Februárové udalosti roku 1948 znamenali definitívne nastolenie komunistického režimu v ČSR a koniec tzv. riadenej demokracie, ktorá bola nastolená v obnovenej republike po skončení 2. svetovej vojny.
V praxi tento pojem znamenal, že v krajine neexistovala opozícia a povolené politické strany boli združené v organizácii, nazvanej Národný front (NF). Mimo NF nemohli pôsobiť žiadne iné strany a vznik nového politického subjektu bol podmienený súhlasom všetkých strán v NF.
V rokoch 1945 – 1948 pôsobili v ČSR Československá strana národně sociální (ČSNS), Lidová strana, sociálna demokracia, KSČ i KSS, Demokratická strana (DS), Strana práce a Strana slobody. Pre komunistov bol tento stav iba dočasný, pretože ich cieľom bolo získanie absolútnej moci v krajine.
Komunisti a ich taktika
Vedúci funkcionári KSČ i KSS sa na jej definitívne prevzatie dopredu pripravovali a kalkulovali s viacerými variantmi mocenského stretnutia, o to viacej, že v tomto smere na nich bol vyvíjaný tlak zo strany Sovietov i ostatných komunistických strán krajín východného bloku.
ČSR totiž bola poslednou krajinou v sovietskej sfére vplyvu, v ktorej ešte komunisti neprevzali úplnú moc do svojich rúk. Českí i slovenskí komunisti až na pár výnimiek prioritne nepresadzovali násilné riešenie a moc sa snažili získať v rámci ústavy a zákonov, platných v povojnovej ČSR.
To znamená, že medzi možnosťami, s ktorými komunisti rátali, boli získanie nadpolovičnej väčšiny hlasov vo voľbách, pripravovaných na máj 1948, ďalej zmena štruktúry Národného frontu pomocou nátlakových akcií (KSČ sa vehementne usilovala, aby v Národnom fronte boli zastúpené aj masové organizácie pod jej kontrolou), rozkladom a narušením nekomunistických strán, predčasnými voľbami alebo nastolením vlastnej dočasnej vlády v prípade, že po podaní demisie svojimi ministrami by sa nekomunistické strany pokúsili vytvoriť úradnícku vládu.
Predseda KSČ Klement Gottwald a jeho najbližší spolupracovníci však nemali úplne jasnú predstavu o tom, ktorý zo spomenutých variantov bude najlepším riešením. Z nasledujúceho vývoja udalostí sa javí ako pravdepodobné vysvetlenie, že komunistické vedenie skôr vyčkávalo, necítilo sa byť ešte dostatočne silné ani na jednu z uvedených možností a reagovalo až na konkrétnu situáciu.
Ten správny moment nastal 20. februára 1948, keď vládni ministri za DS, ČSNS a Lidovú stranu podali demisiu. Toto ich rozhodnutie bolo výsledkom neustále sa stupňujúcich komunistických požiadaviek a taktiky vyvolávania čoraz väčších konfliktov s nekomunistickými stranami.
Klement Gottwald rečín pred zhromaždeným davom na Staromestskom námestí v Prahe, 21. február 1949 (wikipedia.org)
Spory medzi KSČ a zvyšnými stranami sa neustále stupňovali až nadobudli kritický rozmer. V poslednej fáze išlo najmä o problém úpravy platov verejných a štátnych zamestnancov, ďalšej etapy pozemkovej reformy a o otázku personálnych zmien v Zbore národnej bezpečnosti (ZNB).
Nekomunistickí ministri na zasadnutí vlády 10. februára 1948 zamietli návrh KSČ a Ústrednej rady odborov (ÚRO) na úpravu platov štátnych zamestnancov, na čo Predsedníctvo ÚRO pod vedením komunistu Antonína Zápotockého reagovalo zvolaním zjazdu závodných rád na 22. februára do Prahy.
Zástupcovia nekomunistických strán taktiež odmietli rokovať o osnove zákona, ktorý sa týkal tzv. druhej pozemkovej reformy. KSČ odpovedala zorganizovaním ďalšieho masového podujatia – zjazdu roľníckych komisií, ktorý sa mal uskutočniť v dňoch 28. – 29. februára 1948.
