Anschluss (anšlus) je nemecký výraz pre pripojenie. Bežne sa ním ale označuje jediná špecifická udalosť – nacistické pripojenie Rakúska k Tretej ríši 12. marca 1938. Bol prvým Hitlerovým krokom na ceste k „obnove Nemeckej ríše“, ako tomu hovorila nacistická propaganda.
Námestie hrdinov Heldenplatz je jedno z hlavných a zároveň najkrajších viedenských námestí. Nachádza sa v areáli Hofburgu, niekdajšej rezidencie Habsburgovcov. Ráno 15. marca 1938, pred osemdesiatimi rokmi, sa smerom od Vonkajšej hradnej brány (Äußeres Burgtor) cez toto námestie prehnala kolóna mohutných vojenských áut Mercedes-Benz W31. Nemecká armáda už dopredu vytvorila uprostred námestia medzi tisícami nadšených Viedenčanov kordón pre kolónu. Prišli si naživo pozrieť jedného muža. Stál v prvom z mercedesov a zdvihnutou pravicou zdravil svojich niekdajších spoluobčanov.
Narodil sa totiž v Rakúsku a i keď mal nemecké občianstvo, vždy tvrdil, že obe krajiny patria do jednej ríše. Teraz tento cieľ prišiel naplniť. Vystúpil z auta, vyštveral sa na balkón paláca Habsburgovcov a vyhlásil anšlus – spojenie Rakúska a Nemecka. Zdôraznil jednotu nemeckého národa, s jednou otčinou a jedným Vodcom – ním. Adolfom Hitlerom.
Jeden národ
Myšlienka vytvorenia jednotnej ríše všetkých Nemcov, respektíve nemeckých národov sa začala objavovať ešte začiatkom 19. storočia po rozpade Svätej rímskej ríše nemeckého národa. Geopolitická situácia však takémuto projektu nikdy nepriala a medzi jednotlivými štátnymi útvarmi Nemcov dokonca dochádzalo i ku konfliktom (prusko-rakúska vojna z roku 1866). Po 1. svetovej vojne sa Nemci z bývalej Rakúsko-Uhorskej monarchie snažili o pripojenie k Nemecku (Weimarskej republike), priamo im to ale zakazovala mierová zmluva zo Saint-Germain a navyše to odmietalo i samotné Nemecko. Dokonca povojnový názov nového Rakúska „Deutschösterreich“ (Nemecké Rakúsko) sa musel zmeniť na „Rakúsko“. Všetko sa začalo rapídne meniť začiatkom 30. rokov.
"Jeden ľud, jedna ríša, jeden Vodca". Plagát s mapou Nemecka po Anšluse z marca 1938. Hitler na ňom hrozivo upiera zrak na východ (wikipedia.org)
Hospodárska kríza zasiahla Rakúsko podobne ako Nemecko – zdrvujúco. Bankrot viedenskej banky Credit-Anstalt v máji 1931 patril k najväčším krachom v regióne. Rok 1933 bol úplne najhorším rokom krízy. Hospodárska produkcia klesla o jednu pätinu a nezamestnanosť vyletela na viac ako pol milióna ľudí (podľa niektorých historikov dokonca na viac ako 700-tisíc). V krajine so 6 a pol milióna obyvateľmi to bolo naozaj veľa. Navyše, až do roku 1938 nikdy neklesla pod 20 %. Rakúšania sa pokúsili riešiť svoje problémy colnou úniou s Nemeckom – tomu však zabránilo Francúzsko, ktoré si v žiadnom prípade neželalo posilniť svojho východného suseda.
Začiatkom 30. rokov sa do popredia rakúskej politiky dostával kresťansko-sociálny politik Engelbert Dollfuss, od roku 1931 minister poľnohospodárstva a lesníctva a od mája 1932 rakúsky kancelár. Ako hlboko veriaci politik bol presvedčený, že Rakúsko dostane z krízy len nastolenie autoritatívneho stavovského štátu (inšpiroval sa pritom pápežskými bulami, tzv. sociálnym katolicizmom a Mussoliniho režimom v Taliansku). V roku 1933 k „prestavbe“ Rakúska aj pristúpil. Parlament prinútil k „samoeliminácii“ (Selbstausschaltung des Parlaments), ako to sám nazval, a zriadil tzv. Vlastenecký front (Vaterländische Front), vládnucu politickú organizáciu, silne ovplyvnenú fašizmom.
