Pred vypuknutím 2. svetovej vojny bolo hlavné mesto Nemecka Berlín prekvitajúcou metropolou s približne 4,3 miliónom obyvateľov. Svojou rozlohou a počtom obyvateľov vtedy bolo tretím najväčším mestom na svete.
Napriek tomu, že následné spojenecké bombardovanie, ktoré naberalo na intenzite v priebehu druhej polovice vojny, zničilo asi 25 % jeho zastavanej plochy a počet obyvateľstva klesol pod tri milióny, Berlín ako hlavné mesto nacistického Nemecka bol stále lákavým cieľom pre postupujúce spojenecké armády.
Jeho dobyvateľ by získal nielen prosperujúce mesto, ale aj trvalú zásluhu na porážke jedného z najskazonosnejších režimov v ľudských dejinách. Niet preto divu, že koncom vojny sa okolo jeho konečného osudu rozohrala zložitá vojensko-politická hra medzi Spojencami.
Na jar 1945 už bol neodvratný koniec nacistického Nemecka na dohľad. Začiatkom januára sa Američanom podarilo odraziť poslednú nemeckú ofenzívu na západnom fronte v známej bitke o Ardeny. Nemecká armáda definitívne prešla do obrany, britské a americké divízie stáli na západnej nemeckej hranici a chystali sa prekročiť Rýn.
V priebehu januára a februára Červená armáda rozdrvila nemecké armády na okupovanom poľskom území a vďaka bleskovému náporu smerom na západ odrezala veľkú skupinu nemeckých vojsk vo východnom Prusku, obsadila priemyselnú oblasť Horného Sliezska a jej tanky sa v hlavnom smere postupu zastavili až na rieke Odra, necelých 60 km na východ od Berlína.
Jaltská konferencia
Za tejto situácie sa 5. až 11. februára 1945 vrchní predstavitelia Spojených štátov amerických (F. D. Roosevelt), Veľkej Británie (W. Churchill) a Sovietskeho zväzu (J. V. Stalin) stretli na konferencii v Jalte na Kryme. Ako predstavitelia tzv. Veľkej trojky mali dojednať spoločný postup v konkrétnych otázkach okupácie Nemecka spojeneckými armádami, jeho rozdelenie do okupačných zón, ako aj celkové povojnové usporiadanie Európy (a tiež sa znovu utvrdiť v spoločnom požadovaní bezpodmienečnej kapitulácie Nemecka a Japonska). Jednou z dôležitých otázok bol tiež osud Berlína.
Stalin, hoci sa to snažil príliš nedať najavo pred svojimi spojencami, si veľmi želal, aby to bola práve Červená armáda, ktorá obsadí nemeckú metropolu. Dobytie Berlína preňho znamenalo ohromujúce ideologické víťazstvo, ktoré by zároveň ukojilo jeho túžbu po pomste.
Ďalším dôvodom k získaniu mesta boli strategické úvahy nielen Stalina, ale aj celého sovietskeho velenia, ktoré súhlasilo s maximou, vyslovenou K. Marxom. Podľa nej ten, kto ovláda Berlín, ovláda Nemecko, a ten, kto ovláda Nemecko, ovláda Európu.
Napokon tretím dôvodom na získanie Berlína bol vedecký Inštitút cisára Wilhelma, presnejšie jeho atómové laboratórium v Dahlene (juhozápadné predmestie Berlína), kde sa sústreďoval nemecký výskum, spojený s výrobou atómovej bomby.
Sovietski vedci boli pozadu za americkým projektom Manhattan ešte viacej ako nemeckí a hlavne nemali prístup ku kvalitnej uránovej rude na vyskúšanie jadrovej reakcie (tá sa na území ZSSR našla až v roku 1945 v Kazachstane), a preto sovietske vedenie dúfalo, že v Dahlene nájde všetko potrebné.
Americký prezident Roosevelt v tejto otázke nepreukazoval takú odhodlanosť ako Stalin a zdalo sa, že Berlín pre neho nepredstavuje prioritu. Americké vojenské a politické špičky vnímali prebiehajúci konflikt striktne z vojenského hľadiska a ich hlavnou starosťou bolo zabezpečiť si Stalinovu pomoc vo vojne proti Japonsku, ktorej koniec sa v tej dobe javil ako ešte pomerne vzdialený.
Navyše si dokázali predstaviť, že v dôsledku fanatickej obrany bude útok na hlavné mesto Nemecka spojený s vysokými stratami. Vrchný veliteľ spojeneckých armád na západnom fronte generál D. Eisenhower preto celkom rád prenechal osud mesta Sovietom.
