Necelé tri týždne po príchode do Jekaterinburgu „oslávil“ bývalý ruský cár Mikuláš II. významné jubileum. Dožil sa päťdesiatky. „Sám sa tomu čudujem,“ poznamenal si do denníka.
Jeho dcéry a syn sa vtedy už v ďalekom Toboľsku pripravovali na cestu za rodičmi. Do Ipatievovho domu dorazili 23. mája. Obrovská radosť z opätovného stretnutia nemala konca kraja. Bohužiaľ, Alexej, ktorý sa hneď v tento deň nešťastne udrel do kolena, s veľkými bolesťami zaľahol do postele. Až do posledného dňa svojho krátkeho života sa už nepostavil na nohy.
Únos cára?
A práve v tom čase vypuklo v Povolží na južnom Urale a na Sibíri protiboľševické povstanie československých légií a kozákov. Naplno sa rozhorela občianska vojna. Bolo by naivné domnievať sa, že tí, ktorí spojili osud Romanovovcov s Jekaterinburgom, neuvažovali o tom, čo sa má s nimi stať v prípade, keby mesto neodolalo náporu a padlo by do rúk bielogvardejcov. Z tohto dôvodu sa začali hneď od ich príchodu do Ipatievovho domu rozsiahle prípravy na ich diskreditáciu so zámerom získať „nezvratné“ dôkazy o monarchistickom sprisahaní, ktorého cieľom malo byť oslobodenie a útek cárskej rodiny do cudziny.
Mikulášovi II. tajne doručili dva listy písané vo francúzštine. Boli umiestnené v zátke od fľaše s mliekom, ktoré im spolu s ďalšími potravinami prinášali z neďalekého kláštora. Na oboch bolo namiesto podpisu uvedené iba slovo „dôstojník“. Tieto dva listy sa stali jedným z najvážnejších dôvodov vyvraždenia Romanovovcov. Bývalému cárovi v nich pisateľ oznamoval, že sa blíži hodina jeho oslobodenia, že dni uzurpátorov sú už spočítané a že armáda československých légií sa nezadržateľne blíži k Jekaterinburgu. Zároveň ho upozorňoval, že boľševici budú schopní všetkého a pred ničím sa nezastavia.
Autorom týchto listov nebol, samozrejme, žiadny zo stúpencov zvrhnutého cára, ale Peter Bojkov, člen výkonného výboru uralského sovietu, ktorý si zahral úlohu provokatéra. Pasca, ktorú nastražili, sklapla a Romanovovci sa do nej chytili. Ako poznamenáva Edvard Radzinskij, ten, kto to vymyslel, veľmi dobre poznal zvyky Mikuláša II., najmä jeho zvyk všetko si zapisovať do denníka. Bez tohto zápisu by sa táto konšpiračná hra nemohla úspešne zavŕšiť. Jej organizátori počítali s týmto zápisom už od samého začiatku ako s nezvratným dôkazom pripravovaného „sprisahania“.
Keďže sa bielogvardejci skutočne približovali k metropole Uralu, nezostával čas na zorganizovanie nejakého súdneho procesu so zvrhnutým monarchom a neboli už k dispozícii ani prostriedky na urýchlené presťahovanie celej cárskej rodiny na bezpečnejšie miesto. Preto potrebovali rukolapný dôkaz, na ktorého základe by ho mohli „zniesť zo sveta“ prakticky okamžite. A bývalý cár im ho skutočne poskytol, keď si 27. júna poznamenal: „Mali sme nepokojnú noc, boli sme hore a čakali sme oblečení. To preto, že sme v tieto dni dostali dva listy, [...] v ktorých nám oznamovali, aby sme sa pripravili, že nás unesú nejakí nám oddaní ľudia! Dni však ubiehajú a nič sa nedeje. Čakanie a neistota nás veľmi ubíjajú.“ Udalosti nabrali po tomto „odhalení“ veľmi rýchly spád...
Mikuláš II. s dcérami Oľgou, Anastáziou a Tatianou v Toboľsku, koniec roku 1917 (wikipedia.org)
Názory Lenina a Trockého
O konci Mikuláša II. a jeho blízkych sa rozhodlo v Moskve. Lenin súhlasil s tým, aby zvrhnutého cára popravili, ale len v tom prípade, keby padol Jekaterinburg. V opačnom prípade by mohol slúžiť ako politicky významný tromf pri rokovaniach so svetovými veľmocami. Nezavrhoval ani myšlienku fyzickej likvidácie celej rodiny Romanovovcov. Domnieval sa, že deti popraveného cára – ak by zostali nažive – by sa mohli stať symbolom boja odporcov boľševickej revolúcie. Potvrdzujú to aj slová Leva Trockého, ktorý bol jedným z najväčších stúpencov veľkolepého súdneho procesu so zvrhnutým cárom. Ten si neskôr do svojho denníka napísal, že keď sa vrátil do Moskvy z frontu už po páde Jekaterinburgu, navštívil Jakova Sverdlova a zaujímal sa o osud Romanovovcov. Od neho sa dozvedel o konci Mikuláša II. a jeho blízkych.