Nie všetkým sa ale jeho kroky pozdávali. Netrvalo dlho a situácia v krajine sa vyhrotila natoľko, že ozbrojené zložky socialistov (Schutzbund) a nacionalistov (Heimwehr) začali občiansku vojnu, po ktorej ostali stovky mŕtvych, desaťtisíce ranených a deviati popravení. Víťazom sa stali Dollfussovi priaznivci. Vo februári 1934 popravili niekoľkých členov Schutzbundu, socialistická strana bola zakázaná a jej politici skončili buď vo väzení, alebo v emigrácii. Dollfuss tak mohol prijať novú ústavu (Maiverfassung), ktorá mu zabezpečila diktátorské právomoci a pevnú vládu jednej strany. Názov štátu sa zmenil z Rakúskej republiky na Spolkový štát Rakúsko, novú podobu dostala aj vlajka. Ani to však nemalo dlho trvať.
Spackaný nacistický puč
Po nástupe Hitlera k moci v januári 1933 zas vyplávala na povrch otázka zjednotenia všetkých Nemcov do jednej ríše. Už vo svojom Mein Kampfe Hitler písal, že „ľud rovnakej krvi musí byť v rovnakej Ríši“ a že Nemecko a Rakúsko musia mať spoločnú vlasť. Hitlerovo kancelárstvo preto bolo obrovským povzbudením aj pre rakúskych nacistov, spočiatku organizovaných v Nemeckej národnosocialistickej robotníckej strane DNSAP, ktorí sa neskôr pridali priamo k nemeckej NSDAP. Po prijatí novej rakúskej ústavy, keď neboli naplnené ich očakávania a nestali sa súčasťou vlády, začali verejne vystupovať proti Dollfussovi a dokonca sa vyhrážať nemeckým vojenským zákrokom. Dollfuss sa nenechal vystrašiť a 19. júna 1933 postavil NSDAP v Rakúsku mimo zákon.
Engelbert Dollfuss, rakúsky kancelár v rokoch 1932 - 1934 (wikipedia.org)
Nacisti preto zorganizovali puč s cieľom odstrániť Dollfussa a pripojiť Rakúsko k Nemecku. Dňa 25. júla 1934 vtrhlo 154 mužov SS, prezlečených do uniforiem rakúskej armády, do viedenskej budovy kancelárstva. Našli Dollfussa a dvomi výstrelmi ho na mieste zavraždili. Ostatným členom vlády sa však podarilo utiecť. Tento dobrodružný a diletantský pokus mal chvíľkový úspech vo Viedni (nacisti sa tam zmocnili rádia a vyzývali ľud, aby povstal) a čiastočne v Štajersku a Korutánsku, celkovo ale šlo o fiasko.
Výsledkom bolo niekoľko stoviek mŕtvych. Puč zlyhal predovšetkým preto, že väčšina rakúskej armády ostala verná režimu a najmä vďaka tomu, že proti pripojeniu Rakúska k Nemecku na hraniciach vystúpil ráznou vojenskou demonštráciou sily Mussolini. Ten sa obával, že v prípade anexie Rakúska si Nemci začnú brúsiť zuby i na oblasti talianskeho Tirolska, obývaného nemeckou menšinou.
Hitler pochopil, že jeho čas ešte neprišiel. Vyhlásil, že Nemecko nemá záujem o anšlus. Svojich rakúskych spolubojovníkov nechal bez pomoci utopiť v krvi. Jediné, k čomu sa odhodlal, bolo vyhlásenie bojkotu rakúskych výrobkov. Novovymenovaný kancelár Kurt Schuschnigg nechal demonštratívne popraviť 13 strojcov puču, niekoľko tisíc ľudí skončilo vo väzení a akákoľvek nacistická propaganda bola v zárodku zlikvidovaná. Schuschnigg sa však mohol cítiť sebaisto naozaj len chvíľku. Vnútropolitická situácia sa po potlačení pokusov o puč zľava aj sprava síce upokojila a diktatúra sa upevnila, medzinárodnopolitická situácia sa však z pohľadu Rakúska výrazne zhoršovala. Taliansko sa v roku 1935 rozhodlo pre imperiálnu politiku v Afrike a prakticky stratilo záujem o strednú Európu. To otváralo priestor Hitlerovi.
