Príslušníci výsadkovej operačnej skupiny Anthropoid Jozef Gabčík a Jan Kubiš definitívne ukončili 27. mája 1942 kariéru a život zastupujúceho ríšskeho protektora, SS-Obergruppenführera, vedúceho RSHA, Gestapa, bezpečnostnej služby SD, poverenca pre „konečné riešenie židovskej otázky“, nádejného kandidáta na pacifikovanie vichystického Francúzska, brilantného hudobníka, starostlivého otca, športovca, frontového stíhača, ale aj predstaviteľa „árijskej rasy“ a masového vraha – Reinharda Heydricha.
V letných mesiacoch 1941 je Tretia ríša na vrchole vzostupu. Vojna na východnom fronte je už zdanlivo vyhraná, zlom v podobe porážky pri Moskve a vstupu USA do vojny je ešte budúcnosťou. Aj Heydrich považuje svoje menovanie za ríšskeho protektora v Čechách a na Morave namiesto Konstantina von Neuratha za vzostup v nacistickej hierarchii. Neurath musel na svoj post rezignovať z dôvodov „mäkkosti“ voči Čechom, oficiálne zo zdravotných dôvodov. O skutočných dôvodoch Heydrichovho menovania sa doteraz vedú polemiky. Mohlo ísť o snahu vyradiť Heydricha z okruhu vplyvných ľudí v Nemecku, ale aj o snahu odhaliť agenta A-54 či intrigy Martina Bormana. Sám Heydrich považoval svoje menovanie protektorom za prejav Hitlerovej dôvery.
Do Prahy prišiel Heydrich 27. septembra 1941. V Černínskom paláci, sídle protektorátnej správy, zorganizoval úrad štátneho protektora a vymenil väčšinu úradníkov. Podľa jeho manželky bol šťastný, že konečne dostal „pozitívnu úlohu“ hľadať a likvidovať nepriateľov.
Menej strpieť a menej dráždiť
V zmysle tohto hesla si Heydrich stanovil dve hlavné úlohy v protektoráte. Krátkodobú – tvrdo potlačiť odboj, zastrašiť české obyvateľstvo a na
strane druhej aspoň neutralizovať českých robotníkov i roľníkov sociálnymi výhodami. Dlhodobú a konečnú úlohu vysvetlil len hŕstke vybraných poslucháčov v Černínskom paláci – úpln
á germanizácia českého priestoru a ľudí, t. j. ponemčiť rasovo vhodných Čechov, vysídliť rasovo menejcenných a nepriateľsky naladenú inteligenciu a, samozrejme, tiež zlikvidovať 90 000 českých Židov v „srdci ríše“. Heydrich chcel realizovať svoju víziu o vzorovom štáte SS, ktorý by sa stal modelom pre ostatné okupované krajiny v západnej Európe. Hneď 27. októbra vyhlásil výnimočný stav, zákaz vychádzania od 22. hodiny, stanné právo, zákaz zhromažďovania... Počas stanného práva bolo vynesených 404 trestov smrti, ktoré boli uverejňované v protektorátnej tlači a šírené rozhlasom, aby zasiahli každého Čecha. Protektorátny predseda vlády generál Eliáš, podozrievaný zo spolupráce s odbojom a Benešom, bol zatknutý a v rýchlom procese 1. októbra 1941 odsúdený na trest smrti. Ten bol vykonaný až v období heydrichiády. V novej Krejčího vláde už figuroval vo funkcii ministra osvety a školstva najväčší český kolaborant Emanuel Moravec. Prezident Hácha v duchu teórie menšieho zla radšej rezignovane s Heydrichom spolupracoval. Obyvateľstvo bolo zastrašené a odbojové skupiny (ÚVOD, Obrana národa) boli značne oslabené. Len na ilustráciu: našli sa stovky odhodených zbraní, ktorých sa obyvatelia zo strachu zbavovali.