„Odkážte Sverdlovovi, že celú rodinu stihol rovnaký osud ako hlavu. Oficiálne rodina zahynie pri evakuácii.“
Prvá informácia o poprave cárskej rodiny do boľševického ústredia
Sám Trockij nakoniec priznal, že toto riešenie bolo v podstate nielen účelné, ale i potrebné. Poprava cárskej rodiny bola podľa jeho názoru nevyhnutná najmä preto, aby zastrašili a vydesili nepriateľa a aby ho zbavili akejkoľvek nádeje, ale tiež preto, aby povzbudili vlastné rady a ukázali im, že už nie je kam ustúpiť. Lenže v straníckych kruhoch inteligencie vládli pochybnosti, mnohí nad tým krútili hlavou. No masy robotníkov a roľníkov nepochybovali ani chvíľu. Žiadne iné riešenie – a Trockij bol o tom úprimne presvedčený – by títo ľudia nepochopili a neprijali. Vedel to podľa neho aj Lenin...
Príprava popravy
Pokúsme sa teraz zmapovať mechanizmus prípravy samotnej popravy Romanovovcov. Vojenský komisár Filip Gološčekin bezprostredne po svojom návrate z Moskvy (12. júla 1918), kde na najvyšších miestach určite rokoval aj o ďalšom osude Mikuláša II., okamžite zvolal zasadnutie výkonného výboru uralského sovietu, na ktorom prijali uznesenie nasledovného znenia: „Na základe informácií, že československé bandy ohrozujú Jekaterinburg, ruskú metropolu Uralu, a s prihliadnutím na to, že korunovaný kat sa môže niekde ukryť a vyhnúť sa súdu ľudu, uzniesol sa výkonný výbor naplniť vôľu ľudu a zastreliť bývalého cára Mikuláša Romanova, ktorý je vinný veľkým počtom krvavých zločinov.“
Tým, kto získal poverenie vykonať exekúciu, bol Jakov Jurovskij, od 4. júla nový veliteľ Ipatievovho domu. Gološčekin však nekonal na vlastnú päsť. Spolu s Georgijom Safarovom, popredným funkcionárom uralského sovietu, poslal telegram, v ktorom zdôraznil nutnosť odstrániť Mikuláša II. vzhľadom na kritickú vojenskú situáciu na Urale a Sibíri. Jeho adresátom bol Grigorij Zinovjev, ktorý stál vtedy v boľševickej hierarchii hneď za Leninom a Trockým a „vládol“ v Petrohrade. A práve Zinovjev, stúpenec popravy Mikuláša II., sa postaral o to, aby sa jekaterinburský telegram dostal aj do Moskvy, priamo do Leninových rúk.
V Moskve ho prijali 16. júla 1918 o 21.22. Písalo sa v ňom: „Moskva, Kremeľ, Sverdlovovi, kópiu Leninovi. Z Jekaterinburgu priamou linkou odkazujú toto: Oznámte do Moskvy, že rozsudok dohodnutý s Filipom z vojnových dôvodov nemožno odkladať, čakať nemôžeme. Ak ste opačného názoru, oznámte obratom. Gološčekin, Safarov. Spojte sa priamo s Jekaterinburgom. Zinovjev.“ Z uvedeného je zrejmé, že sa čakalo už iba na súhlas s popravou. Jej vykonávatelia ho museli dostať, pretože už niekoľko hodín po polnoci, nadránom 17. júla, množstvo výstrelov usmrtilo jedenásť väzňov v Ipatievovom dome...
Ipatievovov dom v Jekaterinburgu, meste, ktoré dostalo meno po jednom z boľševických vrahov Jakovovi Sverdľovi (wikipedia.org)
Ešte večer v ten istý deň poslali do Kremľa telegram tohto znenia: „Odkážte Sverdlovovi, že celú rodinu stihol rovnaký osud ako hlavu. Oficiálne rodina zahynie pri evakuácii.“ Nebola to ani prvá a ani posledná lož. Oficiálny text o poprave Romanovovcov uzrel svetlo sveta 18. júla: „Vzhľadom na to, že sa nepriatelia blížia k Jekaterinburgu a že odhalili veľké bielogvardejské sprisahanie, ktorého cieľom mal byť únos bývalého cára a jeho rodiny, o čom máme dôkazy, z rozhodnutia predsedníctva oblastného sovietu zastrelili Mikuláša Romanova. Jeho rodinu evakuovali na bezpečné miesto.“
V ten istý deň večer sa Sverdlov dostavil do moskovského Kremľa na zasadnutie rady ľudových komisárov, ktorému predsedal Lenin. Sadol si za neho a niečo mu pošepkal. Lenin prerušil program a dal mu slovo. „Musím vám oznámiť nasledovnú vec,“ povedal Sverdlov a pokračoval: „Z Jekaterinburgu prišla správa o tom, že na základe rozhodnutia uralského oblastného sovietu tam zastrelili bývalého cára Mikuláša Romanova. Ako sa zistilo, chcel utiecť.“ Zároveň ich oboznámil aj s textom uznesenia, prijatým v ten deň na zasadnutí predsedníctva Všeruského ústredného výkonného výboru, ktorým uznali „rozhodnutie oblastného sovietu za správne“.