Hossbachovo memorandum
Schuschnigg zúfalo hľadal podporu, kde len mohol. Jeho prosby ale väčšinou ostali nevypočuté. Neostávalo mu nič iné, len pokorne zaklopať na Hitlerove dvere v Berlíne. Ako sa ukázalo, nemecký bojkot likvidoval Rakúsku ekonomiku a Schuschnigg i pred svojím niekdajším spojencom Mussolinim priznal, že dohodu s Treťou ríšou musí vyjednať za každú cenu. V júni 1936 tak došlo k podpisu rakúsko-nemeckej dohody. Schuschnigg prepustil uväznených nacistov, na oplátku sa Nemecko zaviazalo rešpektovať rakúsku suverenitu. V zmluve však okrem iného stálo tiež to, že Rakúsko je „nemeckým štátom“ a vždy bude nasledovať nemeckú zahraničnú politiku. Ani to však Hitlerovi nestačilo.
Hospodárstvo Rakúska a Československa malo byť vydrancované a prostriedky sa mali použiť na ďalšie zbrojenie.
V septembri 1936 „Vodca“ vyhlásil tzv. štvorročný plán, ktorý do roku 1940 mal Nemecko pripraviť na vojnu. Hermann Göring, ktorý mal plán vyzbrojenia na starosti, začal tlačiť na Hitlera, aby čím skôr došlo k anšlusu. Rakúske náleziská železnej rudy a ďalších surovín mali vyriešiť problémy, ktoré sa vyskytli v jeho pláne. Hitlerovi tvrdil, že získanie Rakúska je dôležitejšie než spojenectvo s Talianskom. Hitler ho počúvol a 5. novembra 1937 zvolal stretnutie najvyšších predstaviteľov armády a ministerstva zahraničných vecí. Povedal im, že ekonomické problémy Nemecka mu bránia v zbrojení a jediným riešením je vojenská invázia a obsadenie Rakúska a Československa. Ich hospodárstvo malo byť vydrancované a prostriedky sa mali použiť na ďalšie zbrojenie. Záznam z tohto stretnutia vošiel do dejín ako Hossbachovo memorandum, podľa plukovníka Hossbacha, Hitlerovho pomocníka, ktorý všetko zapisoval. O osude Rakúska bolo rozhodnuté. Plán útoku na Rakúsko dostal krycí názov Operácia Otto.
Nikdy mu to nezabudnem! ... Nikdy, nikdy, nikdy!
Zvýšená aktivita a propagandistická činnosť nacistov v krajine v januári 1938 prinútili rakúsku políciu urobiť raziu v budove veliteľstva rakúskej NSDAP. Pri nej zatkli miestneho veliteľa, zhabali plány na puč a našli obrovskú skrýšu zbraní a výzbroje pre chystaný prevrat. Kríza vrcholila. Vo februári Hitler odvolal umierneného veľvyslanca v Rakúsku Franza von Papen, rozkázal miestnym nacistom vystupňovať násilie a žiadal úniu medzi Rakúskom a Nemeckom. Schuschnigg sa 12. februára dostavil do Berchtesgadenu, aby rokoval s Hitlerom a zachránil Rakúsko. Hitler nič neponechal náhode a cestu na Berghof k jeho sídlu lemovali príslušníci „rakúskej légie“, polovojenskej organizácie, poskladanej z bývalých rakúskych nacistov, ktorí ušli do Nemecka. Pred Schuschniggom mali demonštrovať svoju silu a odhodlanosť konať.
Hitler začal rozhovory tak, ako bolo zvykom – spŕškou kritiky a krikom. Jeho podmienky boli jasné – ministrom vnútra s plnou kontrolou polície a tajnej služby sa mal stať Arthur Seyss-Inquart, dlhoročný nacista a podporovateľ anšlusu. Po Hitlerovom sídle sa ponevierali i nemeckí generáli, čo rakúskemu kancelárovi malo napomôcť pochopiť, čo sa stane, ak odmietne prijať Hitlerove podmienky. Schuschnigg niekoľko hodín vzdoroval. Okolo polnoci však pochopil, že mu neostáva nič iné, len súhlasiť. Hitler potom potvrdil zmluvu z júla 1936 o tom, že Nemecko rešpektuje rakúsku národnú suverenitu.
Poobede 12. marca 1938 neďaleko Braunau am Inn, svojho rodiska, prekročil hranice i Adolf Hitler.