Namiesto toho sa hodlal sústrediť na vojenské ovládnutie stredu a juhu Nemecka, čím by zabránil posledným zvyškom nemeckej armády ustúpiť do Álp (tzv. Alpenfestung), kde by ešte mohli klásť dlhotrvajúci odpor.
Celkom odlišne celú situáciu vnímal britský ministerský predseda W. Churchill, ktorý rovnako ako Stalin dobre chápal strategický význam nemeckého hlavného mesta. Vzhľadom na vývoj v posledných mesiacoch (najmä v súvislosti so Stalinovými obštrukciami, ktoré sa týkali uznania exilovej poľskej vlády v Londýne) nechcel prenechať Berlín Červenej armáde a sledovať, ako v Európe vzniká sféra sovietskeho vplyvu, siahajúca tak ďaleko na západ.
Rovnaký názor zdieľal aj populárny britský poľný maršal B. Montgomery, ktorý už od začiatku roka 1945 navrhoval, aby sa Spojenci po prekročení Rýna sústredili na jeden silný úder smerom na Berlín. Keďže britské pozície v rámci veľkej trojky boli relatívne najslabšie, prevážil americký pohľad, a tak sa vlastne o osude Berlína rozhodovalo medzi Stalinom a Hitlerom.
Berlín sa pripravuje na obranu
Spojenci nakoniec neodhadli úmysly nemeckého vodcu úplne správne. Dňa 16. januára Adolf Hitler pricestoval zo západného frontu do Berlína a začiatkom februára prehlásil mesto za pevnosť (Festung). Veliteľom obrany hlavného mesta menoval generála H. Reymanna.
V priebehu marca boli okolo mesta stanovené tri línie obrany, pričom prvá sa začínala na rieke Odra a prechádzala Seelowskými výšinami a tretia v podstate kopírovala hranice samotnej metropoly, ešte rozdelenej na osem obranných sektorov.
Obrancom významne nahrávala do karát skutočnosť, že bezprostredné okolie Berlína bolo popretkávané sieťou vodných tokov, kanálov, jazier a hustých borovicových lesov, čo nebol ideálny terén pre tankové operácie. Okrem tejto výhody však vo všetkom mali materiálnu prevahu Sovieti.
Prípravy v dôsledku chaotických podmienok a materiálneho nedostatku v priebehu posledných mesiacov vojny postupovali len veľmi pomaly a budovanie zákopov, protitankových prekážok a spevňovanie kľúčových bodov obrany stanoviskami na paľbu ťažkých zbraní vo väčšine prípadov padlo na bedrá civilného obyvateľstva.
Veľmi neisté bolo aj obsadenie budovaných obranných postavení obrancami, lebo nemeckej brannej moci (Wehrmachtu) sa už nedostávalo vojakov, a okrem pár strážnych jednotiek, oddielov protilietadlového delostrelectva a žandárov sa v meste prakticky nenachádzala vojenská posádka.
Situáciu zhoršoval diletantizmus, respektíve neschopnosť najvyšších straníckych štruktúr NSDAP vžiť sa do postavenia bežných Berlínčanov. Hitler sa zavrel vo svojom bunkri v strede Berlína a s povrchom komunikoval len prostredníctvom jednej telefónnej linky a vysielačky.
Na podnety a návrhy generála Reymanna ohľadne osudu civilného obyvateľstva prichádzali od neho a od iných prominentných nacistov len neurčité sľuby, že sa všetko vyrieši v pravý čas. A tak nebolo vyriešené núdzové zásobovanie obyvateľstva vodou, potravinami, elektrickým prúdom a plynom, chýbali náhradné priestory pre ľudí bez domova a takisto neboli prijaté žiadne opatrenia na evakuáciu detí z ohrozeného mesta.
Na doplnenie málopočetných jednotiek boli z mužov v meste vytvorené oddiely Volkssturmu, ktoré však trpeli nedostatkom výstroja a zbraní a nedostali takmer žiaden vojenský výcvik. Zásobovanie bolo na takej katastrofálnej úrovni, že sa títo muži museli stravovať z vlastných zdrojov.
Téme konca druhej svetovej vojny sme sa venovali v Historickej revue 05/2015.
Stalinova hra
Napriek tomu, že na jaltskej konferencii si Stalin diplomatickými prostriedkami zaistil Berlín pre seba, naďalej svojim spojencom neveril. Najviac upodozrieval Britov, ale jeho obavám dodala mocný impulz aj správa o tom, že 21. marca americké jednotky konečne prekročili Rýn pri Remagene (britské potom 24. marca južne od Weselu) a bleskovo postupovali do srdca Nemecka.