Lenin počas jeho vystúpenia nepovedal nič. Keď Sverdlov skončil, rada ľudových komisárov pokračovala v pôvodnom programe. Záležitosť bola uzavretá. Štyri dni po zavraždení Romanovovcov pozvali inžiniera Ipatieva na uralský soviet a odovzdali mu kľúče od jeho domu. Onedlho Jekaterinburg padol. Do mesta vstúpil česko-slovenský zbor a jednotky sibírskych kozáckych oddielov...
Posledný deň cárskej rodiny
Oficiálne stanovisko teda hovorilo iba o poprave zvrhnutého panovníka a v ľuďoch budilo dojem, že členovia jeho rodiny zostali nažive. V novinách sa napríklad písalo: „Boli síce porušené niektoré formality obvyklé pri buržoáznom súdnom pojednávaní a nebol dodržaný tradičný ceremoniál obvyklý pri popravách korunovaných osôb, avšak robotnícko-roľnícka vláda pritom prejavila maximálnu demokratičnosť. Neurobila výnimku pre vraha celého Ruska a zastrelila ho ako obyčajného lotra.“
Ak vraždu Mikuláša II. mohli vydávať za akt odplaty, poznamenáva Edvard Radzinskij, k brutálnemu zločinu na nevinných príbuzných sa nedokázali priznať ani boľševici. Nech už zdôvodňovali svoje konanie akokoľvek, násilne ukončili – ešte skôr než sa skutočne začal – život piatich nevinných detí, ktoré vstúpili do politiky iba tým, že sa narodili v zlatej kolíske pod krídlami romanovského orla. Viktor Blochin na margo toho napísal: „Beštiálna poprava cárskej rodiny nám dnes pripadá ako čosi neuveriteľné, príšerné. Som už veľmi starý a prežil som tú dobu. Brutalita, krutosť, zvrhlosť bola všeobecným javom. Zavraždenie cárskej rodiny je len jedným kamienkom v tej mozaike, ničím viac. [...] Aby nám Západ porozumel a aby sme my rozumeli sami sebe, musíme si uvedomiť, že [...] vtedy sa to nejavilo ako niečo strašné, pretože to bolo normálne – nech to znie akokoľvek desivo.“
Cárovná Alexandra Fiodorovna so svojimy dcérami (1913) (wikipedia.org)
Čo sa teda stalo v Ipatievovom dome v ten osudný sedemnásty júlový deň? Pre Romanovovcov bol 16. júl všedný deň ako všetky predchádzajúce. Ráno vstali okolo deviatej hodiny, všetci sa stretli v izbe cára, kde sa pomodlili. V určenom čase sa prechádzali v záhrade pri dome – pol hodinu dopoludnia, pol hodinu odpoludnia. Potom si čítali, pili čaj, rozprávali sa... Nič netušiac sa krátko pred jedenástou hodinou uložili spať. No vtedy už mašinéria pripravujúca ich definitívny koniec frčala naplno.
Okolo šiestej hodiny večer dostal Gološčekin šifrovaný telegram z Permu, obsahujúci rozkaz na likvidáciu Romanovovcov. Jeho splnením poveril Jakova Jurovského, veliteľa domu zvláštneho určenia. Ten o hodinu neskôr prikázal strážnemu Pavlovi Medvedevovi zozbierať od členov vojenského oddielu všetky pištole systému Nagan a priniesť mu ich. Pri tej príležitos-ti mu povedal, že ešte v tento deň zastrelia celú cárovu rodinu a všetkých, čo u nich žili, doktora i služobníctvo. Požiadal ho, aby upozornil mužstvo, nech sa zbytočne neplaší, keď bude počuť streľbu.
"Brutalita, krutosť, zvrhlosť bola všeobecným javom. Zavraždenie cárskej rodiny je len jedným kamienkom v tej mozaike, ničím viac."