Heydrich v novembri 1941 informoval – odboj je ochromený, inteligencia síce nepriateľská, ale navonok prispôsobivá a podlízavá, robotníci sú apatickí, protektorátna vláda ustrašená a ústretová.
Súčasne a možno rovnako úspešne uplatňoval Heydrich politiku cukru, teda razantných sociálnych opatrení, ktoré žnú úspech nielen v totalite. Zo 404 rozsudkov smrti bolo až 169 za hospodárske priestupky – šmelina, predražovanie, čierny obchod, atď. Ak medzi popravenými boli i Nemci, to ešte zvýšilo pochopenie represálií u časti obyvateľstva. Podarilo sa závratne rýchlo zlepšiť zásobovanie i vyhlásením amnestie pre tých, ktorí v sčítaní dobytka a zásob obilia nahlásili v lete 1941 nižšie údaje. Heydrich takto získan
é potraviny demonštratívne pridelil továrňam. Zaviedol systém závodných jedální bez stravovacích lístkov, rozdal 200 000 párov pracovnej obuvi, vyrovnal prídely tuku na úroveň Nemecka, zlepšil zásobovanie cigaretami, zvýšil rôzne druhy dôchodkov i prídavky na deti, rozdal tisíce vstupeniek do kín a divadiel. K 1. máju 1942 osobne udelil dovolenky na zotavenie, a to mnohí zvlášť oceňovali, rozdeľoval robotníkom zvláštne prémie atď. Kým novinári oceňovali jeho sociálne opatrenia, robotníci jasne pochopili pozadie jeho činov – „dať nažrať českej čvarge, aby v zbrojovkách podávala požadovaný výkon“. V novembri informoval Bormana o situácii v protektoráte – odboj je ochromený, inteligencia síce nepriateľská, ale navonok prispôsobivá a podlízavá, robotníci sú apatickí, protektorátna vláda ustrašená a ústretová.
Heydrich pohŕdal Čechmi, chodil zásadne bez ochranky, iba s osobným vodičom. Zaujímal sa o Albrechta z Valdštejna, propagandisticky využíval knieža Václava ako vzor českej podriadenej politiky voči Nemeckej ríši, rušil české stredné školy a vytláčal češtinu. Aktivisti kolaborujú a udávajú. Vzorový koncentračný tábor v Terezíne slúžil ako prestupná stanica do táborov smrti pre českých Židov. Po konferencii vo Wansee bol Heydrich na vrchole moci.
Qui bono?
Beneš a exilová vláda v Londýne so znepokojením sledovali vývoj vo vlasti. Z depeší odboja mali správy o raste výroby, rezignácii obyvateľstva, kolaborácii, všadeprítomnom strachu a likvidácii odboja. Aké závery si z týchto správ mohli vytvoriť spojenci? Podarí sa takto obnoviť ČSR v pôvodných hraniciach? Práve tu treba hľadať cestu k atentátu na Heydricha. Existuje veľa hypotéz, kto stojí za atentátom, ktoré spochybňujú a marginalizujú úlohu Beneša a exilovej vlády. Aj komunistická propaganda hľadala za prípravou atentátu snahy Beneša zlikvidovať komunistický odboj. N
ekonečne veľa sa písalo o britských motívoch – zlikvidovať Heydricha, lebo ohrozoval admirála Canarisa, šéfa Abwehru – armádnej výzvednej služby, ktorý bol údajne britským agentom. Sovieti mali mať záujem na jeho likvidácii, lebo vraj podozrieval šéfa Gestapa Müllera, že je sovietskym agentom. Aj Himmler mal motív odstrániť nebezpečného konkurenta.
Rozhodujúce je, že Beneš po porade s plk. gšt. Moravcom so súhlasom a pomocou britskej strany i SOE (Special Operations Executive) pripravili operáciu Anthropoid. Realizáciou plánu bol poverený Slovák rtm. Jozef Gabčík a Čech rot. Karel Svoboda, absolventi kurzu SOE pre špeciálne operácie. Po zranení Svobodu ho nahradil rtm. Jan Kubiš.
