Inaugurácia, čiže slávnostné uvedenie do funkcie, má svoj základ slova odvodený od pomenovania rímskeho kňaza „augura“ v antickom Ríme. Augurovia predpovedali nastávajúce udalosti z letu vtákov. Doslovný preklad pojmu inaugurácia by sa dal preložiť ako „získavanie osudových znamení z letu vtákov“.
Počas inaugurácie 30. apríla 1789 sa na oblohu nik nepozeral. Všetky oči boli upriamené na jedného človeka – prvého prezidenta Spojených štátov Georgea Washingtona. Budúcnosť vývoja v krajine sa neveštila už z letu vtákov, ale o budúcnosti veľa napovedali inauguračné príhovory jednotlivých prezidentov. Prezidentské inaugurácie preto patria medzi významné občianske rituály politického života.
Cesta k inaugurácii
Keď sa George Washington v apríli 1789 dozvedel o svojom zvolení do úradu prezidenta Spojených štátov, začal uvažovať o príhovore, ktorý by predniesol počas inaugurácie. Ústava USA hovorí len o povinnosti prezidenta predniesť výročnú správu o stave únie. Zmienka o „inauguračnej reči“ sa v tomto základnom dokumente nenachádza.
„Otec vlasti“ však pocítil silnú potrebu prihovoriť sa „svojmu“ ľudu a predstaviť mu svoje myšlienky. Úmysel to bol veľmi šľachetný a nevedomky tak zaviedol tradíciu pre svojich nasledovníkov. Na prednes svojho príhovoru si však musel ešte počkať. 
Napriek rozhodnutiu Kongresu v roku 1788, že prvá prezidentská inaugurácia sa má uskutočniť v prvú marcovú stredu nasledujúceho roku, nestalo sa tak. Každej inaugurácii prezidenta totiž predchádza jeho voľba. Chladné a nevľúdne počasie v prvých mesiacoch roka 1789 zapríčinilo, že množstvo členov Prvého federálneho kongresu zrušilo svoju cestu do New Yorku, kde mala prebehnúť spomínaná voľba a následná inaugurácia. Hlasovacie lístky boli nakoniec spočítané až 6. apríla a následne oznámili víťazovi výsledky.
O svojom očakávanom zvolení za prezidenta sa G. Washington dozvedel vo svojom dome v Mount Vernone. Len veľmi ťažko však opúšťal pokoj svojho domova a pocit neistoty z novej pozície vyjadril vetami, ktoré si zapísal do svojho denníka: „Asi o desiatej hodine som sa rozlúčil s Mount Vernonom, svojím súkromným životom a domácou pohodou. Mysľou utýranou znepokojujúcimi a vyčerpávajúcimi pocitmi, ktoré ani slovami nedokážem vyjadriť, sa vydávam na cestu do New Yorku v spoločnosti pána Thompsona a plukovníka Humphriesa, s najlepším úmyslom odovzdať všetko pre svoju krajinu... Hoci sa cítim ako vinník ... idúci na popravisko...“
Cesta do New Yorku mu trvala sedem dní, počas ktorých ho pozdravilo a oslavovalo množstvo ľudí v mestách Alexandria, Baltimore, Wilmington, Philadelphia a Trenton. V New Jersey ho čakal slávnostný čln, ktorý ho preplavil na Manhattan. Čln bol vyrobený výhradne občanmi New Yorku. Veslovalo v ňom 13 lodivodov odetých v bielom oblečení. Privítal ho guvernér George Clinton a starosta spolu s ďalšími predstaviteľmi mesta. G. Washington zostal vo svojej rezidencii v New Yorku celý týždeň, pokým sa predstavitelia Snemovne a Senátu nedohodli na priebehu inaugurácie.
Slávnostná prísaha
Vo štvrtok 30. apríla 1789 sa vtedajšie hlavné mesto USA New York zobudilo do krásneho počasia a bolo pripravené na prvú inauguráciu prvého prezidenta USA. Miestom inaugurácie bol balkón na druhom poschodí City Hall (dnes Federal Hall na Wall Street). Zástup ľudí si našiel napoludnie čas a prišiel sa pozrieť a pozdraviť svojho prvého prezidenta. Na tento slávnostný deň si 57-ročný Washington zvolil odev tmavohnedej farby a biele hodvábne pančucháče, všetko americkej výroby. Nemal žiadnu pokrývku hlavy. Nesmel chýbať ani meč s oceľovou rukoväťou.
