Vlk neskrývajúci sa v rúchu baránka, ale v koži chameleóna – tak by bolo možné predstaviť neoblomnú snahu nacistov získať moc, ktorú preukázali medzi rokmi 1918 a 1933. Bola to predovšetkým ich nevídaná schopnosť meniť svoj program a prispôsobiť sa takmer čomukoľvek, čo im mohlo pomôcť k víťazstvu.
Svoje skutočné zmýšľanie ani ciele však nikdy nezmenili. Z miniatúrnej strany so stovkou členov v roku 1919 to Hitler za 15 rokov dotiahol k volebnému víťazstvu a postu kancelára.
Takmer na konci 1. svetovej vojny, 7. marca 1918, založil zámočník Anton Drexler v Mníchove diskusnú skupinu. Jej cieľom malo byť šírenie osvety medzi nemeckými robotníkmi. Drexler mal plné zuby ľudí, čo hlásali, že Nemecko by malo ukončiť vojnu a robotníkov chcel naopak presvedčiť o legitimite vojnových cieľov krajiny.
Jeho snaha však skončila absolútnym nezdarom. Napriek tomu sa Drexler už krátko po vojne stretol s novinárom Karlom Harrerom, s ktorým mali podobné názory, a dohodli sa, že založia politickú stranu. Dňa 5. januára 1919 tak vznikla Nemecká robotnícka strana (Deutsche Arbeiterpartei, DAP).
Aj tento ich podnik by pravdepodobne skončil v zabudnutí, nebyť toho, že sa nemecká armáda rozhodla využiť niekoľkých spoľahlivých vojakov, ktorí mali v Nemecku sledovať všetky novovzniknuté a potenciálne radikálne strany. Na stretnutie DAP poslali v septembri 1919 vtedy 30-ročného rakúskeho desiatnika menom Adolf Hitler.
Preukaz číslo 555
Hitlera DAP spočiatku nijak nezaujala, o pár dní sa ale rozhodol do nej vstúpiť. Dostal stranícky preukaz číslo 555, nešlo ale o zoskupenie s veľkou členskou základňou. Strana totiž počítala svojich členov od čísla 500, nie od jednotky. Od konca roka 1919 začal na mítingoch DAP vystupovať ako rečník A. Hitler a svoje umenie vďaka poctivému tréningu pred zrkadlom veľmi rýchlo priviedol k dokonalosti.
Hitlerove vystúpenia začali postupne nadobúdať priam až náboženský charakter, keďže počiatočnú nervozitu Hitler dokázal premeniť na zdanlivú posadnutosť tým, čo práve hovorí. Do svojej reči však nezabúdal zapliesť aj zdanlivý humor a iróniu. Návštevníkov na zhromaždeniach DAP pribúdalo.
V apríli 1920 sa Hitlerova pozícia v strane upevnila natoľko, že si presadil, aby sa premenovala na Národnosocialistickú nemeckú robotnícku stranu (Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei, NSDAP). Zanedlho presadil i prijatie novej vlajky a symbolu strany – čiernej svastiky na bielom pozadí s červeným lemovaním.
Predvolebný plagát Adolfa Hitlera z roku 1932. Jeho popularita stúpala vždy v časoch ťažkej hospodárskej a sociálnej situácie (wikipedia.org)
Nebezpečne rýchlo rastúce hnutie
Hitler, spolu s Drexlerom a Gottfriedom Federom, inžinierom a presvedčeným antisemitom, spísali 25-bodový program strany. Ten bol silne nacionalistický. Žiadal zlikvidovanie mierových zmlúv z Versailles, znárodnenie veľkých spoločností a vytvorenie veľkého Nemecka, do ktorého mali patriť všetky územia s nemecky hovoriacim obyvateľstvom.
Mala vzniknúť nová „národná pospolitosť“ (Volksgemeinschaft), ku ktorej by Nemci patrili na základe rasy (krvi). V chaotickom prostredí prvých rokov Weimarskej republiky NSDAP rýchlo rástla a počet členov sa zvýšil z 1 100 v júni 1920 na 55-tisíc na jeseň 1923.