Smrť tyrana
V noci z 28. na 29. decembra 1941 vysadil ťažký bombardér Halifax 138 po viacerých odkladoch Gabčíka a Kubiša pri obci Nehvizdy pri Prahe, teda dosť ďaleko od cieľového miesta pri Plzni. Treba pripomenúť, že Halifax vysadil aj paraskupiny Silver A a Silver B poverené inými úlohami. Gabčík a Kubiš sa po ukrytí časti operačného materiálu dostali na záchytné adresy v Plzni. Obidvaja sa neskôr zúčastnili neúspešnej akcie Canonbury – bombardovanie Škodových závodov v Plzn
i, v ktorej mali označiť cieľový priestor bombardovania. V Plzni a neskôr v Prahe im pomáhali ukrývať sa, nadväzovať spojenie a získavať informácie českí vlastenci, najmä príslušníci odbojovej sokolskej organizácie. Preukázali mimoriadnu odvahu a až na výnimky prišli o život s celými rodinami v období heydrichiády. Pripomeňme si aspoň niektorých: J. Piskáček, V. Kučera, MUDr. B. Lyčka, J. Smrž, rodina Moravcová, rodina Falková, rodina Svatošová, rodina Nováková... V apríli 1942 sa aktivuje činnosť paraskupín vysadených z Anglicka – OUT DISTANCE (A. Opálka, K. Čurda), BIO SCOP (J. Hrubý, J. Bublík) a TIN (J. Švarc).
Napriek prísne tajnému charakteru operácie sa o nej šírili rôzne chýry. Objavili sa pochybnosti o zmysle atentátu, veď jeho dôsledky budú pre obyvateľstvo a odboj nesmierne. Najmä komunistickí historici Č. Amort a V. Král upozorňovali na množstvo dobových depeší Benešovi proti atentátu. V podstate do roku 1989 sa zdôrazňovala táto stránka atentátu, veď išlo o akciu západného odboja. Atentát treba posudzovať ako vojenský akt, ktorý vyplynul z reality vojny, ktorá nemôže byť bez obetí. Gabčík a Kubiš zistili Heydrichove zvyky, jeho pohyb po Prahe, najvýhodnejšie miesto na atentát. Zvlášť ocenili jeho cesty mercedesom bez ochrany. Dňa 26. mája 1942 sa Heydrich zúčastnil vo Valdštejnskom paláci koncertu skladieb svojho otca Bruna. Ráno ho čakala cesta do Berlína a očakávané poverenie vo vichystickom Francúzsku.
V Plzni a neskôr v Prahe im pomáhali ukrývať sa českí vlastenci. Preukázali mimoriadnu odvahu a až na výnimky prišli o život s celými rodinami v období heydrichiády.
Po rozlúčke s manželkou a deťmi sa s vodičom J. Kleinom vydal 27. mája 1942 z Panenských Břežan cez Prahu na letisko. Gabčík a Kubiš ho čakali v ostrej pravotočivej zákrute z Kirchmayerovej ulice do Holešovíc. J. Valčík dohovoreným signálom vreckovým zrkadielkom upozornil dvojicu, že sa blíži Heydrichovo auto. Keď auto spomalilo, na vozovku vkročil J. Gabčík so samopalom Sten-Gun MK II. Samopal zlyhal alebo podľa jednej z nepodložených verzií Gabčík nechcel rozptylom guliek ohroziť cestujúcich v blížiacej sa električke č. 3. Kubiš, napriek charakteristike z výcviku, že má pomalé reakcie, hodil na auto nárazovú bombu zostrojenú z plastickej výbušniny. Výbuch zasiahol pravú zadnú časť auta. Heydrich neutrpel poranenie z črepín bomby, ale z úlomkov karosérie a čalúnenia sedadla. Napriek tomu sa pokúsil prenasledovať páchateľov, ktorí sa dali na útek. Zranený vodič Klein prenasledoval Gabčíka. Výbuchom ľahko zranený Kubiš unikal na bicykli, ktorý odložil v Lipni pri predajni Baťa. Heydricha odviezli na korbe nákladného auta do nemocnice v Bulovke. Napriek starostlivosti ríšskych lekárov i Himmlerovho osobného lekára Dr. Gebhardta, 3. júna upadol do kómy a 4. júna ráno Heydrich zomiera.