Smery postupu Američanov síce viedli v intenciách, dohodnutých na Jalte, to znamená, že americké jednotky smerovali na Lipsko a Drážďany (stred Nemecka) a cez Čierny les na Bavorsko a Rakúsko (juh Nemecka), ale Stalin sa domnieval, že čoskoro sa z ich masy oddelí silná skupina s cieľom preniknúť až k Berlínu.
Jeho podozrievavosť zvyšovali aj fámy o tom, že nemeckí vojaci sa naschvál bez boja vzdávajú Američanom, len aby Spojenci mohli preniknúť čo najďalej na východ, zatiaľ čo pred postupujúcou Červenou armádou sa bránia s fanatickým odporom (nedokázal si totiž predstaviť, že je to dôsledok jeho vlastnej politiky brutálneho zaobchádzania so zajatými nemeckými vojakmi a civilistami z obsadeného nemeckého územia).
Na základe správ sovietskej rozviedky o iniciatívach rôznych vyšších dôstojníkov nemeckej brannej moci alebo Waffen SS, ktorí sa snažili o uzavretie prímeria s Američanmi cez kontakty v neutrálnom Švajčiarsku, sa tiež obával, že západní Spojenci v tejto chvíli uzavrú separátny mier.
Hoci útočné operácie, ktoré dostali Sovietov prakticky na dohľad od Berlína, sa skončili len v priebehu februára, hneď koncom marca si Stalin dal predvolať oboch svojich najtalentovanejších maršalov G. Žukova a I. Koneva priamo z bojiska do svojej dače pri Moskve.
Po objasnení svojich obáv ohľadne spojeneckých úmyslov im nariadil, aby operáciu na dobytie Berlína pripravili v čo najkratšom čase. Keďže k útoku na nemecké hlavné mesto bol najlepšie umiestnený Žukovov 1. bieloruský front (na čele s 8. gardovou armádou, ktorej velil generál V. Čujkov, obranca Stalingradu), Žukovovi bola prisúdená čestná úloha viesť celý záverečný útok.
Tento úspešný obranca Moskvy z prelomu rokov 1941/1942 mal teda vstúpiť do Berlína ako prvý. Severnejšie sa nachádzajúci 2. bieloruský front maršala K. Rokossovského, ako aj južne stojaci Konevov 1. ukrajinský front, mali v tomto nápore zohrávať len podpornú úlohu.
V tomto bode však Stalin úmyselne nedal jasné inštrukcie, keď nestanovil operačnú hranicu medzi dvomi sovietskymi frontami na južnom krídle postupu v celej jej dĺžke. Tým dal Konevovi, o ktorom vedel, že k nemu Žukov cíti miernu antipatiu, možnosť, aby po prelomení nemeckej obrany stočil svoje jednotky na severozápad a z juhu prenikol do Berlína.
Žukovovi tento malý, ale dôležitý signál neušiel, a preto sa rozhodol prípravy na ofenzívu čo najviac urýchliť, aby Konevovi nedal žiadnu šancu. Stalin tak po diplomatickej výhre and Spojencami rozpútal druhé kolo pretekov o Berlín, tentoraz medzi svojimi vlastnými maršalmi.
Preteky o Berlín – Žukov proti Konevovi
Nakoniec oba sovietske fronty boli pripravené na útok v priebehu dvoch týždňov, k čomu prispeli správy o novom postupe západných Spojencov smerom k Berlínu. Už 5. apríla Američania dosiahli rieku Vezera a 12. apríla dokonca prekročili tok Labe pri meste Dessau.
Zdalo sa, že Sovietov, ktorí stanovili deň útoku na 16. apríla, nakoniec predbehnú a do Berlína predsa len dorazia ako prví. Našťastie pre Stalina, a navzdory úplne odlišným názorom väčšiny svojich podriadených veliteľov vrátane Montgomeryho, spojenecký vrchný veliteľ Eisenhower hodlal do bodky dodržať dohody z Jalty a 15. apríla všetok spojenecký postup smerom na Berlín zastavil.
Okrem nedodržania dohôd a obáv zo zbytočných vysokých strát na amerických životoch sa totiž Eisenhower obával aj toho, že pri spoločnom sovietsko-americkom útoku na Berlín z dvoch protiľahlých strán by došlo k vzájomnému „priateľskému“ ostreľovaniu a ďalším stratám.
Vďaka vysokému tempu príprav, ktoré znamenali nemalé logistické úsilie, ráno 16. januára na Odre zaútočilo celkovo 2,5 milióna sovietskych vojakov (priamo v oblasti Berlína útočilo 1,5 milióna vojakov), nasledovaných 41 600 delami a 6 250 tankami a samohybnými húfnicami.