Úprimná vášnivosť, s akou opakoval text prísahy, a úctivá poklona k Biblii a následné jej pobozkanie, všetko toto vyvolalo pocity, ktoré nik dovtedy nezažil.
Sľub prezidenta USA predniesol kancelár New Yorku Robert R. Livingston, osoba, ktorá mala najvyššiu „súdnu moc“, pretože v tom čase absentovala inštitúcia Najvyššieho súdu. Prvýkrát v histórii tak zaznela prezidentská prísaha: „Slávnostne prisahám, že budem čestne vykonávať funkciu prezidenta Spojených štátov a podľa svojich síl budem zachovávať, strážiť a brániť Ústavu Spojených štátov.“ Bibliu použitú na ceremónii si vypožičali zo Slobodomurárskej lóže č. 1 sv. Jána, jednej z najstarších v USA. V uponáhľanosti ju náhodne otvorili na Genesis 49:13. Po tom, ako pobozkal jej posvätné strany, G. Washington nahlas povedal: „Prisahám!“ Nasledovať mala známa formulka „Tak mi Boh pomáhaj!“, ktorá je pripisovaná práve prvému prezidentovi. Livingston do davu zakričal: „Ži dlho George Washington, prezident Spojených štátov!“ Ľudia na to odpovedali jasotom a paľbou z dela.
Na rovnakú Bibliu prisahali aj prezidenti Warren G. Harding, Dwight D. Eisenhower, Jimmy Carter a George H. Bush (v roku 1989 uplynulo 200 rokov od Washingtonovej inaugurácie). Bibliu mali použiť aj pri inaugurácii Georgea W. Busha, avšak nepriaznivé počasie tomu zabránilo. Použili ju aj pri pohrebe Georgea Washingtona a Abrahama Lincolna.
O záverečnej formulke „Tak mi Boh pomáhaj!“ sa dodnes vedú polemiky. Prezidentská prísaha, ktorá je predpísaná Ústavou USA, nezahŕňa tieto slová. Francúzsky predstaviteľ de Moustier sa pri opise „doslovného“ diania inaugurácie o tejto fráze nezmienil. Až o šesťdesiat rokov neskôr pripísali tieto slová Georgeovi Washingtonovi na základe vyjadrenia historika, biografa a esejistu Washingtona Irvinga. Irving mal spomínané slová počuť z Washingtonových úst po prísahe. V čase inaugurácie mal však Washington Irving len šesť rokov. Či už tieto slová George Washington vyriekol alebo nie, takmer všetci jeho nasledovníci zakončili svoju prísahu „washingtonovským“: „Tak mi Boh pomáhaj!“
A čo inauguračný ples?
Zážitok z inaugurácie a náladu ľudí opísal aj jeden korešpondent z Philadelphie: „Tá scéna bola taká slávnostná, že sa to nedá ani opísať. Mohlo by sa to zdať nezvyčajným, že ceremoniál vyslovenia prísahy sa stal takým bežným a familiárnym a dokázal neobyčajným spôsobom vzbudiť záujem verejnosti. [...] úprimná vášnivosť, s akou opakoval text prísahy, a úctivá poklona k Biblii a následné jej pobozkanie, všetko toto vyvolalo pocity, ktoré nik dovtedy nezažil. [...] Keď kancelár Livingston vyhlásil Washingtona za prezidenta, moje zmysly boli tak citovo napäté, že som sa zmohol len na nekončiace mávanie mojím klobúkom spolu s davom.“
Prvý inauguračný príhovor bol následne prednesený v Snemovni senátu. Svojím obsahom patrí medzi najlepšie inauguračné „reči“ a obsahuje 1 419 slov. Washington skromne poznamenal, že národ mu dal silu a zodpovednosť, ktorú si delí s Kongresom, aby spoločne chránili „posvätný oheň slobody“ a republikánsku formu vlády. Samotný prednes tejto slávnostnej reči však Washingtonovi nevyšiel. Senátor William Maclay z Pennsylvánie si všimol, že pri prednesení príhovoru sa aj veľkolepý Washington chvel. „Tento významný človek bol vzrušený a v rozpakoch, ako keby bol na neho namierený kanón alebo mušketa. V niektorých momentoch prestal čítať a nasledovala malá pauza. Jeho pohyby rúk boli živšie ako pohyby ústami. Najváženejší muž krajiny prečítal svoj príhovor najvšednejším spôsobom, ani len neodtrhol oči od papiera...“ Miestami zlá artikulácia čítaného textu sa pripisuje aj zdravotnému problému, ktorým Washington trpel. Bolo známe, že George Washington používal v čase inaugurácie zubnú protézu (vyrobenú z ľudských i zvieracích zubov a slonoviny), pretože láska k vlašským orechom a ich rozbíjanie zubami pripravila Washingtona takmer o celý chrup. S najväčšou pravdepodobnosťou, prečo mal problémy pri prednesení inauguračnej reči, bola asi váha zodpovednosti, s akou sa pred ním ešte nikto nikdy v americkej histórii nestretol.