Heydrichiáda
Hneď po atentáte bolo vyhlásené stanné právo, nasledovalo zatýkanie a hromadné popravy. Hitler požadoval zotročiť a popraviť 10 000 Čechov. K. H. Frank ho horko-ťažko odvrátil od tohto kroku z pragmatických dôvodov. Praha bola uzavretá, všetky byty prehľadané, protektorátna vláda sľúbila 10 miliónov korún za poskytnutie údajov vedúcich k atentátnikom. Medzi popravenými boli A. Eliáš, spisovateľ V. Vančura a stovky ľudí iba za neopatrné schvaľovanie atentátu, za vtip o Heydrichovi... Bolo zatknutých 3 188 osôb a popravených 1 585 osôb. Novým zastupujúcim ríšskym protektorom sa stal 4. júna K. Daluege. Na základe vykonštruovaných obvinení, spojených s príslušníkmi zahraničného odboja J. Horákom a J. Stříbrným z Lidíc, ktorí nemali s atentátom nič spoločné, 10. júna nacisti exemplárne vyhladili obec Lidice pri Kladne, 192 mužov zastrelili, 196 žien odvliekli do Ravensbrücku. Zo 105 detí prežilo len osem. Lidice vypálili a zrovnali so zemou. Nacisti všetko zdokumentovali fotografiami a filmom.
K. Čurda neuniesol psychický tlak a dobrovoľne sa prihlásil v sídle Gestapa. Poskytol prvé adresy, prvé priame stopy k atentátnikom, ktorí sa ukrývali v krypte pravoslávneho chrámu sv. Cyrila a Metoda. Ráno 18. júna 750 bezpečnostných jednotiek obkľúčilo kostol a celé okolie. Na chóre kostola sa bránili A. Opálka, J. Kubiš a J. Bublík. Kubiš zomrel po zranení granátom, Opálka a Bublík končia ranou do spánku v bezvýchodiskovej situácii. Zvyšní štyria parašutisti sa bránili v krypte. Hasiči ich chcú zatopiť vodou hadicami, ktoré brániaci sa vystrkovali rebríkom. V bezvýchodiskovej situácii napokon aj oni namierili zbrane proti sebe. Ich telá identifikoval K. Čurda v prítomnosti triumfujúceho K.H. Franka. Dňa 24. júna bola vypálená obec Ležáky za prechovávanie rádiostanice Libuše a 33 dospelých osôb popravili. Z celkovej odmeny 20 miliónov dostali zradcovia Čurda a Gerik po 5 miliónov, 5 miliónov dostali siedmi Nemci a 53 neznámych občanov protektorátu. Začiatkom septembra za poskytnutie pomoci atentátnikom v kostole popravili biskupa Gorazda, farára M. Čikla, kaplána V. Petřeka a J. Sonnenvenda.
Až 5. augusta 1942 britská vláda odvolala svoj podpis pod Mníchovskou dohodou a Národný výbor bojujúceho Francúzska vyhlásil Mníchovskú dohodu za neplatnú. Dňa 28. októbra 1941 vláda USA definitívne uznala československú vládu v zahraničí. Atentát na Heydricha je potrebné vnímať podobne ako Slovenské národné povstanie na Slovensku, teda ako akt vzdoru voči Nemecku, ktorý po vojne zaradil obe krajiny k víťazom. Je smutné, že o tento počin českého vlastenectva staršia a stredná generácia pod vplyvom komunistickej propagandy nejaví záujem a túto kapitolu dejín mladej generácii nemá kto objektívne sprostredkovať.