O niečo vyše týždňa potom však mal Vodca veľký prejav v Reichstagu. Naživo ho vysielalo i rakúske rádio. Kľúčová veta bolo Hitlerovo vyhlásenie o tom, že „Nemecká ríša už viac nebude tolerovať utláčanie 10 miliónov Nemcov za svojimi hranicami“. Jasnejšie sa to povedať nedalo. Schuschnigg sa ešte pokúsil zvládnuť situáciu a presvedčený o dostatočnej podpore sa rozhodol vyhlásiť referendum o budúcnosti Rakúska. Rakúšania sa sami mali rozhodnúť, či sa chcú pripojiť k Hitlerovej ríši, alebo nie. Keď sa o tom dozvedel Hitler, zúril. Nič nechcel ponechať náhode, a tak sa rozhodol urýchlene konať.
Najprv bolo potrebné zabezpečiť diplomatický priestor. Poliaci potvrdili Göringovi, že im na Rakúsku nezáleží. Juhoslávia sa obávala možnej reštaurácie Habsburgovcov omnoho viac, než nejakého Hitlera. Francúzski diplomati prskali hrdinské vyhlásenia o hájení štátnych záujmov svojej krajiny, v realite ale svojich spojencov upozornili, že bez Británie nič nepodniknú – a Briti v tom období stále verili na politiku appeasementu. Od západných spojencov teda hrozil maximálne nesúhlas, ale žiadna akcia. Kľúčom bol Mussolini. Hitler mu preto osobne napísal list. Po jeho doručení Mussolini ihneď telefonoval do Berlína a dal svoj súhlas na anektovanie Rakúska. Hitler údajne po tom, čo sa to dozvedel, z vďaky kričal: „Nikdy mu to nezabudnem! ... Nikdy, nikdy, nikdy, nech sa stane čokoľvek!“ Cestu do Rakúska mal otvorenú.
Adolf Hitler reční pred zhromaždeným viedenským davom 15. marca 1938 na Námestí hrdinov pred cisárskym palácom Hofburgom (wikipedia.org)
Anšlus
Poobede 11. marca 1938 prípravy vrcholili. Hitler poslal Schuschniggovi ultimátum, aby odovzdal moc do rúk rakúskym nacistom, inak bude čeliť invázii. Kancelár sa ešte pokúsil zachrániť Rakúsko, no nenašiel nikoho, kto by mu prišiel na pomoc. Zúfalý rezignoval a odovzdal moc do rúk Seyss-Inquartovi. Posledným „zádrhom“ sa ukázal byť prezident Wilhelm Miklas. Ten totiž odmietol vymenovať Syess-Inquarta za kancelára. Niečo po ôsmej hodine večer Hitlerovi došla trpezlivosť a vydal rozkaz – útok na Rakúsko ráno 12. marca bez ohľadu na situáciu.
Okolo polnoci ale Miklas pochopil bezvýchodiskovosť svojej situácie a ustúpil. Seyss-Inquart sa stal rakúskym kancelárom na prelome 11. a 12. marca 1938. Rakúska armáda dostala príkaz neklásť žiaden odpor. Ráno 12. marca 1938 jednotky nemeckej 8. armády prekročili rakúske hranice. Vítali ich hajlujúci Rakúšania s nacistickými vlajkami a kvetmi. Poobede neďaleko Braunau am Inn, svojho rodiska, prekročil hranice i Adolf Hitler. Na druhý deň Seyss-Inquart vyhlásil odvolanie článku 88 zmluvy zo Saint-Germain, ktorý zakazoval zjednotenie Nemecka a Rakúska. Dňa 15. marca z balkóna Hofburgu Hitler vyhlásil anšlus. V následnom plebiscite z 10. apríla 1938 nacisti získali 99,7% podporu.
Hitlerova Tretia ríša sa rozrástla o viac ako 80-tisíc kilometrov štvorcových na celkových 555-tisíc, počet obyvateľov stúpol o takmer 10 % na približne 72 miliónov a Wehrmacht sa rozrástol o ďalších päť divízií. Čo bolo dôležitejšie, vojensko-strategická situácia ríše sa vzhľadom na chystaný útok na Československo výrazne zlepšila a Nemci si zároveň „vykopli dvere“ pre ďalší postup do východnej a južnej Európy – po 12. marci 1938 totiž už mali hranice aj s Maďarskom, Juhosláviou a Talianskom.