Viktor Blochin
Okolo polnoci Jurovskij a jeho zástupca Grigorij Nikulin v sprievode skupiny ozbrojencov vyšli na prvé poschodie Ipatievovho domu a požiadali doktora Botkina, aby všetkých zobudil. Vysvetlenie, ktoré mu podal, malo svoju logiku – k Jekaterinburgu sa približujú oddiely bielogvardejcov a mesto sa každú chvíľu môže ocitnúť pod delostreleckou paľbou. Z bezpečnostných dôvodov je teda nutné premiestniť sa dole. Približne necelú hodinu trvalo, kým všetci vstali, umyli sa a obliekli a zhromaždili sa na chodbe. Bez reptania a zbytočných otázok sa potom presunuli po dvadsiatich troch schodoch, ktoré delili poschodie od prízemia. Mikuláš II. niesol na rukách Alexeja. Obaja mali oblečené vojenské blúzy a na hlave mali vojenské čapice. Cárovná a jej dcéry boli v šatách, ale bez plášťov. Prešli niekoľko krokov a prekročili prah rožnej polosuterénnej miestnosti s rozmermi asi 6 x 5 metrov, ktorej okno s masívnou železnou mrežou bolo orientované do slepej uličky.
V miestnosti nebolo nič. Bola úplne prázdna. Alexandra Fjodorovna, ktorá nevydržala dlho stáť, pretože ju neustále boleli nohy, požiadala o stoličky. Nikulin priniesol dve. Cárovná sa usadila pri stene, kde bolo okno, blízko k zadnému stĺpu klenby. Za ňu sa postavili tri dcéry. Cár stál uprostred, tesne za ním jeden zo sluhov, vedľa neho sedel Alexej. Za cárovičom stál doktor Botkin. Anna Demidovová zaujala pozíciu pri ľavej zárubni dverí, ktoré viedli do skladiska a vedľa nej štvrtá z dcér.
Miestnosť kde boľševici rozstrierali cársku rodinu zostala po strelbe zdemolovaná (wikipedia.org)
Popravčej čate velil priamo Jurovskij – spolu s ním ju tvorilo celkom dvanásť mužov. Keď už boli takto nastúpení, oznámil veliteľ, že uralský výkonný výbor nariadil ich popravu. V tom okamihu sa Mikuláš II. otočil k nemu chrbtom a tvárou k svojej rodine. Keď sa spamätal, obrátil sa k Jurovskému s otázkou: „Čože? Čože?“ Ten mu to rýchlo zopakoval a zároveň vydal povel na začatie paľby.
Napriek tomu, že členovia čaty mali vopred dohodnuté, kto má na koho mieriť, nastala chaotická streľba. Cár padol medzi prvými. Jednou ranou ho zabil priamo Jurovskij. Stihol ešte povedať: „Nevedia, čo činia.“ Jeho žena a dcéra Oľga sa ešte pokúsili prežehnať... Alexej Kabanov, jeden z účastníkov popravy, na margo toho neskôr vypovedal: „Dobre sa pamätám, že keď sme my všetci, čo sme mali na starosti popravu, prišli k otvoreným dverám miestnosti, boli nás tri rady strieľajúcich z revolverov, pričom druhý a tretí rad strieľal ponad plecia tých, čo stáli vpredu. Rúk s revolvermi natiahnutých smerom k popravovaným bolo toľko a boli tak blízko seba, že ten, kto stál vpredu, mal na chrbte ruky spálenú kožu od toho, čo strieľal za ním. Jedenásť nešťastníkov pobiehalo v malom priestore tejto popravčej miestnosti a dvanásť strelcov nepretržite pálilo z otvorených dvojkrídlových dverí.“ Samotná streľba utíchla po dvoch troch minútach.
Na prekvapenie strieľajúcich však ešte neboli všetci mŕtvi. Alexej a jeho sestry, ale aj Demidovová a Botkin stále žili. Museli dostať ďalšie rany. Jurovského to veľmi prekvapilo, pretože sa malo strieľať rovno do srdca. Ako sám uviedol, „prekvapujúce bolo i to, že strely z naganov sa od niečoho odrážali a ako pri krupobití poskakovali po miestnosti“. Podráždení vojaci ich nakoniec dobyli bajonetmi. Čo bolo príčinou tejto „podivuhodnej odolnosti“ cárových dcér?
Neskôr sa ukázalo, že mladé veľkovojvodkyne mali do korzetov všité diamanty, perlové náhrdelníky a zlaté mince, čím si vlastne vytvorili nepriestrelný pancier a ten tragicky predĺžil ich agóniu. Keď táto krvavá masakra skončila, naložili mŕtve telá na korbu nákladného auta. Odviezli ich do lesa v blízkosti dedinky Kopťaki. Tam ich vyzliekli donaha a hodili do šachty. Na druhý deň sa vrátili, aby ich ukryli lepšie a najmä, aby zahladili stopy...
Ako sa dostali boľševici k moci a čo predchádzalo cárovražde? Viac sa dočítate aj v HR 11/2017