Po ceremoniáli zamieril prezident a členovia Kongresu do Kostola sv. Pavla, kde prebiehala omša. Prvou osobou, ktorá zovrela Washingtonovi ruku, aby mu pogratulovala, bol Richard Henry Lee, jeho priateľ z detstva. Spokojní mohli byť všetci, inaugurácia prvého prezidenta prebehla bez akéhokoľvek zaznamenaného incidentu.
Tento významný človek bol vzrušený a v rozpakoch, ako keby bol na neho namierený kanón alebo mušketa. V niektorých momentoch prestal čítať a nasledovala malá pauza. Jeho pohyby rúk boli živšie ako pohyby ústami. Najváženejší muž krajiny prečítal svoj príhovor najvšednejším spôsobom, ani len neodtrhol oči od papiera...
senátor William Maclay
V deň inaugurácie sa nekonal žiadny inauguračný ples. Mesto však bolo slávnostne vyzdobené, na Brodwayi sa objavil obrovský maľovaný transparent, v strede ktorého bol Washingtonov portrét. Mestské zhromaždenie síce pôvodne chystalo prípravy na ples, ale keďže pani Washingtonová nesprevádzala svojho manžela do New Yorku, jeho prípravy zrušili. Avšak o týždeň neskôr 7. mája predsa len zorganizovali v New Yorku ples na počesť prvého prezidenta. Ples sa konal v miestnosti mestského zhromaždenia. Bol veľmi okázalý a zúčastnil sa na ňom okrem prezidenta aj viceprezident, väčšina členov Kongresu, francúzski i španielski ministri, guvernér New Yorku, kancelár Livingston, generál Knox, páni Jay a Hamilton a mnoho ďalších významných osobností. Nechýbali ani slávnostne oblečené i naladené dámy. Počas večera si prezident zatancoval s mnohými dámami, s niektorými dokonca i opakovane.
Pani Washingtonová zavítala do New Yorku až mesiac po inaugurácii. Jej príchod naznačili aj salvy z kanóna. Jeden zo svedkov opísal jej príchod ako „kráľovskú slávnosť“. Sama potom naznačila, že „život na (kráľovskom) dvore“ jej nesedí. Priateľke napísala: „Žijem tu veľmi nezaujímavý život a neviem nič, čo sa deje v meste. Nikdy nechodím na verejné miesta, myslím, že som akýmsi štátnym väzňom.“ Skôr sa jej pozdával život „obyčajnej domácej pani“ v Mount Vernone ako prezidentovej manželky. V mnohom bola vzorom najmä pre americké ženy z nižšieho spoločenského rebríčka. Nemohla sa dočkať, kedy sa opätovne vráti do Mount Vernonu. Stalo sa tak v roku 1797.
Podľa historika Gordona Wooda bol George Washington „výnimočným človekom, ktorý sa pričinil o to, že aj obyčajný človek môže vládnuť“. Nielen v deň inaugurácie, ale i počas nasledujúcich rokov si ľudia spomínali na Georgea Washingtona, „človeka, ktorý zjednocuje všetky srdcia“.