Spočiatku tvorili členstvo strany dve skupiny: stredná trieda a vojenskí veteráni. Stredná trieda bola vystrašená nebezpečenstvom komunizmu rozmáhajúceho sa v novovzniknutej republike a naletela na populistické sľuby nacistov. Vojnových veteránov zas lákalo násilie a pocit príslušnosti ku komunite (podobne ako vo vojne).
Do hnutia vstúpil aj kapitán Ernst Röhm, revolucionár, ktorý videl zlikvidovanie demokracie a nastolenie diktatúry ako jediný spôsob, ako zastaviť úpadok Nemecka. Bol kľúčovou postavou prvých rokov NSDAP. Pomohol vyzbierať peniaze na kúpu prvých nacistických novín Völkischer Beobachter a organizoval polovojenské krídlo strany – SA (Sturmabteilung).
V chaotickom prostredí prvých rokov Weimarskej republiky NSDAP rýchlo rástla a počet členov sa zvýšil z 1 100 v júni 1920 na 55-tisíc na jeseň 1923.
Situácia v krajine sa nijako zásadne nezlepšovala. Niekedy v októbri 1923 sa Hitler, pod silným dojmom Mussoliniho úspechu pochodu na Rím, rozhodol, že je čas prevziať moc v Nemecku. Uvedomoval si však, že jeho malá nacistická strana na to nemá prostriedky. Sám seba videl skôr ako „bubeníka“ národného socializmu, ktorý prebudí vlastenectvo v ostatných.
Vodcami chystaného puču mali byť poprední lídri bavorskej pravicovej politickej scény a miestne špičky armády. Nacistom sa zdalo, že by ich mohol podporiť tiež šéf polície, ktorý na otázku novinára, či vie o existencii pravicových radikálov, ktorí páchajú politické zločiny, odpovedal: „Áno, ale nie je ich dosť.“
Spackaný puč
Pre začiatok puču si Hitler zvolil večer 8. novembra 1923. NSDAP zorganizovala zhromaždenie v Bürgerbräukeller, jednej z najväčších pivární v Mníchove. Hitler dostal ešte pred ukončením zhromaždenia na rokovanie za zatvorenými dverami v zadnej miestnosti pivárne Gustava von Kahra, nového bavorského štátneho komisára.
Kahr bol do tejto pozície vymenovaný len v septembri po sérii vrážd a politického násilia, keď nemecký premiér vyhlásil stanné právo a dal mu diktátorské právomoci. Spolu s Kahrom mal Hitler v zadnej miestnosti i generála Ericha Ludendorffa a niekoľko popredných predstaviteľov polície. Vodca NSDAP si myslel, že ich presvedčil, aby podporili jeho puč. Keď však z miestnosti odišiel, Ludendorff ich pustil von. Kahr, ktorý bol autoritatívny konzervatívec snažiaci sa skôr o obnovu bavorskej monarchie než podporovateľ revolučných plánov nacistov, sa napokon rozhodol puč nepodporiť.
Ráno 9. novembra bola teda armáda i polícia v uliciach pripravená potlačiť chystaný puč. Na túto možnosť sa Hitler nepripravil a bol nerozhodný. Ludendorff, presvedčený, že žiaden vojak ani policajt si nedovolí naňho vystreliť, ho však presvedčil, aby pochodovali do centra mesta. Sprievod sa teda vydal na pochod, čoskoro však narazili na vojenskú jednotku pripravenú strieľať. Zatiaľ čo Hitler spanikáril, Ludendorff odvážne pochodoval napred. Vojaci začali strieľať. Výsledkom bolo 16 mŕtvych.
Hitler sa najprv schoval za jedného z pučistov, potom zo scény v panike utiekol. Za tento pokus o puč bol zakrátko zatknutý a v apríli 1924 odsúdený na päť rokov väzenia. Vo väzení v Landsbergu však nakoniec strávil v nadštandardných podmienkach (mal izbu s výhľadom, mohol prijímať návštevy podľa uváženia, mal k dispozícii pobočníka, mohol voľne využívať poštu atď.) celkovo len deväť mesiacov. Zvyšný trest mu odpustili 20. decembra 1924.
