa nachádzali v havarijnom stave. Publikácia vyvolala značný ohlas. Do obehu bolo daných približne 30-tisíc exemplárov vo forme kópií pôvodných samizdatov, pričom ŠtB nebola schopná efektívne zabrániť ich šíreniu. Publikácia Bratislava/nahlas sa preto opodstatnene považuje za slovenský ekvivalent Charty 77.
Kolaps režimu
Po vyhlásení týždňového štrajku pražskými vysokými školami 18. novembra 1989 (ako priameho dôsledku brutálneho potlačenia študentskej manifestácie na Národnej triede), ku ktorému sa postupne pridali slovenské vysoké školy, a po založení opozičného Občianskeho fóra v Prahe a Verejnosti proti násiliu v Bratislave 19. novembra, sa v nasledujúcich dňoch podarilo zmobilizovať proti režimu prevažnú väčšinu dovtedy pasívneho obyvateľstva. Revolúcia, ktorá za šesť týždňov odstránila nenávidený monopol KSČ a vybojovala zásadné spoločensko-politické zmeny, sa začala. Treba pripomenúť, že bratislavskí vysokoškolskí študenti začali štrajk už 16. novembra, keď si pochodom z vtedajšieho Mierového námestia k budove Univerzity Komenského vynútili prísľub určitých ústupkov od tajomníka ÚV KSS Gejzu Šlapku.
Pod silnejúcim tlakom „ulice“ a za benevolentného postoja Moskvy bolo stranícke vedenie počas rokovaní občianskych revolučných fór OF a VPN donútené postupne odovzdať politickú moc. Dňa 10. decembra bola vymenovaná tzv. vláda národného porozumenia, ktorej členmi bolo 11 nekomunistov a 10 komunistov na čele s predsedom a komunistom Mariánom Čalfom. Nová federálna vláda však v podstate plnila požiadavky opozičného hnutia. Dňa 29. decembra bol za prezidenta Česko-Slovenska zvolený Václav Havel. Hoci revolúcia, na Slovensku označovaná ako „Nežná“, dosiahla pád komunistického režimu, v jej priebehu sa vyskytlo niekoľko nedemokratických postupov a chýb, o ktorých historici ešte budú musieť písať. Skutočná revolúcia, ktorú vyvolali nespokojní občania svojou masovou účasťou na novembrových protirežimových emonštráciách, bola vo svojej podstate idealistická, sociálna a tiež aj náboženská. Ľudia nie preto nenávideli režim, že bol socialistický, ale preto, že bol neľudský a byrokratický. Idea ľudskosti, slobody vierovyznania, spoločenského pokoja a dokonca lásky a rešpektu vychádzala z dlhoročného programového zamerania opozície. V neposlednom rade treba spomenúť tiež silný zástoj slovenskej politickej emigrácie, ktorej úsilie o sústavnú medializáciu násilných a protiprávnych aktov režimu proti vlastným občanom dopomohlo k jeho pádu.