Samostatnú kapitolu tvorila otázka ZNB, v ktorom si komunisti dlhodobo budovali dominantné postavenie. Otvorený konflikt nastal, keď sa zástupcovia nekomunistických strán dozvedeli o personálnych zmenách v ZNB v Prahe. Krajinský veliteľ ZNB, ktorý konal na základe príkazu vedenia KSČ, respektíve ministra vnútra Václava Noska, totiž preradil niekoľko obvodných veliteľov ZNB, samozrejme, nekomunistov.
Minister spravodlivosti Prokop Drtina, zástupca národných socialistov, okamžite požadoval zrušenie daného rozkazu a taktiež trval na utvorení komisie ministrov na prešetrenie všetkých sťažností, ktoré sa týkali „Bezpečnosti“ i justície.
Vláda 13. februára tento návrh väčšinou hlasov schválila, proti boli iba komunisti. Na to predseda vlády Klement Gottwald vyhlásil, že on a ani ministri za KSČ s týmto návrhom nemôžu súhlasiť. Na ďalšom zasadnutí vlády 17. februára 1948 ministri za DS, ČSNS a Lidovú stranu odmietli rokovať o ďalších otázkach, až kým sa nesplní uznesenie z 13. februára.
Zástupcovia nekomunistických strán začali uvažovať o demisii. V tejto taktike bolo aktívne predovšetkým vedenie národných socialistov. Tí naivne predpokladali, že ak spolu s ministrami ďalších nekomunistických strán podajú demisiu, zatlačia týmto krokom komunistov do kúta a dosiahnu vypísanie predčasných volieb. Vedúci predstavitelia sociálnych demokratov zatiaľ stáli mimo tohto diania.
V tejto fáze sa do sporov nepriamo zapojili aj zástupcovia zahraničných veľmocí. Dňa 19. februára priletel do Prahy námestník ministra zahraničných vecí ZSSR a bývalý veľvyslanec v ČSR Valerian Alexandrovič Zorin, oficiálne na kontrolu dodávok sovietskeho obilia.
Krátko po ňom priletel do Prahy i americký veľvyslanec Laurence A. Steinhardt. Ten však nemal zásadný vplyv na udalosti v republike, keďže ČSR patrila do sovietskej sféry a USA mohli iba verbálne protestovať. Zorin počas stretnutia s Gottwaldom jasne tlmočil Stalinov odkaz, aby krízu využil na konečné mocenské stretnutie.
Unáhlená demisia
Samo vedenie DS nebolo úplne stotožnené s myšlienkou demisie. Keď však v piatok 20. februára 1948 členovia vlády za ČSNS a Lidovú stranu podali demisiu, pridali sa k nim i zástupcovia DS Štefan Kočvara, Ivan Pietor, Ján Lichner a Mikuláš Franek. V ČSR tak prepukla otvorená kríza.
Občianske strany plánovali demisiou pritlačiť komunistov, takpovediac, k stene, ale opak sa stal pravdou. Najmä národní socialisti, ktorí boli iniciátormi celej taktiky, absolútne nedomysleli situáciu a už vôbec neodhadli silu KSČ, ktorá preniesla boj o moc na mimoparlamentnú pôdu, teda na ulicu.
Komunistom pomohol i fakt, že demisiu nepodala väčšina členov vlády, pretože sociálni demokrati sa k nej zatiaľ nepripojili a nepodali ju ani ministri bez straníckej príslušnosti Jan Masaryk a Ludvík Svoboda. Z 26 členov vlády tak podalo demisiu iba 12.
Pre Klementa Gottwalda ako premiéra to znamenalo veľkú výhodu, keďže mu stačilo doplniť vládu novými ministrami a kabinet by v pozmenenej podobe naďalej mohol pôsobiť. Ďalšou výhodou bolo práve prenesenie celého zápasu do ulíc, mobilizovanie svojich členov i radových občanov a masová propagačná ofenzíva komunistov proti tzv. reakčným predstaviteľom občianskych strán.
Komunisti vyvinuli obrovský nátlak aj na prezidenta ČSR Edvarda Beneša, aby demisiu prijal a vymenoval nových členov vlády, navrhnutých Gottwaldom. V neposlednom rade sa významným ukázal byť aj fakt, že KSČ ovládala kľúčové pozície v armáde, ZNB a mala svojich ľudí aj v radoch nekomunistických strán.
