Rudolf Vrba a Alfred Wetzler - to je dvojica slovenských väzňov, ktorí po tom, čo sa im podarilo ujsť z nacistického tábora Auschiwtz-Birkenau, podala správu o pekle, ktoré videli. Neboli však jedinými, ktorým najskôr neverili. Už v roku 1942 sa objavil v Londýne človek, ktorý prinášal dôležité svedectvo o nacistických zverstvách. Bol to Jan Karski - muž, ktorý sa pokúšal zastaviť holokaust.
Jan Karski, vlastným menom Jan Romuald Kozielewski, sa narodil v roku 1914 v Lodži. Jeho životopis bol spočiatku typický pre mládenca z intelektuálnej, patriotickej rodiny, ktorá sa tešila z novonadobudnutej nezávislosti Poľska v roku 1918. Po ukončení právnických a diplomatických štúdií na univerzite vo Ľvove absolvoval zahraničné stáže a v roku 1939 začal pracovať na ministerstve zahraničných vecí.
V septembri roku 1939 sa ako poddôstojník poľskej armády ocitol v zajatí sovietskych okupačných síl. Takmer zázrakom sa vyhol osudu viac ako 20-tisíc zastrelených dôstojníkov v Katyni a iných miestach (podarilo sa mu utajiť svoju dôstojnícku hodnosť a prejsť do nemeckej okupačnej zóny). Vrátil sa do Varšavy, kde sa stal aktívnym účastníkom tajnej vojenskej konšpiračnej siete.
V službách tajného štátu
Po obsadení krajiny nemeckými a sovietskymi armádami poľská vláda i prezident našli útočisko najprv vo Francúzsku a neskôr v Anglicku. V okupovanom Poľsku sa však začali budovať konšpiračné štruktúry hnutia odporu – vojenské, politické, vzdelávacie, informačné, ale aj štruktúry sociálneho zabezpečenia. Na ich čele stáli známi predvojnoví politici, vojenskí predstavitelia a spoločenskí aktivisti. V podzemí naďalej fungovali aj predvojnové politické strany, ktoré vlastne tvorili jednotlivé vojenské oddelenia. Táto niekoľkostotisícová armáda aktivistov nemala v Európe obdobu. Stavala na viere obyvateľstva v budúcnosť, a to v najťažších podmienkach brutálnej nemeckej a sovietskej okupácie. Integrovala rôznorodú poľskú spoločnosť v záujme jedného cieľa, ktorým bolo oslobodenie krajiny.
Fotografia Jana Karského na sklonku jeho života (Jankarski.net/pl)
V roku 1940 toto hnutie vyslalo Jana Karského s tajnou misiou k poľskej exilovej vláde vo Francúzsku ako tajného kuriéra podzemného veliteľstva a taktiež podzemných politických strán. Počas cesty z druhej misie späť domov do Poľska si v hlave niesol už aj budúcu štruktúru hnutia, do podrobností navrhnutú a dohodnutú. Tá nakoniec viedla k zjednoteniu dovtedy silne roztriešteného hnutia do politicko-administratívnych štruktúr, koncentrovaných okolo vybraného zástupcu vlády pre okupovanú krajinu a taktiež vojenské záležitosti Krajinskej armády (AK). Počas tretej misie (tentoraz už do Londýna) však Karského chytilo Gestapo. Napriek tomu, že ho mučili, nikoho nevyzradil. Nedúfal však, že by mohol ďalej odolávať bolesti, a preto sa pokúsil spáchať samovraždu. Obával sa, že by mohol ohroziť ďalších ľudí a vyzradiť jemu známe utajované skutočnosti. Vojakom podzemného hnutia sa ho napokon podarilo oslobodiť, načo sa znova zapojil do služby. Z pomsty za to Gestapo zastrelilo 30 Poliakov v meste Nowy Sącz.
Osudová misia za záchranu Židov
Do histórie sa zapísala Karského štvrtá misia do Londýna na jeseň roku 1942. Dostal za úlohu previezť politické správy a poinformovať exilového premiéra Władysława Sikorského o fungovaní štruktúry, pôsobení a plánoch podzemného štátu. Stretol sa tiež s predákmi Varšavského geta a prevzal na seba ďalšiu misiu – tentoraz mal informovať svet o masovom vraždení Židov. Táto úloha zmenila jeho život.