Zo vzduchu ich podporovali štyri vzdušné armády so 7 500 lietadlami. Na nemeckej strane sa sovietskej záplave bránilo sotva 760-tisíc nemeckých vojakov (z toho 45-tisíc v Berlíne a asi 40-tisíc príslušníkov Volkssturmu), ktorí mali k dispozícii 1 519 obrnených vozidiel, 9 300 diel a 2 224 lietadiel.
Jedinou výhodou obrancov po začiatku bojov bol terén za riekou Odra, ktorý jarný odmäk a vypustenie hrádzí na Odre vyššie proti prúdu nemeckými ženistami premenili na močiar. Žukovovým jednotkám znemožnil razantný tankový útok a de facto v priebehu prvých dvoch dní anuloval sovietsku početnú prevahu.
Hitler veril, že v poslednej chvíli sa koalícia Spojencov rozpadne a Nemecko svojmu osudu totálnej porážky a deštrukcie zázračne unikne.
Z tohto dôvodu sa Žukovovi spočiatku vôbec nedarilo preniknúť nemeckou obranou a aj tie najmenšie územné zisky boli vykúpené nesmiernymi stratami. Naproti tomu Konevov 1. ukrajinský front pomerne ľahko prelomil nemecké línie a z Horného Sliezska vyrazil smerom na severozápad, aby sa o niekoľko dní stočil na sever k Berlínu.
Niektoré Konevove tankové jednotky dokázali postupovať tempom až 40 km denne. Za tejto situácie Žukov rozkázal Čujkovovi zdvojnásobiť úsilie, a keď sa 18. apríla zlepšilo počasie, ktoré umožňovalo uplatniť prevahu Sovietov v letectve, nemecká obrana na Seelowských výšinách sa začala rozpadať.
Dňa 20. apríla, v deň Hitlerových narodenín, sa Žukovove čelné jednotky priblížili k hraniciam mesta už na 17 km a od tejto chvíle na Berlín začalo nepretržite páliť sovietske delostrelectvo. Nasledujúci deň Žukov vyslal po krídlach tankové špičky, aby mesto obkľúčili, čo sa podarilo zavŕšiť už 24. apríla.
Už o deň skôr, 23. apríla, však Žukovove predsunuté jednotky vstúpili do Berlína v štvrti Köpenick. Konev tak preteky o Berlín nakoniec prehral, keďže jeho tankisti prekročili hranice mesta v priestore Teltowského kanála až o 24 hodín neskôr.
Súmrak bohov
Zoči-voči sovietskemu postupu nemecké najvyššie velenie ostávalo vo vodcovom bunkri prekvapivo bez výraznejšej reakcie okrem fanatického odhodlania brániť sa Sovietom až do konca. Hitler totiž veril, že v poslednej chvíli sa koalícia Spojencov rozpadne a Nemecko svojmu osudu totálnej porážky a deštrukcie zázračne unikne.
Jeho viera sa zakladala na udalostiach z konca 18. storočia, kedy smrť cárovnej Alžbety I. Petrovny (1741 – 1762) v roku 1762 zapríčinila rozpad protipruskej koalície v tzv. Sedemročnej vojne a pruský kráľ Fridrich II. Veľký (1740 – 1786) sa tak na poslednú chvíľu vyhol drvivej porážke a zničeniu samotného Pruska.
Keď 12. apríla umrel americký prezident Roosevelt, Hitlerovi a kruhu jeho najbližších straníckych a armádnych spolupracovníkov v bunkri v strede Berlína sa zdalo, že história sa bude opakovať. Tieto nádeje sa však vzápätí ukázali ako márne a v intenzívnych bojoch, ktoré trvali až do 2. mája, napokon Sovieti mesto pre Stalina dobyli. Vo všeobecnom chaose a deštrukcii posledných dní potom 30. apríla sklamaný Hitler spáchal samovraždu, čím ponechal Berlín a všetkých jeho obyvateľov, aby na vlastnú päsť čelili záverečnému vyvrcholeniu ničivého vojnového konfliktu a následnej nepriateľskej okupácii.
Boje o Berlín si nakoniec vyžiadali životy 81-tisíc vojakov Červenej armády, na nemeckej strane padlo približne 100-tisíc obrancov a asi 22-tisíc civilistov. Hoci sa boj o Berlín nestal poslednou bitkou 2. svetovej vojny, predsa len dodnes predstavuje jedno z jej najdôležitejších symbolických zakončení.