Hospodárska kríza po roku 1929 mimoriadne ťažko zasiahla i Nemecko v podobe masovej nezamestnanosti. Na fotografii je zástup mužov - uchádzačov o zamestnanie (wikepedia.org)
Zmena taktiky
Čas vo väzení využil Hitler na premyslenie vlastnej stratégie a na napísanie knihy Môj boj (Mein Kampf). Je to zúrivo napísaná antisemitská práca plná dezinterpretácií, lží a zavádzania. Odhaľuje však jadro Hitlerovho myslenia: strach z komunizmu a obsesívne predstavy o tom, že biologicky odlišní Židia chcú zničiť čistú a zdravú árijskú rasu.
Zároveň nacisti zmenili taktiku a od roku 1924 sa začali snažiť o získanie moci ústavnou cestou. V rokoch 1924 až 1929 sa však nemecká ekonomika vďaka dotáciám zo zahraničia relatívne stabilizovala a vyzeralo to, že Nemecko je z najhoršieho vonku.
V stave, v ktorom sa zdalo, že Weimarská republika je nakoniec predsa len fungujúcim štátom, nemali nacisti šancu. Vo voľbách v máji 1928 získala NSDAP len 2,6 % hlasov (810 127) a 12 kresiel v parlamente. Počet členov strany na konci roka 1928 bol približne 130 000. V prezidentských voľbách v marci 1929 za nacistov kandidoval generál Ludendorff, získal však len 1,1 % hlasov. Okrem jadra najvernejších členov strany pravdepodobne nikto nepredpokladal, že by nacisti mohli niekedy pomýšľať na získanie moci.
Čím horšie sa darilo Nemecku, tým lepšie sa darilo nacistom. Vo svojich kampaniach pracovali so strachom, pôsobili na ľudské emócie, sľubovali všetkým všetko.
Krach na Wall Street v roku 1929 však všetko zmenil. Zahraničné investície, z ktorých Nemecko živilo svoj krehký ekonomický boom od roku 1924, vyschli. Export do zahraničia, na ktorom bolo Nemecko absolútne závislé, rovnako ustal a väčšina krajín svoje národné hospodárstva zabarikádovala za spleť ciel a daní.
Výsledok nenechal na seba dlho čakať. Index priemyselnej produkcie klesol v roku 1932 len na 58 % z toho, čo Nemecko dosahovalo v roku 1928. Nezamestnanosť stúpla v tomto období z 1 171 000 na 3 252 000. V roku 1933 už bolo nezamestnaných viac ako šesť miliónov Nemcov. Životná úroveň dramaticky poklesla.
Nacistické volebné plagáty využívali jednoduché ľudské emócie - strach, neistotu a hnev. Nacistická propaganda sa často obracala priamo k ženám a získavala si u nich aj nemalú podporu (wikipedia.org)
Čím horšie sa darilo Nemecku, tým lepšie sa darilo nacistom. Vo svojich kampaniach pracovali so strachom (ktorý čiastočne sami vyvolávali), pôsobili na ľudské emócie, sľubovali všetkým všetko a jasne a razantne identifikovali nepriateľa, ktorý mohol podľa nich za všetko strádanie: Židov. Nacisti sa tiež dokázali správať veľmi efektívne v regiónoch.
Vybudovali silnú miestu organizačnú štruktúru a svoj volebný odkaz prispôsobovali podľa toho, kde práve viedli kampaň. Napríklad na vidieku sľubovali vyvlastnenie pôdy bohatých pre účely celej komunity – a to aj napriek tomu, že v oficiálnom programe nič podobné nikdy nemali.
Podobne to bolo s antisemitizmom. Napriek tomu, že bol centrálnou témou nacistickej ideológie, vo volebnej kampani ho používali len tam, kde si mysleli, že im pomôže k úspechu. NSDAP navyše získala v osobe Josepha Goebbelsa brilantného a neúnavného propagandistu. Kombinácia šikovnej propagandy a krízy vyvolanej hospodárskymi problémami priniesla svoj úspech. Vo voľbách v septembri 1930 získali nacisti 18,3 % hlasov (6 379 672), 107 kresiel a stali sa druhou najväčšou stranou v Ríšskom sneme (Reichstagu).