Napriek tomu, že mu bol známy osud Židov, chcel hrať rolu očitého svedka. Na svoju osobnú žiadosť bol nakoniec dvakrát prepašovaný do Varšavského geta a tiež do židovského prestupového tábora v okolí dedinky Izbica (neďaleko vyhladzovacieho tábora Belzec). Obrazy toho, čo uvidel, výjavy nesmiernej tragédie a osamelosti zomierajúcich Židov, mu už do konca života nezmizli spred očí. Práve tu našiel nový osobitný rozmer udalostí, aký prisúdil i svojej misii. Tej zostal verný až do svojich posledných dní.
Chodili sme po uliciach a z času na čas mi môj sprievodca opakoval: „Pozeraj sa a zapamätaj si, zapamätaj.“ Vlastne preto ma vzali do geta, aby som si zapamätal. A ja si pamätám.
Jan Karski
Osobitné dôvody pre jeho aktivity nachádzame aj v skutočnosti, že to bol človek hlboko nábožensky založený, ideovo previazaný s prostredím „Żegoty“, t. j. organizácie, ktorá patrila do štruktúr podzemného štátu a poskytovala pomoc prenasledovaným Židom. Informácie o genocíde sa k Spojencom dostávali už skôr. Jan Karski však zohral osobitnú rolu, bol totiž prvým očitým svedkom. Navyše, fakt, že bol poľským dôstojníkom, z neho činil dôveryhodného človeka. Pod vplyvom jeho výpovedí poľská vláda zintenzívnila informačnú činnosť o situácii v okupovanom Poľsku a o vyvražďovaní Židov. Na základe Karského správ vznikla nóta, určená spojeneckým vládam. V reakcii na ňu Spojenci vydali prvú oficiálnu deklaráciu, ktorá odsudzovala genocídu Židov a sľubovala po vojne potrestať všetkých jej vinníkov.
Karski podával svoje hrôzostrašné správy o krvavých represiách v Poľsku, o aktivitách podzemného štátu, no i o vyvražďovaní židovského národa najdôležitejším politickým lídrom, spoločenským, vojenským a náboženským predstaviteľom, novinárom, spisovateľom, odborom a spoločenským organizáciám vo Veľkej Británii i v USA. Poľská exilová vláda dokonca podala osobitnú správu americkému prezidentovi Franklinovi Delano Rooseveltovi a ministrovi zahraničných vecí Veľkej Británie Anthonymu Edenovi. Úloha Jana Karského spočívala v tom, aby počas stretnutí v Londýne a Washing tone primäl zástupcov spojeneckých štátov uznať, že zastavenie holokaustu sa musí stať jedným zo strategických vojenských cieľov.
Obyvatelia geta na ulici Leszno, na zemi leží jedna z obetí hladu (wikipedia.org)
„Nemožné!“
Dramatické požiadavky židovských predstaviteľov z Varšavského geta, ktoré sa prostredníctvom Karského dostali až k Spojencom, však neboli vypočuté. Väčšina tých, ktorým Karský referoval, jeho správam neverila, pričom považovali za nerealistické a prehnané očakávať, že by sa napríklad pristúpilo k bombardovaniu koncentračného tábora v Osvienčime. Britský minister zahraničných vecí Anthony Eden a americký prezident Franklin Delano Roosevelt zobrali do úvahy všetky spomínané okolnosti, deklarovali solidaritu s Poľskom, no naďalej kládli dôraz na všetkému nadriadený strategický cieľ Spojencov, t. j. nevyhnutnosť víťazstva vo vojne.
Karského nadriadení sa báli o jeho bezpečnosť, preto mu odporučili zostať v USA, kde by sa zapojil do práce na presadzovaní poľských záujmov. V roku 1944 Jan Karski vydal knihu Tajný štát (Courier from Poland: The Story of a Secret State), ktorá sa stala bestsellerom, len v USA s nákladom takmer 400-tisíc kusov. Osud Poľska a stredovýchodnej Európy však bol už v tom čase predznamenaný v Teheráne a nakoniec i v Jalte a v Postupime.
Po vojne Karski obhájil doktorát na univerzite v Georgetowne vo Washing- tone D.C., kde 40 rokov prednášal medzinárodné vzťahy a teóriu komunizmu. Vychoval celé generácie amerických diplomatov, politikov, pracovníkov verejnej správy a obchodu. Medzi jeho študentov patril medzi inými aj neskorší prezident Bill Clinton.