Dňa 20. februára 1948 sa uskutočnilo zasadnutie Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré prerokovalo ďalší postup strany počas vládnej krízy. Na zasadnutí sa hovorilo o blížiacom sa zjazde závodných rád, ktorý sa mal využiť ako mohutná nátlaková akcia. Práve na tomto zjazde sa malo rozhodnúť o utvorení Ústredného akčného výboru Národného frontu (ÚAV NF).
Akčné výbory totiž boli podstatným prvkom pri preberaní moci a vznikali v podstate všade. Nerobili čistky iba v politických a verejných orgánoch, ale dotkli sa tiež hospodárskeho, kultúrneho alebo športového života v republike. Hoci nemali oporu v žiadnom právnom predpise, svojvoľne si prisvojili rozsiahle právomoci, vďaka ktorým pomerne rýchlo odstránili zákonne zvolené orgány či vylúčili z verejného života skutočných alebo iba domnelých odporcov komunistov.
Nasledujúci deň (21.2.) sa na Staromestskom námestí v Prahe uskutočnila veľká nátlaková manifestácia, zorganizovaná aparátom KSČ, na ktorej prehovoril Klement Gottwald. Jeho prejav, prenášaný rozhlasom, si mohli vypočuť milióny ľudí po celej republike.
Bola to významná výhoda, ak si uvedomíme, že nekomunistické strany v tom čase mali veľmi obmedzený, ak nie úplne znemožnený prístup k masovokomunikačným prostriedkom. Gottwald v prejave nastolil jasné požiadavky na riešenie vládnej krízy. Trval na prijatí demisie ministrov a žiadal vládu, doplnenú o nezdiskreditovaných zástupcov politických strán a masových organizácií.
Nových ministrov nehodlal navrhnúť po rokovaní so zástupcami strán, ale podľa vlastného uváženia. Návrat ministrov v demisii bol pre KSČ absolútne vylúčený. Dôležitý faktor predstavovala aj Gottwaldova výzva na zakladanie akčných výborov Národného frontu, ktoré sa začali lavínovite zakladať po celej ČSR.
Rezignujúci členovia vlády za demokratické strany, 20. február 1948 (wikipedia.org)
V Prahe sa zatiaľ organizovali ďalšie nátlakové akcie, ktorých vyvrcholením mal byť jednohodinový generálny štrajk, naplánovaný na utorok 24. februára. Oficiálne sa o ňom rozhodlo na zjazde závodných rád v nedeľu 22. februára, ktorého sa v pražskom Průmyslovom paláci zúčastnilo okolo osemtisíc delegátov.
Hlavné referáty na ňom predniesli Klement Gottwald a Antonín Zápotocký. Delegáti následne schválili vopred pripravenú rezolúciu, ktorá plne podporovala Gottwaldovo riešenie vládnej krízy a žiadala ďalšie znárodnenie.
V pondelok 23. februára 1948 sa prezident Beneš stretol s Klementom Gottwaldom a ministrom vnútra Václavom Noskom, od ktorých žiadal vysvetlenie ohľadne policajných akcií voči nekomunistom. Gottwald naopak vyvíjal na prezidenta opätovný nátlak, aby prijal demisiu odstúpivších ministrov a potvrdil ministrov nových.
V poobedňajších hodinách potom Beneš prijal aj ministrov za ČSNS, ktorých uistil, že nevymenuje vládu, v ktorej by neboli zástupcovia všetkých politických strán, združených v Národnom fronte. Prezident sa pred nimi vyslovil, že ich demisiu neprijme. To však už v ich stranách prebiehali čistky, ktoré realizovali akčné výbory. ŠtB taktiež zatýkala členov nekomunistických strán a vykonala prehliadku na sekretariáte národných socialistov.