Na ceste ku kancelárstvu
Význam precíznej a dobre mierenej propagandy a efektívnej miestnej organizačnej štruktúry sa ukázal v prezidentských voľbách v roku 1932. Hitler sa rozhodol kandidovať proti 84-ročnému Hindenburgovi. Do kampane vstúpil s ohromujúcou energiou. Celkovo usporiadali nacisti 34-tisíc verejných zhromaždení, na ktorých väčšinou diváci platili za vstup. Hitler masívne využíval na presun lietadlo, čím bol schopný vystúpiť na zhromaždení tri- či štyrikrát za deň. Aby získal čo najviac podpory, v kampani sa sústredil predovšetkým na ekonomické problémy krajiny. Antisemitizmus takmer úplne potlačil.
Nacisti dokázali chameleónsky meniť a prispôsobovať svoj politický program podľa toho, čo im v danom čase a na danom mieste dokázalo priniesť najlepšie výsledky. Hitler nakoniec prezidentské voľby v marci 1932 nevyhral, dokázal však získať nemalú podporu. V prvom kole získal 30,1 % hlasov, v druhom 36,8 % (Hindenburg 49 % a 53 %).
Nacisti dokázali chameleónsky meniť a prispôsobovať svoj politický program podľa toho, čo im v danom čase a na danom mieste dokázalo priniesť najlepšie výsledky.
Ďalšie potvrdenie rastúcej sily nacistov prišlo vo voľbách v júli 1932. Len pár mesiacov po prezidentských voľbách získali 37,3 % hlasov a stali sa najväčšou parlamentnou stranou (230 kresiel). Pôvodne sa historici domnievali, že hlasy dali Hitlerovi predovšetkým roľníci na vidieku a stredná trieda v mestách. Najnovší výskum ukazuje, že to tak nebolo. Hitlera volili všetky triedy a skupiny obyvateľstva.
Napriek vyložene maskulínne založenej ideológii získali nacisti aj veľa hlasov žien. Len dve skupiny Nemcov zostali voči nacistom imúnne: katolíci a tradične ľavicoví voliči (predovšetkým voliči komunistov). Napriek víťazstvu však Hitlerovi zatiaľ post kancelára ušiel. Nacisti nemali na vytvorenie vlády potrebnú väčšinu (Komunisti získali 89 kresiel, sociálni demokrati 133). Prezident vymenoval za kancelára Franza von Papena.
Adolfa Hitlera sprevádzal mimoriadny záujem verejnosti. Na fotografii je obklopený príslušníkmi SA a davom ľudí na jednom z masových podujatí, ktoré nacisti s úspechom organizovali (archív SAHI)
„Protestné“ hlasy a zlyhanie štandardných strán
Von Papen však post nezvládol. Jeho vláde bola vyslovená nedôvera a nové voľby boli vypísané na november 1932. Nacisti začali masívnu predvolebnú kampaň, získali však len 33,1 % hlasov a počet ich poslancov v Reichstagu klesol na 196. Bolo jasné, že nacisti sú za zenitom svojich možností.
Ekonomické výsledky krajiny sa pomaly zlepšovali a množstvo voličov NSDAP, ktorí jej dali hlas ako formu „protestu“, si pri vidine nacistov pri moci svoju voľbu rozmyslelo. Pre Hitlera to bol jasný signál, že sa musí zmocniť postu kancelára čím skôr. Nikdy by to však nebolo možné, keby sa proti nacistom vytvorila jednotná opozícia. Nestalo sa však tak.
Viac o vzostupe nacizmu v Historickej revue 6/2016
Von Papen, jeho nástupca na poste kancelára Kurt von Schleicher a tlačový magnát Alfred Hugenberg z Nemeckej národne ľudovej strany (Deutschnationale Volkspartei, DNVP), ktorá disponovala 52 mandátmi, strávili december 1932 a január 1933 v hádkach a neustálych intrigách. Starého a unaveného prezidenta Hindenburga to presvedčilo, že nastal čas vymenovať za kancelára Hitlera.
Po dlhých rokovaniach, ktoré pokračovali až do poslednej chvíle, Hindenburg skutočne vymenoval 30. januára 1933 za kancelára Adolfa Hitlera. Vodca NSDAP sa objavil na balkóne Ríšskeho kancelárstva, aby pozdravil pochodujúcich členov svojej strany. V niektorých mestách oslavovali nacisti víťazstvo násilnosťami a napádaním Židov. „Obdobie boja“ (Kampfzeit) sa skončilo, začalo „uchopenie moci“ (Machtergreifung).