V roku 1985 vydal svoju najdôležitejšiu akademickú prácu Veľké mocnosti a Poľsko 1919 – 1945. Od Versailles po Jaltu (The Great Powers and Poland, 1919 – 1945: From Versailles to Yalta). Jan Karski o svojej knihe neskôr povedal: „Vojna sa pre nás skončila strašnou porážkou. Poľsko bolo spojencom, ktorý nikdy nesklamal, ktorý bojoval na všetkých frontoch... Chcel som za každú cenu pochopiť, ako sa to stalo, aké bolo uvažovanie tých Churchillov, Rooseveltov, Stalinov, ako vôbec k tomu prišlo, že náš národ musel znášať takú strašlivú porážku.“ (Tygodnik Powszechny v roku 1991)
Pamätník Jana Karského v Tel Avive (wikipedia.org)
Druhý dedičný hriech
Po vojne teda naďalej žil a pracoval v USA. Celý život ho napĺňalo dramatické presvedčenie, že Poľsko si nezaslúžilo svoj osud a že i on sám mal urobiť viac, aby priviedol jednotlivé vlády k vykonaniu niečoho, čo by zachránilo zomierajúcich Židov. V Európe sa predsa našli národy, ako Bulhari a Dáni, ktoré sa nepoddali Hitlerovmu tlaku a uchránili väčšinu svojich Židov – občanov Bulharska a Dánska. Jan Karski si to uvedomoval.
Natoľko ho dojala ich tragédia, že prestal myslieť na čokoľvek iné. Hovoril o nich každému, koho stretol na svojej ceste (...). Potom sa odmlčal. Pochopil, že jeho slová padali do prázdna.
Elie Wiesel o Karskom
Na dlhé roky sa odmlčal – o svojej skúsenosti nehovoril ani nepísal. K prvému verejnému vystúpeniu, až v roku 1981, ho priviedol slávny americko-židovský spisovateľ Elie Wiesel, laureát Nobelovej ceny za mier a jeden z tých, ktorí prežili holokaust. Dňa 6. októbra 1981 na konferencii Odkrývanie konečného riešenia, zorganizovanej Americkou spoločnosťou pre pamäť holokaustu, Jan Karski predniesol svoju prvú, neskôr slávnu a publikovanú reč. Podľa neho tým, že ľudstvo dopustilo holokaust – či už z rozkazu alebo zo zanedbania, z nevedomosti, pre ktorú sa však vedome rozhodlo, keďže k Spojencom prichádzali informácie o masovom vraždení, z nedostatku empatie, z egoizmu, z pokrytectva alebo z bezduchej racionalizácie – dopustilo sa tým aj druhého dedičného hriechu, ktorý ho bude prenasledovať do konca časov. Karského vystúpenie sa stalo senzáciou a zdrojom verejného uznania jeho angažovanosti a úlohy. Silný dojem urobila emóciami naplnená Karského výpoveď vo filme od Clauda Lanzmanna Shoah.
Židia uznali Jana Karského za neobyčajný príklad Poliaka, ktorým hlboko otriasol holokaust a ktorý pociťoval zodpovednosť za osud svojich blížnych. V roku 1982 získal vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi sveta a taktiež čestné občianstvo štátu Izrael. Elie Wiesel napísal o Karskom: „Akoby mohol niekto neobdivovať toho veľkého Poliaka – veľkého v každom zmysle slova, (...) toho horlivého katolíka, ktorý riskoval život, aby mohol zachrániť Židov, odsúdených na vyhladenie v táboroch smrti, ktoré v jeho krajine postavili Nemci. Natoľko ho dojala ich tragédia, že prestal myslieť na čokoľvek iné. Hovoril o nich každému, koho stretol na svojej ceste (...). Potom sa odmlčal. Pochopil, že jeho slová padali do prázdna. Ľudia boli zaujatí inými starosťami a politickí vodcovia si stavali iné ciele. Jeho svedectvo však predsa len prinieslo ovocie. Vďaka nemu vieme, že jednotlivec, pokiaľ veľmi chce, má šancu ovplyvniť beh histórie.“
Premiér poľskej exilovej vlády generál Władysław Sikorski dvakrát vyznamenal Jana Karského odznakom Virturi Militari (v rokoch 1941 a 1943) a na sklonku jeho života mu prezident Lech Wałęsa odovzdal štátne vyznamenanie Rád bieleho orla (1995). Prezident Barack Obama udelil Karskému posmrtne (v roku 2012) Prezidentskú medailu slobody, čo je najvyššie americké civilné vyznamenanie. Mnoho univerzít po celom svete mu priznalo titul doktora honoris causa.
Jan Karski zomrel v roku 2000. Vtedy o ňom Zbigniew Brzeziński napísal: „Príbeh Jana Karského je svedectvom, že veľkosť človeka sa meria jeho morálnym postojom. Život je naplnený a má zmysel vtedy, keď je podriadený etickým hodnotám. Činy Jana Karského ho zaraďujú medzi najväčších hrdinov v dejinách Poľska.“
Z poľštiny preložil Jaroslav Valent