Viac o komunistickom prevrate v Československu v roku 1948 nájdete v Historickej revue 02/2018
Generálny štrajk a ,,víťazstvo pracujúceho ľudu“
O plánovanom postupe komunistov počas vládnej krízy vypovedá najmä záznam zo zasadnutia Predsedníctva ÚV KSČ z 24. februára 1948, na ktorom sa prerokovali tzv. akčné úlohy strany pre najbližšie hodiny a dni. Klement Gottwald na tomto zasadnutí jasne povedal, že na závodných schôdzach je potrebné prijímať rezolúcie za prijatie demisie ministrov a vymenovanie novej vlády a posielať ich prezidentovi Benešovi.
V prípade negatívnej reakcie prezidenta republiky sa mal pripraviť ďalší generálny štrajk. Gottwald ďalej žiadal, aby sa už neopakovali študentské protikomunistické demonštrácie, pričom Praha mala byť zaplnená ,,našimi ľuďmi. Za ovládnutie pražských ulíc zodpovedá organizačný sekretariát“.
V utorok 24. februára 1948 od 12.00 do 13.00 h sa konal veľký generálny štrajk, ktorého sa zúčastnilo približne 2,5 milióna ľudí po celej republike. Pôvodne sa štrajk mal týkať hlavne sociálnych požiadaviek, komunisti ho však využili ako mohutnú nátlakovú akciu.
V tento deň bolo zastavené vydávanie straníckych novín ČSNS Svobodné slovo, vo vedení českých nekomunistických strán sa ustanovili akčné výbory, napojené na komunistov. Naďalej pokračovalo zatýkanie. V sociálnej demokracii začínalo mať prevahu prokomunistické krídlo okolo Zdeňka Fierlingera, ktoré v strane presadilo dohodu s KSČ.
Februárové udalosti v ČSR vyvrcholili v stredu 25. februára 1948. V tento deň prezident republiky prijal demisiu ministrov a podpísal Gottwaldov návrh na rekonštrukciu vlády. Edvard Beneš zrejme už od ranných hodín bol pevne presvedčený, že demisiu prijme.
Odmietol totiž prijať zástupcov národných socialistov i sociálneho demokrata Václava Majera, ktorý sa spolu s Františkom Tymešom pripojili k demisii práve 25. februára. Naopak, Beneš po 11. hodine prijal Klementa Gottwalda, Antonína Zápotockého a Václava Noska, ktorí mu oficiálne odovzdali návrh na nových členov vlády.
Prezident sa následne vyslovil, že o návrhu rozhodne ešte v ten deň. Na Hrad neustále prichádzali ďalšie a ďalšie rezolúcie, ktoré podporovali Gottwalda. Komunisti navyše v poobedňajších hodinách na Václavskom námestí v Prahe usporiadali ďalšiu manifestáciu, ktorá bola myslená ako nátlaková akcia na prezidenta. Pri hodnotení Benešových krokov netreba zabúdať aj na jeho zlý zdravotný stav či psychické vypätie.
Približne o pol piatej hodine popoludní prezident Beneš demisiu prijal a zároveň aj podpísal zloženie novej vlády, presne v tej podobe, ako mu ho navrhol Gottwald. Nová Gottwaldova vláda mala 24 členov, z ktorých bolo oficiálne 12 nekomunistov.
Klement Gottwald oznámil Benešovo rozhodnutie pred zhromaždeným davom na Václavskom námestí, kam sa vrátil priamo od prezidenta. Ak by Beneš demisiu neprijal, komunisti boli rozhodnutí vynútiť si ju pochodom na Hrad. V pohotovosti tak boli tisíce príslušníkov „Bezpečnosti“ a ľudových milícií. Časť z nich sa dostala do stretu so sprievodom štyri- až päťtisíc národno-socialistických študentov, ktorí sa pochodom na Hradčany snažili vyjadriť podporu prezidentovi.
Rekonštruovanú Gottwaldovu vládu, respektíve jej program schválilo Ústavodarné národné zhromaždenie 11. marca 1948, a to hlasmi všetkých 230 prítomných poslancov, čím bolo komunistické víťazstvo formálne zavŕšené. Väčšina z nich pritom patrila k nekomunistom. Boli však zastrašovaní, celé dni sa na nich vyvíjal nátlak, mnohým komunisti kadečo sľúbili, a tak prevzatie moci bez problémov potvrdil aj parlament. Nikto vtedy netušil, že KSČ bude vládnuť v republike ďalších 41 rokov.
